V utorok 12. apríla si v Maďarsku pripomínajú deň pamiatky odsunutých z „Felvidéku“. Práve v tento deň v roku 1947 sa začala realizovať dohoda o výmene obyvateľstva [2] medzi Československom a Maďarskom. Naši južní susedia hovoria o odsunutí (často používajú výraz deportácie), avšak bola to riadna medzištátna dohoda medzi vládami našich krajín. Dohoda o výmene obyvateľstva. Výmena má vždy dve strany. Náprotivkom „odsunutým“ Maďarom z Československa boli „prisunutí“ Slováci z Maďarska. Preto pripomínať si len jednu stranu spoločnej mince je neslušné a nepriateľské, presnejšie nie priateľské. Malá poznámka: dohoda o výmene obyvateľstva bola podpísaná už v januári 1946 a začala sa realizovať až po 410 dňoch... Dôvod? Nuž, jedna strana dohodu napriek podpisu nemala chuť realizovať.
Výmena obyvateľstva znamenala aj príchod Slovákov z Maďarska, z národnostne značne nežičlivého prostredia do materskej krajiny. O peripetiách jedných i druhých sa popísalo mnoho, najmä z maďarskej strany. Samozrejme, väčšina písačiek niesla výraznú pečať maďarského pohľadu. Vrátilo sa vtedy takmer 70 tisíc Slovákov z Maďarska. V tamojšej krajine ich zostali stále desaťtisíce. Nehodnotím podmienky pre slovenský či maďarský život – presnejšie pre plnohodnotný život v slovenčine či maďarčine na oboch stranách Dunaja po roku 1949. Ani mieru starostlivosti štátnych politík (Československa, neskôr Slovenska a Maďarska) v tomto smere. O tom mám svoj jednoznačný názor a netajím sa nim.
Napriek všetkým príkoriam Slováci v Maďarsku žijú a dávajú o sebe vedieť. Naposledy v Bratislave v piatok 8. apríla 2016. „Nezisková verejnoprospešná spoločnosť SlovakUm a Čabianska organizácia Slovákov v spolupráci s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) 8. apríla 2016 v budove Starého evanjelického lýcea v Bratislave usporiadali prezentáciu dvoch ročeniek Slovákov v Maďarsku. Čabiansky kalendár predstavil estetik Michal Babiak, docent Katedry estetiky FF UK a Náš kalendár publicista Ľudo Pomichal, externý zamestnanec ÚSŽZ. Hostí privítali: predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová-Račková a podpredseda ÚSŽZ PhDr. Peter Prochácka. V kultúrnom programe účinkovali žiačky slovenských národnostných škôl v Békešskej Čabe a v Mlynkoch Daniela Kešjárová, Réka Pénzeliková a Zselyke Szemánová.“
Zľava recenzent Nášho kalendára Ľudo Pomichal, podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Prohácka, šéfka Slovákov v Maďarsku Alžbeta Hollerova-Račková, estetik Michal Babjak.
Bol som pri tom. Bola to vydarená akcia. A nielen pálenkou zo Sarvaša na prípitok, či čabianskou klbáskou alebo pagáčikmi z Mlynkov. Význam vydávania ročeniek - kalendárov Slovákov v Maďarsku prekrásne priblížil a zaradil priam do vesmírnych súvislostí vo svojej eseji Michal Babjak. Prednesená esej si žiada čo najširšie a najďalšie publikovanie. Všetky príhovory a prehovory potešili, prehĺbili poznanie o našej stále žijúcej národnej ratolesti. Pri dobrom počine (a prezentácia ročeniek skutočne takou bola) sa nezvyknú vynášať na svetlo nejaké mory. Trápi ma skutočnosť, že svetové a domáce hľadisko životného divadla drámy našich Slovákov v Maďarsku je relatívne stabilné a opakujúce sa. V lycejlnej knižnici sme sa takmer všetci poznali. „Diváci“ sa zoskupovali z „vymenených“ Slovákov z Maďarska, Slovákov zo Srbska a Rumunska trvale alebo dočasne prítomných na Slovensku, alebo z dobrovoľných aktivistov na poli „slovenskej záchovy“ najmä v bývalom uhorskom svete. To sa mi zdá nedostatočné.
Jestvovanie a súcnosť Slovákov v Maďarsku si zaslúži významnejšiu pozornosť nášho domáceho slovenského publika. Ja sa od hlásania viery v slovenskú nevšednosť aj mimo Slovenska neodťahujem a budem ju šíriť ako vládzem.
Daniela Kešjarová z Bekešskej Čaby.
Dolnozemské „pikle“? Michal Bajak a Pavel Hlásznik, podpredseda organizácie
Slovákov a Čechov z Rumunska.
Mlynčania, vpredu speváčky Réka Pénzeliková a Želka Szémanová, za nimi
riaditeľka slovenskej školy v Mlynkoch Marta Papucsekova-Glücková a riaditeľ
SlovakUmu Imro Fuhl.