Kyjevský Majdan sa búra, lebo už splnil úlohu. Boj nahnevaných proti oligarchom sa skončil. Oligarcha Porošenko je prezidentom. Na Ukrajine je občianska vojna a oligarcha Kolomojskyj v nej má svoju armádu. Ľudia na východe, kde sa strašne čudovali, čo to tí „západníci“ vystrájajú, kým oni fárajú do baní, umierajú. A my sa bezmocne dívame, ako nás jastrabi postrkujú k tragédii.
Slobodne zvolený prezident Janukovyč ľudí nahneval. Bol to zlodej a ešte aj zbabelý politik. V rozhodujúcej chvíli ušiel. Pripusťme – možno mu šlo o život. Ale hrdina nesmie zdrhnúť. Aj keď vie, že nevydal rozkaz strieľať do ľudí. Lenže ľudia tam umierali. Lial sa na nich oheň a síra. Niekto zabíjal. Dôkazy, kto tú „nebeskú sotňu“ na Majdane tak hrdinsky zlikvidoval, možno raz vyplávajú na povrch. Stromy zo stopami striel dali víťazi „revolúcie“ síce spíliť, ale iste sú aj iné. A prinajmenšom o nich vedia aktéri tragédie.
Tak kto to celé začal?
Ešte si spomenieme na „reportáže“ P. Procházkovej? Publikovala ich v Lidových novinách a Sme. A dnes v tých istých Lidovkách a Sme čítame rozhovor s ukrajinským majorom, ktorý teraz bojuje na východe Ukrajiny:
„Čo ste robili predtým, ako vás poslali bojovať na Donbas?
– Stál som na Majdane. Ale nie na strane demonštrantov, mal som ich rozháňať. A škoda, že sme nedostali pokyn to včas urobiť. Nebolo by žiadne krviprelievanie ani žiadna vojna a neukradli by nám Krym. Nikdy som nebol obdivovateľom prezidenta Janukovyča, ale som zástancom legálnych metód boja a nie revolúcií. Ľudia si ho zvolili a v nasledujúcich voľbách si mali zvoliť niekoho iného. Nie urobiť puč a vyprovokovať Rusov, aby sa zmocnili Krymu a teraz sa nám pokúšali zobrať aj Donbas.
„Na Majdane ste nedostali pokyn likvidovať demonštrantov?“
– Vôbec nie. Naopak, ja som za tú dobu, čo boli v Kyjeve nepokoje, stratil 117 kolegov. A tí údajní ostreľovači, to rozhodne neboli ľudia od nás, ani od iných štátnych zložiek. Veď my sme na Majdane vôbec nemali zbrane, len sme robili živé štíty. Na nás mohli hádzať Molotovove koktaily, ale my sme sa nemohli ani pohnúť.“
V Sme ten Procházkovej rozhovor oproti Lidovým novinám jemne scenzurovali. Vypadla napríklad veta: „Takže všetko nebolo také mierumilovné, ako píšete vy, v Európe.“
Propagandistická vojna síce nezabíja, ale ničí duše.
Keď Ukrajina dovolila lietať civilným lietadlám nad vojnovým územím a zo zatiaľ nevyšetrených príčin tam spadlo malajzijské lietadlo, Obama a Porošenko vedeli okamžite, čo sa stalo a aj kto to zavinil. Ak sa zrazia dva bicykle, nikto si netrúfne okamžite vyrieknuť ortieľ. A ajhľa, experti prezidenti! We can! Len – cui prodest? (A čo tí obyčajní experti, ktorí konečne po dvoch týždňoch mohli prísť na miesto tragédie, naplnia objednávku prezidentov?)
Stany na Majdane teda zhodili. Bágre odstraňujú stopy „revolúcie“. Kam sa však podeli nahnevaní ľudia? Aj oni – tak ako nevolená kyjevská vláda – si myslia, že dosiahli víťazstvo? Ukrajina je zničená na dlhé roky. A čo bude ďalej? Odborník na Rusko Alexander Duleba (ktorý tiež vie aj bez vyšetrovania, kto zostrelil malajzijské lietadlo) povedal jasne: Bude vojna! Zdá sa, že Ukrajina zohrala úlohu casus belli. A na vine je, pravdaže, Putin, ktorý chce ukradnúť nielen Krym, ale aj Donbas.
Bývalý náčelník generálneho štábu ČR armádny generál Jiří Šedivý v rozhovore pre Parlamentní listy pripomína: „Moskva od začiatku, a ruský prezident Vladimir Putin to mimochodom povedal, nepočítala s tým, že bude intervenovať na východnej Ukrajine. To ale neznamenalo, že by povstalcov nepodporovali v nejakom zodpovedajúcom rozsahu, pretože nie je možné si myslieť, že Putin ako predstaviteľ Ruska a ruského národa nechá na holičkách ruskú menšinu, na ktorú strieľa ukrajinská armáda z raketometov. Čo ja vidím ako problém, je otázka, čo bude Porošenko po tom excesívnom používaní ozbrojených síl a niekedy i brutálnych útokoch robiť s východnou Ukrajinou.“
Hosť kyjevskej tv Hromadska (verejnoprávna) to vie: „Na východe Ukrajiny žije celkom zbytočne milión až milión a pol obyvateľov, ktorých treba pozabíjať...“ A nikto ho nepreruší. (Už vieme, ako mohol vzniknúť holokaust?)
Alexander Duleba ustarostene lká, že bude vojna, lebo Strelkov. Vojenský pes, ktorý velí povstalcom a nikoho neposlúcha.
Konzervatívny komentátor Tom Jenkins v The Guardien má iný názor: „Toto je chvíľa, kedy nám Konfucius radí, aby sme nepriateľovi poskytli most, po ktorom by mohol ustúpiť. Namiesto toho sa západní jastrabi vyžívajú vo svojej hodinke nenávisti: vysmievajú sa Putinovej paranoji, ako by ho chceli vyprovokovať, aby urobil niečo horšieho.“
A dodáva dosť podstatnú myšlienku: „Keď som navštívil Rusko v deväťdesiatych rokoch, po jeho ponížení v studenej vojne, zistil som, že je to smutná a nebezpečná krajina, veľmi podobná Nemecku po jeho porážke v roku 1918. Napriek tomu, akoby si žiadny západný diplomat neprečítal zmluvu z Versailles a nepovšimol si Keynesovo varovanie pred následkami. Urobilo sa veľa, aby boli vybudované hospodárske väzby medzi východom a západom. Energie, investície a kontakty plynuli oboma smermi. Západné firmy vyčíňali s oligarchami a kleptokratmi. Peniaze, ukradnuté ruskému ľudu, prýštili do neregulovaných bánk na Cypre a v Londýne a na švajčiarske a britské trhy s realitami. Londýn sa iste stal najvýznamnejším priekupníkom ukradnutého majetku všetkých dôb.“
Na vojnu treba peniaze, peníze, peneži. Ukrajina je vybrakovaná, Jaceňuk tvrdí, že pred bankrotom, a predsa sa v nej rozhorela strašná bratovražedná vojna. Kto ju zaplatí?
Vojnu vraj nechce nikto. Vojna je najväčšie zlo. Tak sme boli vychovávaní.
A čo ak nie? Čo ak je pre niekoho veľkou príležitosťou? Čo ak sa účet za ňu zmaže veľkou svetovou katastrofou? Veď aj pred prvou svetovou tvrdili všetci, že vojnu nechcú. A potom...
Vidím ju blízko. Na dostrel. Nech som zlý prorok.
Na snímke: Ukrajinskí vojaci, ktorí odmietli bojovať.
Foto: Zdroj Pervyj kanal