Mimoriadny čitateľský zážitok pre mňa predstavovala kniha Bena Okriho Hladová cesta. Je to román z prostredia Afriky, ktorý akoby sa odohrával na pozadí dvoch svetov. Hlavným hrdinom je malý chlapec, ktorý vidí duchov, a práve cez jeho postavu sa veľmi jemným, neeurópskym a nelineárnym spôsobom prelína náš „reálny“ svet s tajomným neznámym svetom, neprístupným pre väčšinu ostatných. K autorom, ktorí sa mi len veľmi ťažko čítajú patrí Milan Kundera. Jeho texty mi nesedia najmä preto, lebo sú úplne zbavené Boha, resp. nádeje. Je to čiastočne depresívne a čiastočne kruté písanie, v ktorom sa prelína irónia s chladom. Takmer všetky Kunderove romány, azda s výnimkou Neznesiteľnej ľahkosti bytia na mňa pôsobia neosobne a vyumelkovane.