21. január 1924
nedeľa 19. január 2014Málokto by sa dnes vedel rozpamätať na to, prečo bol kedysi v kalendároch výrazne označený 21. január. Ani sa tomu nedivím, veď aj kandidáti na prezidenta si pletú porážku fašizmu s povstaním, alebo si nevedia spomenúť, kto zložil našu hymnu. Tento deň bol však predsa len čímsi výnimočný. Písal sa rok 1924 a zomrel Vladimír Iľjič Lenin – vodca proletárskej revolúcie v Rusku. Veľa ľudí to vtedy zarmútilo, veľa iných ľudí to zasa potešilo. O desať rokov neskôr ruský spisovateľ Valentin Katajev opísal svoju návštevu v mauzóleu pri príležitosti 17. výročia Októbrovej revolúcie vo svojich Zápiskoch. Celkom náhodne som na ne natrafil listovaním na Internete. Pripomenuli mi dátum, kedy zomrel Vladimír Iľjič Lenin.
Katajeva a jeho príbehy si pamätám ešte z detských rokov. Syn pluku, Belie sa plachta osamelá... boli aj sfilmované. Ak by sa však dnes niekto pokúsil ich znova knižne vydať, bolo by to určite veľké podnikateľské riziko. V čase, keď sa rúcajú vo svete sochy tohto muža, už nie je ani žiaduce a možno ani rozumné pripomínať si jeho výročie. Nechám preto prehovoriť iba Katajeva, aby sme si vedeli predstaviť, ako on a tisíce iných literátov vnímali postavu Lenina. Pod dojmom návštevy mauzólea a 17. výročia revolúcie vtedy napísal: – Lenin stále žije, jeho dielo a jeho myšlienky sú nesmrteľné. Tak, ako sú nesmrteľné myšlienky Dzeržinského... a ďalších jeho bojových druhov, pochovaných pod stenami Kremľa. Ich mená sú vytesané do žuly, aby naveky hlásali svetu o ich nesmrteľnosti. Po námestí v ten deň pochodovali 17-roční chlapci a dievčatá a mali nad hlavami transparenty – Je nám 17. Boli to vrstovníci revolúcie, vrstovníci socializmu, napísal Valentin Katajev. Nad hlavami im prelietavalo najväčšie lietadlo tých čias – Maxim Gorkij a všade hrmela Internacionála...
Nežijú už literáti, ktorí hlásali svetu o nesmrteľnosti V. I. Lenina a jeho bojových druhov. Pod kremeľskou stenou sú pochovaní už aj Stalin, Vorošilov, Buďonnyj... ďalšie postavy, ktoré sme si pravidelne pripomínali aj v našich končinách. Takmer sa už vyparili ľudia, ktorí by si želali návrat čias, v ktorých žili. Predsa však ešte i dnes sa neustále niekto zaoberá vyvolávaním ich duchov zo záhrobia. Nie sú to však iba tí, čo by im radi dopriali dôstojnejšie miesto v histórii, ale, naopak, na ich nesmrteľnosti majú najväčší podiel ľudia, ktorí ich nikdy nemali v láske, ktorí ich nenávideli. Dokonca si myslím, že ani v časoch studenej vojny sa neviedlo proti Leninovi, Stalinovi... také ťaženie ako v poslednej dobe. Niet dňa, aby nám médiá nepripomínali hrôzy tých čias. Neustále vyvolávajú ich duchov, aby nikoho ani len nenapadlo vytiahnuť z nich aj niečo pozitívne. Iba hlupák by vypustil zo svojej argumentácie zločiny, ktoré boli spáchané pod prápormi kosáka a kladiva. Čo na tom, že takto ich tiež udržujeme pri živote a zabezpečujeme im nesmrteľnosť?
21. január, to nie je len o Leninovi. Je to aj o spokojnosti ľudstva s dnešným usporiadaním vo svete, o spolužití medzi ľuďmi a národmi. Stále niekto poťahuje nitkami svetovej politiky tak, že toto spolužitie a usporiadanie je ustavične ohrozené. Neohrozuje ho však ideológia ako za čias Lenina, ale nárast chudoby, terorizmus, radikálny islamizmus... Kiežby všetci dôležití ľudia vo svete venovali tomuto nebezpečenstvu aspoň toľko pozornosti, koľko ho venujú spiritualizmu a vyvolávaniu duchov.
