4. jún. Dátum v kalendári. V ten deň v roku 1920 sa niekto narodil, niekto zomrel, svet sa stále spamätával z prvého globálneho konfliktu – Veľkej vojny. Pre nás, obyvateľov Uhorska: Maďarov, Slovákov, uhorských Nemcov, Rumunov, Srbov a Chorvátov bol výnimočný. V tento deň pred 96. rokmi (1920) bola podpísaná azda posledná mierová dohoda „víťazných“ Spojencov s krajinami porazenými v prvej svetovej vojne. Končil sa maratón podpisovania „mierových diktátov“ (tak označujú tento akt naši južní susedia) po zámkoch a zámočkoch neďaleko francúzskej metropoly Paríž.
V súčasnosti ako by sme sa za tento historický fakt a dátum v našej zvrchovanej Slovenskej republike hanbili, v lepšom prípade si ho príliš nevšímame. Pritom je to pre nás – Slovákov –jeden z najvýznamnejší dní. Trianonská zmluva znamenala po prvý raz v histórii medzinárodnoprávne uznanie Slovenska de jure (ako súčasti Česko-Slovenska) a stanovila hranice (garantované medzinárodnou legislatívou!) medzi štátmi (česko)-slovenského a maďarského národa. Štátne hranice sú jedným zo základných a nevyhnutných znakov národnej suverenity! Prešlo len niekoľko málo rokov od vyhlásení uhorsko-maďarského premiéra Š. Tisu a nielen jeho, že slovenského národa niet.
Na našu slovenskú (ale aj chorvátsku, srbskú a rumunskú) radosť nemajú spoločný náhľad Maďari a maďarský štát. (Do klávesnice počítača sa mi tlačilo dnes veľmi frekventované slovo „nezdieľajú“, o ktorom ma slovník správnych a nesprávnych výrazov presvedčil, že je neslovenské. Potvrdil to aj automatický korektor.) Maďari, naši tisícroční spolucestovatelia dejinami podtatranského priestoru (a tiež ich spolutvorcovia) vášnivo prežívajú „trianonskú traumu“ a iné trianonské diagnózy, utápajú sa vo velikášskej sebaľútosti. Už niekoľko rokov tento dátum povýšili na „národný až štátny smútok“. Ani takmer po sto rokoch sa s tým nedokázali vyrovnať. Napriek svojmu podpisu pod zmluvou a jej ratifikácii považujú ju za krivdu spáchanú na maďarskom národe. Neustále opakujú chybné činy (Viedenské arbitráže či otvorená agresia voči Juhoslávii v 1941), podobné tým, ktorých výsledkom bol aj Trianon.
Petržalský trianonský pamätník dnes, vedľa krátko po odhalení v roku 2010.
Prečo je tomu tak? Bohužiaľ, Maďari prehliadajú, že Trianonská mierová zmluva potvrdila neživotnosť a koniec maďarskej koncepcie Uhorska. Maďari majú odvtedy vo vedomí i podvedomí jeden jediný myšlienkový blok, hendikep: nechcú pochopiť, že Uhorsko nebol len štát Maďarov (ale aj iných národov, predovšetkým Slovákov). Tento štát zanikol bez náhrady! Na jeho troskách vznikli: Česko-Slovensko, Rakúsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, Rumunsko a, samozrejme, skutočne „maďarské“ Maďarsko, prvýkrát v histórii národný štát Maďarov. Uhorsko (nie Maďarsko) skončilo a na jeho bývalom území legitímne (nikomu nie na úkor a tobôž nie Maďarom) vznikli spomínané štáty. A nové trianonské hranice boli spravodlivé, alebo ak chcete nespravodlivé, ale také boli pre všetkých! Každý jeden národ (vyvolený či nevyvolený) niečo stratil. Problém je, že maďarská civilizačná myšlienka (maďarstvo) a jej nositelia, to nedokážu stráviť
Napriek tomu niektorí Maďari sa ani dnes nevedia zmieriť s mierom medzi bývalými uhorskými národmi. Tohto roku už po siedmy raz si 4. jún 1920 v Maďarsku pripomínajú ako Deň národnej spolupatričnosti. Spolupatričnosti maďarského národa. Nie ako výročie nastolenia rovnoprávnych vzťahov medzi štátmi a národmi „Karpatskej kotliny“, ale ako deň smútku za „Veľkým Maďarskom“. Dôvod? Maďarské stotožňovanie pojmov Uhorsko a Maďarsko, pretrvávajúci nacionalistický programový zámer vyjadrený slovom maďarstvo, stáročné zabetónovanie jediného chápania pojmu národ. Maďari z roku 896, za Tatárov, v stavovských povstaniach, meruôsmom a či v 20. storočí predstavujú (vraj) tú istú „národnú kvalitu“! Opakujem, práve 4. jún 1920 je deň zrodu skutočne maďarského štátu, štátu, v ktorom po prvý raz v histórii je maďarský národ oprávnene suverén. Tento deň si zaslúži radostnejšie pripomínanie aj na maďarskej strane.
Stanislav Jerzy Lec tvrdil: „Inak vonia seno koňom a inak zamilovaným.“ Platí to aj v dejinách!
Foto: Autor
Ďalšie články: JOZEF SCHWARZ [2]