„Domníval jsem se tehdy, že pro danou politickou situaci i pro veřejné mínění je slovo soukromé vlastníctví ještě nestravitelné. Proto se nakonec dostala do programového prohlášení vlády pouze myšlenka o rovnoprávnosti všech vlastnických forem. Termín soukromé vlastnictví nebo privatizace se tam tenkrát ještě neobjevil. To se nám pak samozřejmě částečně vymstilo. Vím, že se poté na tento termín odvolávala levice v parlamentu.
Levice argumentovala samozřejmě legitimně, protože se ve vládním prohlášení skutečně objevil termín o rovnoprávnosti všech vlastnických forem. To mně potom pochopitelně šíleně štvalo.“
Ak novinár Petr Husák neklame, a to asi neklame, tak tie vyššie citované slová Patria Tomášovi Ježkovi, jednému najpoprednejších revolucionárov, iniciátorov ekonomickej revolúcie v bývalej ČSFR po novembri 1989. Možno ich nájsť v knihe Budování kapitalismu v Čechách, ktorá podľa vôle Tomáša Ježka nikdy nemala vyjsť, no podľa vôle Petra Husáka predsa len vyšla. Obsahom knihy sú rozhovory s Tomášom Ježkom. Roku 1997 ju vydal Volvox Globator.
Ozajstný prevrat sa udial v ekonomike
Ak sa dnes, dvadsaťdva rokov po prevrate z novembra 1989 niektorí aktívni účastníci vtedajších dejov čudujú, čo sa to v skutočnosti porobilo, že oni predsa pri štrnganí kľúčikmi na nič podobné nemysleli, tak v tejto knihe nájdu na svoje otázky odpoveď. To, čo dnes kdekomu nevonia, najmä vývoj na ekonomickom poli, treba mu povedať, že ide iba o pokračovanie toho, čomu základy vtedy kládli Tomáš Ježek, Václav Klaus, Dušan Tříska, Ivan Mikloš a ešte niekoľkí ďalší. Dali základy ekonomickej revolúcie, bez ktorej by politický prevrat bol vyznel ako nedokončené dielo, iba ako akt súci na poznamenanie do učebníc dejín, avšak bez výraznejšieho vplyvu na skutočný život ľudí. Až ekonomická revolúcia bola ozajstným prevratom, znamenajúcim začiatok prechodu od systému spoločenského (štátneho) vlastníctva na systém vlastníctva súkromného.
Môžeme sa len dohadovať a domýšľať si, čo viedlo Tomáša Ježka k rozhodnutiu, že kniha „nesmie nikdy vyjsť“. Možno sa ako správny kresťan riadil zásadou, že o ľuďoch si môžeš myslieť, čo len chceš, len to nesmieš vypustiť z úst, lebo hriech nerobí to, čo do nich vchádza, ale to, čo z nich vychádza. No a z úst Tomáša Ježka povychádzali, aspoň ako o tom svedčí predmetná kniha, všelijaké svedectvá. A netýka sa to iba Valtra Komárka, na ktorom Ježek, povedané ľudovo, nenechal nitky suchej, ale aj takého činiteľa, ako je napríklad Václav Klaus. Čitateľ sa tu napríklad dozvie, že Václav Klaus nevymyslel kupónovú privatizáciu, ale keď si ideu, zrodenú v hlave iného človeka, osvojil, tak ju dokázal dobre spropagovať a politicky prebojovať, takže vznikol dojem, že je otcom tak idey, ako aj jej pretavenia do praxe. Mohli by sme povedať, pravdaže len obrazne, že Klaus vedel speňažiť výsledok práce iných. Ježek ho nielenže nemá v priveľkej úcte, o láske ani nehovoriac, ale mu tiež nakladá, ako sa povie, koľko sa do neho zmestí. A tento postoj si patrične aj zdôvodňuje, odvážne sa opierajúc napríklad aj o názor Winstona S. Churchila, prirodzene nie na Klausa, ale na politikov všeobecne. „Václav Klaus,“ hovorí, „v určitých situacích trpí nepřiměřenou dávkou ješitnosti a v určitých chvílích bere věci natolik osobně, že mu uniká skutečnost, že oponent může s jeho názory nesouhlasit nikoliv proto, že «je proti němu», ale kvůli samé podstatě věci...“ (Dnešní Klausovi kritici dakedy pripadajú, akoby odpisovali od Tomáša Ježka.)
Vydanie knihy si Ježek možno neželal aj z prirodzenej skromnosti. Nechcel od nikoho, ani od cirkví, prijímať vďaku za reštitúcie. Jednoducho sa zriekol ovocia jednej svojej neúnavnej práce. Veď kým kupónová privatizácia bola dielom skupiny Tříska, Ježek a napokon aj Klaus, tak „prosazení restitucí byla vysloveně moje osobní iniciativa“, priznáva sa podľa pravdy. A k tomu ešte dodáva: „Já jsem za církevní restituce dost dlouho neúspěšně bojoval... Má-li Evropa něco, co ji skutečně spojuje, co je jejím společným základem, co prostupuje celými jejími dějinami, zatícmco všechno ostatní se ukázalo býti pomíjivým, tak je to církev.“
Ježek na mnohých miestach hovorí o revolúcii a celé jeho rozprávanie svedčí o tom, že mal na mysli predovšetkým a hlavne ekonomickú revolúciu, povalenie a rozmetanie „socialistického“ neporiadku a svinstva, rozbúranie falošných sociálnych istôt a nastolenie slobody; slobody podnikania pre každého, kto podnikať chce a vie. Toto právo malo byť pre všetkých rovnaké. To mala byť tá nová istota pre všetkých. Lenže.
Lenže súkromné vlastníctvo má zmysel iba vtedy, ak ho na druhej strane vyvažuje súkromné nevlastníctvo, a to v pomere: malinký počet vlastníkov a absolútna väčšina tých druhých, teda nevlastníkov, ktorí do ekonomického kolotoča môžu „investovať“ najviac tak svoju pracovnú silu a um. Z tohto hľadiska prax ukázala, že tzv. kupónová privatizácia bola jedným z najväčších podvodov, spáchaných na obyvateľoch štátu. Koľko sme sa len naplatili poplatkov za spravovanie našich „bezcenných papierov“...
Teda revolúcia... revolúcia ako hrom!
„Ľudia, ktorí sa chválili, že urobili revolúciu, sa vždy už na druhý deň presvedčili, že nevedeli, čo robili, že urobená revolúcia sa vôbec nepodobá tej, ktorú chceli robiť.“ Toto napísal Fridrich Engels v liste Viere Ivanovne Zasuličovej do Ženevy v apríli 1885. Svoj list končí prosbou: „Píšte mi po rusky, ak je to pre Vás pohodlnejšie.“
Dá sa oprávnene pochybovať o tom, že by Tomáš Ježek bol schopný „už na druhý deň“ spoznať, že medzi jeho revolučnými predstavami a tým, ako a kam smeroval vývoj v nasledujúcich dňoch a rokoch, je nebotyčný rozdiel. Ten vývoj, tak sa zdá, načisto pochoval jeho vzletné sny, vyjadrené slovami: „Dám hlavu na špalek za to, že stejně tak, jako se v padesátých a šedesátých letech hovořilo o německém, tak se do pěti let – a možná i dříve – začne hovořit o českém ekonomickém zázraku.“ A čo potom povedať o situácii v druhej, menšej časti bývalého federatívneho štátu – na Slovensku? Tu sa asi dá iba súhlasiť v Petrom Zajacom-Vankom, ktorý tvrdí, že vlastne už niet slovenskej ekonomiky, že je iba ekonomika na Slovensku, pretože všetko podstatné vlastníctvo je v rukách zahraničných korporácií. Na predstavy o rovnoprávnosti rozličných typov vlastníctva, ktoré Tomáša Ježka tak strašne „štvali“, sa v oboch zvyškových republikách (po federácii) dá iba spomínať ako na dávnu minulosť.