Reklama
Reklama

Americkí starci na chmeli...

Počet zobrazení: 1260

Určite sa pamätáte na tie narážky o sovietskych straníckych vodcoch, vraj to bol jeden geriatrický ústav. Leonid Brežnev mal 75 rokov a bol pri moci, po ňom Jurij Andropov, tiež sedemdesiatnik a nasledoval ešte starší Konstantin Černenko... Až potom nadišiel čas pre mladíka Gorbačova... Mal iba niečo po päťdesiatke a vieme, kam to až dotiahol... Ale potom sa objavil ešte jeden zo staršej gardy. Boris Jeľcin, statný ako Iľja Muromec, ale načisto ho zlomila vodka...

C´est la vie.

No a teraz pohľad na súčasnú americkú vládnucu „elitu“: Donald Trump, 74! Mike Pence, viceprezident, 75! Joe Biden, demokratický kandidát na prezidenta, 77... A aby medzi mužmi bola aj žena, tak napríklad šéfka Snemovne reprezentantov US Kongresu, demokratka Nancy Pelosiová! Táto rozhodná pani má na krku už 80, či sa to o nej patrí napísať alebo nie, je to fakt. Ale nemá najviac. Je tam ešte demokratická senátorka Diane Feinsteinová, tá má rovných 87 a tvári sa ako členka „politbyra“... Takže jedni akože boli na ústav a druhí  „veselo“ riadia Ameriku.

Nuž, chýbajú kádrové rezervy...

Ale jeden z nich sa tvári bohorovne.

„Cítim sa lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi,“ oznámil Donald Trump Američanom po predčasnom opustení vojenskej nemocnice, kde ho liečili z koronavírusu. Amerika zdúpnela, že by tá liečba bola až taká úspešná, takže čoho sa vlastne bojíme. Mňa však tými slovami dosť sklamal, lebo pred časom povedal niečo podobné, no to znelo oveľa, ale oveľa lepšie.

„Cítim sa ako tridsaťročný!“

Ale ani to nie je bohviečo.

Dosť dobe si pamätám, ako pred dvoma rokmi jeho osobný lekár, ktorému sa Donald podrobil na nejasnú formu „preventívky“, skonštatoval, že Mr. President je po všetkých stránkach vo vynikajúcom stave, jeho životné orgány sú plne funkčné atď, atď... Slovom prezeral muža, ktorý bol v takej forme, že mohol rovno „narukovať“. Ale vzápätí pridal ešte vetu, ktorá ma dosť ohromila a dosiaľ o nej pochybujem.

Vraj prezident je v takom super stave, že sa dožije 210 rokov!!!

Len si to predstavte. Lenže čo ak majú títo americkí vedci niečo, o čom ani len netušíme alebo, a to sa skôr blíži k pravde, ten doktor asi príliš často čítal sci-fi romány takého Asimova.

Ja som ale schválne napísal číslicu 210, lebo to znie oveľa lepšie, no nie?

/Nuž, mať tak takého doktora./

Ale v Amerike, ako sa zdá, je ešte stále všeličo možné aj vzhľadom na pokrok  lekárskej vedy a možnosti vybrať zvlášť bohatých jedincov a priviesť ich k prameňu večného života. Veď aj koktail, ktorý si vraj vo vojenskej nemocnici naordinoval Trump sám, zatiaľ síce z dosť chudobného výberu na zahnanie Covidu do kúta, má zrejme súvislosť s fantastickou budúcnosťou, keď ľudstvo jedného dňa zvíťazí nad smrťou a všetci sa budeme iba tešiť, milovať a rodiť... Nechcem kritizovať osobného lekára pána prezidenta  a trochu aj chápem jeho pohnútky. Možno to číslo 210 vyslovil iba symbolicky aby poukázal na vynikajúci zdravotný stav inak, medzi nami – naozaj mimoriadneho muža, veď aj jeho odchod z nemocnice mal byť neobyčajný. Ráznym krokom vybehol z hlavného vchodu pred novinárov a dočítal som sa, že malo nasledovať ešte niečo navyše a Amerika by bola zdúpnela. Vraj Donald mal pod sakom oblečené tričko s postavou filmového SUPERMANA a sako si mienil prudko rozopnúť a odhaliť hruď so známou postavičkou. Ktovie, prečo mu to nedovolili, veď show must go on...

Ale tak či onak, ide predsa len o nezvyčajného muža, ak nie rovno o mača... Dokázal predsa šokovať nielen zástup domácich neprajníkov, ale aj zahraničných kritikov, no najmä zvíťazil nad koronavírusom a sľubuje ho „zadarmo“ všetkých Američanom. Len na okraj: jeho štvordňový pobyt v nemocnici vyšiel štát na rovných 100-tisíc dolárov. Dá sa takému sľubu uveriť? A čo tak aktuálny prípad Alice Navarrovej z Pensylvánie, ktorej účet za liečbu z tohto vírusu stanovili na štyritisíc dolárov, no jej poisťovňa to odmietla zaplatiť. No kvôli komplikáciám a potrebe ventilátora ju museli previezť vrtuľníkom do inej, pätnásť kilometrov vzdialenej nemocnice, a teraz jej prišiel účet za prevoz vo výške: 52-tisíc dolárov... Takže ako ďalej.

No a navyše nejaký lekár upozornil, že koktail, ktorým Donalda v military hospital liečili, môže mať aj zvláštne vedľajšie účinky.

Aké?

Vraj takýto pacient sa cíti mimoriadne dobre, všetko sa mu darí, svet je pre neho gombička. Akurát, a to treba pripomenúť, v jeho osobe ide nielen o prezidenta, ale aj o hlavného veliteľa všetkých zložiek americkej armády. A je známe, že v prezidentovej blízkosti sa neustále pohybuje službukonajúci dôstojník v ruke s malým kufríkom, v ktorom sú uzamknuté kódy na odpálenie jadrových rakiet... Trochu to mrazí, že?

Donald však zatiaľ zvláda všetko, veď pred rokmi, keď sa blížil k šesťdesiatke a  mal nábeh na obezitu, začínal raňajky plátkami slaniny... Neskôr od nej upustil, ale je možné, že sa ňou dá hlad zahnať a môže sa to odraziť aj na znížení váhy. No naraz so slaninou „sekol“ a vrátil k starému, dobrému McDonaldovi a znovu hádzal do seba hamburgery a zapíjal ich coca-colou. Veď čo môže byť lepší reklamný šot, než sa nechať odfotiť v ruke s týmito dobrotami made in USA...

Má zrejme dobré, až závideniahodné dedičné gény, ale aj slušné peniaze po otcovi, podnikateľovi s nehnuteľnosťami /ten bol pôvodom Nemec a matka Škótka/, a tak sa predsa len až ako sedemdesiatročný rozhodol siahnuť na najvyššiu métu.

Vždy chcel byť prezidentom.

Už ako štyridsaťročný.

Zmienila sa o tom prvá manželka Ivana v televíznom dokumente.

„Myslím si, že Donald by mal byť prezidentom.“ No, nebola to krásna veta? Ešte viac ho hnala za cieľom. Spočiatku politicky koketoval s demokratmi, neskôr sa pridal k republikánom, ale najskôr chcel poriadne zbohatnúť a siahnuť až na nebesá. Kupoval pozemky a staval nové veľkolepé budovy. V New Yorku sa vypína jeho slávna Trump Tower. Netrvalo dlho a chcel konkurovať mužom na západe Ameriky, v meke hriechu a gamblingu, v Las Vegas. A tak na východnom pobreží v Atlantic City postavil vlastné kasína, a aby to zrazilo konkurenciu na kolená, pomenoval stavbu ako Tadž Mahal. Pribudlo aj letné sídlo Mar al Largo na Floride, niekoľko golfových ihrísk, a nielen v Amerike, ale aj v „rodnom“ Škótsku. Všetko musí byť predsa veľké, najväčšie, najmohutnejšie, najblýskavejšie, slovom naj, naj, aj. Podnikanie je však aj veľmi vrtkavé. Prišiel aj pád. A nebyť zvučného mena, neboli by mu banky pomohli. Poskytli úvery a z problémov sa dostal. A začal sa hlásiť o kandidatúru na najvyšší úrad, no zatiaľ iba  sondoval terén, tá pravá chvíľa bola ešte vzdialená. Najviac sa spoliehal na intuíciu a tá mu pošepla správny čas. Historická chvíľa nadišla pred štyrmi rokmi a na prekvapenie Ameriky, ale aj sveta, stal sa prezidentom.

Ale už mal 70 rokov!

A to je predsa vek, kedy si už biológia a telo žiadajú oddych. Keby išlo o nejaký malý štát, nepoviem. Ale stať sa prezidentom Ameriky s vyše tristo miliónmi obyvateľmi a vraj jedinej superveľmoci na svete, nuž na to treba tú najväčšiu nálož odvahy. No pre Donalda, ako sa zdá, aj teraz, keď sa uchádza o znovuzvolenie, to ani nebola žiadne veľká výzva. Slovom, pre neho je vek naozaj iba číslo... a dávny odchod mladosti nahrádza nezvyčajnými výbuchmi energie, a najmä ega a narcizmu.

Aj keď nie je ani v povojnovej histórii Ameriky jediným starším pánom v Bielom dome. Generál Dwight Eisenhower mal už tiež sedemdesiat a zostal v úrade dve obdobia. Po ňom sa už o slovo hlásila mladá generácia. A našla sa v Johnovi Kennedym, ale ten mal smolu, lebo si ho našla guľka od atentátnika v Dallase. Lyndon Johnson sa blížil k sedemdesiatke, no zradilo ho srdce. Richard Nixon, aj keď už tiež starší muž, sa v druhom období zaplietol do „aférky“ Watergate /dal odpočúvať demokratov/ a ušiel z bojiska skôr, ako ho Kongres stihol odsúdiť a pripraviť o titul. Gerald Ford bol iba náhradníkom a blížil sa tiež k sedemdesiatke. Ale blyslo sa na časy. Objavil sa bývalý farmár z Floridy, James Carter. Nebol najhorším, ale nezvládol – už vtedy – Irán, tú krajinu, ktorú tak americkí politici nenávidia. No a potom sa objavilo „eso“, skrachovaný hollywoodsky herec, kovaný antikomunista, Ronald Reagan. Ten mal vyše sedemdesiat, ale výraz nezdolného chlapa. Pomáhala mu robustná postava a mohutná hriva hustých vlasov. A najmä hlas, hlboký herecký hlas ako pozostatok zašlej kariéry. Bolo sa ho až treba báť, veď Michail Gorbačov by to určite dosvedčil... A navyše sa veľmi rád predvádzal so sekerou v ruke rúbajúc drevo na ranči, pózoval na koni v texaskom klobúku za zbožňovania country-music . V tom sa Donald od neho odlišuje, to je skôr taký newyorský „Amík“, fanatik do mrakodrapov.

No a začalo obdobie Bushovcov. Najskôr ten oveľa starší. Na jedno obdobie a potom mladší na dve: veď nech je to v rodine. Ale medzi nimi sa objavil ešte jeden mladík. A rovno kennedyovský typ: Bill Clinton! Prikvitol do Bieleho domu z Arkansasu aj so svojou Hillary, ale mladosť, pochabosť. Na chodbe stretol mladú sexi praktikantku Monicu a oheň bol na streche. Na chvíľu išlo všetko bokom, ale Američania mu napokon láskavo odpustili. Veď je tiež len človekom. No a nadišla chvíľa pre kovboja z Texasu, veselého chlapíka, s ktorým by človek išiel najradšej na pivo. George Bush mladší. Do jeho rozletu však kruto zasiahla história teroristickým útokom na newyorské dvojičky  a Pentagón, no dva razy po sebe dostal predsa len šancu. Má už vyše sedemdesiat a možno si občas na svojom ranči v Crawforde spytuje svedomie najmä za krvavú tragédiu v Iraku. Ale, zdá sa, že americkým prezidentom všetko prejde. Lenže ktovie či pred dejinami, že?

Amerika rýchlo hľadala niekoho na vylepšenie imidžu vo svete. A našla mladíka: Baracka Obama. Po jeho dvoch obdobiach prišiel rad na Hillary Clintonovú. Ak sa Barack stal prvým „čiernym“ prezidentom v histórii USA, prečo by nemohla byť Hillary /aj keď už pred sedemdesiatkou/ prvou ženou.

Nemohla!!!

Kreslo jej spod ruky vytrhol práve Donald Trump.

No a teraz teda bojuje o zvolenie na ďalšie štyri roky. Vzdať to nemieni, aj keď to má podľa prieskumov dosť nahnuté, ale s jeho vekom to nesúvisí. Vek nie je pre neho žiadnou prekážkou a, ako sám tvrdí, podarilo sa mu „zdolať“ aj covid a aj to mu vraj pomôže znovu zvíťaziť... Ale demokratov a aj Ameriku straší ešte aj inak. Hovorí, že ani druhým volebným obdobím neskončí a že si trúfa aj na ďalšie obdobia, vraj až na pekných dvanásť rokov... Ale čo ústava? Podľa nej sa dá uchádzať iba o dve štvorročné! Tam cítiť inšpiráciu od Putina, ktorý, ak nebude mať vážnejšie, najmä zdravotné problémy, má zostať v Kremli pri moci až do roku 2036!!!

To by mal Vladimir až 84, ale Donald, ak dobre rátam, až 86!!!

Pekné, no nie?

Trumpovi vraj vládnutie až tak zachutilo, že ak by nadchádzajúce voľby aj prehral, Biely dom nemieni opustiť, lebo tvrdí, že ak demokrati vyhrajú, tak iba falšovaním volieb... Potom by mala Amerika už len dve cesty. Použiť 25. dodatok k Ústave a dostať ho z Bieleho domu legálnou cestou, alebo, ak by sa zdráhal, napokon by ho predsa len moli von vyviesť vojaci...

To by už bola aká demokratická paráda.

Ale ak viditeľne, prehrá nastúpi demokrat Joe Biden.

Donald sa mu vysmieva, že nemá energiu, že v čase coronavírusu sa ukrýval zväčša v suteréne a bál sa ísť medzi voličov. Označil ho nielen za Sleepy Joe /Spiaceho Joa/, ale aj za Slow Joe /Pomalého Joa/, lebo na ňom vidno roky viac než na Donaldovi. A najnovšie sa mu vysmieva na twitteri aj s fotkou, na ktorej vidno akože Bidena sediaceho v invalidnom vozíku  s poznámkou, že ide o rezidenta domova dôchodcov, a nie teda o prezidenta... Lenže čo, keď až teraz prišiel na neho rad. Ak by Biden vyhral, vošiel by do Bieleho domu ako najstarší prezident v amerických dejinách. Ale veď aj to je prvenstvo.

Ak by sa Donaldovi niečo prihodilo, keď už bude po druhýkrát v úrade, nastúpil by za neho viceprezident.

/Teraz sa povráva, že chce Mikea Pencea vymeniť za niekoho mladšieho, uvidíme./

Zatiaľ je však tam. A prebral by od neho moc. A práve vraj stres z moci pomáha prekonávať aj vysokú vekovú hranicu. Ak by bol prezidentom Biden, a tiež by pre nastupujúce problémy musel skôr odstúpiť z funkcie – na železničnej stanici v Clevelande mal už problém aj s pevnejšou chôdzou, nielen so zabúdaním alebo so zamieňaním niektorých slov – tak by nastúpila viceprezidentka Kamala Harrisová. Tá je mladšia o štvrťstoročie. No uvidíme.

Ale ak by sa medzitým odohralo ešte niečo výnimočné, s tým si zahráva iná žena. Nechcem napísať, že rovno „starká“, ale nech sa pani Nancy Pelosiová nehnevá, či sa to patrí napísať alebo nie. No táto osemdesiatročná pani je v súčasnosti najmocnejšou ženou Ameriky! Je predsedníčkou Snemovne reprezentantov, po Senáte druhej komory Kongresu. Práve tam majú demokrati väčšinu na rozdiel od Senátu. A ak by použila ten zázračný 25. dodatok k US ústave , mohla by Trumpa pre jeho možnú nespôsobilosť vyhlásiť za neschopného vykonávať funkciu a mohla by, ak by sa niečo prihodilo aj viceprezidentovi, dokonca nastúpiť do úradu na určitý časový úsek...

Och tá pani Nancy.

Aj ona už párkrát počas dlhej, riadne dlhej politickej kariéry zdvihla Američanov zo stoličiek. Bulvár si všimol, že keď už dávnejšie vystupovala z lietadla po návrate z pohrebu izraelského prezidenta Šimona Peresa, strácala akosi rovnováhu... Vraj sa tam trochu spolu s Barackom pripila... No, čo už. Ale horšie bolo niečo iné. Keď Trump čítal Posolstvo o stave Únie, a podal jej kópiu prejavu, táto vážená kongresmanka historický dokument roztrhala... To sa vraj ešte nikdy nestalo, lebo ide o posvätný dokument, ktorý putuje do archívu!

No a nie tak dávno vošla v rodnom San Franciscu do salónu. Ja som si najskôr myslel, že do saloonu, teda do toho klasického z čias Jacka Londona, v akom zvykli popíjať zlatokopi a niektoré ako skanzeny dosiaľ udržiavajú. Ale nie, preboha, predsa do salónu krásy, aby si nechala upraviť účes. Lenže dnu vošla bez rúška a oheň bol zasa streche. A problém mala majiteľka. Ženy k nej prestali chodiť, lebo aj ona sa akože podieľala na porušení zákazu a tak akási dobrá duša vyhlásila finančnú zbierku, čo majiteľke pomohlo a kaderníctvo funguje.

Ale, či do zbierky prispela aj pani Nancy, to teda neviem.

Takže ako vidíme, v Amerike vládnu teraz starci a „starenky“ ako na chmeli. A čo by na to povedal taký senátor Strom Thurmond z Južnej Karolíny, síce už nebohý, ale tesne pred stovkou sedel ešte v Senáte. /Zomrel ako 101-ročný/. A krajania sú mu povďační. Na počesť pomenovali jeho menom mosty, školy , nemocnice... Lebo nezaháľal a urobil pre štát veľa, veď tak to má predsa byť...

Až na tie pomenovania, že?

Nuž ale  o starcoch a starenkách hovoríme predsa v dobrom.

Veď aj taký Chuck Norris má už vyše 80 a ešte dokáže prudko kopnúť nohou, aspoň hore do vzduchu...

A tak sa spytujem prečo teda známy US spisovateľ Cormac McCarthy dal jednej svojej knihe takýto titul: No Country for Old Men /Táto krajina nie je pre starých.../?

Nerozumiem.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama