Reklama
Reklama

..., tak sa z Novembra 89 ozýva

Počet zobrazení: 1661

Sulíkovci svojím vyhlásením, že „ísť protestovať napriek zákazu zhromažďovania je pošliapaním odkazu novembra 89“ (cas.sk, 17. 11. 2020) posivenému svedkovi pripomenuli správanie vybúchaných zväzáčikov. Do modrých košieľ ich obliekla spomienka Miloša Lauka, študentského lídra počas Nežnej revolúcie. „Keď som na studni na nádvorí VŠMU pred spolužiakmi spolu s vyhlásením štrajku čítal stanovy Nezávislých študentských odborov, prišla Zuzana Mistríková a víťazoslávne mávala na mňa nejakým papierom. Povedala, že vybavila od rektora povolenie na štrajk. To bola typická aktivita funkcionára socialistického zväzu mládeže.“ (https://www.parlamentnelisty.sk, 17. 11. 2015)

Isteže, sulíkovci nás chceli varovať pred všadeprítomným a striehnucim koronavírusom. Hoci čušali, keď si nezodpovední premiér a minister obrany skrátili domácu karanténu... Kde sú časy, keď Riško len držal balóniky! Richard Sulík dáva na sebe rúbať. Neprekáža mu, že v premiérovi vyvolal dominu s bičom, kňažku lásky s chúťkami, nad ktorými verejnosť už krúti hlavou. Takáto podoba koaličného nažívania má byť tým správnym odkazom Novembra 89? Jeho naplnením určite nie je ani premiérovo odkazovanie opozičným politikom, že majú šuchať nohami a čakať, kedy im zaklope NAKA. A už vôbec ním nemôže byť strach orgánov činných v trestnom konaní, aby upozornili premiéra, že statusmi ich degraduje na figúrky v Jeho rukách. Za podvodné televízne zmenky vysoký trest pre Pavla Ruska a Mariana Kočnera, za podvodné diplomovky zotrvanie v  kresle predsedu vlády či predsedu parlamentu. – Aj za toto sa štrngalo na námestiach?

Posivený svedok sa obáva, že po blednúcich odkazoch spred viac ako tridsiatich rokov dochádza aj k únave samotného Novembra 89. Dokedy vyžije z rozprávky o rozhorčenom ľude, ktorý nabral odvahu, vyšiel na námestia, pod vedením tribúnov zazvonil kľúčmi a... Nie je čas vrátiť sa na začiatok? Bez hrdinského pátosu? Priznať, čo treba priznať? Ako to urobil jeden z mladých hrdinov vtedajších dní Miloš Lauko: „Na vyvolanie revolúcie potrebovali rozbušku, ktorou sa stal zásah polície voči študentom a údajná smrť študenta Martina Šmída, ktorý bol v skutočnosti príslušník ŠtB. Až toto zodvihlo národ zo stoličiek...“ (Tamtiež.) „Je to kniha lží: Milan Kňažko reaguje na tvrdenie Fedora Gála, že mu písal prejavy eštebák (Jaroslav Svěchota – pozn. aut.)“ (plus7dni.pluska.sk, 28. 7. 2020) Spoluzakladateľ a predseda Verejnosti proti násiliu Fedor Gál nešetril ani Jána Budaja. „Po ňom ostávajú len trosky. Raz rozmláti aj OĽaNO. Ale najmä tým, čo stále hovorí a píše o novembri 89, akú legendu o ňom vytvára, mimoriadne poškodzuje túto udalosť.“ (Plus 7 dní, 23. 7. 2020) Podľa bezpečnostného analytika Milana Žitného „Budaj by chcel prepisovať dejiny. Zabudol, že zatajil spoluprácu s ŠtB.“ (denniknslovensko.sk, 11. 6. 2020) Niečo zo širšieho pozadia odhalil Kremeľ. „Nepoužite silu! Kasárne neopúšťať! Tento rozkaz dostali sovietske jednotky rozmiestnené v bývalom Československu na pokyn Michaila Gorbačova hneď na začiatku Nežnej revolúcie. Gorbačov si chcel nakloniť Busha.“ (zurnal.pravda.sk, 17. 11. 2020) A všeličo o víťaziacej Pravde a Láske vyjavujú vtedajšie Havlove slová: „Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socialismu, že chci v naši zemi obnovit kapitalismus; byly to všechno lži.“ (dennikn.sk, 17. 11. 2019) Už len doložme, že Václav Havel 29. decembra 1989 ako novozvolený prezident prisahal vernosť Československej socialistickej republike...

Nepriateľom socializmu nie sú ani médiá, lebo titulku „Fico, Kotleba a Danko posielajú ľudí pod vodné delá“ (dennikn.sk, 16. 11. 2020) by zatlieskala aj vrchnosť v bývalom režime. Len Fica, Kotlebu a Danka by nahradili Ján Čarnogurský a František Mikloško ako organizátori Sviečkovej manifestácie v roku 1988. Zato nasledujúcu ukážku by novinár počas normalizácie považoval za nadprácu, resp. hodnotenie zásahu poriadkových zložiek by prenechal najvyšším orgánom strany a štátu. „Polícia mohla zasiahnuť proti ultras na bratislavskej stanici, keď sa zhromažďovali. Nespravila to. Mohla zasiahnuť pred Úradom vlády, kde priamo útočili na policajtov. Mohla zablokovať vstupy pred prezidentský palác, parlament. Ulice a námestia nechala voľne v rukách antisystémových síl.“ (komentare.sme.sk, 18. 11. 2020) Protiargument, že novinári v päťdesiatych rokoch boli ešte angažovanejší a údernejší, nie je bohvieakým vysvedčením pre súčasnú žurnalistiku.

V uplynulých dňoch sme sa z médií dozvedali o hrubých a nenávistných slovách, ktoré poletovali nad protestujúcimi davmi. Ako keby slovník na sociálnych sieťach kopíroval katechizmus a riadil sa zásadou: kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Priam vydesene nám oznamovali aj skladbu protestujúcich. Nenapadlo im, že opice, zlodeji, extrémisti, fašisti, komunisti či mafiáni sa zhlukli už na prvom kole celoplošného testovania a svojou prítomnosťou prispeli k úspechu Matovičovej atómovej bomby proti koronavírusu? Keby to pred Európou prasklo, nespľaslo by naše líderstvo v boji s celosvetovou hnusobou?

Ruku na srdce, vädne nám predovšetkým November 89. Priveľa síl vynaložil na dlhodobé zakrývanie kapitalizmu neviditeľnou rukou trhu, na zdôvodnenie divokej privatizácie alebo výpredaja strategických podnikov, na posvätenie súkromného vlastníctva, na vymýšľanie sloganov typu: čím menej štátu, tým lepšie, progresívna daň je trest pre úspešných, peniaze a úspech patria k sebe, preč s rovnostárstvom... Veľa energie Novembru 89 odčerpalo ospravedlňovanie našej účasti v „koalícii ochotných“ (komentare.sme.sk, 22. 12. 2017) pod vedením USA, ktorá v roku 2003 zaútočila na Irak. Bez požehnania Bezpečnostnej rady OSN. Do útoku sa zapojila aj Veľká Británia, čo jej premiér už oľutoval. „Tony Blair ako vojnový zločinec? Vojna v Iraku môže rozložiť labouristov.“ (svet.sme.sk, 6. 7. 2016) Slovenský premiér Mikuláš Dzurinda na druhý deň po prekročení irackých hraníc „vystúpil v Slovenskej televízii a vojnu podporil“. (komentáre.sme.sk, 22. 12. 2017) Pre Slovensko bola vstupenkou do NATO a miestenkou v „zozname štátov, ktorých firmy sa budú môcť podieľať na obnove Iraku“. (ekonomika.sme.sk, 16. 3. 2020) Spýtali sa médiá našich vojakov, ako im chutí okupantský chlebík? Opozičný poslanec Robert Fico v roku 2004 vyhlásil, že „naši vojaci sú tam bez mandátu OSN a nemajú tam čo robiť“. (sme.sk, 10. 5. 2004) „Lipšic so stiahnutím vojakov nesúhlasí. Ak by sa stiahli všetky jednotky, iracký ľud by bol podľa Lipšica vystavený chaosu.“ (Tamtiež.) Škoda, že vtedajšiemu koaličnému poslancovi Danielovi Lipšicovi neprišlo ľúto aj Iračanov, ktorí daromné hľadanie chemických zbraní a náhradné nastoľovanie demokracie neprežili.

Nie div, že November 89 popri takýchto každodenných starostiach nestihol zušľachtiť permanentných voličov na prísnu verejnosť. Ani vyformovať straníkov na štátnikov, ktorí vedia rozlíšiť priestor na šarvátky od najnepatrnejšieho signálu na potrebu okamžitého zomknutia. Aby sa nestalo, že Richard Sulík pozve do komisie na nákup antigénových testov zástupcov akože komunistov a fašistov, ale Igor Matovič o nich povie, že „majú na paprčiach množstvo chorých a mŕtvych“. (spravy.pravda.sk, 22. 11. 2020) A povie to ten istý Igor Matovič, ktorý na jednej z tlačoviek vyčítal opozícii, že sa na pódiu nepridá k vláde, keď ide o zdravie a životy. A stačilo tak málo, myslí si posivený svedok. Vyspať sa z volebného víťazstva a ráno pozvať do krízového štábu aj svojich predchodcov. Namiesto hádzania rýchlotestov do Dunaja.

Prezidentka často hovorí o hodnotových križovatkách. Hodnotové bludisko, v ktorom sme pri tomto výročí Nežnej uviazli, ju očividne netrápi...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama