Zvrátený pokrok
Vojna je síce sviňa, ale vraj má aj plusy. To som si v avíze k údajným dobrodeniam vojny v Iraku pre medicínu, a teda pre celé ľudstvo, prečítala v časopise s nezanedbateľným kreditom – vychádza v päťdesiatich krajinách sveta. A spomenula som si na nášho, aj vo svete uznávaného velikána literatúry faktu Vojtecha Zamarovského, ktorý sa ma raz spýtal, či si uvedomujem, že je to síce smutné, ale je to tak: okrem lenivých mužov sa pod technický pokrok podpisovali najmä vojny, resp. v čase mieru armády. Po dôkazy jeho tvrdenia pritom netreba načierať ani do obdobia jeho milovanej antiky. Stačí siahnuť po súčasných mobiloch. Aj tie nám po vreckách zvonia preto, lebo mobilné spojenie zo všetkých najviac potrebovali vojaci. A keď sa zistilo, že je využiteľné aj v civilných ťažko dostupných terénoch a je to navyše úžasný biznis, presadzovalo a presadilo sa aj v bežnom živote. Text o užitočnosti vojny, a žiaľ, nielen tej v Iraku, ktorý čitateľa, aj keď nepochybne proti zámeru autorov, prinúti uvažovať nad zvrátenosťou nášho vnímania sveta, sa začína opisom výbuchu bomby, ktorý amerického vojaka pripravil o obidve nohy. A pokračuje nadšenou informáciou o prevratných protézach vybavených mikroprocesorom v umelom kolene, ktorý zabezpečuje takmer normálnu chôdzu. Fotografia k článku evokuje, že ešte zopár vojen a prevažná časť ľudstva bude zostrojená takmer výlučne z protéz – pôvodné nám možno zostanú len hlavy. Hoci, uvažujúc nad tým, čo sú tie hlavy schopné vymyslieť len na to, aby ospravedlnili, alebo dokonca pochválili vojnové zabíjanie – možno by aj tie stačilo nahradiť protézami. A od sci-fi príbehov o vzbure robotov voči ľuďom k skutočnému zápasu ľudí o svoje ozajstné, nie protetické či robotické jestvovanie by sme boli zase o krok bližšie. Kacírske? Lenže ako inak uvažovať, keď si v textoch podobného typu okrem pochvaľovania protéz, ktoré by sa, ako vyplýva z článku, bez vojny zrejme nikdy nemohli vymyslieť (!), môžete prečítať, že „vojna prináša pozoruhodné pokroky v liečbe duševných otrasov a poranení“ (ja si dovolím dodať, že bez vojen by ich zrejme bolo podstatne menej) a zároveň sa dozviete, že tých zázrakov, ktoré lekári môžu vďaka (!) vojne robiť, je stále viac. Veď „od začiatku vojny v Iraku v roku 2003 zomrelo vyše tritisíc amerických vojakov a zranených ich bolo vyše 23-tisíc“. O mŕtvych a zranených Iračanoch ani slovo. Tí zrejme k pokroku medicíny neprispievajú. Niežeby ich zranenia boli menej závažné, či z hľadiska lekárov a výskumníkov menej zaujímavé, a preto nevhodné na to, aby prispeli k pokroku v medicíne. Pravdepodobnejšie je, že ich liečbu nemá kto platiť. Presnejšie, nemá kto platiť výskum v oblasti vojenskej či armádnej medicíny, ktorý by takú liečbu umožnil. Alebo ten výskum nie je dotovaný tak, ako je dotovaný na druhej strane frontu. A že tam je dotovaný veľmi výdatne, o tom sotva možno pochybovať. Veď obväz využívajúci organické látky z pancierov morských rakov, ktoré pomáhajú krvným bunkám vytvárať zrazeninu a zastavia krvácanie za 30 sekúnd, vyvinuli vedci v laserovom centre, ktoré dotuje americký armádny výskum pre výzbroj a výstroj. Pravda, tak či onak, ako sa píše v avíze k článku oslavujúcemu úspechy medicíny podmienené vojnou v Iraku, zabitým (alebo zmrzačeným) vojakom, a na hociktorej strane frontu, je to jedno. Nedopracovali by sa ľudia k protézam riadeným mozgom, k obväzom okamžite zastavujúcim krvácanie, k dlhodobo pôsobiacim blokátorom bolesti, ktoré na rozdiel od morfia nie sú návykové a nemajú ani iné negatívne vedľajšie účinky či k hocijakým iným liekom a pomôckam aj bez vojen? Nebolo by možné injektovať obrovské finančné prostriedky namiesto do armádneho radšej do riadneho medicínskeho výskumu? O ranených a zmrzačených totiž nie je núdza aj bez vojenských konfliktov. Stačí sa zahĺbiť hoci len do štatistík dopravných nehôd. A na duševné poruchy tiež nepotrebujeme ruch bojísk. Vyvolať ich dokáže aj náš stresu za každú cenu sa podriaďujúci každodenný život. Akoby nám nestačilo, čo nám nadeľuje príroda, ktorá si s nami a našou ignoranciou jej zákonitostí, či ich porušovaním, vybavuje účty zemetraseniami, hurikánmi, povodňami, cunami, požiarmi a inými nadeleniami... Viem si predstaviť oheň a síru, čo v tejto chvíli na moju hlavu chrlia čitatelia, ktorí ma chcú poučiť, že som ten najhlúpeší pacifista, ktorý nevie, že vojny jednoducho byť musia. Viem. Viem, že kým sme takí, akí sme, nijaká moc nás vojen nezbaví. Museli by sme sa sami. A vlastnosť, ktorá by to umožnila, v sebe jednoducho nemáme. Ale aj tým, čo ma v duchu kameňujú za moju nechuť k oslave zabíjania a k hľadaniu jeho pofiderných pozitív (ktoré by sa vedeli zrodiť aj v mieri), stojí za pripomenutie, že rovnako ako ich zberači sa nechcenými „výrobcami“ tých vojnových akože pozitív môžu stať aj oni. Je nepochybné, že budú vďační, ak im alebo ich deťom zachráni či zlepší život liek, prístroj, nástroj či pomôcka, ktoré vznikli „vďaka“ nejakej vojne. Ale sotva budú za taký liek či iné vojnou vyvinuté dobro (?) vďační vtedy, ak vyrastie zo zmrzačeného alebo mŕtveho tela ich dieťaťa. Alebo rodiča. A tak popri absurdných pochvalách vojen za to, že zo strastí a biedy, čo prinášajú, sa rodí aspoň čo-to, čo pomáha aj v civilnom živote, by mali odznieť aj konštatovania, že sa rodí z utrpenia. Všetkých. Lebo na každej strane vojnových líní sú niečie deti, niečí rodičia, manželia, manželky, bratia, sestry. Ľudia. A mala by odznieť predovšetkým otázka, ktorej by sa patrilo urobiť miesto v našom svedomí – ak má k medicínskemu napredovaniu prispievať zabíjanie, je to pokrok? A ešte – kam by sa aj v medicíne dalo pokročiť, keby sa peniaze investované na celom svete do zabíjania a do výskumu, ktorý má uľavovať zraneným či vyrábať pre nich umelé končatiny, venovali napríklad na výskum rakoviny? Krok vpred neznamená možnosť kráčať po dobytom území, nech by sme ho dobyli pod akoukoľvek zámienkou. Krok vpred môže byť aj schopnosť vzdať sa baženia po tom, čo patrí iným.
