Reklama
Reklama

Až po mojej smrti

Počet zobrazení: 3611

Všetci sme vedeli, že Vasil Biľak napísal pamäti pod názvom Až po mojej smrti. Neželal si aby vyšli počas jeho života. Možno práve preto bolo tritisíc výtlačkov tejto knihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve BVD, okamžite rozpredaných a musela byť urobená dotlač. Vydavateľ sa pravdepodobne neobával podnikateľského rizika a vsadil na veľký záujem čitateľov o tento žáner. Stalo sa však niečo, čo nikto nečakal – Vrchný súd v Prahe rozhodol o stiahnutí , zlikvidovaní a o zákaze predaja tejto knihy. Urobil tak na žiadosť dedičov autorských práv. Ak sa tak stalo z toho dôvodu, potom by to mohlo byť v poriadku, no vydavateľ, ako písala pred časom aj Pravda, sa rozhodol knihu naďalej šíriť pouličným predajom aj za cenu, že dostane pokutu. Ako za čias samizdatov, keď sa takto pokútne šírila zakázaná literatúra. Je na každom z nás, čo si o tom budeme myslieť. Môžu v tom byť peniaze, no môže v tom byť aj celkom obyčajný ľudský strach z toho, že zasa im bude nejaký „tankista“ mieriť do okien hlavňou dela, alebo niekoho napadne pristaviť pred vilu kontajner na odpadky a bude chcieť riešiť problém „biľakovcov“, tak po ukrajinsky. Nech sa už bude diať okolo tejto knihy čokoľvek, v každom prípade  jej zákaz, vyvolal  zvýšený záujem o ňu. Žiaden zákaz totiž nedokáže zakázať aj záujem a hlavne v čase internetu je naivné si myslieť, že verejnosť takto uchránime pred nežiaducimi myšlienkami. Čitateľ je totiž náramne premenlivá bytosť a to, čo nikoho nezaujímalo pred desiatkami rokov, sa zrazu môže stať bestsellerom. Z prirodzenej ľudskej zvedavosti, dozvedieť sa viac o tomto človeku a jeho presvedčení som si v spomínanej knihe zalistoval. V pamäti sa mi vynorili spomienky na jeho dávnu „literárnu“ tvorbu a na to, aký vtedy, počas jeho slávy, vzbudzovala medzi čitateľmi záujem.

Pokiaľ si dobre pamätám, niekedy v osemdesiatych rokoch vyšli vo vydavateľstve Pravda aj jeho dvojzväzkové Prejavy a state. Kto z nás čítal podobnú literatúru od tohto autora? Predsa však ju mnohí vlastnili a mali ju vo svojej knižnici na dôstojnom mieste. Presvedčil som sa o tom v istých Zberných surovinách krátko po revolúcii. Vozili sa tam stohy všelijakých zobraných spisov, V. I. Lenina, Klementa Gottwalda... no aj Vasila Biľaka. Nikto nechcel s nimi už mať nič spoločného. Práve jeho spisy vytiahol spomedzi ostatných, jeden mládenček a pribehol s nimi za svojou matkou, ktorá podobnú literatúru ukladala na váhu:
– Pozri mama, aj my sme mali doma takúto knihu, ukazoval jej ju.
– Okamžite ju zahoď, rozkričali sa na chlapca jej namaľované ústa. Chceš, aby ťa nakazili myšlienky toho človeka? Chlapec počúvol, no mne sa zazdalo, že tá pani bola skutočne presvedčená, tak ako spisovateľ André Gide , že niektorej knihy, ak sa len dotkneš, nakazí ťa myšlienkami ich autora.  To on vyhlásil: „Neexistuje na svete kniha, ktorá by nebola napísaná za pomoci diabla. Od čias, čo ľudia vymysleli kníhtlač, diabol sa skrýva v tlačiarenskej černi.“ Kto vie, koľko je na svete ľudí, ktorí si tiež myslia, že niektorých kníh sa nemá človek ani len dotýkať.

Napriek tomuto varovaniu, som sa knihy Až po mojej smrti dotkol a prečítal som si ju. Mal som už dosť príležitostí dozvedieť sa o tom, čo píšu o Biľakovi súčasní politici, historici, novinári, bol som zvedavý, čo píše Vasil Biľak zasa o nich. Neprekvapilo ma, že to bolo celkom opačné hodnotenie ľudí a udalostí, na aké sme si už po revolúcii zvykli. Dal nám nazrieť do zákulisia politiky minulých čias vlastnými očami. Od Bacílka, Širokého, Smrkovského, Novotného, Svobodu, Lenárta, Kriegla, Husáka ... až po Dubčeka, ale aj Brežneva, Suslova, Gomulku, Ulbrichta, každému sa ušlo. Možno sa teraz aj v hroboch obracajú, alebo si aj na onom svete vybavujú svoje účty. Zo všetkých týchto svojich spolubojovníkov Vasil Biľak si najviac vážil a cenil za minulého režimu i po ňom Klementa Gottwalda. Bol jeho najvernejším stúpencom a obhajcom. Využil každú príležitosť, aby velebil jeho zásluhy a citoval jeho heslo – Strane verte, súdruhovia. Nedal naňho nikdy a v ničom dopustiť. Stále tvrdil, že ak si strana nechá siahnuť na pamiatku Gottwalda, príde aj o svoj Víťazný február a vedúcu úlohu. V tom mal Vasil Biľak pravdu – Klement Gottwald je už minulosťou tak ako Víťazný február a vedúca úloha strany sa tiež vyparila niekam dostratena. Na vlastnej koži som si však overil, že s tým diablom v tlačiarenskej černi to asi nebude pravdou, ničím som sa nenakazil. Horšie by bolo, ak by sa z tej černe vyhrabal a usadil sa v hlavách ľudí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy