Nemôžem si nepovšimnúť viaceré významy pojmu vlastenectvo (a ich rozdielne vnímanie), ktoré vyplývajú najmä zo subjektívnosti prístupu „realizátorov“ vlasteneckých chúťok. Z rôznorodosti ich teoretických zakotvení či všednosti každodennosti. A predovšetkým z ich ideovo-politickej orientácie. A nie nepodstatný je aj fakt, akými národnými farbami je vlastenectvo natreté.
Bezprostrednou príčinou mojej úvahy je príspevok Ľuboša Blahu Ukážme fašistom, čo je to skutočné vlastenectvo, ale aj niektoré reakcie. Na úvod som vytiahol zo dve myšlienky LB: Vlastenectvo je jeden zo spôsobov, ako sa povzniesť nad prázdny egocentrizmus a tupý konzumerizmus. Je to spôsob, ako vyjadriť svoj vzťah k iným ľuďom a potvrdiť pocit solidarity s komunitou, ktorej sa cítim byť súčasťou. Problém však nastáva vtedy, keď nacionalizmus prestane byť nástrojom k oslobodeniu a solidarite, ale stane sa samoúčelným cieľom, plodiacim aroganciu a nenávisť. (...) Problém je, ak človek zabudne na všetky svoje ostatné identity, ktoré sú mnohokrát prinajmenšom rovnako dôležité, ako je vlastenectvo. Problém nastáva vtedy, keď výtvor ovládne svojho pána, zatemní mu rozum a človek sa slepo oddá modle národa a začne ju nekriticky uctievať.
Slová s ktorými možno súhlasiť a ja súhlasím. Na druhej strane aj obdivovatelia 14. marca 1939 v slovenských farbách v mnohých prípadoch tvrdia, že hodnotia zástoj J. Tisu v týchto dňoch len a iba v intenciách pocitu solidarity s komunitou, ktorej sa cítia byť súčasťou. A oni sa cítia byť súčasťou slovenského národa, ktorému okolie „krivdí“ už najmenej od bitky pri Bratislave v roku 907. Samozrejme, jej okrúhlu tisícstoročnicu si málokto z nich pred vyše piatimi rokmi pripomenul. Kto z nás bol v 2007 v neďalekom Hainburgu na kvalitne poňatej výstave pripomínajúcej aj náš slovenský historický medzník? Kto z nás navštívil skromnú pripomienku tej istej udalosti v Rajke v podobe dreveného stĺpa (ako ja vravím totemu) neďaleko miestneho cintorína pri dome, kde žil Listov (František Liszt) starý rodič, o ktorého slovenskosť zúrivo bojujeme? Obidve miesta v súčasnosti v dosahu MHD. Späť k veci. Medzi vlastencami 14. marca sú aj takí, pre ktorých vraj tisícročná neexistencia slovenskej štátnosti ospravedlňuje každý krok, ktorý vedie k jej vzniku v akejkoľvek podobe. A potom hľadajú fakty a argumenty, ktoré dávajú tomuto kroku punc historickej nevyhnutnosti a každá historická nevyhnutnosť je nevinná. A neuvedomujú si, že na posúdenie historickej nevyhnutnosti národného konania je Haag. Aj keď často výberovo, ale je.
Spomínaný príspevok Ľuboša Blahu, ktorý sa zamýšľa nad vlastenectvom z pohľadu ľavicového intelektuála, vznikol ako reakcia na 14. marec 1939 a vznik vtedajšieho Slovenského štátu, vraj prvého po tisícpäťdesiatročnej uhorsko-česko/slovenskej prestávke. Aby bolo jasné! Ja osobne Slovenské národné povstanie považujem za rozhodujúci okamih pri hľadaní a tvorení cesty vedúcej k pôrodu dnešnej Slovenskej republiky. A štátoprávny útvar – Slovenský štát v rokoch 1939 až 1945 – bol len apendixom na ceste k slovenskej štátnosti. Jeho slovenskosť bola len nekvalitnou náplasťou na rozjatrenom tele slobôd a názorov jej občanov. Bola to vývojová slepá ulička, výtvor z vôle nemeckých fašistov a slovenských ľudákov. Predstavy jedných i druhých nepredstavovali hodnoty, ku ktorým by som sa vôbec niekedy hlásil. Práve naopak, odmietam ich! Preto aj neuznávam akékoľvek oslavné či spomienkové pripomínania 14. marca.
Preto aj v reakcii na jedného hodnotiteľa názorov LB som napísal: Hovorí sa síce, že proti gustu žiaden dišputát, napriek tomu máme odborníkov na správnu výživu, ktorí aj keď nemôžu prikázať, aspoň odporúčajú správnu výživu. Podobne je to aj v oblasti presvedčenia, názorov, vlastenectva. Skočme do obdobia, ktoré približuje a analyzuje Ľ. Blaha, ktorého vyjadrenia jeden z diskutujúcich p. Braxatoris hodnotí: „zarazila ma priam ukážková názorová nevyspelosť nášho mladíckeho ľavicového teoretika Ľuboša Blahu“. V čom spočíva jeho názorová nevyspelosť? Diskutujúci to zhrňuje: „takže každý, kto používa termín ,ľudák‘, ,ľudácky režim‘, tak by mal vedieť základné veci - kedy, prečo a ako to celé vzniklo - že je to propagandistické dedičstvo benešovského čechoslovakizmu a stalinizmu - dedičstvo, ktoré sa niekto ktovie prečo usiluje preniesť aj do súčasnosti...“. (!?!) Samozrejme hlboko, široko a ďaleko nesúhlasím s p. Braxatorisom. Pre totalitný režim a politickú prax Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 nie je žiadne ospravedlnenie. Ako opakujem, bola to slepá ulička v štátoprávnom vývoji Slovenska, jedine Slovenské národné povstanie vrátilo Slovensko, Slovákov (aj tých z Horthyho záboru) do politickej hry. Na ceste k slovenskej štátnosti vyhlásenej 1. 1. 1993 boli tri rozhodujúce míľniky: 30. október 1918 – prihlásenie sa k súžitiu s Čechmi, 29. august 1944 – SNP (vyoperovalo odumretú slovenskú kvázištátnosť) a zákon o federácii z októbra 1968. Slovenský autonomizmus nemohol viesť k plnohodnotnej slovenskej štátnosti. Preto tak aj dopadol. „Mníchovské“ prostredie viedlo k ošklbávaniu Slovenska (Viedenská arbitráž, poľské okupácie), k totalitnej politike (Žilinská dohoda) a k politickej nadpráci (židovské zákony a ich likvidácia). Zvaľovať toto všetko na Beneša ešte ako tak chápem. Ale fenomén „ľudáctva“ vysvetľovať stalinizmom …?
Zľahčovanie historických omylov a vín nie je však len slovenskou špecialitou. Je prítomné ako plazivá myšlienka aj v českej historickej pamäti. Presnejšie snažia sa ju do nej vpašovať na takých istých princípoch ako naši neoľudáci. Akurát sa mi dostalo do rúk čerstvé číslo časopisu Tajomstvá českej minulosti, ktoré obsahuje príspevky o Emilovi Háchovi s názvami: „Právnik v době bezpráví“ a „Byl Hácha kolaborant?“ Z nich sa medzi iným dozviem, že „Emil Hácha je jednou z najspornejších osôb českých dejín. Zatiaľ čo niektorí v ňom vidia kolaboranta s nemeckými okupantmi, iní ho obhajujú poukázaním na extrémne zložité okolnosti jeho mandátu a taktiež preto, že pomáhal obetiam nacistickej zlovôle“. Nepripomína vám to „hodnotenie“ Jozefa Tisa? Ešte „historicky zvrhlejšie“ mi pripadajú slová: „Hodnotenie protektorátneho prezidenta bolo po dlhé roky ovplyvnené ideologickým výkladom dejín a práve komunistický obraz Háchu ako kolaboranta sa hlboko vryl do českej kolektívnej pamäti.“ Prečo to spomínam? Nuž preto, lebo aj mnohí bratia Česi české vlastenectvo v podobe nemeckého protektorátu z roku 1939 à la Hácha hodnotia obdobne ako naši tiež historici Tisovu dilemu. Čo už mohol robiť?! Samozrejme, vieme, že mohol tak ako aj Tiso neprijať nacistické riešenia. Ale jeden i druhý pochybnú milosť od Hitlera prijali a nikto súdny z čierneho neurobí biele. Len v Čechách sa viacej darí považovať to za vlastenectvo... Ako píšu o Háchovi v spomínanom článku: „Štúdie publikované v ostatných dvadsiatich rokoch oproti tomu prinášajú obraz, chorého depresiami sužovaného muža, ktorý sa snažil urobiť to najlepšie, čoho bol v rámci svojich možností schopný.“ Nepočuli ste to, nečítali ste to niekde aj v slovenských médiách? A o tej istej historickej udalosti?
Samozrejme, rozdiel je. Pre Čechov bol 14. až 15. marec 1939 pochovaním vraj tisícročnej štátnosti aj keď nie nikdy skutočne českej. Pre Slovákov vraj zasa zrodom slovenskej štátnosti. Tak isto ako nebola Veľká Morava, Uhorsko, Česko-Slovensko vyslovene slovenská štátnosť, tak nebola Veľká Morava, Bohémia v rámci Svätej ríše nemeckého národa, či rakúskej monarchie, ale ani Česko-Slovensko česká štátnosť. Vynájdenie národa českého či slovenského a zrodenie ich národných štátností sa uskutočnilo až 1. januára 1993!
Rozdiel je aj v „konzumácii“ našich vojnových štátností. SNP dokázalo, že Slováci sa neuspokojili s vodcovým nebeským darom v podobe územne i myšlienovo okýpteného Slovenského štátu a relatívne priaznivé vnútropolitické prostredie využili na popretie neplnohodnotného Slovenska a svoje aktívne vystúpenie v prospech demokracie, slobody, ale aj všeobecnej spravodlivosti. SNP už dávno vyvrátilo legitímnosť oneskoreného okiadzania mužov 14. marca 1939 a ich diela aj v tomto, 13. roku 21. storočia.
Skôr sa treba zamyslieť, poučiť a vyvodiť dôsledky z toho, ako to píše Peter Zajac-Vanka: „A že tu dnes hulákajú nespratní mladíci v kvázi ľudáckych uniformách zas? To isté sa deje s mládežou, veľmi nespokojnou mládežou bez práce, bez perspektív, sklamanou kapitalizmom i planými hádkami socialistov, neschopných ponúknuť nové perspektívy, všade v Európe a nielen tu. Nie je to ich chyba, je to napríklad i chyba ľavicových zoskupení, že nevedia pritiahnuť túto nespokojnú mládež svojimi ideami. Alebo ste už videli pochodovať po slovenských mestách mladých nezamestnaných so zaťatou päsťou a spievajúcu Venceremos, alebo Avanti popolo? Prečo nie?“ Skutočne vieme na tej správnej – správnej predovšetkým ľudsky – strane našich aj slovenských snažení ponúknuť plnohodnotnú myšlienkovú stravu obsahujúcu hodnoty sociálnej spravodlivosti, porozumenia a všetkých možných dobrých korenín plnohodnotného ľudského života? Aj sem musí smerovať poučenie zo 14. marca 1939.
A na záver opäť slová od priateľa Petra Zajaca-Vanku, ktorý píše „že náš slovenský nacionalizmus je skutočne viac vlastenectvom a nikdy nebol orientovaný expanzívne, vždy obranne“, ktoré otočím: skutočné slovenské vlastenectvo nie je a nebolo nacionalizmom. Toto nie je možné tvrdiť o iných kvázi vlastenectvách niektorých národov, ktoré aj preto, že mali reálnu politickú a štátoprávnu moc často skĺzavali do nacionalizmu, ba až šovinizmu. Slováci dlhé stáročia reálnu moc vo svojich rukách nemali. Chvalabohu ...
Foto: Emil Polák