Slováci a Maďari sú si bližší, ako by si pripustili

PhDr. Soňa Kovačevičová, DrSc., etnologička Pochádza z liptovskej rodiny Žuffovcov, po ktorých, ako tvrdí, zdedila tvrdohlavosť, húževnatosť, zaťatosť a neoblomnosť. Vyštudovala nemčinu, francúzštinu, archeológiu a národopis v Bratislave. Je autorkou stoviek štúdií o ľudových odevoch, architektúre a kultúre bývania na Slovensku. V roku 1982 prevzala vo Viedni Herderovu cenu za práce o vzťahoch medzi slovenskou a európskou kultúrou. Je spoluautorkou Etnografického atlasu Slovenska, za ktorý bol kolektív autorov v roku 1991 odmenený Národnou cenou Slovenskej republiky. Nedávno jej vyšla knižka Človek a jeho svet. Venovala sa aj otázkam kultúry Nemcov a Židov na Slovensku v minulosti. V roku 1999 dostala cenu Chatama Sofera. S hosťkou Slova sa zhovárala Silvia Ruppeldtová Pochádzate z Liptova. V čom je ten kraj špecifický? – Som veľmi rada, že sa ma nepýtate, či je Liptov etnografická oblasť. Liptovský sv. Mikuláš a Turčiansky sv. Martin boli mestá zaujímavé nielen slovenským národným životom, ale aj rozvíjajúcim sa priemyslom. Boli tu pivovary, garbiarne, továrne... Len v Mikuláši bolo približne osem garbiarní. Okrem toho tu prekvitali všelijaké remeslá. Na tie časy by sa dalo povedať, že to bola veľmi priemyselná oblasť a zaujímavé je, že v okolí už prakticky nebolo ľudovej kultúry. Ľudová kultúra sa v Liptove uchovala len v troch dedinách – vo Važci, vo Východnej a v Troch Sliačoch. Ľudia z dedín sa venovali kovom, boli tzv. kovorobotníci a murári a veľmi veľa chodievali do sveta. Mikulášski garbiari a liptovskí murári boli svetaskúsení, každý remeselník musel ísť do sveta. Nový pohľad priniesli neskôr českí profesori, ktorí sa na rozdiel od našich nemecky orientovaných vzdelancov orientovali skôr na Paríž. V Mikuláši preto za Uhorska aj za prvej Československej republiky pulzoval veľmi kultúrny život, fungovali tu divadlá, spevokoly, knižnice, spolky. Mikulášsky spevokol neinterpretoval len slovenské, ale medzinárodné piesne, na rozdiel od Martina, kde sa repertoár užšie vymedzoval na slovenské a slovanské piesne. Teda už generácie staršie od mojej, garbiari a šefraníci, žili vlastne v celkom otvorenom svete. Domov prinášali kultúrne impulzy zo sveta a doma sa venovali zbieraniu slovenských ľudových piesní, povestí, zvykov, spoznávaniu vlastného kraja. Napriek natoľko rozvinutej mestskej kultúre sa o Liptove hovorí ako o rázovitej folklórnej oblasti. – Ľudia si všeličo pomýlia. Poznajú pár fotografií Karola Plicku a hneď sa nazdávajú, že to bol kraj pánubohu za chrbtom, nedotknutý svetovým dianím. Práve naopak, urbanizácia a mestská kultúra sa v Liptove pestovali oddávna. Pričinila sa o to aj železnica, ktorá od šesťdesiatych rokov 19. storočia rozvážala Liptákov po celej Európe. Jedna trasa viedla z Košíc cez Sliezsko až do Berlína, na prestupnej stanici vo Vrútkach nastupovali pasažieri do Budapešti. Prv, ako vznikla železnica, spájali ľudí so svetom rieky, rozvíjalo sa pltníctvo, lodníctvo, drevo sa splavovalo až do Budapešti. Silný dôraz na prezentovanie folklóru sa začal za prvej republiky, keď vznikli folklórne slávnosti a oživovali sa odumierajúce zvyky zo spomínaných troch liptovských dedín. Jadrom kultúrneho života Liptova však boli divadlá, ktoré tu mali tradíciu najmä od Fejérpatakyho, od roku 1830. Najprv sa hrávali české hry, neskôr nemecké, francúzske a ruské preklady. Nemali dopad len na obmedzenú skupinu mešťanov, ale na celý kraj. Doma sa muzicírovalo, spievali sa francúzske šansóny i operné árie. Bolo celkom prirodzené, že podmienkou zamestnania bolo ovládanie niekoľkých rečí. Mikulášťania si vytvorili akúsi vlastnú kultúru, až natoľko svojskú, že sa na nich Martinčania hnevali, že na vystúpeniach spevokolov nechceli nosiť kroje. Vytýkali Mikulášťanom, vraj sa vzďaľujú slovenskosti, že sú svetácki. Tento rozkol medzi „ľudovosťou“ a „svetáckosťou“, medzi dedinou a mestom je v slovenskej kultúre trvalo prítomný. Literatúra, maliarstvo, divadlo, kinematografia... V potrebe vyzdvihnúť špecifiká Slovenska sa mnohí naši dejatelia a umelci obracali práve na vidiek. – Nedostatočne poznáme Slovensko. Kata Palugyayová písala o Liptove ako o medzičlánku medzi Západom a Východom. Liptovský Szentiványi napríklad organizoval prvých ľudí, ktorí chodili stavať do Viedne a Budapešti už v 18. storočí. Títo ľudia sa vracali domov s novými impulzmi. Pre horný Liptov bol významný aj fakt, že sa nachádzal blízko Spiša, odkiaľ preberal mnohé nápady, lebo Spišiaci boli veľmi podnikaví a často chodievali do Sudet. Mnohé dievčatá z roľníckych rodín chodievali na Spiš na nemčinu, za vzdelaním, a preberali odtiaľ príklady. Ale je pravda, že už od čias štúrovcov bola naša kultúra taká „cudná“, dedina, príroda sa stala symbolom čistoty, mestá boli svojím internacionalizmom akési špinavé, nemorálne, cudzie, kultúra v nich sa považovala za zlú, zvrhlú. Pri hľadaní špecifík našej kultúry sme sa výrazne orientovali na literárne pamiatky, na kultúru slova, umenovedné práce začali vznikať oveľa neskôr. Ani naši politici nevedeli doceniť vplyv a význam miest, okrem Milana Hodžu. Napriek tomu sa na Slovensku vždy pestovala mestská kultúra, a nie len tam, kde dominoval nemecký vplyv. Existoval čulý pohyb v rámci monarchie a Európy vôbec, nie vždy len preto, že ľudia kvôli biede odchádzali za chlebom. Garbiari, ktorí pochodili Európu, posielali svojich synov na štúdiá do Berlína, do Lipska, do Leedsu, Edinburghu... Kňazi takisto získavali zahraničné štipendiá. Dievčatá študovali francúzštinu vo Švajčiarsku. Niektorí liptovskí a turčianski maloobchodníci sa natoľko vzmohli, že začali obchodovať vo veľkom. Turčianski Országhovci založili veľké obchodné domy vo Varšave, Polónyiovci v Bukurešti, Zachejovci v Sofii. Mnohé budapeštianske rodiny mali svoj pôvod v zemianskych či remeselníckych mikulášskych rodinách. Otec mojej starej mamy prepravoval orientálne koreniny z Novgorodu až do Amsterdamu. Jazykový fenomén Vlado Krivoš (reportáž o ňom sme priniesli v Slove 1-2 / 2008), nesúhlasiaci s poriadkami v Uhorsku, tajne odišiel do Ruska a keď sa tam naučil zo dvadsať ďalších jazykov, robil tlmočníka ako za cára, tak aj po revolúcii. Keď sa aj po roku 1930 prišiel pozrieť na svoju vlasť, stále hovoril krásnou liptovčinou. Vaším celoživotným úsilím bolo zaradenie slovenskej kultúry do celoeurópskeho kontextu. Jednotlivé regióny Slovenska odrážajú rôznorodý vplyv napríklad aj na ľudovej a mestskej architektúre. Aké boli spôsoby ich prenikania? – Spomínala som napríklad cirkev. Juraj Janoška (prvý generálny biskup evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, signatár Martinskej deklarácie) našiel spojenia až s evanjelickými farármi zo Švédska, ktorí prostredníctvom cirkvi podporovali štúdiá našincov v zahraničí. Škandinávia a severské krajiny boli vôbec v mnohom dôležitým vzorom pre našich evanjelikov a ovplyvnili aj sakrálnu architektúru. Švédi posielali evanjelickej cirkvi rúcha, kalichy aj misy, neskôr sa podľa nich vyrábali aj u nás. Našla som také napríklad v Rimavskej Sobote a v Liptovskom Mikuláši. Tieto tradície však mali hlbšie korene. V 17. storočí za veľkého náboženského prenasledovania evanjelikov Daniel Krman utiekol z väzenia v čachtickom kaštieli a ukrýval sa na rôznych miestach v Nemecku. Cez Poľsko sa dostal až do pruského Kráľovca (Königsberg), kde prosil švédsku vládu o pomoc. Začala sa hľadať protiváha habsburskému tlaku. Spišskí evanjelici z Kežmarku na začiatku protireformácie poslali svojho majstra, pána Mittelmanna, do Kráľovca, aby zistil, ako sa stavajú veľké evanjelické kostoly, ktoré by pojali čo najviac ľudí. Keď sa vrátil, priniesol so sebou formy na drevené kostoly. Takže známy veľký drevený evanjelický kostol v Kežmarku, ale aj v Liptove, boli postavené podľa švédskeho vzoru, ktorý sprostredkoval kežmarský tesár. Niektoré mestské vily či kaštiele majú veľmi ľudové prvky, najmä v Turci a v Liptove... – V Turci žili šefranícke rodiny, medzi ne patrili aj Polónyiovci. Emil Stodola sa oženil s Vince Polónyiovou, ktorej otec mal v Rumunsku obchody s jemnou bielizňou, ktorú dovážal z Karlových Varov a zásoboval ňou rumunskú kráľovskú rodinu. Rumunsko bolo vtedy už samostatným kráľovstvom, čo znamenalo pre maďarizáciou utláčaných Slovákov podporu a vzor. Polónyičky sa vydali za Stodolovcov v Mikuláši a okrem toho, že tam priniesli zjemnelé „hodvábnické“ spôsoby, mali vplyv aj na to, že si Emil Stodola začal stavať dom, ktorého architektúra nadväzovala na rumunské vily postavené v štýle moldavských kláštorov. Rumunská kráľovná Carmen Sylva veľmi propagovala najmä rumunské ľudové umenie a vďaka sympatiám, ktoré Slováci pociťovali k Rumunom, sa tieto tradície preniesli až na mestskú vilu v Liptovskom Mikuláši. Podobných príkladov medzikultúrnych kontaktov by sme našli stovky, či tisícky. Za vašu prácu ste boli odmenená cenou Johanna Gottfrieda von Herdera. V časoch romantizmu, kedy začala vznikať etnológia, jazykoveda aj archeológia a keď patril k horlivým objavovateľom pôvodu Germánov, čo neskôr viedlo až k rasovej nadradenosti tvrdil, že „auch vom Slawen hat der Deutsche gelernt“ – aj od Slovana sa Nemec učil. – Zo záujmu o pôvod národov a jazykov sa vyvinul nejeden nacionalizmus a to doviedlo Európu do strašného 20. storočia. Začali sa preteky, kto bol kde skôr a kto je väčší nadčlovek. Slovanské národy boli asi najmenej prebádané a ich kultúrny vplyv sa zosmiešňoval. Po vojne sa akoby karta obrátila a na základe kolektívnej viny sme sa zas Nemcov zbavili my, tvárili sme sa ako číra studienka. Slepé nacionalizmy jednoducho ničia kultúru. Herder veril v harmonický súzvuk národov a ja som sa do toho súzvuku snažila zakomponovať aj Slovensko. O Slovensku sa posmešne hovorí a Slováci samotní majú v sebe pomerne hlboko zakorenený názor, že mestskú kultúru rozvíjali len iné národnosti, že slovenské je len to ľudové. Vy hovoríte, že ste sa celý život snažili vymaniť slovenskú kultúru z halušiek, bryndze a krpcov. Prečo? – Práve preto, aby som ukázala, že Slovák nemusí svoju identitu hľadať len vo folklóre. Prečo v sebe živíme klišé, že sme tu stáročia trpeli a pestovali len dedinskú kultúru? Na podobe Slovenska sa pravdaže podpísali všetci jeho obyvatelia a všetci, ktorí ním prešli, a rozvoj miest a remesiel v stredoveku podporili najmä nemeckí kolonisti, ale to neznamená, že sme tu tisíc rokov žili jeden vedľa druhého izolovane, každý vo svojom „gete“, Slovák pri žinčici, Maďar pri kávičke a Nemec pri víne. Veď ani ľudová kultúra nevznikala izolovane, takisto sa napájala z rôznych zdrojov, nie len etnických, regionálnych a medziregionálnych, ale aj sociálnych. Napríklad mnohé vzory slovenských ľudových výšiviek vznikli ako modifikácia mestského odevu. Aj nedávno patentovaná bryndza je typickým pokrmom pastierskych komunít v celom Karpatskom oblúku. Neznamená to, že ju nemáme vnímať ako výrobok typický pre našu krajinu, len by sme si mali uvedomiť, že národné špecifiká – a zďaleka nie len slovenské – sú výsledkom stáročia prebiehajúcich kultúrnych, etnických a sociálnych procesov. Vymedzovanie je univerzálna hlúposť a nevedie k ničomu dobrému. Prečo sme sa vymedzili na folklór? – Z neznalosti, z preparovania dejín. Ide vždy len o to, kto ako si chce našu históriu vykladať. Martin sa napríklad svojho času preferoval, lebo bol obľúbeným mestom Alice Masarykovej a jej otca T. G. Masaryka a plynuli doň mnohé investície, okrem Matice slovenskej, tá bola celoslovenský „podnik“. Odnepamäti v slovenskej inteligencii vládol rozkol medzi puristami, konzervatívcami a demokratmi. Raz nám nebol niekto dobrý, lebo to bol uhrofil, lebo to bol liberál, lebo to bol rodoľub, lebo to bol Žid a tak dokola. Ďalší bol buržoázny nacionalista, komunista... Ako výsledok ostali diery v školstve, v našom vedomí, v kultúre. Za socializmu sa tieto diery plátali folklórom, odvšadiaľ sa na vás rútil Jánošík. Na stránkach Kultúrneho života Vlado Mináč písal o „presile folklóru“. Dnes máme toľko dier, že ich už ani nemáme čím plátať. Jánošík sa na nás rúti aj v týchto dňoch, ale v celkom opačnom extréme. Zdá sa, že aj táto jedna z mála akceptovaných súčastí našej kultúry ostane redukovaná samotnými etnológmi na zločinca. Mýtus sa zosmiešňuje. – Veľmi typický slovenský extrém! Ale to už nikto nepovie, že tradície zbojníctva rozvinul už Friedrich Schiller, že mýtus je preto zaujímavý, lebo čosi symbolizuje. Zbojnícke mýty vystupovali do popredia vždy vtedy, keď sa národ cítil oslabený, keď bolo potrebné hrdinstvo alebo morálna sila. Ale vidíte, aj takéto zavrhovanie je ďalším vymedzovaním, či dôsledkom vymedzovania. Hoci zrejme sa stále cítime oslabení. Nečudo. Iným podobným extrémom sú Cyril a Metod. Dnes šíria médiá aj to, že pre Slovensko nemajú žiadny význam, pretože kresťanské misie tu existovali aj pred nimi, alebo že ich vplyv nemal žiadny dopad. – Keď som bola mladá, súčasťou nášho vzdelávania na hodinách slovenčiny bol aj význam hlaholského písma na vývoj našej reči a učili sme sa chápať aj rozdiely medzi hlaholikou, cyrilikou a azbukou. Médiá šíria všelijaké bludy, takže ma neprekvapuje ani takéto hlúpe a nedôstojné paušalizovanie. Opäť musím zopakovať – nevzdelanosť. Samozrejme, že na území Slovenska boli kresťanské misie už dávno pred Veľkou Moravou, írsko-škótske misie sa pokúšali obrátiť Slovanov a Avarov už v 6. storočí, kostol v Nitre vysvätil salzburgský Adalrám a kresťanstvo sa nepresadilo všade rovnomerne ani po pôsobení Cyrila a Metoda, ale to neznamená, že vývoj Slovenska nijako neovplyvnili. Nešlo len o písmo, ale o to, čo v ňom bolo zaznamenané, a zaznamenané bolo celé zákonodarstvo, morálny kódex. To skutočne prebrali Maďari, hoci Uhorsko sa nakoniec priklonilo ku západnému kresťanstvu a ako vieme, používame latinku. Zdá sa, že ak sa nám úspešne darí zbavovať sa uhorských dejín, teraz sa zbavíme aj Veľkej Moravy a budeme mať „svätý pokoj“. Do politického folklóru patrí často zdôrazňovanie kultúrnej nadradenosti v regióne. – Najväčšie zmätky a zlá narobilo vždy nacionálne pozadie, ktoré ovplyvňovalo a ovplyvňuje aj vedu na oboch stranách Dunaja. Dnes sa už vie, že Maďari resp. ich predkovia aj pred príchodom do Karpatskej kotliny nežili v ruských stepiach len ako horda krivonohých divochov bez civilizačných návykov. To už keď Slovák nemá čím argumentovať, začne sa oháňať silnými rečami či zaužívanými klišé. Ale Maďari takisto úspešne zatĺkajú, čo sa dá, len aby sa za „nositeľov civilizácie“ mohli pasovať oni. Skutočne zabúdame, že sme tu žili spolu a všetko, čo sa nie len na Slovensku, ale v celej Karpatskej kotline udialo, sú za posledné tisícročie naše spoločné dejiny a spoločné korene. V čom vnímate hlavné kultúrne špecifikum Slovenska z etnografického hľadiska? – Slovensko je špecifické práve v tom, že sa na jeho území stretávali, navrstvovali a križovali rôzne kultúry, prejavujúce sa najmä jazykom – slovenská, nemecká, maďarská, latinská, ale aj grécka, byzantská. Sme skutočne miestom, na ktorom do seba narazili nie len Východ so Západom, ale aj Sever s Juhom, a to plnou parou. Pretínali sa tu všetky kultúrne prúdy Európy, ak si len zoberiete gotiku, renesanciu... Len my akoby sme to nechceli vidieť, akoby to bolo cudzie. Rozmanitosť regiónov je podmienená geografickou členitosťou, ale aj tým, k stretom akých kultúrnych vplyvov, dejinných udalostí a etník na nich došlo. Za to, akí sme, musíme dnes vďačiť dejinám takým, aké boli, veď v sebe nesieme ešte aj štipku tatárskej a tureckej krvi. Kultúrne impulzy súviseli aj s tým, kam z ktorého regiónu ľudia odchádzali za prácou. Zo západného Slovenska chodili hlavne do Rakúska, do Čiech a západného Maďarska, z východu sa železnicou dostali do okolia Przemyslu v Poľsku, kde boli ropné vrty, alebo na maďarské dolniaky medzi Dunajom a Tisou. Robili ste veľa výskumov medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Ako by ste charakterizovali rozdiely medzi dolnozemskými Slovákmi a u nás? – Jednoducho. Dolnozemskí Slováci boli v dnešnej rétorike kapitalistickí agrárni podnikatelia. Pestovala sa tam hlavne kukurica a pšenica, ktorú vyvážali do Rakúska. Boli to de facto veľkopodnikatelia s veľmi privilegovaným postavením. My tu na horniakoch sme boli v podstate trochári. Vyplývalo to aj zo života z krásnej, no drsnej horskej prírody. Napríklad časť mojej rodiny boli garbiari. Nepovedala by som, že boli skúpi, ale veľmi opatrní, ešte za mojich čias bolo strašným hriechom dať korunu na písanku. Napríklad Oroszháza, Slovenský Komlós (Slovenská Chmelnica), Békešská Čaba boli obrovské a prosperujúce slovenské dediny, až mestá. V Oroszháze dokonca prepukali veľké vzbury poľnohospodárskeho robotníctva, tisíce ľudí. V rámci dejín robotníckeho hnutia sa na Slovensku neodohralo nič kvantitatívne podobné. V Maďarsku však o tom vedia už hádam len tí, ktorí študujú sociálne dejiny, a u nás sa to „rozplynulo“, lebo literatúra o tom bola maďarská a tak nás to nezaujímalo. Slovensko je od nepamäti veľmi bipolárna krajina. Svojráznym regiónom je aj slovenský východ, Šariš, Zemplín. – Slovenský východ bol vždy veľmi opomínaný, už za cisára pána sa odtiaľ vysťahovalo okolo 300 tisíc ľudí do Ameriky alebo na maďarské dolniaky. Vysťahovalectvo pokračovalo aj za prvej republiky. Nebolo tam škôl, ľudia odchádzali za prácou do Čiech, nikto sa o východ nezaujímal. Možno aj preto sa tam veľmi darilo maďarónstvu, ľudia si tak zvyšovali pocit, že sú páni. Na západnom Slovensku si mohli gazdovia v 19. storočí od veľkostatkárov odkúpiť role, kým na východnom Slovensku nie, v podstate ostávali nádenníkmi. Všetky tieto súvislosti mali odjakživa veľké sociálne dopady. Východ má skutočne inú mentalitu, aj etnicky je zrejme inak namiešaný. Boli to ľudia veľmi spevaví, muzikálni, veselí, zároveň však akosi izolovaní, konzervatívni. Ešte v 50-tych rokoch, keď sme tam chodievali na výskumy, vyrábali chlapi všetky zložité nástroje pre svoje ženy samy, kým napríklad u nás na západe a v Liptove sa kupovali. Ľudia mali potom čas aj na iné veci. Keď vzniklo Československo, medzi Slovákmi a Čechmi začali väčšmi vynikať odlišné mentálne črty a prehlbovať sa nedorozumenia. – Maliar Laco Čemický, môj dobrý známy, mi vždy hovorieval: mišung slovanský a maďarský je veľmi dobrý, veď sa pozri na seba a na mňa. A škúlil pri tom. Zato mišung slovansko – nemecký je zlý, len sa pozri na Čechov, chýba im šarm, dodal. Skrátka, ešte aj tá patetickosť, prepiata potreba aristokracie, preteky kto bol kde prvý a kto je lepší, to všetko je v nás. Vyjadruje to aj dosť šibeničný zmysel pre humor, v skratke by som to nazvala viťúzstvo či beťárstvo, ale aj bolestínstvo. Keď sme sa stali súčasťou Československa, bolo to pre racionálnych Čechov úžasne pôsobivé, ešte aj hlavnými postavami českých románov červenej knižnice sa stávali slovenskí junáci, štylizovaní do akýchsi romantických, exotických divochov lámajúcich srdcia českým rekreantkám v Tatrách. Aj mnohí známi spisovatelia slovenskej literárnej moderny opisujú, ako Čechov, či hlavne Češky, uchvacovali svetácke, bonvivánske gestá Slovákov, ktorí si dokázali užívať s prázdnymi vreckami. – Áno, určite to bolo veľmi príťažlivé, i keď treba povedať, že aj preto pre nás mali Česi dosť málo pochopenia. Ešte aj tatíček Masaryk toto naše „chlapáctvo“, túto našu džentry nazýval obyčajným maďarónstvom. Štefan Krčméry mu odpovedal, že to nie je pravda, že to je skrátka také slovenské vystupovanie. Raz darmo, Slováci a Maďari spolu žili veľmi dlho a podobáme sa na seba väčšmi, ako si dokážeme pripustiť, i keď samozrejme každý si dokola omieľame a pestujeme to svoje klišé. Nemeckí učenci mali síce veľký vplyv aj na našu inteligenciu a nemecké rácio zohralo veľkú úlohu vo vývoji Uhorska, no Uhorsko a teda aj Slovensko ostalo aj napriek kultúrnej inklinácii k Západu blízke východnej iracionalite. Tá so sebou prináša mnohé krásne kultúrne špecifiká, životaschopnosť, umeleckú tvorivosť, no bez rozmýšľania tým človek môže zahubiť sám seba. Potom každá naša akcia, ktorú spoločne podnikneme, dopadne ako Hviezdoslavov pohreb – v Dolnom Kubíne sa pred pohrebom všetci zvadili, že kto mu bude reč držať. My sme žiaľ nemali ani takých „písmákov“ ako Česi, aby z podobných situácií vzniklo literárne dielo, pretože všetci sa vždy pomleli, pobili, a podobné pikantérie sa potom tradovali skôr ústnym podaním. Možno aj preto máme takú bohatú ľudovú slovesnosť. Česi nám však v prvých rokoch republiky veľmi pomohli... – Veľmi, veľa českých profesorov nám ukázalo to, čo sme sami nedokázali vidieť, krásu našej prírody, naše pamiatky... Nie vždy sme sa im potom primerane zavďačili, málokedy sme sa dali poučiť. Jedna vrstva však boli českí vzdelanci ako Karel Čapek a mnohí profesori alebo novinári, ktorí Slovensku pomáhali kultúrne a intelektuálne sa povzniesť. Veľa zla ale narobilo ono „malé češství“. Malý český človek bol vychovávaný tak, že oni „tady dělají kulturu“, a to samozrejme robilo zlú krv, pretože z toho sálala nadradenosť. A keď sa to spojilo s „veľkým slovenským hochštaplerom“... hotová katastrofa. Vrátim sa k téme slovenského rozporu medzi dedinou a mestom. Spomínali ste, že Bratislava je dnes špinavé nevľúdne mesto plné cudzích ľudí. Vy ste sa nepovažovali za „cudzinku“, keď ste do nej prišli? – Nie. Mala som tu rodinu a chodievala som sem už pred štúdiami. Bratislava bolo pekné, milé mesto s trojjazyčnou kultúrou, v ktorom skutočne vládla absolútna tolerancia, ktorá sa najlepšie vynímala vo vinárskych viechach. Tie boli pre mňa nové, ale mesto nie, v meste som bola vychovaná a stala som sa súčasťou Bratislavy. To dnešným ľuďom chýba, necítia sa byť súčasťou niečoho a ešte sú na to aj hrdí. Lenže nacionalizmy sa na nej podpísali jeden po druhom a začali trenice. Čo nezničila vojna, zničilo sa po nej. Obrovské preskupovania obyvateľstva na základe etnicity, vysťahovávanie mešťanov na vidiek v rámci Akcie B, masová proletarizácia... to všetko sa osudovo vrylo do nie len miest, ale aj dedín. Za obeť nacionalizmu padali celé štvrte. Pokiaľ hrozil nejaký verejný nesúhlas, z domov pôvodných obyvateľov vyštvali, nechali ich schátrať a potom asanovali ako životu nebezpečné. Tak sa to robí aj dnes. Potom sa začali likvidovať aj historické cintoríny, gumovala sa pamäť. Nielen spomienka na „cudzie“ etniká sa však mala vymazať, mizli aj kľúčové pamätné miesta slovenského národného života. Nemôžem povedať, že by sme boli dnes menší barbari. Venovali ste sa aj kultúre Nemcov a Židov na Slovensku... – Áno, tak trochu aj z trucu, boli to totiž veľmi obchádzané témy. Navyše nemecké prostredie mi bolo blízke, otec sa učil na nemeckom gymnáziu v Kežmarku, chodievalo sa študovať aj do Nemecka. Ako deti sme sa učili od spišských dievčat nemčinu či hrať na klavír. V tatranských hoteloch bol často nemecký personál s istou kultúrou. Židia boli takisto samozrejmou súčasťou mikulášskeho života. Netvrdím, že na Slovensku boli ideálne vzťahy so Židmi, v mnohých oblastiach však boli vzájomne veľmi dobré. Môj brat napríklad chodil do neologickej židovskej školy, kvôli jazykom, v Mikuláši to bolo celkom bežné. Neskôr som si uvedomila, že sú to témy u nás veľmi neprebádané a podnetné. Dostávali Slovensko do mnohých zaujímavých kultúrnych a etnických kontextov. Práve tá etnická rozmanitosť býva častým kameňom úrazu slovenskej identity; na jednej strane neprijímanie európskeho kozmopolitizmu, na druhej až vyhlásenia ad absurdum, že Slováci neexistujú... – Akoby sme neexistovali! Veď čím sa ľudia väčšmi miešajú, tým je národ životaschopnejší a ľudia krajší. Hovoriť o existencii alebo neexistencii národa na základe etnickej čistoty je jednoducho nonsens, navyše, pestrú etnicitu má každý stredoeurópsky národ. Akurát sa tým nikto netrápi tak deštruktívne, ako my. Čo vás viedlo k štúdiu etnológie? – Vyrastala som v krásnom kraji, obklopená rodinou, ktorej členovia boli svetobežníci, ktorej ženy boli vzdelané, emancipované. Doma nás rodičia učili poznávať každý kút, každú kvetinku, jednoducho domov. Folklór sme si veľmi ctili, ale neobklopovali sme sa ním, poznala som ho takmer len z múzeí. Potom sa v Liptove umelo vytvorili folklórne slávnosti, kde som videla tancovať liptovský súbor. Moji rodičia neboli veľmi nadšení takými umelými vystúpeniami a veľmi to ironizovali. Keď sa jedného anglického hosťa Liptáci opýtali, či už voľakde dačo také videl, odpovedal: Yes, in Africa. Bol v tom sarkazmus, no možno aj to ma podnietilo prísť na koreň slovenskej ľudovej kultúry. Potom som šla študovať nemčinu a francúzštinu, bolo to však za vojny a všetko sa zopsulo. Na univerzite v Bratislave prednášali aj štrukturalisti Mukařovský a potom Bogatyrev, ktorého neskôr poslali naspäť do Ruska. Chodievali sme do kaviarne, kde s nami diskutovali starší spolužiaci. Na univerzite sa vtedy vytvárali rôzne skupinky inklinujúce k odlišným politickým tendenciám, čo súviselo aj s náboženstvom a konfesionálnou nevraživosťou, organizovali sme si večierky, na ktoré chodila zaujímavá a rozmanitá spoločnosť vtedajšieho slovenského umeleckého a kultúrneho života. Nuž a keďže som sa ocitla v tejto spoločnosti, narážala som na rôzne odlišnosti medzi nami, na všetko, čo prinášala vojna; chcela som sa dozvedieť, prečo sme my Slováci, akí sme. Ale... dodnes som sa toho veľa nedozvedela.