Albert Camus a Slovensko

Nepátral som po tom, či francúzsky spisovateľ a publicista Albert Camus bol niekedy aj na Slovensku, no zdá sa, že aj pre nás zanechal vo svojej literárnej pozostalosti nejeden odkaz. Akoby poznal mentalitu nášho národa a jeho elity. Zahynul síce ako štyridsaťsedemročný účastník dopravnej nehody, no stihol do tejto tragickej udalosti napísať množstvo románov, drám a esejí, ktorých vydávanie ani po jeho smrti nie je podnikateľským rizikom. Mor, Pád, Cudzinec, Caligula... to všetko sú dôkazy nielen o jeho talente, ale aj o zaujímavých príbehoch, ktoré ešte i dnes oslovujú a zaujímajú čitateľa. On bol však aj filozofom a takmer v každom jeho príbehu sa o tom môžeme presvedčiť. Netrúfam si polemizovať s jeho filozofickými úvahami, no v eseji Mýtus o Sizyfovovi sa okrem iného v krátkosti zmienil o istom spisovateľovi. Napísal vraj knihu a potom sa zabil. Chcel tak na seba a svoju tvorbu za každú cenu upozorniť, vzbudiť záujem. Zbudil síce na chvíľu pozornosť, no kniha to bola zlá a veľmi rýchlo upadla do zabudnutia, bol to prepadák. Albert Camus na tomto príklade chcel vyprovokoval čitateľa, aby sa poobzeral okolo seba, čí sa tiež v jeho okolí nenachádza nejaký blázon, poloblázon alebo ctižiadostivec, ktorý sa tiež snaží za každú cenu byť stredobodom pozornosti a udržať sa tak na kultúrnom výslní, alebo vo vysokej politike. Nemá síce už úmysel spáchať samovraždu, no je schopný vyvolať aj také trapasy, aké by ani tento Francúz nevymyslel. Spomeniem aspoň niektoré.

Veľmi dobre si spomínam na istého výtvarníka z Košíc, ktorý na seba upozorňoval tým, že hanobil bustu Laca Novomestského, naťahoval na jeho hlavu starý sveter, omotával ho toaletným papierom, natieral ju na červeno; iní zasa hanobili hroby sovietskych vojakov, ďalší umelci vpúšťali na svoju výstavu návštevníkov v takom poradí, aby pošliapali zástavu susedného štátu, rozprestretú na podlahe. Vďaka takýmto „umelcom“ sme mali možnosť vidieť predchádzajúceho pápeža vyobrazeného v pamperskách na obálke časopisu, Putina s hitlerovskými fúzikmi, alebo sovietskeho vojaka, ako znásilňuje tehotnú ženu. Vrcholom takéhoto umenia bolo, keď sa svetu na živo predviedla Tolokinovová svojou súložou na verejnosti v deviatom mesiaci tehotenstva. a potom, keď v chráme Božom vybľakovala so svojimi kolegynkami z Pusy Rio oplzlú pieseň na adresu ruského prezidenta a patriarchu celej Rusi. Mnohým ctiteľov tohto „umenia“ a vkusu išlo prsia roztrhnúť od nadšenia nad ich „umeleckými“ výkonmi. Len si spomeňme, akej sprchy sa ušlo Milošovi Zemanovi, keď si verejne trúfol označiť cundru, že je cundrou. Najhoršie však na tomto všetkom je, že už aj politici sa zviditeľňujú podobnými praktikami. Za každú cenu sa snažia udržať vo vysokej politike, upozorňovať na seba, byť stredobodom pozornosti a aj za pomoci ulice sa snažia vylepšovať svoje mizerné preferencie. Čo na tom, že roznášajú po krajine nenávisť, neznášanlivosť a zlobu. Chrlia to zo seba ako islandská sopka lávu.

Nemám nič proti slobode zhromažďovania, aj by som súhlasil s niektorými  návrhmi najväčších krikľúňov z parlamentu. Keď som však videl ako Lipšic, Hlina... organizujú dav ľudí pod oknami Pavla Pašku, ako tam vrieskajú a naháňajú strach celej jeho rodine – necítim obdiv voči podobným praktikám. Je to už iba krôčik od toho, aby sa začali rozbíjať okna, zapaľovať pneumatiky... ako sme videli na kyjevskom Majdane. Stačí iskra a môže vypuknúť násilie. Je to však aj predzvesť toho, že ak budeme dav sústavne prikrmovať podobnými narkotikami, ľudia na ulici budú chcieť rozhodovať aj o tom, kto má byť ministrom alebo poslancom. Potom už nebudú potrebné ani slobodné voľby, o všetkom rozhodne dav ľudí. Tak ako o tom rozhodoval dlhé mesiace na Ukrajine alebo v susednom Česku. Len si spomeňme, ako dav výrastkov uštval učiteľku V. Boborovú u našich susedov. Musela rezignovať na funkciu v školstve a kultúre, napriek tomu, že jej strana ju tam vyslala na základe slobodných volieb. Aj pod jej oknami hulákal dav ľudí, urážali, obťažovali  ponižovali a ohrozovali ju osobne i jej rodinu. Kto by odolal takejto organizovanej štvanici? To isté sa stalo aj v prípade Pavla Pašku. Ak má tento človek skutočne niečo za ušami, nezaplače Slovensko nad jeho odchodom, no vyvreskúvať pod jeho oknami, vyhrážať sa, urážať a zastrašovať celú jeho rodinu, bolo obyčajné politické chuligánstvo. Aj keď sa to udialo pod značkou boja proti korupcii.

V literárnej pozostalosti A. Camusa sa nachádzajú často aj také výroky, že nenávisť, zloba, neznášanlivosť, sprostota a arogancia nepatria do politiky, ani na ulicu. Nech ju oživuje, ktokoľvek, nikomu to neprospeje. Je všeobecne známe, že tento literát vedel ako málokto na svete, narábať so slovami a myšlienkami. V jednej z nich, akoby sa vyjadroval o Slovensku, keď nám všetkým odkázal: Ak svorka zistí, že je jednoduchšie napadnúť človeka, ako naháňať bažanta v tŕní, začne si vyberať obete spomedzi ľudí.