Znovu v kliešťach marazmu
Je zložité určiť, či spoločnosť má pred sebou nejaké ideály a žije nimi, pretože môže ísť skôr o krátkodobé zachvenie než o dlhodobé úsilie a sen resp. neexistencia spoločenských ideálov môže byť kompenzovaná individuálnymi ideálmi, ktoré zachvacujú iba časť spoločnosti a sú niekedy značne prízemné. Takže jednej časti populácie sa môže zdať, že ideály v spoločnosti sú a ostatným častiam zase nie. Tak či tak sa zdá, že nielen našu spoločnosť, ale celú západnú, zachvátilo po vypuknutí vleklej krízy roku 2008 obdobie marazmu, ktoré sme my prežívali v 80. rokoch minulého storočia. Súčasnému marazmu v našej krajine predchádzalo obdobie očakávaní z integrácie do „Európy“, do západných civilizačných hodnôt, byť považovaný za „normálny“ národ. To sme dosiahli a nič. Rôzne spoločenské nešváry, na ktoré sme boli v procese integrácie upozorňovaní a museli sme prijímať legislatívne opatrenie na ich potlačenie, pretrvali a bujnejú ďalej. Zvlášť korupcia a byrokracia. Žiadna nádej na zmeny pred nami.
V marazme v 80. rokoch sme dostali nádej v podobe vyhlásenie glasnosti po nástupe Gorbačova k moci. Glasnosť znamenala niečo medzi väčšou otvorenosťou a priateľskou toleranciou v medziľudských a medzinárodných vzťahoch. Západná spoločnosť žila po druhej svetovej vojne snom po mieri, slobode a demokracii. Jej ideálom bolo byť lepší než socialistický tábor. Ich politici chceli vytvoriť spravodlivejšiu a demokratickejšiu spoločnosť ako našu „východoeurópsku a socialistickú“, ktorej sa báli. Po páde komunizmu v roku 1989 stratili aj na Západe zábrany a ochrana slobody a demokracie upadli. Protesty, revolty a náznaky revolúcií, ktoré vyvrcholili v roku 1968, žiadajúce viac slobody a demokracie, skončili v terorizme, v atentáte na najväčšieho revolučného predáka v Nemecku alebo v transformácii slobody do slobody podnikania, peňazí a v zakotvení meštiackych hodnôt, proti ktorým mladí tak vehementne protestovali.
Zradená a predaná sloboda
Hlavným ideálmi ľudí v sovietskom bloku reálneho socializmu, ktoré ich vohnali do revolúcií v roku 1989, boli: sloboda, demokracia a spravodlivosť. Túžili sme ale v prvom rade po slobode: slobode slova, slobode pohybu (cestovania), slobode poznávania (cenzúra, zakázané myšlienky, teórie a knihy) a slobode podnikania ako najnižšieho spoločného menovateľa. Viedli sme boj proti obmedzovaniu. Všetky túžby po slobode sa nám za krátky čas naplnili, demokracia bola nastolená prostredníctvom slobodných volieb, čo nás uspokojilo a spravodlivosť sme si mysleli, že príde sama.
Našim ideálom vnuknutím nových vládcov sa stal mamon: stať sa bohatými ako na Západe. K tomu treba urobiť ekonomickú reformu, všetko sprivatizovať, lebo štát nič nevie, dať majetok do súkromných rúk komukoľvek; lebo len oni vedia, čo a ako vyrábať, a keď budú oni bohatí, bude aj celá spoločnosť bohatá. Takáto primitívna neoliberálna konštrukcia nám zatemnila rozum. Celá transformácia spoločnosti naplnená túžbou po slobode a demokracii sa obrátila do transformácie ekonomiky a ignorovala občiansku spoločnosť, priamu demokraciu a iné formy spravodlivého spravovania spoločnosti. Ľudia sa nechali opantať nádejou, že môže zbohatnúť každý, nielen niektorí. Populárni vládcovia zbožňovaní hlavne na politike nenávisti k iným politickým prúdom nakoniec tak opantali rozum ľudí, že im zverili právo robiť so spoločnosťou, s jej majetkom a nakoniec aj s ľuďmi, čo len chceli a chcú. Majetok sa rozkradol v duchu hesla „kto neokráda štát, okráda svoju rodinu“, práca sa stala vzácnou a ľudia sa našli ešte viac závislí od moci v niektorých aspektoch života ako pred rokom 1990. Samozrejme, ideály zo spoločnosti vyprchali, sny vyhasli a celková beznádej smerom do budúcnosti začala prevládať.
K tomu prišiel krach neoliberálneho modelu spoločnosti a ekonomiky v roku 2008. Vládcovia a ideológovia ho nechcú priznať. Krach, neschopnosť systému, neschopnosť spravovať spoločnosť, celková nespravodlivosť a korupcia vyvolali síce masu protestov a revolúcii v Európe, Amerike, Afrike a Ázii, ale nič sa nezmenilo a keď aj áno, došlo k výmene ľudí (Egypt, Tunisko) a systém pokračuje ďalej. Moc „neoliberálnych“ vládcov je už ale taká veľká a zaistená, ľudia sú potrebou zamestnania a zárobku od nich takí závislí, že nemôžu nič urobiť, akurát protestovať. Voľby politických strán do parlamentov strácajú na zmysle, pretože na účasť v nich treba finančný kapitál, ktorý majú alebo dostanú iba niektorí vyvolení a tí, už buď „vymyjú mozgy“ ľudí obdobnými heslami ako v televíznych reklamách alebo na zľavy supermarketoch resp. si vyvolení nič nerobia z výsledkov, pretože na autorizáciu ich vládnutia stačí malá volebná účasť a tú na motíve nenávisti voči druhým ľahko v „reklamnej“ kampani získajú. Ľudia proste volia menšie zlo.
V Španielsku trvajú masové protesty od 15. mája 2011. Spontánne vedenie sa zmenilo na diskusné a občianske fórum, kladú moci požiadavky a načrtávajú nový koncept demokracie a fungovania spoločnosti. Fakticky sa za dva roky nikam nepohli. Prijímajú sa opatrenia napr. na reguláciu finančných trhov, ale systém pokračuje ďalej. Kapitál zostáva v kasíne finančných trhov a do investovania pre ľudí sa nehrnie Áno, sú tam malé zisky oproti kapitálovým trhom. Prerozdeľovanie v spoločnosti sa nepodarilo zmeniť. Niektorí politici sa aj úprimne snažia, ale ich moc v globalizovanom svete siaha odtiaľ potiaľ. Havlova myšlienka „moc bezmocných“ sa utopila v globálnom mori peňazí, aj zásluhou jej autora.
Jeden krok vpred, tri kroky vzad
Všetky sociálne práva, ktoré si ľudia v zápasoch a revolúciách od 19. storočia, kedy žili v mestách v otrockých, vazalských zamestnaneckých vzťahoch a pracovali od svitu do mrku, vydobyli, sú v súčasnosti spochybňované. Spochybňuje sa solidarita, sociálne, dôchodkové a zdravotné poistenie, ochrana pracovného trhu, pracovné práva, spravodlivejšie prerozdeľovanie medzi bohatými a chudobnými prostredníctvom daňového systému, právo štátu vlastniť a spravovať spoločný majetok, nehovoriac o práve na strechu nad hlavou, primeraný zárobok dovoľujúci žiť nielen z ruky do úst, nehovoriac o almužnách počas nezamestnanosti, ktoré 19. storočie priam evokujú. Všade sa zdôrazňuje konkurencia a z nej prameniaca myšlienka nechať zahnať človeka do kúta, pretože potom sa bude viac snažiť. Hriechom je pomyslenie, že človek, ktorý bude mať zázemie a životnú istotu, predvedie lepší výkon, ako keď sa trasie o budúcnosť. Ľuďom sa berú istoty, pravicoví ideológovia, politici a novinári sa im posmievajú, že chcú priveľa sociálnych istôt, pričom vládcovia doby – manažéri, si hovejú v luxusnom sociálnom zabezpečení, ktoré si schvaľujú medzi sebou. Privatizácia mala zabezpečiť blahobyt, ale ako už v prvej polovici minulého storočia predpovedal Schumpeter, došlo k dematerializácii vlastníctva: vlastníci veľkých podnikov nie sú závislí od efektivity podnikov a ich výroby, ale od očakávaní výnosov ich akcií na trhoch, ktoré im umožnia spätne predať akcie na tých istých trhoch. A je jedno, či očakávania sú reálne alebo nafúknuté. Podniky neriadia vlastníci, ale manažéri, ktorí nakupujú podiely v spoločnosti a tiež následne s nimi obchodujú.
Niekedy sme ani nepomysleli, že sa môžu privatizovať mosty, cesty alebo rozvodné siete, dnes sa stáva realitou privatizácia rozvodov pitnej vody a nie je ďaleko doba, kedy sa začne hovoriť o privatizácii vody a možno i vzduchu (najprv sa zavedie verejný poplatok a následne sa sprivatizuje).
To všetko vedie ľudí nielen u nás k marazmu, bezútešnosti a skôr než k ideálom k boju proti úplnému prepadu do priepasti, k boju proti hroziacemu novodobému otroctvu.
Ľavicová politika v pasci
Ľavica vo svete za posledné dekády ustúpila zo sociálno-demokratických hodnôt, prijala „mäkký“ neoliberalizmus a transformovala sa do hnutia na ochranu menšín. Lenže nechráni menšiny túžiace po nezávislom a „nezakategorizovanom“, úzko špecifikovanom vzdelaní, po práve na vydávanie kvalitnej literatúry, točenia kvalitných filmov a či nahrávania náročnejšej hudby a umožnila tak umelcom, spisovateľom a vzdelancom slobodný rozvoj a život. Všetko prenechala na trh a jeho najširšiemu spoločnému menovateľu blížiacemu sa k najspodnejšej hladine. Kapitál neplynie do tvorivej činnosti posúvajúcu spoločnosť ďalej (abstrahujúc od všadeprítomnej techniky prinášajúcej zisk na trhu), ale míňa sa na vulgárne a primitívne prejavy. Tá však zabezpečuje zisk. Je to cesta do barbarstva. Ľavica sa dala na ochranu iných menšín: homosexuálov, žien, zvierat, národnostných a náboženských menšín a tiež pojala agendu ochrany ohrozenej prírody. Nič proti tomu. Lenže cieľ je dávno z veľkej časti naplnený, protagonisti nevedia, kadiaľ ďalej a kladú na spoločnosť nové a nové požiadavky, ktoré však paradoxne vedú k menšej tolerancii a slobode. Multikulturalizmus zlyhal a môže vybuchnúť do rozvratu spoločností vo svete. (Multikulturalizmus: je to s ním ako s korením alebo soľou v jedle. Treba ich, ale keď je ich veľa, jedlo sa nedá jesť.)
Ľavicové strany, hnutia i filozofovia nechali bokom aj dosiaľ nevyriešený problém „čo je hodnota“. Podľa liberálnych teórií hodnotu určí trh a je vyjadrená cenou (Marxova teória nadhodnoty sa chápe ako úchylka...). Lenže trh zahrňuje dopyt a úžitok a menej vzdelanie a schopnosti. Trh je momentálna nálada ovplyvnená mnohými faktormi vplývajúcimi na trh (rôzne formy skrytej i otvorenej reklamy a propagandy výrobcov a obchodníkov). Rozhodovanie na trhu ovplyvňujú zväčša primitívne a krátkodobé faktory a argumenty a nie faktory v zmysle rozvoja civilizácie a ľudstva (vesmírny výskum financujú štáty nie trhy; zatiaľ). Výsledkom je, že mzdy v spoločnosti sú ovplyvnené trhom či presnejšie vládcami trhov. Rozdiel medzi platmi jednotlivých profesií nezodpovedajú ich vzdelaniu, schopnostiam a úžitku pre spoločnosť, ale určovaním vládcov trhu. Manažéri majú najvyššie platy. Za čo? Za zodpovednosť? Za to, že prideľujú úlohy a kontrolujú podriadených a chyby v rozhodovaní hodia na ich plecia? Sú učitelia, lekári, predavačky, sústružníci, upratovačky, štátni úradníci, strojní inžinieri a ďalší o toľko menej vzdelaní, schopní alebo užitočnejší pre celú spoločnosť, o koľko menej sú oproti manažérom platení?
Ako ďalej?
Samozrejme, ideálmi by mali byť sloboda, spravodlivosť, rôzne práva, demokratická občianska spoločnosť a iné hodnoty. Ale ako ich zabezpečiť, keď moc ignoruje ostatné vrstvy spoločnosti, nielen široký ľud. Spoliehať sa na historický fakt, že revolúcie za zmenu spoločenského poriadku, slobodu a spravodlivosť sprevádzajú človeka od pradávna a stačí si len počkať, je alibistické a nikam nevedie. Naopak, ak neprebehnú malé zmeny, následná revolúcia môže byť nielen krvavá, ale po nej môže prísť ešte autoritatívnejší režim.
Nie je tajnosťou, že ideálom, ktorý sa v poslednom čase stále viac kryštalizuje v protestných hnutiach i v samotných spoločnostiach, je spravodlivosť. Spravodlivosť medzi bohatými a chudobnými, pred zákonom, v právach na to či ono. Spravodlivosť sa stáva ideálom, za ktorý sa oplatí bojovať. Ale ako ju dosiahnuť? Čo môžeme urobiť? My na Slovensku veľmi málo. V Európe trochu viac, v globalizovanom a multipolárnom mocenskom svete tiež nie mnoho. Ale keď začne každý od seba, môže sa zmeniť veľa.
Na naplnenie sociálnej a ekonomickej spravodlivosti v spoločnosti potrebujeme príjmy do verejných rozpočtov a to sa v poslednom čase žiadnej krajine príliš nedarí. Niektorí politici (pribúda ich) sa snažia v poslednom čase zregulovať plienenie spoločnosti a ekonomík rôznymi, nie všetkými, globálnymi finančnými skupinami, podnikmi a majetnými jednotlivcami. Snažia sa napríklad obmedziť daňové úniky, prevody sídla spoločnosti do daňových rajov, zharmonizovať zdaňovanie (dividendy, zisky) alebo zregulovať finančné trhy (kasína, nezmyselné vyhadzovanie kapitálu). Boj to bude dlhý a výsledok je nejasný. Mám v tomto zmysle dve revolučné myšlienky: 1. Dovoliť uchádzať sa o verejné zákazky v EÚ iba firmám s jasnou a prehľadnou vlastníckou štruktúrou. 2. Boj s kreatívnym účtovníctvom a s prebujnelými a hmlistými odpočítateľnými položkami: zdaniť nie zisky, ale celkové príjmy (tržby) spoločností a podnikateľov na danom území, kde sa činnosť vykonáva ako u fyzických osôb (zamestnancov), potom si môžu odpočítavať, čo chcú a kde chcú. Sadzba musí byť primeraná. Nevravím, že sú to spásonosné a vše riešiace myšlienky, ale boj za spravodlivosťou a slobodou by trochu posunuli.
Ak nebudú zo spoločnosti peniaze unikať do zahraničia, do kasín a budú sa prerozdeľovať v rámci nej spravodlivejšie, môžeme začať „opätovne“ požadovať rôzne „historické, civilizačné, humanistické“ práva: na strechu nad hlavou (nie sa na ňu zadlžiť naň na pol života), na bezplatné zdravotníctvo alebo na kvalitnú kultúru.
Bez spravodlivosti niet slobody, bez tolerancie niet spravodlivosti a slobody.
Foto: Emil Polák