Bulharsko patrí k východoeurópskym štátom, ktoré najviac zasiahla nevhodne zvolená transformácia. Aj tu sa potvrdilo, že reálny život býva iný, ako vykazované a do zahraničia oznamované čísla. V mnohých ukazovateľoch sa krajina dostala za Rumunsko, ktoré sa pustilo do zmeny pred dvanástimi rokmi z oveľa horšej východiskovej základne.
V Bulharsku, kde sa kedysi žilo podstatne lepšie ako na juhu Karpát, prebehlo po zmenách od roku 1989 päť parlamentných volieb. Ich výsledky spočiatku na prvý pohľad vyvolávali uspokojenie. Na ich základe sa v parlamente vytváralo rovnovážne zastúpenie ľavice a pravice, na ktorom je založená európska politická kultúra. Politickí pozorovatelia tento príklad uvádzali ako protiargument voči Slovensku, kde čosi podobné, opreté o štandardné politické strany, vôbec "nehrozí" ani v najbližšom čase. Problém je však v tom, že bulharský volič sa nerozhodoval spravidla na základe súťaže ujasnených ciest transformácie, ale na základe hekticky prežívaných neustálych sklamaní. Veď v tejto otázke nemali jasno politické elity ani on sám. Pri urnách išlo iba o protest.
Po pravici monarchisti
Zdanlivá rovnováha sa narušila vlani, keď v piatych voľbách, polovica aktívnejšieho obyvateľstva otočila svoj záujem celkom iným smerom. Popularita vládnucej, Západom podporovanej širokospektrálnej koalície Zväz demokratických síl, ktorá pripomína Slovenskú demokratickú koalíciu alebo rumunský Demokratický konvent, klesla z päťdesiatich na dvadsať percent. Bulharský občan sa však neobrátil opačným smerom, teda doľava (socialisti nezískali ani pätinu hlasov), ale plnú moc zveril Národnému hnutiu za cára Simeona II.
Víťazné hnutie vzniklo iba dva mesiace pred voľbami. Populistickou rétorikou získalo temer polovicu voličov, sklamaných doterajšou ľavou aj pravou politickou scénou. Cár reprezentoval nádeje v podobe istoty, bezpečnosti, zníženia korupcie a zastavenia ekonomického prepadu. Do vlády priniesol mladých konzervatívnych liberálov s výraznou prointegračnou orientáciou. Zakrátko sa ukázalo, že aj tu nešlo o podporu novej vízie, ale o obyčajný zúfalý protest. Preferencie účinného mixu širokospektrálnej populistickej kampane s pravicovou-liberálnou ekonomikou netrvali dlho. Vládnuce hnutie nepostavilo po necelom polroku do prezidentských volieb výrazného kandidáta. Do ich druhého kola postúpila doterajšia hlava štátu Petăr Stojanov, ktorý reprezentoval dnes opozičný Zväz demokratických síl a predseda socialistov, bývalý historik Georgi Parvanov.
Sociálne únosné reformy
Výsledok hlasovania je viac než príznačný. Socialisti po páde Berlínskeho múru dva razy vyhrali parlamentné voľby. Dva razy získali nadpolovičnú väčšinu poslancov, ale ešte ani raz neboli úspešní vo voľbách o hlavu štátu. Stalo sa to až teraz, keď prežívajú dlho trvajúcu krízu podpory vlastného obyvateľstva. Parvanov dosiahol 54,13 percenta hlasov, a to aj napriek tomu, že excár nepriamo podporil Stojanova. Socialistický predák sa dostal na čelo strany v roku 1997, keď tá predčasne ukončila svoju vládu. Pozície vtedy opustila ešte neslávnejšie ako bývalá štátostrana.
Parvanov sa ako politik pustil do oživenia strany, ktorú ku dnu netlačila ani tak spomienka na minulosť ako nové choroby - korupcia počas privatizácie, izolacionizmus a absencia hierarchie hodnôt. Sám sa hlási jednoznačne k integračným procesom. Na rozdiel od svojho porazeného súpera zdôrazňuje, že cena za reformy musí byť únosná a zdôvodniteľná, a to najmä v sociálnej oblasti. Jeho nečakaný a mimoriadny úspech však neznamená otočenie názorovej hladiny doľava. Bulharský volič, podobne ako náš na Slovensku, sa ešte neriadi tradičnou ľavo-pravou polaritou. Šoková terapia prináša šokové výsledky nielen v ekonomickej, ale aj v politicko-názorovej sfére. Daň za ňu však neplatia tí, ktorí ju navrhli a presadzovali. Pokiaľ občan aspoň názorovo nebude stáť na vlastných nohách, podobných nepredvídateľných prekvapení sa dočkáme. A to nie iba pod Vitošou.