Načo je nám úcta k pamiatkam?

Nedávno v Bratislave okrem iného zbúrali dokument jej priemyselnej histórie – priestor bývalej Káblovky. Bol z toho menší škandál. O niekoľko dní na to sa konalo diskusné popoludnie, venované pamiatkam, kde jeden z účastníkov poznamenal, že o búraní pamiatok v Bratislave nebolo v mediálnom bulvári ani zmienky. Zjavne ide preň o neatraktívnu tému. Pamiatky nepatria k silným stránkam médií. Ani našich kultúrnych záujmov. Minule u nás prebehol Rok Dušana Jurkoviča. Keby sme v rámci relácie Aj múdry schybí položili otázku Kto bol Dušan Jurkovič?, aké odpovede by sme dostali? Jurkovičove stavby v Luhačoviciach Česká republika predkladá na vyhlásenie za Svetové kultúrne dedičstvo pod patronátom UNESCO. Ak bude svet niečo vedieť o Jurkovičovi, bude to zásluha Čechov. My máme od Jurkoviča Štefánikovu mohylu na Bradle, dielo jedinečné architektonicky, aj umiestnením v krajine. Čo s ňou urobíme? Mohol by o nej vedieť svet? Moderné médiá sú obdivuhodným plodom veku, ktorý ovládal našu civilizáciu posledných 250 rokov s dôrazom na prírodné vedy, techniku a rukolapne merateľné informácie. Ale moderné médiá akoby zároveň prevracali našu civilizáciu naruby a pílili si konár pod sebou. Zdá sa, že tejto civilizácii nakoniec dajú ranu z milosti. Nielen tým, že dávno opustili zásadu rozumnosti a dali sa na cestu vyvolávania a pestovania podenkových emócií a mýtov, ale aj tým, že sú v podstate ľahostajné k osudu pamiatok, dokumentujúcich vývinovú cestu tejto civilizácie, veku, ktorému ďakujú za existenciu, veku, ktorý bol svojím spôsobom heroický vďaka výkonom človeka; heroizmus sa stal nepopulárnym, terčom irónie. Pritom v ľudských dejinách mal svoje miesto; je v prirodzenosti človeka prekračovať vlastný tieň. Ak v oblasti práva platí prezumpcia neviny, v oblasti médií platí prezumpcia viny. Médiá sú vo veľkej miere zodpovedné za kultúrne či nekultúrne postoje spoločnosti a ich výsledky v hmotnom prostredí. Bolo by zaujímavé, keby reportéri relácie Aj múdry schybí niekedy oslovili ľudí z ulice, ale ešte radšej ľudí, ktorí radi prezentujú svoje vlastenectvo a svoju kultúrnosť a opýtali sa ich niečo na tému pamiatok na Slovensku a ich vzťahu k nim. Patrí ku kultúre iba sledovanie obrazovky, počúvanie populárnej hudby, prípadne kino, divadlo, kniha? Akoby naše hmotné prostredie, v ktorom sa denno-denne pohybujeme a ktoré vytvára konkrétny pocit domova, ku kultúre ani nepatrilo. Ako cieľ dovolenky nás lákajú v lete more, v zime Alpy... Keď sme ešte žili v Československu, zavše sa hovorievalo: Čechom, tým je hej, tí si opravili starý Cheb a iné pamiatky, a nás zanedbávajú. Už pätnásť rokov nemáme príčinu zvaľovať vinu na Čechov, a ako to je? Len kaštieľov ubudlo na Slovensku za posledné roky asi tretina. V Bratislave sa objavujú kauzy Vydrica, industriálne celky, moderná architektúra (Kamenné námestie, PKO, autobusová stanica, Kochovo sanatórium a pod.). Architekt – pamiatkar profesor Alfred Piffl si kedysi do svojho denníka poznamenal: „Niekedy sa mi zdá, že Slováci si nevedia ceniť svoju históriu.“ Likvidácia Bratislavy Uplynuli už štyri desaťročia od tých čias, čo sa v tlači písalo a polemizovalo o prípadoch ohrozených urbanistických celkov na Slovensku. Jeden bol bratislavské Rybné námestie (v súvislosti s výstavbou terajšieho Nového mosta), druhý historické jadro Martina (v súvislosti s plánovanou výstavbou sídliska z typizovaných domov na jeho mieste). V oboch prípadoch nové projekty, ktoré mali nahradiť historickú zástavbu, boli dielami známych architektov a boli zaujímavé. Predmetom protestov a polemiky nebola kvalita nových projektov, ale riziko zániku historického miesta, historickej štruktúry. V Bratislave sa historickú zástavbu Rybného námestia nepodarilo zachrániť, hoci proti výstavbe mosta boli architekti Belluš a Piffl. Predstavitelia mesta boli neoblomní. Pri argumentácii za výstavbu mosta a búranie staršej zástavby na jeho mieste sa využívala aj psychologická metóda šermovania vlasteneckými citmi typu „Naša Bratislava tak nebude mať ďalší most“. Nebohý architekt Tibor Zalčík neskôr súkromne prezradil, že most z Rybného námestia bol najhorší zo všetkých variantov umiestnenia ďalšieho mosta v Bratislave a autori koncepcie uvažovali: keď prejde tento najhorší variant, ostatné už iste prejdú ľahko. V priestore Rybného námestia boli historické gotické obytné domy, priemyselné pamiatky aj synagóga, ktorú by sa v prípade menšej úpravy bolo podarilo aj pri novej výstavbe zachovať; táto synagóga mala z hľadiska urbanistických vzťahov a kultúrnych väzieb jedinečnú polohu. V apríli 1969 si Alfred Piffl do svojho denníka poznamenal: „Kreslil som búranie synagógy na Rybnom námestí.Trhalo mi srdce.“ Likvidácia Martina Martinský prípad mal o niečo priaznivejší výsledok. Angažovali sa v ňom napr. Vojtech Mihálik, Roman Kaliský, Libuša Mináčová, Michal Gáfrik a iní. Zväz slovenských spisovateľov sa otvoreným listom obrátil na Slovenskú národnú radu. Väčšiu časť martinského historického jadra sa zachrániť podarilo. Priaznivá konštelácia a snaha bola vtedy na Pamiatkovom ústave, v Martine sídlila Matica slovenská a v prospech záchrany kultúrneho dedičstva bol naklonený aj významný martinský funkcionár Róbert Adamko. Aj napriek tomu, že v Martine (okrem Národného domu) väčšinou išlo o bežnú architektúru slovenského mestečka z 19. – 20. storočia, jej jedinečnosť tkvela v historickom význame miesta, symbolu spontánneho zrodu centra slovenskej občiansko-demokratickej spoločnosti, vymaňujúcej sa z područia mimoriadne silnej feudalistickej tradície (aj keď v miniatúrnej, resp. rudimentárnej podobe), zaujímavého v porovnaní s príkladmi iných národov, ktoré vstupovali na scénu dejín s vlastným programom (analógia k americkej histórii z 18. storočia, švajčiarskej z 13. storočia a histórii republiky San Marino zo 4. storočia). Starý Martin, to je akási slovenská „Zlatá ulička“, Jaroslav Rezník ho kedysi označil za „slovenský western“. Viaceré zaujímavé martinské pamiatky však potom aj napriek všetkej snahe zbytočne zanikli. Okolo roku 1970 to bol Šimko-Klanicovský dom, v ktorom roku 1861 podpisovali Memorandum slovenského národa a roku 1984 zbúrali budovu Národnej tlačiarne, kde sa tlačili noviny, časopisy a diela slovenských spisovateľov a básnikov (zmizla s vedomím vtedajšieho ministra kultúry M.Válka, ktorému v tom čase zákonom chránená kultúrna a industriálna pamiatka zjavne nič zaujímavého nehovorila). Medzitým aj v Martine stihli zlikvidovať okrem iného tamojšiu synagógu, ktorá nezavadzala nijakej výstavbe. Zanikla aj ulička Riadok, kedysi jedinečný dokument pamäti Martina z hľadiska historického aj architektonického. O nejaký čas po tom, ako zbúrali Šimko-Klanicovský dom, zbúrali aj rímsko-katolícku faru v Čadci, pripomínajúcu povstanie z rokov 1848/49 a prvú Slovenskú národnú radu. Na priečelí mala veľkú pamätnú tabuľu s reliéfom. Takto odišli v krátkom čase za sebou zo sveta dve pamiatky, pripomínajúce jedny z najvýznamnejších dejinných udalostí slovenského národa. Je možné, aby si ktorýkoľvek národ dovolil takto hazardovať s dokumentmi svojej histórie? Kde hľadať vinníka? Kto bol na vine tomu, že tieto pamiatky slovenskej histórie zmizli? Česi, Maďari, Nemci, Rusi, Američania? Zlikvidovali sme si ich sami, vedome a dobrovoľne. (Naopak, na podporu záchrany starého Martina sa vtedy písalo aj v českej tlači a dokonca v maďarských novinách na Slovensku.) Skúsenosť ukazuje, že pamiatky majú hodnotu univerzálnu, ktorá oslovuje ľudí v každom veku. Zhruba pred 20 rokmi sa bojovalo za záchranu domu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach, Marczibányiho kaštieľa v centre Púchova a kaštieľa v Nevericiach neďaleko Nitry. Iniciátormi záchrany týchto objektov boli napospol mladí ľudia, ich nadšenie bolo obdivuhodné. Najmä kauza domu Janka Kráľa zmobilizovala vtedy aj kultúrnu verejnosť. Marczibányiho kaštieľ v Púchove sa nepodarilo zachrániť, vedenie mesta sa zacementovalo do predstavy, že musí ísť preč. Úradníci na mestských úradoch sú neomylní, vždy musia mať pravdu, napriek tomu, že bežní ľudia intuitívne prichádzajú na chyby, ktoré sa pri úradníckom rozhodovaní robia. Za zmienku stojí aj to, že v roku 1986 Ministerstvo kultúry SSR zrušilo pamiatkovú ochranu kaštieľa bez udania dôvodu, pričom ešte predtým, roku 1981 žiadosť o zrušenie jeho pamiatkovej ochrany zamietlo s logickým odôvodnením, že nezáujem o obnovu objektu nie je dostatočným dôvodom na zrušenie pamiatkovej ochrany. Čo poháňalo do aktivity spomenutých mladých ľudí v Púchove? Čo poháňalo profesora Piffla, aby sa sám pustil do fyzickej obnovy bratislavského hradu, do dokumentácie Podhradia? Mimochodom, Hrad i Podhradie boli odsúdené na odstrel už za Slovenského štátu. Naopak, v polovici minulého storočia významný československý urbanista a moderne mysliaci človek profesor Emanuel Hruška so spolupracovníkmi sa snažil vdýchnuť vtedy ešte stojacim zvyškom Podhradia nový život, ale narazil na neporozumenie, okrem iného aj medzi architektmi. Priemyselné pamiatky a ohrozené PKO Štúdium industriálu je novodobé dobrodružstvo. Industriál je univerzálny, bez obmedzení na miesto a čas, na krajinu alebo štýl, pritom je mimoriadne bohatý a rôznorodý. Patria sem dielne, továrne, mlyny, huty, bane, sklady, prekladiská, energetické a vodárenské diela, dopravné stavby a stanice, prístavy, letiská, robotnícke kolónie, atď. K industriálu patria nezriedka diela významných architektov (napr. Bellušov automatický mlyn v Trnave, pivovar v Martine od Blažeja Bullu), industriál dokumentuje secesiu, novoslohy, modernu, často k nemu patria architektonické diela malebné, romantické až rozprávkové, s obdivuhodnými plastickými detailami. V hlavnom meste Nórska Oslo bola stará továreň, ktorú zvnútra „vypitvali“ a premenili na moderný bankový dom. Príslušnej banke to robí – akože inak – dobrú reklamu. Asi pred dvomi desaťročiami boli okrem iného ohrozené aj dve jedinečné historické železničné stanice v Bratislave: prvá stanica konskej železnice i prvá stanica parnej železnice, jedinečné dokumenty vývinu železničnej dopravy aj z hľadiska stredoeurópskeho. O záchranu stanice konskej železnice sa vtedy zaslúžil archeológ Štefan Holčík a o záchranu stanice parnej železnice strojár Ladislav Križan, zanietený obnovovateľ železničných pamiatok. V stavebnom súbore prvej parnej železnice je dnes (opäť ohrozené) Dopravné múzeum. „Malú“ stanicu na Mlynských Nivách zbúrali a dnes na týchto miestach stavajú mrakodrapy. Na dnešnom Slovensku sa stalo módou industriál bez rozmýšľania odpisovať ako doslova stavebný odpad. Pritom pre mnohé sídla predstavuje súčasť ich genia loci, ich existenčnej charakteristiky. Architekt Vladimír Husák sa zaoberá dejinami priemyselnej architektúry Bratislavy a zhodnotil aj význam prvých definitívnych objektov pre Dunajský veľtrh. Bratislava ako prístav na Dunaji v exponovanej geografickej polohe mala veľký hospodársky význam pre prvú Československú republiku. V záujme rozšírenia hospodárskych stykov s podunajskými štátmi, ktoré boli odberateľmi výrobkov československého priemyslu, založili v Bratislave tradíciu veľtrhov. V roku 1921 tu bol prvý Orientálny trh, roku 1923 ho premenovali na Dunajský veľtrh. Výstavy bývali najprv provizórne na území prístavu, kde sa dnes stavia Eurovea, ale v roku 1931 sa mestské zastupiteľstvo uznieslo vybudovať definitívne výstavisko na nábreží pod hradom. Nábrežie bolo treba umelo rozšíriť, urobiť navážku. Rozšírili ho pravdepodobne už v čase 2. svetovej vojny v súvislosti s budovaním tunela pod hradom, ktorý mal slúžiť aj ako hromadný protiletecký kryt a na navážku využili výkopový materiál z tunela. Na celej koncepcii mal veľkú zásluhu architekt Kamil Gross, ktorý pracoval v službách bratislavského magistrátu. Robil pre túto rozsiahlu investíciu štúdie s využitím zahraničných príkladov (Lyon, Newcastle, Essen a pod.). Umiestnenie komplexu Dunajských veľtrhov na nábreží Dunaja ako medzinárodnej rieky zdôrazňovalo stredoeurópsky význam Bratislavy. Po zrušení Dunajských veľtrhov po 2. svetovej vojne boli tieto budovy určené a adaptované pre Park kultúry a oddychu (PKO). Podľa architekta Husáka je PKO v podstate jedna z najstarších a najvýznamnejších konverzií priemyselných objektov, určených pre medzinárodný styk. Adaptácia – konverzia pre nový kultúrny účel bola veľmi úspešná, Bratislava získala moderný reprezentačný dom. Architekti Štefanec, Andrik a Gross preukázali schopnosť domyslieť úžasnú prevádzkovú flexibilitu projektu, komplexu, pripraveného prijať rozličné funkcie, rozličnú náplň – od ekonomicko-priemyselnej po kultúrnu, bez toho, aby to návštevník pociťoval ako nenáležitý zásah. Predpokladom toho je okrem iného premyslený rozpon konštrukcie a jej architektonická úprava. Ako kultúrny stánok PKO preukázal jeho demokratický obsah, ktorý mu autori – architekti a výtvarníci vdýchli. Fakulta architektúry STU vo svojom stanovisku z 24. januára 2008 odporúča vyhlásiť budovy PKO ako „významný fenomén priemyselného dedičstva Slovenska“ za národnú kultúrnu pamiatku. Pamiatkový úrad SR vo svojom liste primátorovi Bratislavy z 12. februára 2008 naliehavo žiada budovy PKO zaradiť do zoznamu pamätihodností mesta. S ohľadom na to, že v prípade PKO ide o pamiatku na medzinárodné Dunajské veľtrhy, by si tieto budovy zaslúžili, aby boli navrhnuté na zápis medzi Svetové kultúrne dedičstvo pod patronátom UNESCO. Napríklad v izraelskom Tel Avive budovy s podobným architektonickým charakterom v zozname Svetového kultúrneho dedičstva už zapísané sú. Uvedomujú si bratislavskí úradníci a poslanci zastupiteľstva, o čo vôbec ide, keď rozhodujú o existencii takýchto objektov? Je dôležitejší hlas odborníkov, alebo kalkulácia, koľko kubíkov tehál takýto objekt obsahuje pre výpočet perspektívneho stavebného odpadu? Nie je vylúčené, že členovia mestského zastupiteľstva z čias prvej ČSR alebo dlhoročný pracovník magistrátu architekt Kamil Gross sa pri dnešnom stavebnom vývine Bratislavy obracajú v hrobe. V Bratislave sú okrem iného bez príčiny v nemilosti viaceré objekty, dokumentujúce vývin slovenskej architektúry v posledných desaťročiach minulého storočia. Synagógy Súčasťou obrazu našich miest a obcí kedysi boli aj synagógy. Ich architektúra bola rôznorodá, niekde boli drevené a organicky zapadali do charakteru ľudovej architektúry. Aj murovaná synagóga v Stupave má čosi spoločné s ľudovou architektúrou Záhoria. V Michalovciach stála synagóga ešte v polovici 20. storočia na pozdĺžnom námestí vo významnej polohe. Neďaleko, pár ulíc od nej, stál krásny chrám východného kresťanského obradu; tieto dve stavby, umiestnené blízko seba, vydávali výrečné svedectvo o kultúrnom bohatstve tradícií východného Slovenska, o jeho obdivuhodnej jednote v mnohosti a pestrosti. Už niekoľko desaťročí aj synagógy, svojrázne sakrálne pamiatky, patria k ohrozeným pamiatkam u nás. Okrem spomenutých synagóg v Bratislave a Martine bola zbytočne zbúraná napr. synagóga v Banskej Bystrici, medzi starobylým Huštákom a mestským parkom, teda z hľadiska urbanistického na zaujímavom mieste. Okrem synagógy zbúrali aj susedný stavebný súbor Hušták s jedinečnými objektmi, pripomínajúcimi starú históriu Banskej Bystrice. Ich architektúra svojím charakterom siahala možno až do stredovekých koreňov mesta. Hušták sa snažil zachrániť Alexander Matuška, ale neuspel. Dnes je zasa ohrozená architektonicky hodnotná a z hľadiska urbanizmu jedinečne umiestnená synagóga v Lučenci, desaťročia prázdna a vydaná napospas prírodným živlom. Ľudová architektúra Ľudová architektúra sa ocitá úplne na okraji toho, čo sa zahŕňa pod pojem kultúrneho dedičstva. Pritom je najvýrečnejším dokumentom histórie krajín a regiónov, pretože úzko súvisí s prírodným prostredím, s geomorfológiou krajiny. Na rozdiel od pamiatok, dokumentujúcich zámery úzkych vládnucich skupín na vrchole spoločnosti, ľudová architektúra reprezentuje obraz o podstate spoločnosti, priemet života širokých vrstiev ľudu. Ľudová architektúra korení hlboko v prírode, pritom symbolizuje nadčasové hodnoty, azda najvýstižnejšie zo všetkých druhov pamiatok vyjadruje humanistický charakter kultúrneho dedičstva ako prameňa poučenia pre celú ľudskú rodinu. Architekt Václav Mencl upozorňuje, že „oproti umeniu vyšších vrstiev bolo ľudové umenie úspornejšie. Neplytvalo, nebolo márnotratné, uchovávalo a šetrilo.“ Architekt Ladislav Foltyn, človek s medzinárodnými skúsenosťami, niekdajší pracovník Bauhausu – priekopníckeho podniku modernej architektúry, napísal: „Ľudová architektúra má nevšedné priestorovotvorné vlastnosti a citlivo reaguje na podnety prírodného prostredia.“ „Ako prvotný prejav dejín ľudovej výtvarnej kultúry si (ľudová architektúra) v umeleckom dedičstve natrvalo uchováva svoju pôsobivú mladosť.“ „Výtvarná reč ľudovej architektúry ostala čistá, pravdivá a nekonvenčná.“ Moderný český architekt Karel Honzík, autor vynikajúcich esejí o životnom slohu, našiel medzi tradičnou ľudovou a modernou architektúrou neviditeľné zväzky, postrehol, čo je na ľudovej architektúre pozoruhodné: „Základné tvary ľudovej stavby sú konštruktívne, prevádzkové, možno povedať nástrojové.“ Čo Honzík na ľudových stavbách oceňoval? „Sú to základné priestorové, konštruktívne a plastické vlastnosti. Je to tvar, rastúci z technických a prevádzkových podmienok. Je to začlenenie vidieckeho domu do krajiny, je to cit ľudového remesla pre prírodnú hmotu...“ Podľa Honzíka ľudová architektúra najrozličnejších národov má mnohé spoločné črty. Prejavuje sa „ako činnosť vychádzajúca zo spoločného zdroja. Akoby rástla z jedného a toho istého postoja človeka k prírode. Ľudový dom sa nám prejavuje ako stále jeden a ten istý biologický orgán... Akoby sama príroda tvorila vidiecky dom, akoby kamenné domy dalmatínske rástli z vápencového masívu Velebitu, alebo akoby slamené strechy nášho vidieka rástli z obilných polí. Celkom teda môžeme povedať, že tradičná dedina mala vo svojej skladbe, vo svojej fyziognómii rad predností oproti mestským štvrtiam. Nech už to bol výsledok tvorivej a zámernej činnosti, či jednoducho šťastných okolností, bola harmonickejšia, jednotnejšia, slohovo jasnejšia, mala teda vyššiu stavebnú kultúru, ako mesto, ktoré sa pyšní svojím technickým, hygienickým a krátko: civilizačným pokrokom“, napísal priekopník modernej architektúry Karel Honzík. Ďalší priekopník modernej architektúry, odborník svetového mena Mies van der Rohe sa o ľudovej drevenej architektúre vyslovil takto: „...každému zaseknutiu sekery prislúcha význam a každému úderu dláta výraz. Kde môžeme nájsť väčšiu štrukturálnu jasnosť, ako na starých drevených stavbách? Kde inde nájdeme jednotu materiálu, konštrukcie a formy? Tu sú zhromaždené znalosti celých generácií. Aký cit pre materiál a aká sila výrazu je v týchto budovách! Aké sú hrejivé a krásne!“ Rozmanité Slovensko S ohľadom na rozdielne prírodné pomery na Slovensku rozoznávame dva hlavné celky ľudovej architektúry: prevažne nížinnú, v ktorej dominovala hlinená alebo kamenná chalupa so slamenou alebo trstinovou krytinou strechy, a prevažne vrchovitú, v ktorej prevládal drevený dom so šindľovou krytinou. Obidva celky územne presahujú do susedných krajín, resp. sú súčasťou veľkých oblastí Európy. Ľudová architektúra slovenských nížin má príbuzné stavby na južnej Morave, v Dolnom Rakúsku, Maďarsku, srbskej Vojvodine. Pre ľudovú architektúru slovenských vrchovitých oblastí nachádzame obdobu na druhej strane karpatského oblúka – na moravskom Valašsku a v Poľsku. Napr. v poľskom Zakopanom a Novom Targu sa stavali domy, pripomínajúce stavby na našej strane Tatier. Dokonca niektoré poľské drevené synagógy mali črty, ktoré pripomínali naše drevenice z Liptova alebo Horehronia. Václav Mencl upozornil na to, že korene znakov ľudovej architektúry siahajú do dávnych storočí alebo až tisícročí. Tvar štítu, známy z oblasti, siahajúcej od moravského Valašska po Spiš a od Oravy po Rimavskú Sobotu, má čosi spoločného s gotikou. Historickým základom východoslovenského domu je pradávna zrubová chata starých Slovanov. Sochový dom južného Slovenska siaha podľa Mencla svojím pôvodom takisto k starým Slovanom alebo dokonca ešte hlbšie, do neolitu. Plastický výpustok okolo dverí na domoch na Záhorí a moravskom Slovensku je podľa Mencla stopou, ktorá poukazuje na styk dávnych Slovanov s dožívajúcou rímskou civilizáciou v podunajskej oblasti a na kontinuitu rímskeho portiku (súčasť domu) v hlinenom dome slovanskom v Panónii a na južnom Slovensku. Prvky ľudovej drevenej architektúry severného Slovenska inšpirovali nášho Dušana Jurkoviča, ktorý o svojej tvorbe napísal: „...základom mojej práce je jednoduché, ale tou jednoduchosťou práve silné umenie ľudové.“ Jurkovičov záujem o ľudovú architektúru prebudil martinský architekt Blažej Bulla pri jeho prázdninovom pobyte v Martine roku 1887, keď tam bola výstava slovenských výšiviek a pri tejto príležitosti dal Bulla postaviť vežu v štýle slovenských ľudových stavieb. Jurkovič sa aktívne zúčastnil Národopisnej výstavy československej v Prahe roku 1895, navrhol pre ňu niekoľko stavieb. Za 1. svetovej vojny ako príslušník rakúsko-uhorskej armády navrhoval vojenské cintoríny v Karpatoch, vychádzal však pritom z miestnej ľudovej architektúry. Architekt Ladislav Foltyn neskôr o týchto Jurkovičových dielach napísal: „Slovenské umenie zaujalo cez vojnu humanistický postoj... V žalostných podmienkach vojny tu vzniklo ojedinelé architektonické dielo vojnových cintorínov. Výtvarné prejavy anonymných stavieb vyzdvihol Dušan Jurkovič do monumentálnej oslavy ľudového ducha, priateľstva a mieru medzi národmi . V karpatských vojnových cintorínoch sa epicky rozozvučala národná ľudová architektúra a všeľudská kultúra. Svet foriem ľudovej architektúry bol pochopiteľný a dojímal prostých ľudí všetkých národov. No súčasne to bola architektúra neopakovateľne slovenská a slovanská...“ V roku 1936 vyšla v Prahe kniha „Integrálna dedina“. Jej autorkou bola Iva Šmakalová, ktorá sa neskôr, za nemeckého Protektorátu v Čechách stala obeťou povestnej heydrichiády. Šmakalovej kniha bola sociologicko-etnografickou štúdiou a jej predmetom bola dedina Horné Jaseno v Turci. Bola to niekdajšia drobnozemianska dedina, ktorá si ešte v polovici minulého storočia udržiavala takmer jednotný charakter so zachovanou drevenou ľudovou architektúrou. Horné Jaseno sa stalo známe tým, že odtiaľ pochádzal slávny pražský lekár, priekopník modernej medicíny a obeť pobielohorských pomerov v Čechách, Ján Jesenius. Ľudia tu žili skromne. Šmakalová uvádzala, že dojem, ktorý dedina vyvoláva, je veľmi priaznivý. Drevené domy s tmavými šindľovými strechami a pekne obielenými stenami sa odrážajú od zelene stromov. V spôsobe stravovania i obliekania niet veľkých rozdielov medzi bohatšími a chudobnejšími. Pri obrábaní pôdy spoločne pracuje celá dedina. Celé poľnohospodárstvo je založené na jednotnom pláne, na princípe dobrovoľnej dohody. Výskum Horného Jasena sa uskutočnil pod patronátom Výskumnej sekcie Sociálneho ústavu Československej republiky. Iniciátorkou výskumu bola Dr. Alice Masaryková, dcéra prvého československého prezidenta T.G. Masaryka, ktorá dôverne poznala turčiansku dedinu od svojej mladosti, navštevovala ju spolu so svojím otcom a bola v Turci ako doma. Šmakalová uzatvárala svoj výskum takto: „Pracovať pre vyššiu životnú úroveň, ale nedopustiť, aby sa pritom zoslabovali a zanikali staré vzácne hodnoty ľudského spolunažívania. Čiže, ako formulovala Alice Masaryková, ochrániť obce od rozkladných vplyvov pseudocivilizácie.“ Dnes, po vyše sedemdesiatich rokoch, je už Horné Jaseno prestavané. Úvahu o nadčasových hodnotách pamiatok a kultúrneho dedičstva môžeme uzavrieť citátom od Karla Čapka: „Všade, kde k veciam pristupujú osobitné hodnoty lásky a dokonalosti, zžitosti a intimity, prekračujú veci svoju všeobecnú užitočnosť a stávajú sa súčasťou národnej kultúry. Vzdelanosť je konzervácia, uchovanie a ochrana toho, k čomu ľudia pred nami so strašnou námahou celých dejín došli... Kultúra predstavuje predovšetkým súvislosť so všetkým doterajším dielom ľudským...“ Autor je architekt – urbanista