Pre mňa kroky späť neexistujú

Pesničkárka, šansoniérka, harmonikárka, multiinštrumentalistka a skladateľka Radůza, vlastným menom Radka Vranková, začínala s prevažne bluesovo zafarbeným repertoárom na ulici, kde ju roku 1993 objavila dnes už nebohá Zuzana Navarová.
Počet zobrazení: 896
1708 15 Raduza1 Foto Indies MG RecordsCB-m.jpg

Pesničkárka, šansoniérka, harmonikárka, multiinštrumentalistka a skladateľka Radůza, vlastným menom Radka Vranková, začínala s prevažne bluesovo zafarbeným repertoárom na ulici, kde ju roku 1993 objavila dnes už nebohá Zuzana Navarová. Svojím emocionálne vypätým šansónom a výrazným, zvláštne zafarbeným hlasom si veľmi rýchlo získala sympatie fanúšikov i rešpekt hudobných kritikov. Doteraz nahrala štyri albumy, vlani na sklonku roka sa jej narodil syn Atilla a ona pokračuje v hraní a nakrúcaní s rovnakým entuziazmom ako predtým Stali ste sa matkou. Nakoľko tento dôležitý životný míľnik zasiahol do vášho doterajšieho nazerania na svet? – Moje nazeranie na svet sa nijako podstatne nezmenilo. Len sa mi rozšírili obzory. Stále rozmýšľam rovnako a uprednostňujem rovnaké životné hodnoty. Som však o poznanie staršia. A po hudobnej stránke? – Moje hudobné nazeranie sa mení takisto, ako sa na ceste životom mením ja. A do mojej hudby sa premieta všetko, čo a čím žijem, takže tam určite bude mať svoje miesto aj moje materstvo. Ja sama to však nedokážem odlíšiť. Svoju hudbu vlastne vôbec neanalyzujem, len sa nechávam niesť tým prúdom a mnohokrát sa len snažím neutopiť. Ono si to totiž často so mnou robí, čo chce a ja to len zaznamenám a odovzdám ďalej. Môže podľa vás materstvo podstatne ovplyvniť sľubne rozbehnutú hudobnú kariéru? – Ja som si nikdy nebudovala kariéru. Jednoducho som vždy len hrala a ono sa to všetko prihodilo nejako mimochodom. Takže nemám nijaký problém s tým, že teraz namiesto štrnásťkrát do mesiaca hrám len päťkrát. Navyše ma baví byť teraz so synčekom. Veľmi som si ho želala, takže teraz, keď ho mám, užívam si, že sme spolu. Do jeho ôsmeho mesiaca som sa od neho vzdialila dohromady asi tak na štyri hodiny. Teraz, keď už je väčší, nechávam ho s babičkou a s ockom trochu viac, aby sa ma nedržal za sukňu celý život... Ale väčšinu vecí robíme spolu. Keď cvičím na klavíri, dám mu vedľa seba stoličku a hráme obaja. Spolu perieme bielizeň, nakupujeme i upratujeme. Je to fajn... Ako je to na koncertoch? – Na koncerty chodíme celá rodina, otecko syna v zákulisí pestuje, ja ho cez prestávku dojčím. Brávam ho aj do štúdia, kde práve nakrúcam nový album. A to je dôkaz, ako ma syn ovplyvnil – teraz nakrúcam album pre deti. Napísala som niekoľko rozprávok, knižne vyjdú v apríli. Narozprávala som ich, napísala k nim asi dvadsať pesničiek a teším sa, že na jeseň vyjdú na CD. Ale aby som to nejako zhrnula – myslím si, že moje povolanie je ideálne pre materstvo, pretože nemusím voliť medzi prácou a deťmi, ale môžem stíhať oboje. Váš syn sa volá Atilla... – Áno, dali sme mu výrazné meno a myslím si, že mu pristane. Presadzuje sa veľmi vehementne, našťastie ani ja, ani otecko nie sme v tomto smere nijaké „béčka“. Dá sa už odhadnúť, či bude Atilla muzikantom? – Či bude mať vlohy na hudbu, neviem, ale kamarátka mi hovorila, že keď ho držala v náručí a začala mu spievať, pozrel sa na ňu veľmi začudovane a potom sa hlasne rozosmial. Keď sme boli v Turecku, spieval tam jeden z muezínov v o niečo prirodzenejšom ladení, než je v Turecku zvyčajné, a Atilla sa rozplakal, tak hádam nejaký ten sluch má... Dá sa povedať, že doteraz ste premieňali príbehy na pesničky. Je vaše materstvo, v istom slova zmysle, naopak, premenou vašich pesničiek na skutočný príbeh? – Nie, materstvo je materstvo. Za svoju cestu nahor vďačíte Zuzane Navarovej. Myslíte, že tam, kde teraz ste, by ste sa boli dostali aj bez nej, ale, povedzme, pomalšie? – Verím, že čo je komu súdené, to ho neminie. Vďaka Zuzane som sa posunula o ohromný kus za veľmi krátky čas. A rovnako ľudsky ako profesionálne. Nakoniec, ďakujem jej za to na každom svojom CD, i na tom poslednom. Vaše pesničky sa objavili aj divadelných predstaveniach Lišák, Tři sestry, Romeo a Jana, Baron z Hopsapichu. Aký máte vzťah k divadlu? – Kedysi som divadlo sama amatérsky hrávala, dokonca som robila skúšky na DAMU, dostala som sa až do tretieho kola, ale tam som pochopila, že sa buď budem venovať hudbe, alebo divadlu, pretože oboje nemôžem robiť s plným nasadením. A vybrala som si hudbu. Ospravedlnila som sa a na posledné kolo prijímačiek som už neprišla. Takže divadlo mám veľmi rada, v predstavení o barónovi z Hopsapichu som aj hrala; povedala som tam asi desať viet... Ale teraz išli návštevy divadiel na nejaké obdobie bokom. Nestíham! Sloboda je v istom zmysle slova aj odvaha rozhodovať sa podľa svojho svedomia. Cítite sa slobodná? – Viete, myslím si, že som mala ohromné šťastie, že som sa narodila v tejto časti sveta a práve v tejto dobe. Nie je tu hladomor, vojny, totalita je vďaka odvahe predchádzajúcich generácií preč a ja sa môžem rozhodovať skutočne podľa svojho svedomia. A keď mi Boh túto možnosť dal, považovala by som za hriech nevyužiť ju. Bolo by to pohŕdanie veľmi vzácnym darom. Rozhodujem sa vždy podľa svojho rozumu a svedomia a som za svoje rozhodnutia plne zodpovedná. Raz ste povedali, že robiť chyby nie je až taký veľký prehrešok. Oveľa horšie je opakovať tú istú chybu niekoľkokrát. Stalo sa vám niekedy, že ste robili chyby opakovane? – Áno, napríklad som niekoľkokrát prestala a znovu začala fajčiť. Teraz momentálne nefajčím. Každý krok späť je i krokom dopredu, ak sa z neho dá poučiť. Súhlasíte s tým? – Pre mňa nijaké kroky späť neexistujú. V roku 2005 ste spolupracovali na filme Jana Hřebejka Kráska v nesnázích. Ako ste sa k tejto spolupráci dostali a ako vás tá práca napĺňala? – Jan Hřebejk za mnou jednoducho prišiel a oslovil ma. Ja som so spoluprácou súhlasila, pretože som vo filme ešte nikdy nehrala. Bola to zaujímavá skúsenosť, už len preto, že som bola zvyknutá pracovať vždy sama. A preto bolo všetko vždy jednoduché – prídem, zahrám a idem. Vo filme je okolo veľké množstvo ľudí a vždy sa na niečo čaká. To je nesmierne vyčerpávajúce. Ako sa dnes, s odstupom času, pozeráte na svoje doterajšie albumy? – Pre mňa bol každý akýmsi zaujímavým dokumentom, ktorý zachycoval a odzrkadľoval môj vtedajší život. Naposledy som bol na vašom koncerte v auguste pred piatimi rokmi v bratislavských Klariskách v rámci končiaceho sa Kultúrneho leta. Vtedy to bolo skutočne naživo – strhujúce a plné života. Vyzeralo to, ako keby ste ani neboli tou, kto koncertuje, ale iba akýmsi médiom – bránou pre tóny, ktoré sa chcú dostať všemocne medzi ľudí. Boli aj vaše neskoršie koncerty, myslím tie pred tehotenstvom, takto nabité energiou, alebo ste časom uberali z plynu? – Na to, či boli také nabité energiou, by ste sa zrejme museli spýtať publika. Ja som len trošku upravila repertoár, hrala som aj na klavíri, aby som si trochu odpočinula, ale hrala som aj veľmi vypäté piesne a dávala som do nich všetku silu, ktorú som vtedy mala. Niekedy to bolo veselé, lebo som musela neplánovane odbehnúť do zákulisia, pretože moje tehotenské nevoľnosti sa skončili až v pôrodnej sále, ale bolo to veľmi pekné obdobie. Úplne presne sa mi vybavuje prvý koncert, ktorý sme hrali „vo dvojici“. Bola som vtedy veľmi šťastná. A to, že som akýmsi médiom, cez ktoré hudba prechádza, ste odhalili veľmi presne. Preto potrebujem, aby ma ľudia nefotili po prvej pesničke, pretože každé cvaknutie spúšte, i bez blesku, preruší spojenie a mňa stojí veľmi veľa síl ho znovu nadviazať. Počas týchto koncertov vás, predpokladám, sprevádzalo viacero hudobníkov. Nebolo vám ľúto za obdobím, keď ste sama, len s akordeónom, brázdili nielen české ulice, ale ulice prakticky po celom svete? Ako to bude v budúcnosti? – Hrala som sama až do ôsmeho mesiaca tehotenstva. Znovu som začala koncertovať, keď mal synček štyri mesiace. A cestovanie mi nechýba, pretože v ňom pokračujem. S jedným dieťaťom to naozaj nie je komplikované. Keď mal Atilla ešte len necelé tri mesiace, mesiac sme kočovali po Turecku a myslím si, že nám to všetkým prospelo. Veľmi sme si upevnili vzťahy v rámci rodiny. Sama som s Atillom letela do Varšavy asi na päť dní. Našťastie, on je z nových tvárí a nových zážitkov nadšený a cestovanie sa mu veľmi páčilo. Obmedzenie je len v tom, že by som s ním napríklad nešla na Aljašku pod stan, ale niekam inam úplne v pohode. Unesiem jeho i harmoniku. Stalo sa vám niekedy, že sa váš koncert skončil fiaskom? – Nie, to sa, myslím, ešte nestalo. Pred piatimi rokmi ste svoju hudbu charakterizovali ako emocionálne vypätý šansón. Zmenilo sa na tom niečo? – Áno. Ja. Stanovili ste si už nejaký predbežný časový harmonogram, čo, kedy a ako v najbližšej budúcnosti? – Nikdy si nerobím nijaké plány. Len s radosťou pracujem a nechávam veci plynúť ich vlastným tempom. Zhováral sa Robert Buček Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984