Snáď ako prvý som pred ix rokmi, keď pravicové strany schválili bez akejkoľvek verejnej diskusie dôchodkovú reformu, vystúpil proti nej článkom v Hospodárskych novinách. Nazval som ho vtedy Lož a podvod storočia (samozrejme, pod týmto názvom nevyšiel) v narážke na známeho „mámiteľa“ peňazí z 18. storočia Johna Lawa, ktorý nasľuboval ľuďom peniaze na základe zlatých nálezísk v Amerike, ktoré však neexistovali. Niečo podobné sľubujú dodnes pravicové strany. Navyše ony všetko okoreňujú katastrofickými scenármi (ktoré nemá rád ich pravicový guru Václav Klaus) rozpadu spoločnosti, večnej chudoby a podobnými nezmyslami. Neviem, či je to znak ich prirodzenej hlúposti, fanatickosti sublimujúcej prázdnotu v hlave alebo korupcie.
Liberalizmus? Feudálny vzťah léna!
Takmer všetci pravicoví politici sa zaštiťujú kapitalizmom, demokraciou a slobodou, ale tie im paradoxne najviac vadia. Vadia im, podobne ako do roku 1990, strediská kapitalizmu a demokracie – západná Európa, zvlášť Francúzsko a Nemecko, a ich spoločensko-ekonomické systémy. Vtedy nás ohrozovali a aj teraz. Nikomu z nich ako aj mnohým oslepeným občanom nevadí, že na základe zákona – teda štátneho príkazu, nariadenia, musia svoje zarobené peniaze odovzdávať povinne súkromným spoločnostiam. Nijaký liberalizmus, milí občania! Ide o typický prípad feudálneho vzťahu léna, kde obyčajný človek povinne platí celý život, a pán, teraz DSS, sa k niečomu zaväzuje. Ide o vazalský vzťah, kde namiesto desiatku sa platí iba 9 percent. DSS nie sú nateraz domáci páni, ale nadnárodné finančné skupiny, ktorých konečných vlastníkov nikto nepozná. Možno sú to arabskí, kuvajtskí alebo katarskí šejkovia (známi to milovníci slobody a demokracie). Im máme zo zákona, povinne odvádzať peniaze a oni nám zabezpečia bezproblémovú, pohodlnú starobu. Kto by za nich nebojoval, keď vám zaplatia tučnú odmenu. Ľudia veria všetkému.
Liberalizmus u nás znamená feudalizmus. Niet divu, že štátom prikázané odvody z platov občanov na účty vybraných súkromníkov, má v bývalej feudálnej krajine, ktorá takmer priamo prešla do komunistickej fázy vývoja, s minimom skúseností s kapitalizmom, taký veľký úspech. Ľudia ako by neverili vlastným skúsenostiam: nerealizovanému Alwegu, na ktorý staršie generácie prispievali; sľubom kupónovej privatizácie, na ktorej, ako vieme, všetci zbohatli alebo pyramídovým hrám. Stále veria, stále dúfajú. Nehovoriac, že na dôchodkovú reformu išli peniaze z privatizácie energetických podnikov – vyfučali...
Poznatky? Predstavy veštcov
Vedeli ste v roku 1975, ako bude vypadať svet v roku 2012? Vedeli ľudia v roku 1908, že prebehnú dve svetové vojny? Verili ste Chruščovovej zaručenej predpovedi o predbehnutí USA v produkcii mäsa v roku 1975? Komunisti mali predbehnúť západné krajiny vo všetkom možnom. Možno ľudia v minulosti nevedeli a ani vy ste nevedeli a neviete, ale naši zástancovia dôchodkovej reformy vedia, ako bude spoločnosť vypadať za 40 rokov. Poznajú totiž demografické trendy. Teda vedia predpovedať vojny a katastrofy ako v roku 1908 a zmeny v životnom štýle ako v roku 1975. Vedia, že dnešné bábätká nebudú chcieť mať viac ako dve deti; vedia že nebude žiadna vojna; vedia, že deti, ktoré budú dorastať okolo roku 2030 budú mať rovnaké hodnoty, ako panujú dnes. Sú to naši veštci. Len, žiaľ, majú málo porozumenia v hlúpej, imperialistickej (dnes asi už málo) a skazenej západnej Európe. Tam našim veštcom neveria.
Jedno je však pravda, stále menej ľudí pracuje a ľudia sa dožívajú stále vyššieho veku, teda na dôchodku ľudia prežijú aj 30 a viac rokov, nie 5 rokov ako v minulosti alebo 10 rokov ako v nedávnej minulosti. To kladie zvýšené požiadavky na financovanie penzií a vyžaduje si zmenu prístupu. Áno, zmena z centrálneho fondu financovania z daní na povinné sporenie dodatočné peniaze nevytvorí. Žiadna fabrika na peniaze neexistuje, ako sa mnohí domnievajú. Ak si ľudia aj nasporia na individuálnych účtoch (namiesto toho, aby ich odvádzali do centra a spätne na dôchodky súčasných dôchodcov) určitú sumu – napr. 1 000 jednotiek, tam im vystačí na financovanie v dôchodkovom veku možno 20 rokov, ale čo keď budú žiť ešte ďalších desať?! To je problém priebežného systému v súčasnosti. Nevytvorí ich ani úspešné investovanie do akciových trhov (to je len hypotéza), pretože tie v dlhodobom období nemôžu mať vyšší rast než rast HDP a teda príjem z daní (ak sa, pravda, nebudú ulievať v Karibiku alebo v Lichtenštajnsku).
Návrhy do diskusie
Cieľom ľudskej aktivity v duchu humanistických a osvieteneckých myšlienok (niekomu sa nemusia ľúbiť a preferuje skôr vojny a útlak) je aj získať moc nad prírodou (hlad, choroby, veľká úmrtnosť) a pracovať zároveň menej. To sa ľuďom čiastočne podarilo. V prvej fáze pri zdolávaní prírody museli v 19. storočí pracovať 16 hodín denne, čo v predchádzajúcich obdobiach nemuseli. Dnes pracujú zhruba 8 hodín denne. Pracujú za nás stroje a my môžeme dlhšie žiť. Namiesto toho, aby sme sa venovali vyšším záležitostiam, vymýšľame si systém spoločnosti, ktorý by nás ešte viac vracal späť. Platy sa znižujú a na konzumnou ideológiou predpísaný život nestačia, ľudia musia brať ďalšie pracovné úväzky alebo končia ako nezamestnaní, vylúčení zo spoločnosti. Miera nezamestnanosti stále stúpa. Stačilo by málo: menej pracovať s väčším počtom ľudí. No, nemohlo by sa vydierať. Keby viac ľudí pracovalo, mohol by sa vyriešiť aj problém s predĺženým ľudským životom.
Nielen zástancovia povinného sporenia alebo individuálnych účtov, ale ani zástancovia priebežného systému neponúkajú riešenia na nesporný spoločenský jav predlžovania ľudského života a nízkej zamestnanosti. Neponúka ho ani skvele argumentujúci a vzdelaný rečník Ľuboš Blaha. Moje návrhy sú nasledovné.
1. Namiesto zvyšovania veku do dôchodku postupne znižovať pracovné úväzky (polovičný, tretinový) seniorom až do veku napríklad 70 rokov. Tým by sa štát odľahčil od celkovej sumy dôchodkov. Ľudia by dostali iba napríklad tretinu z dnešného dôchodku a mali by právo si privyrobiť.
2. Prenos zodpovednosti na mestá a obce, kde je vyššia miera solidarity medzi ľuďmi. Nielen štát, ale aj mestá by sa podieľali na financovaní dôchodkov. Priamo, teda vyplácaním ich časti, ale aj nepriamo, preplácaním obedov alebo alternatívnymi peniazmi – kupónmi na nákup miestnych potravín alebo platenie nájomného a pod.
3. Postupné degresívne znižovanie veľkosti dôchodku. Zlom, v ktorom veku, si nedovolím formulovať, ale dôvod je jasný: človek po určitom veku chradne a k životu potrebuje menej prostriedkov na život. Iné potreby má 70-ročný dôchodca ako 90- ročný a tomu by mala byť prispôsobená aj výška dôchodku.
Sú to len hrubé návrhy, ale myslím si, že stoja za diskusiu.
Úvodný obrázok: Vládne fakty 2012/03 [3]