Koľkokrát sme už počuli vysloviť slovo utópia? Koľkokrát sme ho sami použili? Koľkokrát nás samotných označili za utopistov? Za ľudí, ktorí sa utešujú vysnívanou nádejou na lepší svet - inokedy a niekde inde. Utópia v doslovnom preklade z gréčtiny znamená miesto, ktoré nejestvuje, vysnenú, neskutočnú krajinu, či skôr odvekú túžbu, sen o lepšom svete. Pre konzumnú spoločnosť 21. storočia sa však klasické utopické predstavy renesancie - chápať rovnosť ako spravodlivosť - stávajú fádne a nudné. V každej utópii sa ukrýva túžba po stabilite a každá utopická spoločnosť predstavuje stav, v ktorom sa nepripúšťajú procesuálne zmeny. Oddávanie sa sneniu - to sú naše predstavy o splnení našich individuálnych plánov, možností a ideálov. Napriek tomu, že utópie poskytujú hodnoty, za ktoré treba bojovať, nemôžu zabezpečiť ich plné uplatnenie a rozvinutie. Každá utópia si síce nájde tých, ktorí ju budú chcieť uskutočniť, nie každá sa však dá aj hneď realizovať. Hádam čosi utopické malo v sebe i to obdobie 19. storočia, keď sa v dôsledku národných revolúcií začala po prvýkrát diskusia o strednej Európe. Stredná Európa je zombie, napísal Matthias Rüb. Dávno sú preč časy, keď naozaj žila. O jej existencii sa vie len z historických výkladov a nemenej ľudí sa domnieva, že nikdy neexistovala. Predsa sa však neustále vracia - vynára sa z dejín ako čosi, čo nemôže ani žiť, ani zomrieť. Raz vystupuje ako prízrak, inokedy ako utopistická veštba. Kde sa nachádza? Odpoveď na otázku by určite znela: v strede Európy, medzi jej západným a východným okrajom. Alebo medzi severom a juhom? Dnes i v minulosti sa však najčastejšie definovala vzťahom k východnej a západnej časti kontinentu. Nemenej často sa spomína aj ako akýsi most spájajúci tieto dve časti a ich kultúry. Dá sa však na moste bývať? O jeho šírke nehovoriac. Osové spektrum je neskutočne vágne. Rozhýbe sa vo chvíli hoci aj drobných dejinných kríz a následných zmien na ktoromkoľvek zo svojich pólov. A tak sa zdá, akoby sa doteraz pre akúkoľvek utópiu o strednej Európe nenašlo trvalé geografické miesto. Na druhej strane, načo sa usilovať o vytvorenie a zadefinovanie stredu, keď v posledných rokoch robíme aj tak všetko preto, aby sa Európa opäť zrástla - celá? Aká by mala byť? Má vôbec zmysel usilovať sa o nejaké zjednotenie? Sociológ a filozof Pierre Bourdieu o tom vedel svoje. Ak budeme jeden druhému naveky vlkom, nemá zmysel sa jednotiť. Spoločná Európa totiž nemôže byť budovaná ako miniatúrna podobizeň Ameriky - krajiny neskutočných ekonomických a technologických možností, ale i krajiny trpiacej zúfalou sociálnou zaostalosťou. Spoločná Európa má totiž zmysel len ako nová a vyššia forma solidarity. Kedy sa konečne odpútame od našich utópií a prejdeme aspoň k víziám? A od nich k reálnejším možnostiam. I keď, nebola by spoločnosť bez utópie iba spoločnosťou bez sociálnej nádeje, zmierenou s daným stavom? Hoci sa mnohé realizácie utopického snívania neskončili práve najšťastnejšie, nedokážeme sa ho vzdať. Neustále hľadáme hmotný koniec našej vidiny. Povedané slovami Carla Poppera náš „život hľadá lepší svet“.