Ako si poskladať posteľ a nájsť manžela
Beth Orsoffová: Posedlá romantikou, Ikar, Praha, 2008, 336 str. Pod vplyvom očakávania celovečerného filmu Sex and the City sa v niektorom z minulých čísel anglického vydania ženského časopisu Marie Claire objavil článok o dvoch tzv. dating columnist, teda o dvoch novinárkach á la Carrie Bradshaw, ktoré, každá v inom slávnom svetovom meste, píšu o tom, čo nazývajú dating, teda vlastne randením. Jedna z nich sa datingom, čiže randením, zaoberá v New Yorku, druhá v európskejšom Londýne, pričom v článku sa sústreďujú najmä na rozdiely v mužsko-ženskej interakcii v Severnej Amerike a Británii. Americká odborníčka na randenie ubezpečuje, že v seriáli Sex and the City (skracovanom ako SATC) sú prototypy žien znázornené celkom hodnoverne, zatiaľ čo Európanka upozorňuje, že v Európe sa randenie oveľa viac spája s alkoholom a rannou poalkoholovou opicou. Príbeh o tom, ako sa láska začína, keď – budúci – partner drží svojej – budúcej – partnerke pri vracaní vlasy, bol hádam niekedy vtipný, ale medzitým sa táto scéna natoľko opotrebovala, že čitateľ autorke neuverí, ak tvrdí, že sa to stalo práve jej kamarátke. Oveľa zaujímavejší ako samotné postrehy oboch kolegýň filmovej Carrie sa mi však zdá samotný fenomén datingu, teda randenia. Na začiatku sa zdá, že pri ňom ide o výber partnera, teda že jeho účelom je stretávať sa s mužmi či ženami s cieľom nájsť pri tomto stretávaní niekoho, s kým ste ochotní ostať vo viac či menej dlhodobom vzťahu. Na rozdiel od klasickej situácie, keď muž raz za čas stretol ženu, ktorá sa mu zapáčila a takzvane ju pozval na rande (date), sa pri randení-datingu pozývajú na rande hlava-nehlava všetci. Je prakticky úplne jedno, s kým si na rande vyrazíte, či už je to pekár, od ktorého si každé ráno kupujete cestou na autobus obloženú žemľu, alebo váš daňový poradca, pričom to môže byť na obed pekár a na popoludňajšiu kávu daňový poradca, a to vám ešte večer ostane voľný, takže si môžete dohodnúť ďalšiu schôdzku, čiže date. Celkom obľúbené sú aj blind dates (schôdzky na slepo), v ktorých sa na rande nestretnete na základe vzájomnej príťažlivosti (ktorá môže, samozrejme, vzniknúť aj medzi vami a pekárom či daňovým poradcom), ale na základe odporúčania kamarátky, pričom stačí, ak vám odporučí napríklad kolegu svojho priateľa, ktorého ani sama nepozná, o ktorom však má informáciu, že si práve hľadá partnerku, a je teda ochotný ísť na rande. Výber partnera sa tak stáva podobnou činnosťou ako výber topánok. Randenie v takomto ponímaní sa dá prirovnať k sobotnému motaniu po nákupnom centre, prehrábavaniu sa v regáloch plných oblečenia a náhodnému výberu raz toho, inokedy niečoho iného, čo si pred zrkadlom priložíte k telu, odhadnete, či sa farba hodí k odtieňu vašej pokožky, skonštatujete, že pri izbovom osvetlení vyzeráte trochu bledo, niektoré kúsky vyskúšate, ale nakoniec všetko vrátite na svoje miesto, do koša plného zľavneného tovaru. Navyše, ani nie je jasné, či je cieľom randenia naozaj hľadanie partnera. Londýnska odborníčka na dating totiž v závere článku upozorňuje, že randenie-dating má byť predovšetkým zábavné. Opisuje, ako jej nedávno muž, s ktorým bola na rande, vysvetlil, že hľadá vážny vzťah, a jej bolo hneď jasné, že toto bude ich posledná schôdzka. Pri randení-datingu ide predsa o randenie ako také, má to byť ľahká, oddychová činnosť nezaťažená očakávaniami a obavami nikoho zo zúčastnených. Randenie-dating sa tak stáva rovnako samoúčelnou zábavou ako chodenie na bowling. Už len písanie o ňom hovorí samo za seba. Dating columnist, teda novinár špecializujúci sa na písanie o randení ako o zábave, je v podstate niekto ako filmový kritik, len namiesto do kina chodí na rande. Na prebale knihy Beth Orsoffovej Posedlá romantikou, na ktorú visia reklamy po celej Prahe, sa píše, že jej autorka sa preslávila knihami á la Bridget Jones. Hlavnou hrdinkou Orsoffovej príbehu je Julia, tridsaťdvaročná právnička v Los Angeles, ktorá sa nedávno, v období, ktoré kniha ešte nemapuje, rozišla s partnerom, filmovým producentom, a odvtedy hľadá niekoho, za koho by sa mohla vydať, to znamená, že usilovne chodí na dates (čiže na rande). Sympatické je, že v jej prípade je aspoň motivácia dosť jasná. Explicitne tvrdí, že hľadá dlhodobý stabilný vzťah (manželstvo). Kniha má všetky rekvizity, ktoré si podobný príbeh vyžaduje – rodičov, ktorí sú otravní, bývajú síce ďaleko, ale pravidelne chodia na návštevy, a najmä, nehovoria prakticky o ničom inom ako o dcére, ktorá by sa mala čo najskôr vydať. Jedinou úlohou rodičov je upozorňovať ju, že nikto nemladne, a pripomínať jej všetky vydaté príbuzné a kamarátky. Klišé sa zavŕši tým, že prvá scéna románu je svadobná hostina príbuznej, na ktorej je Julia v úlohe nešťastnej družičky. Potom je tu najlepšia kamarátka, zvyčajne tiež slobodná a rovnako zúfalá ako hlavná hrdinka, avšak bezhranične chápajúca, lojálna, vždy pripravená vyraziť si na koktail (v takýchto príbehoch sa pijú zásadne koktaily) alebo priniesť škatuľu zmrzliny a pozerať s kamarátkou televíznu show. (V skutočnom živote ani jedna z mojich kamarátiek neje doma zmrzlinu zo škatule, ale táto metafora je tiež neodmysliteľnou súčasťou týchto príbehov.) Potom je tu zamestnanie, v ktorom je však hlavná hrdinka úplne stratená, často sa v ničom nevyzná, práca ju v podstate nebaví, v skutočnosti by chcela robiť niečo úplne iné. Je zaujímavé, ako sa tu obraz takejto ženy disociuje. Podľa všetkého by malo ísť o ženy zamerané na kariéru, oddane sa venujúce svojej práci, v ktorej vynikajú, takže nemajú čas venovať sa hľadaniu partnera. Mali by to byť ženy v amorfných kostýmoch s laptopom a mobilom, cestujúce z letiska do kancelárie, klientky mobilných operátorov ponúkajúce pripojenie k internetu kdekoľvek a kedykoľvek na svete, ktoré musia riešiť závažné otázky a robiť dôležité rozhodnutia, takže im neostane čas zamýšľať sa, kedy budú mať dieťa. Napriek tomu sú to skôr ženy, ktoré nevedia napočítať do päť, majú akúsi nevýznamnú prácu, ktorá im zabezpečuje nevýznamný, ale pravidelný príjem, a v ktorej sa dopúšťajú milých priestupkov a hlúpostí, ktoré im však všetci tolerujú s vedomím, že sa od nich ničoho iného nedočkajú. Zdá sa, že nešťastie nechodí nikdy samo, a keď sa niekomu nedarí nájsť si partnera, nemôže sa mu (jej) dariť ani v práci. Človek musí mať smolu na celej čiare. Klasická schéma takéhoto príbehu je, že partner sa vynorí presne vo chvíli, keď sa žene podarí aj nejaký profesionálny úspech. Toto pravidlo dodržuje aj Orsoffová a Julia sa stretáva s barmanom Joeom práve vtedy, keď sa konečne stane spoločníčkou advokátskej kancelárie, v ktorej pracuje. Za povšimnutie ešte stojí, že ani jedna z týchto hrdiniek nemá nijaké iné záujmy, len stretávanie s kamarátkou (zvyčajne s cieľom prebrať stratégie randenia), nakupovať (zvyčajne s cieľom kúpiť si oblečenie na nasledujúce rande), a najmä – randiť. Ani jedna z nich nie je nadšená lyžiarka, nečíta knižky, nemaľuje na hodváb, nechodí sa bicyklovať. (A ak náhodou áno, tak len preto, aby do nasledujúceho rande schudla dve kilá.) Túto skutočnosť hrdinky zvyčajne reflektujú, keďže takmer v každom z podobných príbehov nájdeme scénu, v ktorej sa muž (na rande) ženy spýta na jej záujmy a zarazená kandidátka si uvedomí, že vlastne nijaké záujmy nemá. (Pričom muži záujmami oplývajú a vždy dajú prednosť stretnutiu zberateľov starožitností pred ďalším rande s kandidátkou.) Príbeh Orsoffovej ešte dopĺňajú luxusné kulisy Los Angeles (dáva si záležať na tom, aby spomenula mená všetkých bulvárov a všetkých reštaurácií) a filmového priemyslu. (Julie chodí na svetové premiéry, stretáva sa s „celebritami“ a takmer každý, koho stretne, je producent, herec, režisér a pod..) Sex and the City (pardón, SATC) a Bridget Jones boli príbehmi, v ktorých sa objavilo niečo nové a ktoré mali, napriek svojej jednoznačnej téme, svoj „vtip“. Existuje však mnoho príbehov, ktoré ich napodobňujú. Nielenže tak vzniká karikatúra, ale stávajú sa predovšetkým veľmi nudné. Kým v Sex and the City sa hrdinky ako-tak vyvíjajú, postavy z epigónskych príbehov ustrnuli v smiešnej a málo uveriteľnej polohe, ktorá sa časom stáva komická. Môžeme pripustiť istú ich psychoedukačnú funkciu (upozorňujú ženy, že atraktívne pre mužov sa stanú vtedy, keď sa prestanú sústreďovať na randenie a raz za čas sa budú venovať aj iným činnostiam, napríklad svojej práci), obsahovo sa však dajú prirovnať k príručke, ako poskladať nábytok z IKEA. (Ktorá je, musíme pripustiť, v istých situáciách veľmi poučná.) Neobstojí ani ospravedlnenie, že je to „zábavná“ literatúra vhodná na čítanie v električke, autobuse, trolejbuse či vlaku, pretože ich stereotypnosť nudí. V reklame na Orsoffovej príbeh sa tvrdí, že knihu čítajú všetky nezadané ženy sveta. Ostáva len dúfať, že to nie je pravda a nezadané ženy sveta majú na rozdiel od svojich literárnych karikatúr dosť rozumu, aby sa podobných „príručiek“ nedržali. Autorka je spisovateľka
