V predchádzajúcom príspevku som sa snažil stručne popísať stav, do akého sme dostali slovenskú kultúru v širšom, teda celospoločenskem kontexte. Kultúru, či kultúrnosť národa podľa riaditeľa Slovenskej filharmónie Jozefa Tkáčika ,ktorej šéfoval do r. 2004 aj klasická hudba dotvára kultúru a kultúrnosť celého národa ( publikované v Národnej obrode r.2004 ). Iste to platí dodnes. Vrátim sa však v súvislosti zo záverom predchádzajúcom príspevku k MDD. Okrem pár informácií z osláv ma zaujal TV šot verejnoprávnej televízie o vystúpení Šmolka a Mickey Mousa na Bratislavskom hrade. Vskutku originálny nápad. Podobný ako keď sa cez vianočné sviatky v nákupných a zábavných centrách pohybuje Santa Claus.
Doobedu som bol na prechádzke. Cestou som videl dve susediace záhradky. V každej z nich jednu osobu, asi majiteľky. Záhradky jedna pri druhej, pôda teda podobná ak nie rovnaká. Okrem trávnika tam boli aj rôzne hriadky s kvetmi a zeleninou. Rozdiel bol však na prvý pohľad viditeľný. V jednej záhončeky starostlivo vypleté, bez buriny. Paradajky podopreté a priviazané ku kolíkom, aby pri dozrievaní od zeme nehnili. V druhej záhradke pravý opak. Burina prerastala všade. Pravdepodobne obidve majiteľky mali rovnaký cieľ = dopestovať si peknú zeleninu a kvety. Len prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa použili rozdielne. Jedna trpezlivo a iste namáhavo pracovala, kým druhá sa asi spoliehala na niekoho, či niečo mimo nej. Nepoznám ich zdravotný stav.
Vidím a myslím si, že „poznám“ zdravotný stav našej spoločnosti. Stalo sa akousi nepísanou zásadou, že každý sviatok oslavujeme jeden deň. V máji Deň matiek, v júni Medzinárodný deň detí, atď. Už druhý deň ráno zabudneme na príčiny a dôvody oslavy. Deti však medzi nami zostávajú. Nezbavíme sa ich ako zhnitých paradajok. Nekúpime si v obchodnom reťazci nové, krajšie a možno iné. Budeme žať, čo sme zasiali . Oni sú a budú našim obrazom, výsledkom našej pestovateľskej schopnosti. V dnešnom prematerializovanom svete, či spoločnosti by však mali, či musia platiť aj iné hodnoty. Inak čo po nás ostane ? Burina ?
Zdá sa, že túto základnú gazdovskú, či ak chcete sedliacku politiku akoby zo zásady ignorujeme, alebo dokonca tolerujeme. Neviem čo je horšie. Tiež počúvam názory o nespravodlivom systéme, o možnej úprave či zmene spoločenského zriadenia. Sme tak naivne presvedčení alebo prostredím ovplyvnení, že všetko dokážeme sami ? Takto zmýšľajúcim ľuďom odkazujem aby prestali snívať. Pre koho to všetko chcú ? Pre seba, či pre svoje deti ? Deti a mladá generácia sú a budú našimi pokračovateľmi. Preto by mal celoročne trvať Medzinárodný deň detí .Ostáva otvorená otázka v čom a ako budú pokračovať !