Trumpov „mierový kšeft“ na arabskom bazáre

Počet zobrazení: 2451

Na tom balkóne Bieleho domu mi veľmi chýbali šejkovia či nejakí emíri, alebo aspoň jeden kráľ. Slovom, vládcovia tých malých, ale nesmierne bohatých a pre Ameriku strategicky dôležitých malých štátikov v horúcom regióne Blízkeho východu. Teda Spojených arabských emirátov (SAE) a Bahrajnu. Lebo, ak už pristúpili na neuveriteľný „mierový kšeft“ s americkým prezidentom Donaldom Trumpom o nadviazaní diplomatických stykov s Izraelom a teda o uznaní štátu Izrael (čo sa vydáva za vklad do akéhosi mierového procesu či plánu na Blízkom východe – o nejakom serióznom neviem) mohli nájsť odvahu a zaletieť súkromnými „tryskáčmi“ do Washingtonu. Lebo taká udalosť, akej bol v minulých dňoch svedkom celý svet, sa vidí naozaj iba raz za veľa dlhých rokov.

Nuž šejkovia zaváhali, do Washingtonu neprišiel ani Chalifa bin Said ál Nahján, v jednej osobe šejk a prezident emirátov, a ani bahrajnský kráľ Hama ibn Ísa al-Chalifa a neviem prečo, veď zísť sa osobne s „prezidentom zemegule“ si nemali nechať ujsť. Pravdaže, netreba podceňovať ani iné funkcie, veď takí ministri zahraničných vecí, ako Abdalláh ibn Zajd za emiráty či Abdullatíf az-Zajání za Bahrajn mali od svojich vládcov určite na podpis dokumentu súhlas. Jeho oficiálny názov znie: Abraham record – Abrahámova dohoda, ale predsa len Amerika a svet boli ukrátení vidieť aspoň na diaľku a cez televízie tých skutočne mocných mužov, šejka a  kráľa. No, ale čo už, možno, ale to môže byť iba moja chabá domnienka, celú tú vecičku „hodili“ na vezírov...

trtump_netanjahu_843.jpg
Fotozdroj: https://www.whitehouse.gov/

No taký Benjamin Netanjahu, prezývaný roky aj Bibi, to je iný kaliber. V izraelskej tlači sa síce pred jeho odchodom diskutovalo, či má letieť za americkým chlebodarcom súkromným lietadlom alebo zdravotne a aj agentmi Mossadu zabezpečenou linkou spoločnosti El Al, no napokon to bolo jedno a na balkóne sa vypínal viac ako Donald.

Netanjahu, pravdaže, vedel veľmi dobre, prečo prišiel do Washingtonu osobne, veď je tam napokon pečený, varený a vedel aj to, kto túto akciu ukoval a aká je táto diplomatická dohoda pre Tel Aviv či pre izraelských politikov a v prvom rade pre Washington dôležitá. (A navyše si aspoň na pár hodín oddýchol od vyšetrovania za korupciu.)

Bralo mi priam dych, keď som si uvedomil, že celá akcia sa podávala akože Izrael je jedným z „mierotvorných“ štátov, alebo, a to bude najbližšie k pravde, sám si to o sebe namýšľa. Znie to síce neuveriteľne, ale nemôžem si pomôcť ,aby som už nenapísal ďalšiu takúto vetu, nech už znie ako absurdné konštatovanie alebo ako námet na dobrý vtip.

Lenže nadviazanie diplomatických vzťahov Izraela s emirátmi a Bahrajnom ponúka otázku. Prečo do tejto akcie boli „vtiahnuté USA“, to mi nedáva logiku, veď ak nejaký štát alebo štáty chcú nadviazať diplomatické vzťahy s iným štátom či štátmi, majú sa osloviť vzájomne alebo cez neutrálneho sprostredkovateľa, či nie? Takže z tejto akcie vychádza iba nasledovné konštatovanie. Nenatlačil Ameriku do tohto projektu Izrael, alebo to bolo naopak? Čo ak základné vzťahy US zahraničnej politiky dostávajú inšpiráciu priamo od Tel Avivu, nepíšem Jeruzalema, lebo vraj to „nové“ hlavné mesto Izraela pred časom Izraelčanom veľkodušne daroval Trump, aspoň že tento krok neuznáva ani Európska únia, čo treba fakt kvitovať. Lebo málokedy sa tomuto aj nášmu zväzku darí Washingtonu vzoprieť, aj keď iba vo veľkej tichosti.

Nuž ale poďme späť k tejto izraelsko-amerikánsko-šejkovsko /nie švejkovsko/ – kráľovskej diplomatickej dohode.

Trochu pohľad späť nezaškodí, a tak teda pridávam, že Trumpov vstup do politiky stál za to. Američanom, unaveným a ťažko frustrovaným z dovtedajších pomerov, keď sa ich krajine akoby z „ničoho nič“ prestalo dariť tak ako kedysi, ale Donald im dodal novú energiu. Ponúkal ju v dvoch základných heslách: AMERICA FIRST/Amerika predovšetkým či v prvom rade, alebo najskôr/ a potom ešte údernejšie, MAGA/Make America great again – Urobme Ameriku znovu veľkou/.

No nie sú to heslá parádne?

Podľa mňa museli prebudiť aj toho najobyčajnejšieho Američana.

Ale, a to je oveľa dôležitejšie, udrel klinec po hlavičke, keď vyhlásil, že prezident Barack Obama, Joe Biden (jeho viceprezident) a Hillary Clintonová (tá bola ministerkou zahraničia) zanechali po sebe svet v chaose a že urobí všetko preto, aby sa Amerika už do novej vojny niekde vo svete nepustila. (Má pravdu, len mal zdôrazniť, že títo traja „výtečníci“ majú spolu s Parížom a Londýnom na svedomí tragédiu Líbye a ešte neviem, prečo z tej kritiky vynechal Busha juniora, lebo jemu patrí autorstvo útoku na Afganistan a, pravdaže, najviac na Irak/. Ale Trump intuitívne správne vycítil, že americké domáce ťažkosti majú zásadný pôvod práve v „never ending wars“, v nikdy nekončiacich vojnách na Blízkom a Strednom východe. (V Afganistane od roku 2001, ako odplata po útoku devätnástich arabských teroristov na newyorské dvojičky a Pentagón, v Iraku od roku 2003 po US podvodnom kroku o Husajnových zbraniach hromadného ničenia, potom pokus o zvrhnutie Bašára Asáda v Sýrii v rámci tzv. Arabskej jari.) No pozor, Trump vraj známemu US novinárovi Woodwardovi pre najnovšiu knihu Rage /Zlosť/ mal povedať, že zamýšľal dať Bašára Assáda zabiť, ale minister obrany Mattis mu to mal vyhovoriť. Západu sa však podarilo zvrhnúť v Líbyi plukovníka Kaddáfího a dokonca ho dať zavraždiť.

Ale Trump sa správne rozhodol, že do nových vojenských dobrodružstiev sa Amerika pod jeho vedením už nepustí.

Ako pekne to znelo a ešte aj znie...

Keby.

Vymyslel totiž iné zbrane (aj keď si jeden útok raketami Tomahawk na sýrsku vojenskú základňu neodpustil, začal rušiť medzinárodné dohody, ktoré slušne fungovali. Najmä odstúpil od dohody s Iránom týkajúcej sa jeho jadrového programu, v januári tohto roku dal zabiť dronom popredného iránskeho činiteľa, generála Kásema Solejmáního, čím takmer vyvolal vojnový stav s Iránom. Spustil množstvo najmä obchodných sankcií proti Číne aj proti Rusku, ale aj proti spojencom, ktorí jeho kroky odmietli a napr. s Iránom tajne obchodovali. A množstvo ďalších a podobných krokov.

Ale na srdci mu vraj ležal najmä Blízky a Stredný východ. A rozhodol sa, že sa pustí do najťažšieho, priam gordického uzla, do dlhoročného izraelsko-arabského konfliktu a zvlášť do konfliktu medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi. A postupoval veľmi rýchlo: najskôr Izraelu oznámil, že už jeho obyvatelia nemajú hlavné mesto Tel Aviv, ale že je ním Jeruzalem a americký ambasádor dostal pokyn presťahovať sa s písacím stolom a nábytkom do Jeruzalema (našťastie aspoň do jeho západnej časti, lebo tá východná je arabská) Potom prišiel so zvláštnym, až tajomným mierovým plánom na riešenie konfliktu.

Ale ten sa akosi vo svete nechytil.

Vymyslel preto okľukou najnovšiu akciu: ak Izrael uznajú niektoré ďalšie arabské štáty (Egypt a Jordánsko to urobili už dávno v rámci podpisu mierových dohôd) aj keď malé, ale strategicky významné a zároveň bohaté štáty v regióne Perzského zálivu, tak takouto, povedzme, že salámovou metódou sa postupne dospeje k pokoju a mieru v najhorúcejšej oblasti sveta...

A tak by sme teda mali uveriť (napokon čo nám vraj ostáva, keď teraz už aj my patríme do inej sféry vplyvu ako kedysi, že?) čo o najnovšej dohode povedal. V predvečer jej podpisu a zvlášť po slávnostnom parafovaní si vzal slovo a zdôraznil, že je to síce dohoda historická, ale že ide iba o začiatok a že to bude mať pokračovanie... Ďalšie arabské štáty a štátiky (cieľom je, pravdaže, zlomiť najmä Saudskú Arábiu, lenže princovia sú vraj podelení pol na pol, s Ománom asi problém nebude, rovnako ani Sudán a hádam sa podvolí aj Katar, v Maroku sa búria proti dohode demonštranti a dokonca sú pohyby aj v Maname, hlavnom meste Bahrajnu) sa majú vydať touto cestou, a teda takto sa má dospieť k mieru na Blízkom východe...! S Líbyou to pôjde asi ťažko, keď tam „vládne“ dvojvládie a islamisti, rovnako ako s Irakom, o Sýrii, ktorá je s Izraelom stále vo vojnovom stave ani nehovoriac.

Nuž ale, nemohol som nabrať dych.

Trump totiž touto surovou okľukou zasa vyradil zo skutočného vývoja v tejto zvlášť výbušnej oblasti  celý jeden národ: palestínskych Arabov!

Tých, ktorých Izrael agresívnou vojenskou silou obral o ich územie, o ich pôdu a na okupovaných častiach bez problémov postavil a naďalej stavia židovské osady pre židovských osadníkov...

A čímže sa Palestínčania, teda palestínski Arabi previnili?

Čoho sa dopustili?

Búrili sa a búria, dokonca aj povstaniami, povestnými intifádami, proti okupantom. To je ten ich zločin? A teraz si nemožno odpustiť tú zásadnú otázku. A čo na to teda to tzv. medzinárodné spoločenstvo? Neviem síce, kto to všetko má byť, dlho som si myslel, že ide napríklad o členské štáty OSN, to je tá sila, ktorá by mala prinútiť Izrael rešpektovať medzinárodné právo a dodržiavať medzinárodné dohody, napr. množstvo prijatých rezolúcií práve najväčšou medzinárodnou organizáciou.

Notoricky známa história totiž nepustí. V roku 1948 mali vzniknúť na území bývalej Palestíny dva štáty. Nielen štát Izrael, ale aj štát Palestína. Nasledovali vojny, hneď v rovnakom roku, potom v roku 1967 známa „šesťdňová“, a zakaždým vyháňanie státisícov Palestínčanov z ich územia. (Práve máj roku 1948 majú Palestínčania navždy zapísaný ako mesiac národnej katastrofy slovom Nakba). Potom ďalšia vojna, do ktorej vstúpil Egypt spolu so Sýriou a spočiatku to vyzeralo na zásadný obrat a Káhira aj Damask mali zmenu dovtedajších pomerov, ktoré Izrael udržoval od roku 1967, na dosah. Ale, po niekoľkých dňoch prišla Tel Avivu značná pomoc z USA a pomery sa znovu obrátili, ale predsa len Egypt získal kontrolu nazad Izraelom okupovaným Sinajským polostrovom. Sýria však svoje Golanské výšiny späť nezískala a neskôr ich Izrael v tichosti tzv. medzinárodného spoločenstva aj anketoval a dosiaľ má z nich na dostrel hlavné mesto Damask, vzdialené iba štyridsať kilometrov.

Prečo Egypt niečo a Sýria nič?

V Káhire bol totiž už nový prezident, Anwar Sadat a ten po náhlej smrti vodcu egyptskej revolúcie Gamala Abdela Násira, ktorý znárodnil Suezský prieplav a mal dobré vzťahy so Sovietskym zväzom, urobil otočku a dal sa na úzku spoluprácu s USA. Okrem iného aj za každoročnú finančnú injekciu jeden a pol miliardy dolárov. Došlo aj k podpisu mierových dohôd medzi Izraelom a Egyptom, Izraelom a Jordánskom a teda k nadviazaniu diplomatických vzťahov a k uznaniu Izraela ako štátu. Na  scéne pôsobil vtedy zvlášť charizmatický vodca Palestínčanov Jásir Arafat, ktorý viedol povestnú OOP (Organizáciu za oslobodenie Palestíny) a mal na medzinárodnej scéne veľký kredit a ohlas. Dokonca v čase úradovania Billa Clintona ako prezidenta USA sa zišiel spolu s Jichakom Rabinom, predsedom izraelskej vlády, vo Washingtone a spolu si nielen podali ruky, ale aj podpísali Deklaráciu o mieri. Nasledovala dohoda z Oslo a vývoj nabral dosť dobrý kurz. Smerovalo sa k možnému splneniu snu Palestínskych Arabov, k vytvoreniu nezávislého Palestínskeho štátu.

Tým dlhé desaťročia utláčaným, potláčaným a izraelskou armádou okupovaným občanom bez vlastného štátu, už naozaj nik nepomôže? Nik? Čo sa stalo? Spojené arabské emiráty a Bahrajn dali prednosť svojmu vlastnému pokoju a najviac biznisu, financiám a zrejme aj nákupu amerických zbraní namiesto dodržiavania akej-takej spoločnej línie arabského sveta. Toho sveta, ktorý sa dlhé desaťročia tvári, že podporuje Palestínčanov v zápase za ich vlastný štát.

Ich kto uzná a kedy?

Ale to, čo dosiahli ešte za čias veľkého vodcu Jásira Arafata, má zrejme pre nich stačiť. Autonómia na Západnom brehu s administratívnym mesto Ramalláh; no neskôr a sami medzi sebou sa rozdelili na vetvu s hnutím Hamas na čele v Gaze a so sekulárnym Fattahom na Západnom brehu. Kde sa v dokumente aspoň slovom o nich niečo spomína, aj keď treba uznať, že jeden minister sa smelo odvážil po podpise vyhlásiť, ale určite iba v rámci hry, že emiráty naďalej trvajú na stvorení nezávislého Palestínskeho štátu... Ten minister zrejme schválne zabudol, že k podpisu o nadviazaní diplomatických stykov s Izraelom sa mala prihodiť aspoň formálna klauzula, že do toho a toho dňa sa od Izraela požaduje aktívna účasť na vytvorení a uznaní Palestínskeho štátu, keďže ten izraelský existuje od roku 1948.

Ale slabota, len nejasné vety o tom, že emiráty naďalej podporujú úsilie Palestínčanov o vlastný štát. Emiráty a Bahrajn síce nadväzujú s Izraelom diplomatické vzťahy, ale inak je teda všetko po starom. No v žiadnom prípade nie v poriadku. Týmto podpisom arabské štátiky schválili doterajšiu agresívnu a okupačnú politiku Izraela voči Palestínčanom. Dohody sa predsa robia tak, aby sa na ich obsahu podieľala aj druhá strana, nie tak, že sa niečo robí na ich úkor. Ešte som si myslel, že predsa len Trumpove slová zavážia, lebo pred časom vyhlásil, že „občania ma nezvolili preto, aby som riešil malé veci, ale veľké problémy“. Pekná veta a tak sa mohlo zdať, že ak sa do riešenia veľkých vecí pustí, bude to mať ak už nie rovno cenu zlata, tak aspoň jeho slova. Ale výsledkom je podľa, môjho názoru, jeden zvláštny komplot, a ešte presnejšie „mierový kšeft“.

No mne sa spočiatku na celom projekte aj tak predsa len niečo „páčilo“...

Donedávna, a priznávam sa, a je to fakt, som poznal (nie osobne), ale z televízneho videnia a počutia dvoch Američanov s podobne znejúcim priezviskom, Kutcher a Kushner. Nie žeby takých priezvisk nebolo viac, ale tieto dve som si zapamätal a utkveli mi v pamäti. To prvé patrí Ashtonovi (teda Kutcher) a je známym holywoodskym hercom, aj keď sa mi páči menej ako Charlie Sheen v tom zábavnom US seriáli Dva a pol chlapa, no napokon som si na neho zvykol. Navyše nielen v seriáli, ale aj v skutočnosti sa aj logicky oveľa viac páči ženám ako ten druhý, o ktorom bude reč o chvíľu. Ashton Kutcher je vysoký, štíhly, a pravdaže pekný, no a najmä bohatý. V seriáli vystupuje ako technologický génius a miliardár a ženy mu padajú k nohám, aj keď si ani s jednou nedokáže udržať trvalejší vzťah.

Ale páči sa mi, ako hrá.

No a ten druhý sa volá Jared Kushner a občas sa zvykol blysnúť v titulkoch, keď sa spomínalo meno Ivanky, peknej dcérky (veď je po českej matke) miliardára Donalda Trumpa ako jej manžela. To bolo ešte vtedy, keď Donald nesedel v Bielom dome. No keď už k nebývalej historickej udalosti došlo, ten zať sa začal objavovať po boku svokra. Najskôr som si myslel, že spoločne kujú nejaké tajné finančné „pikle“, keďže Jared je nielen biznismanom s nehnuteľnosťami ako Donald, ale aj povestným finančníkom s dosahom až na Wall Street. Ale daj sa mi svete, to by bolo dosť málo, keď máte zrazu pod palcom celú Ameriku. A naraz čítam, že títo dvaja, teda Ivanka a Jared, sa stali poradcami v poradí 45. prezidenta USA. Čo tam, pravda, po nejakom rodinkárstve, v Amerike to nie je žiaden problém. Najskôr som si myslel, že táto dvojica bude radiť šéfovi Bieleho domu v takých obyčajných veciach, napr. ako sa má obliekať, česať alebo akú má používať mimiku, či ako sa má správať voči uhladeným dámam, napr. z diplomatického prostredia (no ale v tom mohla pomôcť aj manželka Melania).

Ale kdeže.

Tí dvaja sa stali riadnymi politickými poradcami. Napokon sa s tým svet musel zmieriť, veď čo sa dá robiť. Len treba pochopiť, že to tak to chodí... A dá sa pochopiť aj základná vec. Ak má niekto za prezidenta svokra, prečo by sa jeho zať nemohol stať jeho najbližším dôverníkom. Ale aj tak som sa čudoval: veď ako taký chlapík (nie je taký pekný ako ten herec), určite veľmi zdatný finančník, sa jedného dňa mohol stať hlavným politickým poradcom, a teraz ma podržte, pre oblasť Blízkeho východu! A to bez akejkoľvek predbežnej a najmä viditeľnej expertnej prípravy.

Prosím vás, čo tam po tom. Načo po nociach študovať, prehadzovať sa z boka na bok, keď stačí stať sa zaťom prezidenta Ameriky.

To po prvé.

A po druhé: Jared je ortodoxným príslušníkom židovského náboženstva a na judaizmus prešla po jeho boku aj manželka Ivanka.

A tak dostal voľné pole pôsobnosti. Čoskoro zatienil všetkých tých expertov, diplomatov, analytikov, bezpečnostných poradcov a aj takých, čo sa roky vŕtajú vo svetových problémoch a hľadajú či navrhujú najlepšiu taktiku a aj stratégiu pre zachovanie vraj vedúcej úlohy Ameriky na celom svete! A tak práve tento usmievavý Jared pracoval neúnavne a v tichosti – ťažko sa dajú zrátať jeho tajné misie do horúcej oblasti, v jednej chvíli som si myslel, či ho neriadi priamo už veľmi starý Henry Kissinger. Ten kedysi dávno pomocou tzv. kyvadlovej diplomacie lietal medzi hlavnými mestami, no významných arabských štátov, akými sú Egypt či Jordánsko a dal napokon dohromady nielen nadviazanie diplomatických vzťahov Káhiry a Amánu s Tel Avivom, ale došlo aj k podpisu mierových dohôd. A  prezident Jimmy Carter prijal v roku 1979 v Bielom dome egyptského prezidenta Anwara Sadata a izraelského predsedu vlády Menachema Begina a podpísali separátny mier. (Ešte neskôr Jimmy Carter už na politickom dôchodku napísal knihu, ktorá rozhnevala izraelských politikov, lebo ich „vzťah“ k Palestínačnom prirovnal k bývalým juhoafrickým belošským politikom pestujúcim apartheid voči tamojším černochom).

Ďalší americkí prezidenti prichádzali so všelijakými „mierovými“ návrhmi, dokonca aj Bush junior hovoril o dvoch štátoch, teda Izraela a Palestíny ,a Barack Obama bol tomu takmer na dosah a dokonca sa uvažovalo, že sa to podarí aj v rámci tzv. arabskej jari, ktorá však ako celok nielenže nepriniesla do oblasti nejakú demokraciu, ale skončila sa napokon tragicky, pozri Líbya. Pravdaže, dá sa veľa naučiť aj za pochodu, no Trumpova metóda šokovej terapie išla od začiatku úplne opačným smerom.

Nasledoval lekcie pre dejiny.

Vraj ten Kushner pracoval plné tri roky na neuveriteľnom projekte. Na mierovom pláne pre Blízky východ. Slovom, tak ako jeho svokor, aj on už mal toho dosť. Nič sa poriadne nehýbalo a Donald chce predsa vojsť do dejín. Nielenže, že za jeho úradovania majú US vojaci opustiť Afganistan ako aj Irak, alebo aspoň sa výrazne znížia ich počty, lebo ani jedna z týchto vojenských akcií nezasadila v regióne americkú slobodu a demokraciu a Amerika teraz hľadá spôsob ako nestratiť tvár a tváriť sa, že ani v jednej okupovanej krajine neprehrala. A plán, ktorý dal napokon Kushner dohromady, neviem, či to bola taká námaha, keď od začiatku, len čo sadol za počítač, mu bolo predsa jasné, že všetky body tohto plánu budú vyhovovať Izraelu. A ostatní sa budú musieť jednoducho prispôsobiť, alebo nech to nechajú tak. Plán dokonca odmietla aj Európska únia. Rátalo sa v ňom, a Palestínčania mali súhlasiť s tým, že hlavným mestom Izraela je Jeruzalem a že napr. židovské osady vybudované na okupovanej palestínskej pôde Izrael anketuje a rôzne bodky, ktoré medzi osadami zostanú, by sa mohli v nejakej budúcnosti stať zárodkom na vytvorenie akého čudného tzv. palestínskeho štátu. (Len neviem, čo by sa stalo s múrom, ktorý Izrael vybudoval hneď za starým mestom Jeruzalema, aby oddelil Západný breh. O tom budúcom, ale ozaj iba tzv. palestínskom štáte sa začalo nie náhodou hovoriť ako o ementáli. A pre Palestínčanov vymysleli aj hlavné mesto. Mohli by ho vraj mať vo východnom Jeruzaleme...

Skoro ma ten Jared prekvapil, čo tak zrazu, žeby ústupok?

Neskôr vysvitlo, že tým „hlavným mestom“ by sa mala stať akási malá dedinka Abú Dísa v blízkosti východného Jeruzalema... Neveríte, že? Ani ja. A to som už som počul, videl a zažil všeličo. No a keďže tento tzv. mierový plán neprešiel, aj keď Pompeo, ten známy minister zahraničia, ktorý kade chodí, tade rozdáva „nádej“ a „povzbudenie“. Iba pred pár dňami zasa v Guayane, iba dvesto kilometrov od hraníc s Venezuelou, znovu vyzval tamojšieho prezidenta Nicolasa Madura, aby už konečne odstúpil, veď USA a spol. (ale aj jeden diplomat) už dávnejšie vyhlásili za prezidenta toho známeho opozičníka Guaidóa, vraj predsa poznamenal, že Izrael by mal s anektovaním židovských osád počkať také štyri roky a že dovtedy by sa mali Palestínčania pomknúť...

Ale Jared cítil, že ten „mierový plán“ bude musieť na čas odložiť a začal sondovať inú koncepciu. Obišiel celý doterajší koncept možných rokovaní o skutočnom mieri a ukul diplomatické vzťahy Izraela so Spojenými arabským i emirátmi a Bahrajnom. A to má byť najnovší model na dosiahnutie mieru na Blízkom východe. Palestínčanov musel, pravda, z tohto príbehu po „zrelej úvahe“ vynechať: veď tí predsa nemôžu nadviazať s Izraelom diplomatické vzťahy, keďže vlastný štát nemajú. Lebo iný štát, teda Izrael, im jeho vytvorenie nechce povoliť.

Lenže tento projekt má ešte ďalšiu negatívnu stránku. Nielenže odstavuje Palestínčanov na vedľajšiu koľaj, ale je priamo namierený proti jednému existujúcemu a aj silnému štátu, ba až na úrovni regionálnej mocnosti. Proti Iránu. Poviete si, no a čo, veď ak je Teherán vyhláseným nepriateľom Ameriky a Izraela, mali by sa teda obávať aj oveľa slabšie a menšie štátiky. Čo všetko sa ešte musí v dejinách odohrať: aj keď Irán nie je arabským štátom, ale žijú v ňom najmä hrdí Peržania, sú podobne ako väčšina Arabov, moslimami. Lenže, majú smolu, nevyznávajú sunitskú vetvu islamu, ale šíitsku. A tak Trump a Kushner a spol. postavili proti sebe obe vrstvy islamu, a to je mimoriadne nebezpečné konštatovanie. Hrajú náboženskou kartou. Iránu sa vraj bojí aj Saudská Arábia, ďalšie sunitské arabské štáty a teda majú emiráty a Bahrajn nasledovať.

Svokrovi a zaťovi sa teda novým projektom podarilo zabiť jednou ranou dve muchy.

A tak Donaldov „mierový kšeft“ na arabskom bazáre –hovorí sa aj o veľkom biznise, vraj emiráty aj Bahrajn si budú môcť od USA objednať ten dlho okiadzaný stroj – bojové lietadlo F-35. Model už má Izrael vo výzbroji (peniaze na jeho nákup dostal od USA), ale emiráty a maličké kráľovstvo Bahrajn zaplatia mastné sumy. A potom, že biznis do politiky nepatrí, Donald si myslí pravý opak: obchodom sa dá vytvoriť aj „mier“...

No možno sa čudovať Palestínčanom, že celú túto dohodu označili za zradu a hanbu...

Na tom balkóne Bieleho domu, keď sa signatári dohody navzájom na seba usmievali, ma zaujala ešte jedna vecička: započul som arabské slovo „šukran“ (ďakujem). Vyslovil ho jeden minister zahraničia a vďaku nasmeroval na US prezidenta. Ale bolo to nejaké skromné poďakovanie. Nezaznelo predsa „šukran džezílen“, ďakujem veľmi pekne, to by znamenalo fakt naozaj oveľa viac... Ale aj tak to bola „paráda“. A tak sa som sa nemohol čudovať, keď iba pár hodín po tomto akte jeden nórsky pravicový politik nával Trumpových „mierových krokov“ nervovo nezvládol a nórskemu výboru na udeľovanie Nobelových cien navrhol, aby sa hlavným kandidátov na tú najcennejšiu, teda mieru, stal v poradí 45. prezident USA.

Teda Donald Trump.

Lapám po dychu...

No ale keď ju mohol pred rokmi dostať Barack – a čo urobil? Nedokázal ani len zatvoriť väznicu Guantánamo...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984