Na antidiskriminačný zákon, ktorého prijatie je na Slovensku pre nesúhlas Kresťanskodemokratického hnutia zložité, čakajú aj ženy. Mal by totiž okrem iného aj garantovať rovnosť príležitostí medzi mužmi a ženami. Organizácie, ktoré združujú ženy, volajú po skutočnej, nielen formálne deklarovanej rovnoprávnosti mužov a žien, po spravodlivom rozdelení ekonomickej a politickej moci medzi obe pohlavia, po demokracii a po rovnakých možnostiach vo všetkých oblastiach života. Prvýkrát odznela zásada Ľudské práva sú aj ženské práva na Všeobecnej konferencii o ľudských právach OSN, ktorá sa uskutočnila v roku 1993. O dva roky neskôr ženy na 4. svetovej konferencii o ženách v Pekingu vypracovali Pekinskú akčnú platformu: rodová rovnosť ako hlavný cieľ ženského hnutia, 12 problematických oblastí, ktoré si vyžadujú prioritné konanie, ak sa má dosiahnuť zlepšenie života žien a posilnenie ich postavenia v oblastiach: ženy a chudoba, vzdelávanie žien a príprava na povolanie, ženy a zdravie, násilie na ženách, ženy a ozbrojené konflikty, ženy a hospodárstvo, ženy v mocenských a rozhodovacích štruktúrach, inštitucionálne mechanizmy na zlepšenie života a postavenia žien, ľudské práva žien, ženy a médiá, ženy a životné prostredie, ženy v detstve a dospievaní. Snahou žien je, aby sa všade uplatňovalo rodové hľadisko (gender mainstreaming). Ide o ideový základ rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí mužov a žien a tento termín zaznel prvýkrát na 3. svetovej konferencii o ženách v Nairobi, ktorá sa uskutočnila v roku 1985. Rovnosť príležitostí žien a mužov zahŕňa otázky súvisiace s postavením žien, ale tiež postavenie mužov v spoločnosti a vzájomné (mocenské) vzťahy oboch pohlaví. Rodová rovnosť a rovnosť príležitostí je podmienkou začlenenia Slovenska do európskych štruktúr. Cieľom politiky rovnosti príležitostí mužov a žien sú rovnaké možnosti, práva a povinnosti mužov a žien vo všetkých oblastiach života, rovnaký podiel vplyvu a moci medzi mužmi a ženami, rovnaké podmienky a príležitosti pre ženy a mužov – pracovné podmienky, odborný rast, rovnaký prístup chlapcov a dievčat, mužov a žien ku vzdelávaniu, realizácii osobných ašpirácií, záujmov a talentu, zodpovednosť za prácu v domácnosti, starostlivosť o deti. Na to, aby sa uplatnila rovnosť príležitostí, je potrebný politický záväzok vlády a parlamentu, inštitucionálne zabezpečenie (na centrálnej úrovni vlády a parlamentu) a taktiež aj adekvátne ľudské a finančné zdroje. Ženy nie sú spokojné aj napriek tomu, že ich práva sú deklarované a rovnoprávnosť mužov a žien je zachytená v legislatíve. V realite sa ženské práva mnohokrát nedodržiavajú alebo prekračujú. Aj v krajinách EÚ pretrváva rodová nerovnosť Princíp rovnosti príležitostí žien a mužov je zakotvený v opatreniach prijímaných inštitúciami Európskej únie. V roku 1957 sa Európska únia zaviazala Rímskou zmluvou uplatňovať, že ženy a muži majú právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu. Za prvý dôležitý legislatívny čin v právnych textoch európskeho spoločenstva možno považovať jej čl. 119, ktorý zaviedol princíp rovnakej odmeny za rovnakú prácu pre ženy a mužov. Amsterdamská zmluva z roku 1997 zaznamenala prelom, pretože vďaka nej sa stala podpora rodovej rovnosti jednou z úloh EÚ a organickou súčasťou všetkých jej opatrení a programov. Okrem definície rovnosti mužov a žien zaručuje elimináciu nerovností vo všetkých činnostiach spoločenstva a navrhuje prijímanie vhodných opatrení na boj proti diskriminácii založenej na príslušnosti k pohlaviu. V oblasti platenej práce má únia niekoľko smerníc, ktoré súvisia s odmeňovaním za prácu, zamestnávaním a odborným výcvikom, sociálnym zabezpečením a podobne. V polovici roku 2003 Európska komisia pripravila text návrhu všeobecnej smernice o rovnosti rodov v oblasti práce, ale obsahuje aj princíp vyváženej účasti žien v rozhodovacích procesoch a podobne. Európska zmluva o ľudských právach z roku 2000 má neistý právny status, zmieňuje sa o diskriminácii žien, ale nedostatočne. CEDAW (Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, 1981) zabezpečuje právo na rovnaký prístup žien a mužov k politickému životu, vzdelaniu, zamestnaniu, reprodukčným právam. Na Slovensku má účinnosť zákona prednosť pred národným právom. Aj v členských krajinách EÚ je ešte v určitých oblastiach života vnímaná a priznaná pretrvávajúca rodová nerovnosť. Ženy nesú zodpovednosť za 80 percent domácich prác, a to aj vtedy, ak sú zamestnané (výnimkou sú severské krajiny). Zamestnanosť žien je vo všeobecnosti nižšia a sú slabšie platené. Pokiaľ ide o násilie, asi 20 percent žien v EÚ zažilo niektorú z jeho foriem. Európska komisia vymedzila Rámcový náčrt stratégie EÚ v oblasti rovnosti rodov na roky 2001 - 2005 ako základ na vytváranie legislatívnych predpokladov a realizáciu konkrétnych akcií v hlavných oblastiach, v ktorých dochádza k diskriminácii na základe rodu. Ide o tieto oblasti: ekonomický život, politická participácia a reprezentácia, sociálne práva, ľudské práva a občiansky život a rodové roly a stereotypy. Slovenské ženy chcú zarábať viac Na začiatku 90. rokov sa objavili nové a odhalili dosiaľ skryto existujúce problémy s reálnym dosahom na život žien: dlhodobá nezamestnanosť žien, feminizácia chudoby, pretrvávanie nerovnakého odmeňovania žien za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty, prípady diskriminácie po návrate z materskej dovolenky, sociálne a ekonomické znevýhodnenie starších žien, vidieckych žien, rómskych žien a nedostatočné politické zastúpenie žien. Okrem toho slovenské ženy trápia aj vnútrorodinné problémy: nepomer neplatenej práce v domácnosti tradične delegovanej na ženy, nedostatok finančných prostriedkov, nedostatok času, stres, zdravotné problémy, domáce násilie i nadmerné požívanie alkoholu. Na zlepšenie práv žien by sa mali zabezpečiť rovnaké možnosti, práva a povinnosti mužov a žien vo všetkých spoločných oblastiach života, možnosť plnohodnotného prežitia individuálneho života (tak mužského ako ženského), možnosť rovnakého ekonomického zabezpečenia pre ženy i mužov a rovnaký prístup chlapcov a dievčat, mužov a žien k vzdelávaniu, k realizácii osobných túžob a záujmov. Slovenské ženy čakajú predovšetkým na rovnako platenú prácu, pretože v súčasnosti zarábajú v priemere len niečo vyše 70 percent z mužského platu a chcú sa primerane podieľať na verejnom a politickom živote. Na Slovensku sa rodovou rovnosťou a rovnosťou príležitostí mužov a žien na úrovni decíznych či zákonodarných orgánov zaoberajú dva orgány, ktoré sú súčasťou Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR: Koordinačný výbor pre problematiku žien vznikol v roku 1996 ako poradný, koordinačný a iniciatívny orgán vlády SR. V rámci výboru boli zriadené expertné skupiny pre jednotlivé oblasti (vzdelávanie a výskum, zamestnanie, sociálnu politiku a mocenské postavenie). V roku 2001 sa výbor stal poradným orgánom ministra práce, sociálnych vecí a rodiny a o rok sa tajomníčka výboru stala zamestnankyňou odboru rovnosti príležitostí. Z formálne nadrezortného orgánu sa stal rezortným útvarom prakticky bez kompetencií. Na vládnej úrovni možno hovoriť o nedostatočnej zodpovednosti za politiku rovnosti rodov. Odbor rovnosti príležitostí založili v roku 1999. Niekoľko zamestnankýň má na starosti monitorovanie dodržiavania občianskych a ľudských práv žien a navrhovanie koncepčného, legislatívneho a inštitucionálneho zabezpečenia rovnosti príležitostí žien a mužov. Jeho aktivity sú definované prakticky ako celá antidiskriminačná oblasť a vzhľadom na to má nedostatočné personálne krytie. V roku 1997 bol prijatý Národný akčný plán pre ženy, hlavný programový dokument vlády SR s cieľom zlepšiť postavenie žien v SR v časovom horizonte 10 rokov. Na posilnenie politík rovnakých príležitostí vznikol v roku 2000 Národný plán zamestnanosti. O rok neskôr prijatá Koncepcia rovnosti príležitostí žien a mužov. Jej hlavným cieľom je aplikácia rovnosti príležitosti mužov a žien vo všetkých sférach života slovenskej spoločnosti, ako súčasť dodržiavania základných ľudských práv a slobôd. Komisia žien, ktorá pracovala pri Výbore NR SR pre ľudské práva a menšiny v rokoch 1998– 2002, bola prakticky neznáma. Toto volebné obdobie funguje v parlamente Výbor pre ľudské práva, národnosti a problematiku žien. V máji 2003 sa prvýkrát zišla aj novokonštituovaná Komisia pre rovnosť príležitostí a postavenie žien pri tomto výbore, zostavená z expertiek a reprezentantiek ženských a ľudskoprávnych NGO. Ženy veria, že ich účasť na politickom a verejnom živote sa čoskoro zvýši. Aby sa dodržiavanie medzinárodných záväzkov SR stalo samozrejmosťou, treba vytvoriť orgán na ich kontrolu. Taktiež by mal vzniknúť inštitút ombudsmanky a Rada vlády pre rovnosť príležitostí ako výkonný orgán pre túto oblasť. Ženy by potrebovali aj zákon o rovnosti príležitostí. Posilniť by sa mali z finančnej, rozhodovacej, personálnej stránky už existujúce inštitúcie s jasne definovanou zodpovednosťou a právomocami. Problém rodovej nerovnosti by sa mal monitorovať a veľkú pozornosť treba venovať aj zvyšovaniu informovanosti verejnosti, iniciovaniu kampaní na zvýšenie povedomia o rovnosti príležitostí mužov a žien. Európska budúcnosť Slovenska je nádejou aj pre reálne dodržiavanie ľudských práv žien..