Globálna neonormalizácia
Ochránime vás i proti vašej vôli – taká je odpoveď predstaviteľov Severoatlantickej aliancie dvom tretinám českého národa márne protestujúcim proti zámeru umiestniť na ich území americký radar. Pritom natoidní propagandisti sa v tomto prípade nemôžu oprieť ani o dehonestujúcu výhovorku, že ide o frustrovaných a neinformovaných ľudí. Medzi poprednými aktivistami kampane totiž nájdeme dvoch bývalých ministrov zahraničných vecí (Jiřího Dienstbiera a Jana Kavana), bývalého podpredsedu vlády Egona Lánského, bývalého splnomocnenca vlády pre ľudské práva Petra Uhla, popredných intelektuálov, profesorov Jana Kellera, Václava Bělohradského a ďalších... Veľkonočná otázka Václava Havla (kde boli protestujúci, keď tu boli sovietski vojaci) je preto dosť čudná. Tí všetci tu nielen boli, ale protestovali ešte hlasnejšie ako český exprezident, pretože o medzinárodných vzťahoch niečo vedeli. A spolu s Václavom Havlom presadzovali heslo „Žiadna raketa nie je mierová“, ako mu to musel pripomenúť jeho bývalý spolubojovník v Charte 77 Petr Uhl. Dnes Havel nechápe, prečo robia Česi „drahoty s takou maličkosťou“, ako je prítomnosť amerických vojakov na ich území a rozčuľuje ho, že poukazujú na „akúsi našu domnelú suverenitu“... Priznám sa, o najväčšom politickom pozérovi našej doby som nikdy nemal veľké ilúzie, ale toto stanovisko mi doslova vyrazilo dych. Nečudujem sa, ako nekompetentne posudzuje zahraničnú politiku taký Marián Leško – snaha moralizovať a škandalizovať každý náznak samostatnej pozície na medzinárodnej scéne je mu (ako sa hovorí moderným newspeakom) konzistentne vlastná minimálne od osemdesiatych rokov minulého storočia. Ale ak filozofiu brežnevovskej doktríny obmedzenej suverenity obhajuje niekdajší disident Václav Havel, na mieste je otázka, o čo tomuto človeku v skutočnosti išlo, ak za neslobodu ponúka občanom ako náhradu zasa len ďalšiu elitu, ďalšiu neobmedzenú autoritu, ktorú nezaujíma občan a jeho sloboda, ale len miera jej vlastnej moci. Bezhraničný populizmus je celkom určite spoločensky deštruktívny, no pýtam sa, aký význam má politická reprezentácia, ak jej dôveruje menej ľudí, než boľševikom po nežnej revolúcii (viď prípad expremiéra Dzurindu). Demokracia je aj zmluva, obyčajne s občanmi. S kým robí zmluvu český vicepremiér a bývalý chartista Alexandr Vondra, ktorý dnes arogantne vyhlasuje, že sa nemôže dať vychýliť z kurzu na základe vôle väčšiny, mi nie je celkom jasné. Demokracia ako historický kolorit doby Spôsob rozhodovania pri čoraz širšom okruhu otázok ukazuje, že revolúcie z roku 1989 boli len krátkym závanom nádeje; že demokracia je dnes už len historický kolorit režimu, pre ktorý budúcnosť nájde lepšie pomenovanie, ale ktorý už teraz môžeme nazývať globálnou neonormalizáciou. Termín neonormalizácia používajú na opis stavu českej spoločnosti filozof a sociológ Václav Bělohradský i biológ a filozof Stanislav Komárek, no dnes mu už môžeme dať všeobecnejší význam. Globálna neonormalizácia predstavuje spoločenský posun, ktorý vytlačil všetky alternatívne názory, zmrazil ďalšie prehlbovanie demokracie, zamoril verejný priestor pravicovými ideológiami a zapojil štáty do pretekov v zbrojení. Opäť prichádza obdobie, keď sa namiesto plurality vyzdvihuje stabilita pomerov. Pravda, sú tu určité rozdiely. Kým normalizáciu v Československu uskutočňovala predovšetkým politická moc, globálnu neonormalizáciu šíri najmä spôsob verejného diskurzu. To však neznamená, že ide o menej nebezpečný fenomén, skôr naopak – politickú moc je oveľa ľahšie zvrhnúť, kým neonormalizačný verejný diskurz, ktorý zmenil kultúru na poklesnutý zábavný brak a cieľavedome redukuje politické hodnoty, treba najprv vedieť rozpoznať. Všetko je síce pod kontrolou, nie však direktívne – profesor Komárek tomu hovorí „normalizácia s pochúťkami“. Získali sme síce slobodu, no strácame schopnosť rozoznať, že nie všetko, čo slobodu vytvára, aj k slobode vedie. Tomuto trendu podliehal nielen Dzurindov kabinet, ale zdá sa, že do istej miery aj Ficova vláda. Premiér zohral v prípade amerického protiraketového systému svoju typickú hru, pri ktorej vyšle do verejnosti signál v podobe silných (akokoľvek v tomto prípade sympatických) rečí, no ich realizáciu nikdy nedotiahne do konca. Takáto dvojtvárna politika je dobrá naozaj len pre iracionálne masy. Výhovorka, že naše možnosti sú na medzinárodnej scéne obmedzené, neobstojí vo svetle najabsurdnejšieho sporu, ktorý v podobe zablokovania prístupu Macedónska pre jeho názov úspešne uhralo osamotené Grécko. Ak je premiér naozaj presvedčený, že pokiaľ ide o protiraketové systémy, „takéto zásadné rozhodnutia zďaleka nie sú len záležitosťou prípadných hostiteľských krajín“, mal všetky prostriedky na to, aby rozhodnutie Severoatlantickej aliancie vetoval. Je pritom naivné domnievať sa, že takéto závažné stanovisko formuloval prezident Gašparovič proti vôli svojho premiéra. Ako potvrdili zdroje z Ministerstva zahraničných vecí, hlava štátu konala s tichým súhlasom predsedu vlády. Obvinenia z dvojtvárnosti nedokázal premiér presvedčivo vyvrátiť ani v nedeľnej diskusnej relácii na TA3. Záväzky ako univerzálna výhovorka Zmätok, aký má súčasná vláda vo formulácii svojej zahraničnej politiky, priam symbolicky vyjadril poslanec Smeru Ján Richter, ktorého formulácia je taká čarovná, že si zaslúži citát: „Súhlasím s premiérom, že radar a raketová základňa v súčasnosti nemajú opodstatnenie, ale ako člen NATO máme určité záväzky, preto nebudeme proti americkým aktivitám na summite vystupovať.“ Aké sú to záväzky (vo vzťahu k radaru), už nevysvetlil, lebo nech čítam Washingtonskú zmluvu odpredu dozadu a odzadu dopredu, nič, čo by nás zaväzovalo k takýmto postojom, tam nevidím. Mimochodom, túto formulku používajú politici v našom priestore veľmi radi. A tak, keď nevedia odôvodniť svoje nezmyselné stanovisko, keď nevedia vysvetliť, prečo sťahujú vojakov z Iraku, ale posilňujú našu prítomnosť v Afganistane, odôvodňujú to „našimi záväzkami“. Hodno pripomenúť, že nič nás nezaväzuje zúčastňovať sa na podobných vojenských dobrodružstvách, aké prebieha momentálne v Afganistane, že dokonca ani Varšavská zmluva nás nenútila podieľať sa na sovietskom ťažení do tejto krajiny v osemdesiatych rokoch, že celá táto vojna je od počiatku nezmyselná a už aj poprední predstavitelia aliancie pripúšťajú jej jediný cieľ: potvrdiť, že NATO má zmysel. Za čo to teda zomierajú ľudia v Afganistane? Za slobodu? Za demokraciu? Nie. Za zachovanie existencie jednej značky, za predĺženie agónie historického reliktu studenej vojny, ktorý je rovnako nefunkčný, ako aj (pre odsúvanie riešenia reálnych globálnych problémov) nebezpečný. A tak sa predstavitelia iniciatívy Ne základnám, ktorí ešte pár dní pred summitom posielali Robertovi Ficovi ďakovný list v naivnej domnienke, že jeho vyhlásenia sú „principiálnym postojom Slovenska“, musia dnes cítiť ako hlupáci. Oficiálne stanovisko Slovenska je totiž dôležitejšie ako Ficove vyhlásenia pre domáce médiá a na sociálnodemokratických mítingoch. Napokon, vo chvíli, keď nemenovaný člen americkej delegácie povedal, že pre nich nie sú podstatné vyjadrenia slovenského premiéra, ale stanovisko slovenského prezidenta, ktorý projekt nespochybnil; vo chvíli, keď šéf českej diplomacie Karel Schwarzenberg s úsmevom poznamenal, aby nerobili z vyhlásení nášho predsedu vlády drámu; v tej chvíli bolo jasné, že Ficovu rétoriku na summite nikto nebral vážne. Práve tak vážne treba brať aj rétoriku tých európskych politikov (nielen nášho premiéra), ktorí zdôrazňujú prioritu EÚ pred NATO a jedným dychom propagujú schválenie Lisabonskej zmluvy, v ktorej sa spoločná zahraničná a bezpečnostná politika celkom nebadane a po prvý raz jednoznačne a oficiálne dostane pod priamu závislosť Severoatlantickej aliancie. Ako by poznamenal Henry Kissinger, elegantný protektorát Spojených štátov schválený samými Európanmi, a to dokonca najvyššou legislatívnou formou. Eldorádo lží Od začiatku som tvrdil, že stavať ako podmienku vybudovania raketovej základne v Poľsku a radaru v Česku, aby bol celý systém zahrnutý pod komplex obrany NATO, je nezmyselné a alibistické. Hlavná výhrada voči americkému protiraketovému systému by mala smerovať k tomu, že na hrozby nereaguje, ale ich konštruuje, že Európu nemôže chrániť z technických dôvodov, že je to krok k ďalšiemu zvyšovaniu napätia v už aj tak dosť zmilitarizovanom svete. Eldorádo lží, ktoré zastiera spor o rakety ( v priebehu niekoľkých mesiacov sa zmenili nedôveryhodné dôvody ich rozmiestnenia v strednej Európe toľkokrát, že ich už ani človek nezorientovaný v problematike nemôže brať vážne), je ďalším z charakteristických prvkov globálnej neonormalizácie. Všetci vedia, že je to nezmysel, ale snažia sa dodať svojmu táraniu vznešený význam. A tí ostatní, podobne ako kedysi, strácajú vieru, že môžu niečo ovplyvniť alebo zmeniť. Vo svete, ktorý sa zaoberá globálnymi procesmi, a nie malými ľudskými zážitkami, je to často jediná cesta, ako dodať svojmu životu zdanie dôležitosti. Známy obraz predavača zeleniny z ešte známejšej Havlovej eseje Moc bezmocných tak nadobúda úplne nový význam. Lojalitu k dominantnej doktríne už totiž nezabezpečuje strach z politickej elity, ale zo seba samého, z možnej sociálnej osamelosti. Človek sa vytrháva zo svojej autentickej existencie a jeho konanie slúži skôr na reprezentáciu pre okolie, ako na vyjadrenie vlastnej vôle. A tak účastníci summitu NATO v Bukurešti v dojemnej zhode vyhlasujú, že americký protiraketový dáždnik, o ktorom všetci zainteresovaní vedia, že je schopný zastaviť iba rakety smerujúce z Ruska na Spojené štáty, ochráni aj ich. Akým technickým zázrakom, to verejnosti nepovedali (načo, keď sa tomu nerozumie). Český vicepremiér Vondra zašiel dokonca ešte ďalej, keď pre denník Pravda povedal, že pre expertov by nemal byť problém vyriešiť dosah tejto obrany aj pre Balkán – čo je zadanie pripomínajúce želanie Rudolfa II., aby mu alchymisti vynašli elixír života. Čo iné však možno očakávať od človeka, ktorý strašil verejnosť vidinami, že ak nebude radar v Brdoch, Česi musia obnoviť povinnú vojenskú službu. Hitparádu nezmyslov však prekonala česká ministerka obrany Vlasta Parkanová, ktorá sa zviditeľnila vyhlásením na návšteve Tel Avivu, že protiraketový systém v Česku a Poľsku bude chrániť aj Izrael. Ajhľa, dejiny politickej hlúposti sa nekončia komunizmom... Riešenia skutočných problémov sa odsunuli Raketová základňa v Poľsku a radar v Česku nás z čisto technického hľadiska nemôže ochrániť práve tak, ako nemôže v tomto štádiu ohroziť Rusko. Je to výlučne politický problém a zbytočné zvyšovanie medzinárodného napätia. Je legitímny záujem Moskvy naozaj až taký nepochopiteľný? Zabudli vari Američania, ako boli pre „zopár rakiet“ na Kube roku 1961 ochotní rozpútať novú svetovú vojnu? Podobná krátkozrakosť panuje aj v názoroch na prijatie Ukrajiny a Gruzínska do Severoatlantickej aliancie. Prvoplánoví komentátori si nedali ujsť príležitosť na povinnú dávku rusofóbie s hrdinským dovetkom, že Moskve nedovolia miešať sa do našich záležitostí (takéto právo má v našich výsostných vodách iba Washington, všakáno). Ako vždy, ani tentoraz nepochopili pointu zápletky. Dôvodom opatrnosti Berlína či Paríža nie je strach z reakcie Moskvy, ale vnútropolitická situácia na Ukrajine, a najmä v Gruzínsku. V situácii, keď sa rozširovanie Severoatlantickej aliancie oficiálne propaguje ako zväčšovanie pásma stability, len blázon alebo George Bush môže prísť s nápadom, aby sme do NATO začlenili krajinu, ktorá má dva územné spory s Ruskom (v Abcházsku a Južnom Osetsku). To, že Gruzínsko má obrovské deficity v oblasti demokracie alebo to, že väčšina Ukrajincov si vstup do aliancie neželá, je pre ideológov Washingtonského konsenzu už iba nepríjemný, takmer nudný detail. Čo teda priniesol summit NATO v Bukurešti? Oslavovať budú iba elity v Chorvátsku či Albánsku, ktoré sa dočkali pozvánky. Všetky ostatné problémy boli odsunuté. A nemyslím tým len na Ukrajinu a Gruzínsko. Dokonca ani na americký protiraketový systém, ktorý sa v rozpore s mnohými komentármi dočkal len zdvorilého privítania, nie začlenenia do systému NATO. Myslím najmä na novú strategickú koncepciu Severoatlantickej aliancie, o ktorej sa nezačala ani len diskusia. Pripomeňme si, že strategická koncepcia bola naposledy upravovaná počas bombardovania Juhoslávie roku 1999, teda dva roky pred teroristickými útokmi na New York a Washington, ktoré zmenili bezpečnostné priority. Odsunutie riešenia týchto otázok sa zdá byť vo svetle diskusií o medzinárodnom terorizme šialené, má však svoju vnútornú logiku. Iba tak sa totiž podarilo zakryť hlboké rozdiely medzi členmi aliancie a predstierať, že NATO nie je v existenčnej kríze. Autor je vysokoškolský učiteľ
