Slováci sa boja svojich dejín? Trianon atď...

Dnes máme pomerne dobré vzťahy s Maďarskom, naším južným susedom. Sme s Maďarmi v jednom politickom združení (EÚ), v jednom vojenskom spojeneckom spolku (NATO) a aj v jednom užšom zväzku (V4). Tie naše vzájomné vzťahy sú pomerne dobré, ale mohli by byť ešte lepšie keby...

Blíži sa sté výročie uzavretia mierovej zmluvy v Trianone (4. júna 1920), ktorá ukončila trápnu úlohu bývalého Uhorska a jeho snahu pomaďarčiť nemaďarské národy v Uhorsku: Slovákov, Rumunov, Srbov a dokonca aj Nemcov atď. Táto zmluva je jednou z najdôležitejších medzinárodných zmlúv, ktorými sa po neúspešnom tisícročnom existovaní Uhorska stanovili aj južné hranice Slovenska. Bolo to historické víťazstvo celých generácií našich národovcov, vlastencov, ale aj vojakov, ktorí sa o to v priebehu stáročí, ale najmä počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918) a aj v bojoch o Slovensko v roku 1919 zaslúžili. Vtedy nám naozaj nezištnú pomoc poskytli českí bratia, ktorí pomohli obhájiť územnú integritu mladej Československej republiky a vybojovať slobodu aj pre Slovákov. Deň 4. júna 1920 je jedným z najdôležitejších dátumov v našich dejinách a mali by sme si ho aj takto pripomenúť.

Matičiari pri Trianonnskom pamätníku na nábreží Dunaja, rok 2018. Foto: Jozef Schwarz

K Trianonskej zmluve sa veľmi jasne vyslovovali viacerí naši – slovenskí aj českí –predstavitelia, signatár zmluvy Štefan Osuský, Vavro Šrobár i sám Edvard Beneš. Neurážali maďarských politikov, ani maďarský národ, naopak, volali v nových podmienkach po dobrých vzťahoch a dobrom susedstve, lebo dobre vedeli, že Maďarom a Slovákom je súdené byť aj v budúcnosti susedmi. Všetci uvádzali vo svojich prejavoch, že Trianonom zúčtovali národnosti s Maďarmi a ich netolerantnou politikou, ktorá vlastne pripravila zákonitý rozpad Uhorska. Všetci priali Maďarom úspech a šťastnú budúcnosť v ich novom národnom štáte – v potrianonskom Maďarsku. Beneš dokonca vo svojom prejave v Bratislave v tridsiatych rokoch minulého storočia uviedol, že má pochopenie pre bolesť maďarského národa, lebo ako si on ctí vlastenectvo Čechov a Slovákov („Čechoslovákov“), tak si ctí aj vlastenectvo iných národov, a aj Maďarov. Z československej strany bola aj medzi oboma vojnami snaha mať s Maďarskom normálne vzťahy v politike, hospodárstve aj kultúre. Bohužiaľ, maďarskí predstavitelia, M. Horthy, I. Bethlen, P. Teleki, A. Apponyi a mnohí ďalší stavili skôr na revíziu mierovej dohody (podobne ako A. Hitler voči zmluve Dohody s Nemeckom tzv. Versailliám) ale nielen na jej revízii, ale ich programom bolo úplné obnovenie historickej Svätoštefanskej koruny, teda Uhorského kráľovstva – restitutio in integrum.

Zatiaľ čo v Maďarsku je výročie uzavretia Trianonskej zmluvy vnímané tak, ako katastrofálna porážka v bitke proti Turkom pri Moháči (1526) a ako národná tragédia, v nástupníckych štátoch – v Československu, Rumunsku a Juhoslávii – sa to vnímalo ako spravodlivé ukončenie prvej svetovej vojny a odplata za to, že maďarskí politici nechceli národnostiam v Uhorsku priznať ani tie najzákladnejšie politické, hospodárske a kultúrne práva.

Súčasťou snahy maďarskej politiky (známy je výrok: Nikdy nebude taká maďarská vláda, ktorá by uznala Trianon) už od roku 1920 a – bohužiaľ, až dodnes – je pokus Trianonskú dohodu ak aj nie zrušiť, tak aspoň (naoko) opraviť. Podobne, ako v Mníchove opravil Hitler s Mussolinim a za trápnej pasivity Daladiera a Chamberlaina, hranice Československa v Čechách a na Morave a následne Viedenskou arbitrážou aj slovenské hranice.

Je to škoda, že maďarskí politici, historici a publicisti, namiesto toho, aby sa pozerali do budúcnosti, opakujú nepravdivé klišé z horthyovskej epochy:

• Uhorsko bol len štát Maďarov.
• Trianon bol diktát (no a kto iný by mal diktovať, hádam ten, kto prehral vojnu?).
• Ukradli nám dve tretiny územia (národnosti žili na maďarskom území?).
• Oddelili tretinu maďarského národa od svojho štátu (a kde zostali oddelené nemaďarské národnosti – Slováci, Rumuni, Srbi, Nemci...).
• Atď, atď, atď.

Obľúbená maďarská téza je, že v Trianone išlo o diktát. Tu treba pripomenúť často zabúdaný fakt – aký bol mierový diktát Centrálnych mocností (teda aj Maďarov) po porážke Srbska na konci roku 1915, alebo po porážke Rumunska v roku 1916? To boli spravodlivé mierové dohody? Samozrejme, že nie, ale maďarskí politici, publicisti a dokonca aj historici (!) to radi ignorujú, aby mohli pripomínať len údajnú nespravodlivosť Trianonu.

Tu na okraj treba konštatovať, že sa v otázke potrianonských hraníc Maďarom možno vypomstila ich neochota priznať Slovákom autonómiu a vymedziť im územie napríklad  v podobe slovenského Okolia tak, ako to slovenská reprezentácia požadovala v druhej polovici  19. Storočia (bez Žitného ostrova). O vyčlenenie Slovenska ako samostatného administratívneho celku sa slovenské politické reprezentácie usilovali od polovice 19. storočia, ale odpoveďou im bol len výsmech a urážky.

Zatiaľ čo v Maďarsku sa Trianon pripomína ako „národná katastrofa“ (bez toho, aby sa uviedli súvislosti, že k Trianonu a rozchodu národností s Maďarmi priviedla hlavne maďarská netolerantná politika) a tieto udalosti pripomína aj „Trianonské múzeum“ a trápny pomník na Námestí hrdinov v Budapešti – kde je postava Slováka v putách,  na Slovensku v Bratislave nemáme ani len Trianonské námestie alebo ulicu. Len zo súkromnej iniciatívy skromný pomníček na petržalskom nábreží Dunaja.

A akým spôsobom si slovenská politická verchuška a slovenské médiá pripomínajú túto zásadnú udalosť v slovenských dejinách? Ani len žiadny pomník, pamätnú tabuľu ani slávnosť nepripravili... Ale pechoria sa k Štefánikovi, pri jeho výročiach a tvária sa, že bez Trianonu by tu boli aj hranice alebo nejaké Slovensko. Ako je to možné, že v Bratislave nemáme Námestie Trianonu, Trianonskú ulicu ani nejaký významný pomník? Ten na nábreží Dunaja z petržalskej strany je (ale vďaka aspoň zaň) ako od chudobného príbuzného. Trianon by si na Slovensku totiž zaslúžil aj Víťazný oblúk alebo obelisk.