Neoliberalizmus ako doktrína úplného prispôsobovania sa trhu narazil. Je totiž postavený na [2] silnej ochrane vlastníckych práv, neobmedzovania trhov a obchodu, ktoré mu dovoľovali vyhýbať sa akejkoľvek zodpovednosti. No len dovtedy, než Gréci v referende heroicky odmietli [3] diktát financií a zastavili jeho zdanlivo nezlomiteľnú moc.
Dalo sa očakávať, že veritelia nebudú z ideologických dôvodov, ako zo strachu z nevôle ostatných zadlžených štátov splácať svoje dlhy, rešpektovať demokraciu. Ešte pred nástupom Syrizy k moci upozorňovali [2] Financial Times na to, že najslabší článok systému predstavujú voliči. Beztak štrukturálne zaostávajúce krajiny sa dostávajú do slepej uličky, keďže s narastajúcimi nepokojmi obyvateľstva rastú i úrokové sadzby, čím klesá možnosť riešiť situáciu v rámci trhu. Trhovému fundamentalistovi v tej chvíli neudrú do očí podmienky, ktoré spôsobili tento stav, ale demokracia, ktorá sa mu začína javiť ako prekážka v nadobúdaní zisku. Prijateľnými ostávajú iba strany, ktorých politický program sa scvrkol do extrémneho centra. Bez zmeny kurzu by však hrozilo [4], že sa z prechodného, núdzového stavu pomaly, ale isto stane normálna, prirodzená skúsenosť, a pokračovalo by ďalšie a ďalšie, nikam nevedúce ukrajovanie z nahnívajúceho koláča eurozóny.
Pri kliesnení cesty voľnému trh neberie neoliberálna ideológia ohľad na žiadne okolnosti či dôsledky. Namiesto zohľadnenia špecifického ekonomického modelu Nemecka (stojaceho na vytváraní obchodných prebytkov škodiacich Európe [5]) si vystačí so všeobecným predpokladom, že „trh ako taký“ najlepšie vyjadruje schopnosti jednotlivých konkurentov presadiť sa. Nemecko od prvej dekády milénia nezvyšuje platy a nemá stanovenú minimálnu mzdu, vďaka čomu neoutsourcuje pracovnú silu do zahraničia a naďalej úspešne exportuje lacné tovary. Tento všeobecne neaplikovateľný model, poškodzujúci ostatné ekonomiky, prezentuje minister [6] Schäuble ako „znak konkurencieschopnosti... a medzinárodného dopytu po kvalitných výrobkoch z Nemecka“. Nemecká vláda [7] si touto politikou pochopiteľne získala podporu zamestnávateľov, a udržala nezamestnanosť na nízkej úrovni, no zároveň vytvorila pracovné miesta, ktorých pracujúci si k platu musia dopomáhať štátnou podporou. Bežní Nemci si tak s Grékmi nemajú čo závidieť, takže možno povedať, že obrazy o usilovných mravčekoch a lenivých kobylkách sedia skôr na sociálnu stratifikáciu každej krajiny zvlášť.
Neoliberáli neberú do úvahy ani fakt, že len menej ako 10% zo záchranného balíčka [8] Grécku mohla vláda použiť na reformu ekonomiky, kým 90% pomoci šlo veriteľským bankám. Aký zmysel má hasiť jednu pôžičku ďalšou, pokiaľ je klient nesolventný? Ak Nemecku a ostatným veriteľom naozaj záleží na splatení dlhu, mali by hľadať spôsob, ako ho možno splatiť a nie navyšovať. Pri porovnávaní zadlženia [9]Japonska, Talianska či USA je zrejmé, že dlh veľmi dobre slúži ako nástroj vytvárania tlaku na zosekávanie sociálnych výdobytkov a privatizáciu. Syriza sa preto namiesto utápania v nikam nevedúcom pocite viny snažila prísť s racionálnymi a životaschopnými návrhmi – na rozdiel od tých, ktoré navrhovali inštitúcie Trojky. MMF navrhol [10] klasické zrušenie kolektívneho vyjednávania, nezvyšovanie minimálnej mzdy a, samozrejme, ďalšiu privatizáciu. Dožadoval sa tiež výrazného zvýšenia DPH a 10% rastu cien elektriny, čo by opäť najviac zasiahlo práve chudobných. Toto ekonomické myslenie je však zastarané a nefunkčné, pretože tu, tak ako inde, prinieslo len úpadok [11].
Neriešili sa príčiny gréckej krízy, ako je korupcia [12], kvôli ktorej kilometer diaľnice v Grécku stojí trikrát toľko ako v Nemecku, ani to, že bohatí neplatia takmer žiadne dane, napriek tomu, že 2 000 rodín vlastní 80% bohatstva krajiny. Bol zoškrtaný štátny sektor, takže o prácu prišli zamestnanci [13] nemocníc, upratovačky, vrátnici, dokári [14], a to len preto, aby boli uspokojení veritelia. Tsiprasovi sa podarilo určité zvýšenie daní pre bohatých, takže dosiahol akú-takú redistribúciu, no vo väčšine prípadov veriteľom iba ustupoval a preto jeho kroky sotva možno nazvať revolučnými či radikálnymi. V takej chvíli bolo najlepšie povolať hlas ľudu, aby ten zatiahol ručnú brzdu zbesilej jazdy. Ľuďom tak bolo umožnené zasiahnuť do administratívy a podieľať sa na politike – na vláde a správe obce, a ekonomike – vo význame riadenia domácnosti. Výsledkom referenda je signál [15], že Gréci chcú počuť pravdu, a, napriek tomu, že je nepríjemná, ju aj nasledovať.
Zásadný rozdiel oproti iným referendám je v tom, že konečne spolitizovalo ekonomickú tému a z ľudu sa stal hráč, ktorého odteraz nebude možné opomenúť či vynechať. Pozornosť sa teda ako v ostatných prípadoch neodpútava na vedľajšie témy, ale sústreďuje [16] na miniatúrny model problému, ktorému čelíme v celej Európe, dokonca svete. Dotýka sa [17] totiž aj Španielov vysťahovaných z ich domovov, skracovania sociálnych dávok a výdajov na školy v Anglicku, či života na hraniciach Európy a toho, čo s tým bude ďalej. Ideológia funguje len dovtedy, ak dokáže rôznymi spôsobmi udržať súhlas ľudí s nespravodlivosťou a bezprávím. Tým, že sa v Grécku udiala moc ľudu [18], ktorá je hlasom Božím, dokázala ľavica oživiť ľudského ducha v časoch, keď je nacionalistickou pravicou ťahaná k prízemným pudom. Zdá sa, že Syriza víťazstvom vo voľbách a vyhlásením referenda zasiahla práve včas. Komunistická strana by totiž nedokázala priniesť presvedčivé argumenty a prenechala pole extrémnej pravici, ktorej jedovaté jablká idú na odbyt vždy ako prvé. Ostáva teda jediné... Ak veritelia odmietnu zmierniť podmienky splácania, musí ľud prevziať banky [19], ktoré im napokon od ich záchrany tak či tak patria.