Fiodor Michajlovič Dostojevskij nebol žiaden krásavec. Mal vráskavú, mrzutú tvár, hlboko vpadnuté oči, neupravenú briadku, nad ktorou vyčnievali lícne kosti. Pôsobil na svoje okolie dojmom chorého a nervózneho človeka, na ktorom sa podpísali neduhy zvnútra i zvonku. Jeho romány však natoľko zaujali čitateľov, že iba málokto si dovolil hodnotiť tohto literáta podľa vonkajšieho vzhľadu. Jeho myšlienky a príbehy sú totiž obrovskou zbierkou filozofického a psychologického prenikania do ľudskej duše. To sa proste nedá len tak prečítať a odložiť. Naopak, človek by niekedy najradšej vstúpil aj do deja, niekomu tam vynadal, dokonca i prefackal ho za jeho naivitu a hlúposť. Ak sa podarí autorovi až takto zaujať čitateľa, tak sa právo hovorí, že Dostojevskij bol – pán spisovateľ. Aj z tohto dôvodu jeho knihy sú uložené v mojej knižnici vždy na dôstojnom mieste. V posledných dňoch som si z nich už viackrát vzal do ruky jeho román Besy. Čítal som ho síce už v časoch, keď som mal 30, 40 , 50 rokov... no zažiadalo sa mi ešte raz si ho prečítať aj v pokročilejšom veku. Na vlastnej koži som si totiž overil, že človek hodnotí knihy i svet okolo seba inak, keď má 30 a inak, keď o hodne viac. Tak je tomu aj v prípade románu Besy. Dokonca si dovolím tvrdiť, že práve tento román a posledné udalosti vo svete, majú niečo spoločné... prinajmenšom nútia človeka pozerať sa na ľudí okolo seba opatrnejšie, dôkladnejšie, naučili ho aj predvídať. Nikomu totiž, koho stretnete, nevidíte do hlavy a neviete, čo sa v nej odohráva. Potvrdila mi to pred pár dňami aj jedna obyvateľka z Odesy, ktorej dali priestor aj v jednej našej TV: – Ideš po ulici, stretneš človeka a nevieš, či ten človek okolo teba iba prejde, či nevytiahne pištoľ a nezačne strieľať, povedala.
Nie je tomu tak dávno, čo bola Odesa pokojným mestom, v ktorom sa ľudia cítili bezpečne. Zrazu sa však čosi stalo, akoby do týchto ľudí vošli besy. Strieľa sa, vraždí a rabuje aj za bieleho dňa... dokonca tam už ľudí aj za živa upaľovali, tak ako v stredoveku. Čo týchto ľudí tak zrazu zmenilo, že sa správajú ako divoká zver? Človek by skutočne uveril tomu, že do nich stúpili besy, ktoré už úplne ovládli aj ich konanie. Normálny človek by predsa nebol schopný spáchať na inom človeku toľko krutosti a surovosti, koľko ho bolo spáchaného v Odese, alebo predtým na Majdane, v Juhoslávii, Líbyi, Sýrii... Pozastavujeme sa nad prípadmi, keď nejaký úchylák chrstne do tváre svojej obete kyselinu sírovu a navždy ju zmrzačí, no považujeme už za celkom bežné, ak takto zmrzačí niekto tvár alebo telo človeka zápalnou fľašou, čo má rovnaké bolestivé účinky a rovnaké následky. Dokonca sa kde kto pokúša pripisovať tomu, vlastenecké alebo morálne čisté pohnútky. Dostojevskij napísal: – Najhoršie je, ak sa tieto besy rozmnožia a začnú sa medzi sebou navzájom zabíjať. Znamená to, že človek zabije s úplnou ľahkosťou iného človeka, že každé nedorozumenie sa skončí krvavo. Ani on však nedokázal presne pomenovať, kde sa vlastne tá nenávisť začína, hoci ju hľadal až na dne ľudskej duše. Takže, ako je to vlastne s tými besmi? Koľko z nich už vliezlo aj do ľudí v našich končinách? Je to vírus, ktorý sa k nám môže dostať aj cez ukrajinské hranice? Myslím si, že ho tu už máme, aj keď sa voči nemu bránime všelijakými antibiotikami.
Nie je tomu tak dávno, čo si mladá ukrajinská žurnalistka pochvaľovala, ako dokázala spoločná vec na Majdane zjednotiť aj večne znepriatelených, najagresívnejších fanúšikov z Kyjeva a Donbasu. Spoločne vraj hrdinsky bojovali proti Janukovyčovi. Neviem, ako by dopadol v týchto dňoch futbalový zápas Kyjev – Donbas, no myslím si, že Dostojevskij by práve takýchto agresívnych fanúšikov označil za ľudí napadnutých besmi. Len si predstavme tých našich horkokrvných fanúšikov, kvôli ktorým sa už nedá bezpečne odohrať ani jeden futbalový zápas bez asistencie polície a dokonca už i ťažkoodencov, ako šíria medzi nami nejaké pokrokové myšlienky a idey. Človek až žasne na tým, koľko besu sa už skrýva v ich hlavách. Najradšej by bol, ak by sa takéto nebezpečné športové podujatia zakázali. Na druhej strane si však treba priznať, že ak by sme týmto šialencom zakázali grupovať sa na štadiónoch, prišli by za nami do divadiel, na výstavy... a obrali by nás o radosť z umenia, tak ako nás teraz oberajú o radosť zo športu. Nielen oni sú však napadnutí besmi. Všimnime si diskusie na internete: samé vulgarizmy, nadávky, stále je počuť – zabiť, obesiť utopiť, akoby správcovia týchto diskusií ani neexistovali. Alebo už aj oni sú zasiahnutí besmi?
Je taká jedna pekná židovská legenda. Prorok Eliáš, ktorého ohnivý voz vyviezol na nebesia, sa vraj medzi ľudí vracia v rôznych podobách a píše knihu o utrpení a tragédiách židovského národa. Zaznamenáva v nej plač všetkých sirôt, bolestné výkriky mučeníkov, ich slzy a stony, modlitby a prosby o milosť... Robí tak pre zachovanie židovskej pamäti. Aby raz, keď príde na zem ich Mesiáš, mohol podľa tejto knihy vyučovať veriacich a argumentovať pred Bohom o ich utrpení. Ktovie, možno v tej knihe budú zaznamenané aj zločiny, ktoré spáchali ľudia posadnutí besmi. Ak by tomu tak bolo, zaživa uhorené obete z Odesy by boli svedectvom o ich strašnom utrpení, ale aj o tom, čo dokážu ľudia posadnutí besmi. Svetská moc akoby nemala vôľu zbaviť sa takto posadnutých ľudí. Naopak, práve oni sa jej náramne hodia pri prevratoch, revolúciách a vojnách.
Foto: Zdroj http://vvv-ig.livejournal.com