Reklama
Reklama

AKO SOM SA STAL HULVÁTOM,
alebo spomienka na Milana Ftáčnika

Počet zobrazení: 1095

Pred pár dňami nás zastihla smutná správa, že Milan Ftáčnik, ináč skvelý človek, už nie je medzi nami. Myslím si, že nezaškodí pripomenúť si tohto pedagóga, politika i ministra školstva aj anekdotickým spôsobom. Teda, ako som sa stal hulvátom a akú úlohu pri tom zohral Milan Ftáčnik.

Milana som spoznal po voľbách roku 1990. Aj on -–ako ja – bol zvolený za poslanca vtedajšej Slovenskej národnej rady. A keďže „demokrati“ prvej triedy na čele s Ferkom Mikloškom si demokraciu hneď po voľbách vysvetlili po svojom a nechceli konštruovať Predsedníctvo SNR podľa pomerného zastúpenia na základe výsledkov volieb, už prvé spory v novom parlamente nás akosi dostali dokopy. Nové politické sily (podobne ako dnes) nechceli rešpektovať vôľu štvrtej najsilnejšej strany (KSS) a odmietli do Predsedníctva SNR zvoliť jej predsedu P. Weissa, a tak sa nakoniec členom v „demokraticky“ konštituovanom zbore stal M. Ftáčnik.

Takto nejako začali naše politické a dovolím si povedať aj priateľské vzťahy, hoci sme sa v niektorých politických otázkach nezhodli. Jedno však musím uznať. Hoci bol M. Ftáčnik ľavicovo orientovaný, horelo v ňom aj úprimné slovenské srdce. A to preukázal aj v čase, keď som sa stal hulvátom.

Tak teda poďme na vec. V polovici roka 1991 som nie vlastným snažením, ale rozhodnutím predsedu SNR F. Mikloška bol zaradený do skupiny 5 poslancov, ktorí boli s podporou UNIDO (rozvojová organizácia OSN) a nadácie Otvorenej spoločnosti vyslaní do USA na jazykovo-vzdelávací pobyt nazvaný Democracy Training. Na programe, na ktorom sa zúčastnilo aj šesť poslancov Českej národnej rady, bol predovšetkým intenzívny anglický jazykový kurz a potom ešte mesačná stáž v niektorom kongrese amerického štátu.

Keď sme boli na jazykovom kurze v New Jersey, blízko New Yorku, dostali sme všetci jedenásti pozvánku na párty do Veľkého Jablka k bývalému veľvyslancovi USA v ČSSR. Na párty nečakane prišiel aj už vtedy známy miliardár G. Soros. Počas párty nám pán Soros vysvetľoval svoj názor na ďalší vývin spoločnosti, ktorý je v podstate stále ten istý. Pokojne som počúval až dovtedy, kým pán prednášajúci nezačal rozprávať, ako cestu k demokracii brzdia partikulárne nacionalizmy Chorvátov, Slovákov, Ukrajincov atď. (podotýkam, bolo to v lete 1991). Vtedy som už nevydržal, a otvorene som povedal prednášajúcemu, že s ním nesúhlasím.

Prečo nesúhlasíte, spýtal sa prekvapený Soros. Nuž preto, odpovedal som, lebo demokracia má mnoho podôb a mnohí od nej očakávajú aj riešenia, ktoré sú odlišné od riešení druhých. Kým pre Čechov, Rusov alebo Srbov možno demokracia znamená len to, čo on prezentuje, ale Slováci, Chorváti i Ukrajinci od demokracie očakávajú aj definitívne riešenie ich národnej otázky. Preto ich požiadavky pokladať za protidemokratické a brzdiace vytvorenie demokratickej spoločnosti, nie je správne.

Na to sa rozvinula živá debata najmä medzi mnou a Sorosom, do ktorej sa účinne zapájal na mojej strane M. Ftáčnik. Možno by sa zapojili aj naši českí kolegovia, ale ich angličtina bola taká sporá, že nedokázali sformovať nejaký názor. A tak pri Milanovej vynikajúcej angličtine a mojej síce slabšej, ale rétorike dobre podloženej argumentmi, šéf Otvorenej spoločnosti musel cúvať a nakoniec aj chtiac-nechtiac pripustiť, že riešenie postavenia nesvojprávnych národov je tiež súčasťou demokratizačného procesu.

Debata skončila rozpačito. Nasrdení českí poslanci mi nevedeli prísť na meno a G. Soros ešte chvíľu podebatoval so mnou medzi štyrmi očami a odišiel. Ale to nebol koniec!

Cca pol roka po návrate z USA som pod Michalskou bránou v BA stretol vtedajšiu šéfku Otvorenej spoločnosti na Slovensku. Zalomila rukami a pýtala sa ma, čo som v tej Amerike vystrájal. Že vraj prečo, pýtal som sa prekvapený. Vraj G. Soros im odkázal, aby mu takého hulváta už viac neposielali. Až vtedy som sa dozvedel, že vlastne môj názor, pri ktorom zdôvodňovaní mi účinne pomáhal M. Ftáčnik, bolo vlastne hulvátstvo. Takže dodatočne sa za svoje hulvátstvo ospravedlňujem. Iba podotýkam, že následný vývin po lete 1991 ukázal, že myšlienka demokratizácie formou oslobodzovania sa stredno-východoeurópskych krajín z nerovnoprávneho postavenia sa stala hlavným v postsocialistickom priestore.

Je mi ľúto, že Milan Ftáčnik už nie je medzi nami, ale na druhej strane som presvedčený, že svoj život prežil naplno a jeho práca bola na prospech nielen jeho rodiny, ale celého národa.

(Status na FB 17. mája 2021)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy