Je pochopiteľné, že daňová asignácia (aj) firiem vyzerá na prvý pohľad ako užitočný nápad. Lenže nemáme serióznu analýzu, ktorá by to naozaj dokazovala. Najčastejšie ju nahrádzajú výpovede ľudí, ktorí za tie peniaze robia niečo užitočné, alebo ľudí, ktorí aspoň vytvárajú takýto dojem. Pre tých prvých by sa však dali nájsť aj iné zdroje a na tých druhých nám nemusí záležať. Už letmý pohľad na najväčších príjemcov z tzv. dvojpercentnej dane v minulom roku musí vyvolávať nechuť. Podľa rebríčka pravicového think-tanku Ineko je suverénnym kráľom Nadácia SPP (takmer 90 miliónov korún), ktorá sama získala viac peňazí než ďalší traja za ňou a zároveň zhruba toľko, koľko 17 ďalších organizácií z 25 najúspešnejších! Pritom hneď tretie je Konto Orange, na dvanástom mieste je Nadácia U. S. Steel Košice, na trinástom nadácia Košická aréna (hokejový klub, ktorý U. S. Steel podporuje), na pätnástom mieste Nadácia ZSNP a Slovalco. Vyše 10 percent zo všetkých peňazí, ktoré takto do tretieho sektora „natiekli“, dostala jediná firemná nadácia. Keby by sme prirátali príjmy ďalších firemných nadácií, tento pomer by sa približne zdvojnásobil. Nadácia – reklamný nosič Ukazuje sa, že dve percentá z dane z príjmu sa stali vítanou príležitosťou, ako za štátne peniaze rozšíriť reklamné aktivity firiem. Aj v tom sa lídrom stala Nadácia SPP, keď sa vlani stala generálnym partnerom hlavného silvestrovského programu Slovenskej televízie. Ten sa síce občas „zatváril“ ako charitatívne podujatie, ale bol koncipovaný ako klasická silvestrovská televízna zábava a počas takmer dvoch hodín sa divákom vo všetkých možných pohľadoch vnucovalo logo monopolného plynárskeho podniku. Na svojej internetovej stránke ho Nadácia SPP označila za „projekt Charity show“, ale STV divákom ponúkla Silvester 2005 – zábava na plný plyn. Ešte aj v názve sa verejnosti podsúvala reklama na SPP, na čo bola využitá firemná nadácia v pozícii reklamnej agentúry. Člen jej správnej rady Philippe Boucly sa nedávno posťažoval, že verejnosť nevie, koľko miliónov dáva na obnovu historických pamiatok. Lenže práve tento pondelok dostali o tom médiá informáciu, ku ktorej bol pripojený kontakt na komunikačnú manažérku s elektronickou adresou jednej reklamnej agentúry. Nadáciu SPP môžeme po celý rok vidieť aj na bilbordoch, v novinách a časopisoch, nevracajúc sa k veľkolepej televíznej reklame na záver roka. To všetko sú výdavky, ktoré nepochybne rastú do státisícov, pravdepodobnejšie miliónov korún. Naozaj je účelné, aby štát z daní, ktoré vyberie, prispieval na reklamu pre obrovskú monopolnú firmu, na ktorej zisk prispievame čoraz vyššími poplatkami bez možnosti presunúť sa ku konkurencii? Čo má reklama s názvom plynárenského monopolu spoločné s podporou charity, vzdelávania, kultúry, ku ktorej má daňová asignácia viesť? Kam tie peniaze idú? Vrcholom zneužívania princípu daňovej asignácie zo strany firiem je podpora tzv. think-tankov. Tie zväčša nemajú nič spoločné ani so vzdelávaním, kultúrou, a s charitou už vôbec nie. Slúžia na šírenie istej ideológie, istých názorov, v podstate na manipulovanie verejnej mienky. Podľa zákona by mali byť prostriedky z daňovej asignácie venované na rozvoj a ochranu duchovných hodnôt, ochranu ľudských práv, ochranu a tvorbu životného prostredia, ochranu a podporu zdravia a vzdelávania, podporu športu detí, mládeže a zdravotne postihnutých občanov, poskytovanie sociálnej pomoci a zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt. Nič z toho tzv. think-tanky autenticky nerobia, napriek tomu ich firemné nadácie, ktorých rozhodujúcu časť príjmov tvorí daňová asignácia, štedro podporujú. Príkladom je pol milióna korún, ktoré Ineko dostal od Nadácie SPP na hodnotenie sociálnych a ekonomických opatrení vlády a samospráv, alebo 300-tisíc korún, ktoré dostal Inštitút pre verejné otázky na vydanie pre neobjektívnosť čoraz viac kritizovanej Správy o stave spoločnosti. Podobných príkladov je viac. Vyvoláva to otázky, na ktoré odpovedať nie je ťažké. Tieto odpovede by pritom mohli zmeniť pohľad verejnosti a možno aj médií na návrh, aby firmy mohli na tieto účely zo zaplatenej dane poukázať výrazne menej než doteraz. Veď minulý týždeň ukázal, že tých „nahnevaných“ organizácií nie je až tak veľa a úspešne možno pochybovať o tom, akú časť mimovládneho sektora reprezentujú. Televízie nám ponúkli viacero tvárí, ktorých prepojenie na opozičné subjekty je všeobecne známe, takže o nezávislých predstaviteľoch nezávislých organizácií nemôže byť ani reči. Treba iné riešenia A to je zásadný problém. Tretí sektor sa tak nazýva preto, aby sa odlíšil od prvého – štátno-politického a druhého – podnikateľského. Lenže spĺňajú to i firemné nadácie? Ťažko. Opäť to ukážme na príklade Nadácie SPP. V jej správnej rade je pani Zdenka Kukanová, manželka popredného slovenského politika (SDKÚ), ale aj Philippe Boucly, člen predstavenstva SPP. Dozornú radu nadácie tvoria výlučne vrcholní manažéri SPP. Ak sa teda štát rozhodol, že bude daňovou asignáciou podporovať tretí sektor, toto je dostatočný dôkaz, že dnešná zákonná úprava slúži aj všelijakým iným cieľom. Hlavným problémom nie je zníženie daňovej asignácie firiem, ale spôsob, akým vláda tento návrh komunikuje s verejnosťou. Nemôže sa dostať do opačného extrému a zo všetkých mimovládnych organizácií urobiť darmožráčov a strašiakov. Štát v rukách sociálnych demokratov by rozvoj občianskej spoločnosti a tretieho sektora systémovo podporovať mal. Preto je chybou, že návrh na likvidáciu jedného sporného nástroja nesprevádza návrh na nejaký iný, efektívnejší a spravodlivejší. Autor je dobrovoľníkom od roku 1990 „Daňové zvýhodnenia nepomáhajú charite“ Odpisy z daní výmenou za podporu dobročinných účelov nie sú problematické len na Slovensku. Napríklad aj v Spojených štátoch, ktoré majú oveľa dlhšiu tradíciu obdarúvania, sa s touto oblasťou spájajú mnohé nezodpovedané otázky. George B. Kaiser, ropný miliardár, ktorý sa nerád ukazuje v médiách, dal približne miliardu dolárov za štyri roky na charitatívne účely. Za „odmenu“ teraz bude môcť niekoľko rokov uplatniť daňové úľavy na takmer všetky svoje príjmy. Lenže v skutočnosti iba asi tri a pol milióna dolárov išlo priamo na charitu. Zvyšok peňazí sa dostal do nejasnej filantropickej inštitúcie, ktorú zákon pozná ako podporná organizácia, lebo bola založená nie priamo na charitatívnu činnosť, ale aby podporovala charity. Hlavnou výhodou takejto organizácie je, že je pod priamou kontrolou toho, kto ju dotuje – on rozhoduje, kam a na aké účely sa „jeho“ peniaze, za ktoré však od štátu dostal daňové úľavy, v konečnom dôsledku použijú. Daňoví poradcovia a právni zástupcovia tvrdia, že mnoho bohatých ľudí využíva takéto organizácie skôr na tzv. daňovú optimalizáciu (znižovanie svojich daní) než na podporu charity. Darcovia sa bránia, že nerobia nič nezákonné. „Nezákonné to síce nie je, ale malo by byť,“ hovorí Jeff Krehely z Národného výboru pre zodpovednú filantropiu. „Daňové úľavy patria výlučne tým, ktorí naozaj ponúkajú nejaký prínos pre spoločnosť.“ Národné centrum pre štatistiky o charite uvádza, že v roku 200 malo 1 400 najväčších podporných organizácií pod kontrolou vyše 76 a pol miliardy dolárov. Jedna štvrtina z nich všal neposkytla v danom roku žiadny grant a ďalších dvadsaťdva percent minulo na priame charitatívne akcie len necelé tri percentá svojich aktív. Miliardár Carl C. Icahn kontroluje mimovládnu organizáciu s majetkom vo výške asi 118 miliónov dolárov. Tá od svojho vzniku v roku 1997 minula do roku 2001 na štipendiá na súkromných školách necelé tri milióny, ale C. C. Icahn ušetril na daniach asi 115 miliónov, lebo svojej organizácii venoval časť akcií American Railcar Company (ARC). V skutočnosti však organizácia veľa peňazí nemá a akcie predať nemôže bez súhlasu C. C. Icahna, ktorý vlastní zvyšok akcií ARC. Oficiálne je organizácia nezávislá, ale v jej správnej rade je C. C. Icahn, jeho manželka, jeho strýko a štyria ľudia z neziskovej organizácie, ktorá žije z peňazí od pána Icahna. (Spracovaný výber z článku New York Times, 25. apríla 2005)