Bernard-Henri Lévy: E.Macron a postrevolučná myšlienka

Počet zobrazení: 7882

Nie, parížski voliči nie sú na posmech, ako to pateticky vyhlásil  Henri Guanino v pondelok, keď stratil svoje kreslo v Národnom zhromaždení. Nie, podiel nevoličov (pričom sa nám tridsať rokov vtĺkalo do hláv, že napomáha Národnému frontu) nevysvetľuje úspech novej politickej strany francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona La République en Marche! Ešte raz nie, Macron nezačína svoju kariéru ako diktátor vo veku 37 rokov, ako neučinil ani Charles de Gaulle ako 67-ročný.

Čo sa teda vlastne stalo? Ako to Macron, politický nováčik dokázal? Zdalo sa, že bude odkázaný byť prezidentom tisíc a jednej nestabilnej koalície. Macron bezprecedentne dosiahol na čele jednej strany, ktorá ešte pred pár mesiacmi v zásade pozostávala z neho samého, získať 400 poslancov v Národnom zhromaždení z celkového počtu 577 kresiel. Na prvom mieste je prirodzená virtuozita, kvalita ktorou podľa komentára  Hannah Arendtovej k Aristotelovej Etike Nikomachovej disponujú umelci a politici. Popri tom sa prejavila jednoznačná priemernosť populistov, Marine Le Penovej napravo a Jean-Luc Mélenchona naľavo, ktorí sa ocitli medzi odpadom na základe nimi vedenej  propagácie národného egoizmu. Najdôležitejším faktorom za Macronovým úspechom však je štrukturálna zmena, ktorú som opísal pred desiatimi rokmi v knihe Left in the Dark Times: A Stand Against the New Barbarism (Ľavica v temnej dobe: opora proti novému barbarstvu). Predmetná štrukturálna zmena dosiahla teraz svoj vrchol.

Všetko sa to začalo Francúzskou revolúciou. Presnejšie povedané, všetko stojí a padá s francúzskym vynálezom konceptu „revolúcie“, ktorá sa veľmi rýchlo dostala na vrchol nášho politického myslenia ako nejaká stabilná hviezda, okolo ktorej sa ostatné hviezdy zhromažďujú. Tí, ktorí revolučné perspektívy podporovali, sa zhromažďovali na ľavici; na pravici sa zoskupovali tí, čo považovali revolúciu za trvalú hrozbu a pôsobili proti nej.

Lenže neskôr v krátkom intervale medzi čínskou revolúciou v roku 1949 a nočnou morou v Kambodži v rokoch 1975-1979, došlo k objavu, že čím radikálnejšou je revolúcia, tým krvavejšou a barbarskejšou sa stane. Jasne sa ukázalo, že revolúcia nie je iba ťažká či zavádzajúca alebo nemožná, stala sa zavrhnutiahodnou. Stabilná hviezda stemnela a stala sa čiernou dierou, ktorá pohlcuje svoje vlastné svetlo aj svetlo menších hviezd. V určitom okamihu sa celý politický systém musí nevyhnutne zrútiť do seba (imlodovať).

V tomto bode sme sa ocitli dnes.  Deliaca čiara medzi ľavicou a pravicou vo Francúzsku nebola rozptýlená po prvý raz. Viacmenej sa tak stalo pri Valmy (v bitke pri Valmy v roku 1792 zvíťazila Francúzska revolučná armáda nad Prusmi a Národné zhromaždenie vyhlásilo Prvú francúzsku republiku – pozn. L.H.), ďalej počas Dreyfusovej aféry, počas vlády z Vichy a ohľadom otázky kolonializmu.

Revolučné ideály však boli rozbité na kúsky a neutralizované na vzdialených „zabijáckych poliach“ vo vzdialenej Kambodži pred štyridsiatimi rokmi.  Práve pretrvávajúci šok, pomalý výbuch a sprievodné pôsobenie detonácie spôsobili systematické zneplatnenie deliacich čiar, spory a nevyhnutn terminológiu, ktoré vyústili do „Francúzskej výnimky“. Macronove triumfy túto výnimku doviedli do konca.

Bezprostredne sa objavili tisíce otázok. Ako sa zachovajú tí, čo sa dostali k moci pod Macronovou egidou? Ak budú opití z víťazstva, odkiaľ, z ktorého smeru a z akej ruky príde nevyhnutné zaucho na vytriezvenie? Ako, kedy a kde budú uplatňované vyvažovacie závažia, ktoré sú nevyhnutné pre správne fungovanie demokracie? Tých otázok je viac. Kam vlastne smeruje Západ? Akým kompasom sa riadi, k akému horizontu smeruje? „Ako aj“ – vyvažovanie  protikladných skutočností a myšlienok – bola všadeprítomná formulka z Macronovej knihy fráz. Ako dlho môže „ako-aj-izmus“ udržiavať politickú líniu?

Ak je tomu tak, že sme sa ocitli na konci historickej epochy, ktorá začala v roku 1789, bude to znamenať návrat do storočia Osvietenstva? Či snáď  v krátkom čase pred osvietenstvom sa upevní nový zmysel pre prirodzené práva sprevádzaný ideou Republiky? Prepíšeme znovu Leviathana resp. – čo je to isté – Vestfálsky mier, tentoraz bez tragickej radikalizácie Európy a dozrievania či  zúrivosti svetových vojen?

Nech nám už budúcnosť prinesie hocičo, najvýznamnejšou skutočnosťou je, že Macron pochopil to, čo jeho predchodcovia iba tušili. Macron je nástrojom alebo obalom pre dlhodobú udalosť, ktorá sa formuje pred našimi očami. Na neho pripadla úloha obnoviť zničené oblasti. Mal by pracovať tak, aby zabezpečil, že koniec jedného určitého chápania politiky nebude znamenať koniec politiky ako takej. Ostáva na Macronovi, aby spolu so svojimi voličmi a tými, čo hlasovali proti nemu, resp. – čo je ešte horšie – zdržali sa hlasovania,  urobili to, čo je najvhodnejšie v temných dobách: uplatnili svoju fantáziu a vynaliezavosť, stelesnili umenie „počiatkov“, ktoré Hannah Arendtová považovala za pulzujúce srdce verejného konania.

Bernard-Henri Lévy je jedným zo zakladateľov hnutia Noveaux Philosophes. Tento text bol uverejnený na stránke © Project Syndicate

Poznámka:

Dlhší čas premýšľam o tom, že treba opustiť tak jakobínsky koncept, ktorý nastolila buržoázia v podobe Výboru pre verejné blaho  a dnes sa pripisuje iba boľševikom, ako aj sofistikovanejšiu od Hegela odvodenú Marxovu koncepciu formovania revolučnej triedy. V monografii „Revoluce nebo transformace“ sme dospeli k poznatku, že zánik kapitalizmu môže mať viac alebo menej katastrofický priebeh. Toto v podstate banálne konštatovanie však znamená, že sily, ktoré nechcú za každú cenu zachovať staré zriadenie alebo si uvedomujú, že  cena by bola privysoká (Kautského ultraimperializmus ako kartel elít), budú usilovať o revolučnú transformáciu, ktorá vlastne znamená transformačnú revolúciu. Postupné transformačné kroky totiž v spojení so štvrtou technologickou revolúciou môžu vyústiťdo zásadných revolučných zmien a to bez zbytočnej radikalizácie. Radikálmi v súčasnosti sú stúpenci starého režimu, ktorí bezohľadne usilujú o zachovanie svojich privilégií a vytvorili nadnárodnú kapitalistickú triedu, ktorá sa zužuje do globálnej plutokratickej oligarchie. Treba im pripomenúť, že rozhodujúcim impulzom pre Francúzsku revolúciu bolo nepríčetné ľpenie na privilégiách, konkrétne na oslobodení od platenia daní, zo strany vtedy už degenerovanej a skorumpovanej šľachty vrátane najvyšších cirkevných autorít. Nepočínajú si podobne súčasné nadnárodné korporácie?!

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984