Reklama
Reklama

O čom hovoria parížske cintoríny (2)

Montparnasse
Počet zobrazení: 1159

Na opačnej strane Seiny, ako je situovaný cintorín Monmartre, sa nachádza Montparnasse, druhý najväčší z parížskych cintorínov. Rozlohou je takmer raz taký veľký a leží na ňom úctyhodný počet francúzskych osobností doplnený o niekoľko pomníkov „cudzincom“.

cimetiere_du_montparnasse.jpg
Pohľad na cintorín z Tour Montparnasse. Foto: Ordifana75 / CC BY-SA 3.0

O čom hovoria parížske cintoríny (1)


tombe_de_sartre_et_beauvoir.jpgSpoločný hrob Simone de Beauvoirovej a Jeana-Paula Sartra. Foto: Tibauk~commonswiki / CC BY-SA 2.5

Hneď pri hlavnom vchode návštevníka upúta pomerne skromný pomník, v ktorom ležia ostatky dvoch „nerozlučných“ spisovateľov a filozofov – Jeana-Paula Sartra (†1980) a jeho družky Simone de Beauvoir (†1986), ktorých spoločná cesta životom trvala 51 rokov. Obaja, najmä však Sartre, sú ústrednými postavami filozofického prúdu existencializmus, ktorý sa on istý čas pokúšal zlúčiť s marxizmom. Od komunizmu sa výrazne dištancoval, podobne ako viacero západných intelektuálov, po maďarskej revolúcii v roku 1956, neskôr hľadal inšpirácie aj v maoizme. Jeho najvýznamnejšie filozofické diela sú Bytie a ničota a Existencializmus je humanizmus., U nás bol mimoriadne populárny v rokoch politického uvoľnenia (60. roky). Ako spisovateľ bol najznámejší ako dramatik –Špinavé ruky, Počestná pobehlica, Muchy, Väzni z Altony (hru ako film natočil režisér de Sica so Sofiou Lorenovou, na Slovensku ju uviedli ako televíznu inscenáciu). Rozruch spôsobila slovenská premiéra hry Diabol a Pánboh so Ctiborom Filčíkom v hlavnej úlohe (1967). Beauvoirová sa zasa preslávila knihou Druhé pohlavie, ktorá bola podnetom pre ďalší rozvoj feministického hnutia.

 

cenotaphe_de_baudelaire.jpg
Náhrobok Charlesa Baudelaira. Foto: Airair / CC BY 2.5

Spomedzi významných básnikov ležiacich na cintoríne treba spomenúť predstaviteľa symbolizmu Charlesa Baudelaira (†1867) s jeho revolučnou zbierkou (po prvom publikovaní cenzurovanou) Kvety zla. Z literárnych tvorcov 19. storočia na cintoríne nájdeme aj trocha výstredný pomník významného literárneho kritika obdobia romantizmu Charlesa Augustina Sainte-Beuvea (†1869), najprv dvorného kritika, potom nepriateľa Victora Huga (ktorému zviedol ženu). Jeho kritická metóda odvodzovala kvality literárneho diela v priamej súvislosti od života autora.

Guy Maupassant (†1893) vo svojej literárnej tvorbe preferoval skôr realistický, naturalistický a výsostne kritický pohľad na spoločenský život a jeho mravy, o čom vypovedajú jeho romány Mont Oriol a Miláčik mnohokrát sfilmovaný, i množstvo poviedok, z ktorých si Jozef Bednárik s amatérskym súborom zo Zelenča skvele upravil poviedku Guľôčka.

Neďaleký pomník Claude Mauriaca (†1996) novinára a esejistu nás nesmie pomýliť. Nejde totiž o skvelého katolíckeho spisovateľa Françoisa Mauriaca (román Tereza Desqueyrouxová, Cesty k moru atď.), ale o jeho syna, ktorý za vojny bol osobným sekretárom Charlesa de Gaulla, napísal eseje o spisovateľoch  Malrauxovi, Gidéovi, Cocteauovi, Bretonovi a ďalších a bol veľkým priateľom fyzika Foucaulta.

K ľavicovo orientovaným spisovateľom patrili na cintoríne pochovaní Robert Desnos (†1945, Terezín), postupne stúpenec dadaizmu a potom surrealizmu, a spisovateľ píšuci pod pseudonymom Vercors (podľa názvu oddielu protifašistického odboja, †1991), autor románu Neprirodzené zvieratá. Ďalší román z čias okupovanej Francie Mlčanie mora pohotovo už v roku 1946 preložil Jozef Felix a v roku 1963 sme mohli vidieť jeho televízne spracovanie s bravúrnymi výkonmi Jozefa Budského a Ladislava Chudíka.

Na cintoríne majú pomníky aj dvaja najvýznamnejší predstavitelia absurdného divadla, pôvodne Ír Samuel Beckett (†1989) a pôvodne Rumun Eugène Ionesco (†1994) etablovaní v Paríži. Ich tvorba v 60. rokoch zarezonovala aj v Bratislave, keď najslávnejšiu Beckettovu hru Čakanie na Godota uviedli v Divadle na korze, a Koniec hry na Malej scéne činohry SND. Podstatne neskôr (1999) sa na Malej scéne hrali aj Ionescove Stoličky s vynikajúcimi výkonmi Emílie Vášáryovej a Emila Horvátha. Beckett píšuci v angličtine i francúzštine dokonca v roku 1968 získal Nobelovu cenu za literatúru.
 

montparnasse_flickr.jpg
Foto: Seán A. O'Hara / Flickr

Veľkej prestíži sa tešila aj Marguerite Durasová, narodená v Indočíne (†1996). V odboji spolupracovala s Françoisom Mitterandom, a do roku 1956 bola členkou KSF, bola predstaviteľkou tzv. nového románu (Hrádza proti Pacifiku, Milenec, Moderato cantabile). U nás vyšiel jej román Námorník z Gibraltaru, jej viaceré diela boli sfilmované, napísala scenár pre Resnaisov kultový film Hirošima, moja láska.

Dosiaľ spomenutým spisovateľom robia na cintoríne spoločnosť aj dvaja Latinoameričania, Argentínčan Julio Cortázar (†1984) a peruánsky básnik Cesare Vallejo (†1938). Argentínčan kombinoval módne európske prúdy s americkým  magickým realizmom, pôsobil ako diplomat v Paríži a písal fantastické i realistické poviedky (u nás vyšli výbery z nich pod názvami V každom ohni oheň, Krk čiernej mačky a Solentínska apokalypsa), román Výhercovia, kým experimentálna Rayuela vyšla v Čechách ako Nebo-peklo-raj. Len naturalizovaným Francúzom bol zakladateľ dadaizmu básni Tristan Tzara († 1963), takisto politický ľavičiar, ktorý najprv odmietal, no potom akceptoval aj surrealizmus.


tombe_jean_seberg.jpgPlaketa a fotografia na hrobe Jean Sebergovej. Wikimedia Commons / Mu

V porovnaní s ostatnými cintorínmi Paríža na Montparnasse je pochovaných relatívne málo hercov, filmárov i výtvarníkov. Z hercov spomeňme aspoň Američanku Jean Sebergovú (†1979), ktorá hrala (po boku Belmonda) v prvom Goddardovom filme Na konci s dychom, v americkom prepise prvého románu François Saganovej Dobrý deň, smútok a v prepise Haileyovho románu Letisko. Kvôli ľavicovým postojom ju prenasledovala FBI, mala nešťastný súkromný život a viackrát sa pokúsila o samovraždu, napokon úspešne.

Z filmových režisérov je na cintoríne pochovaný Jacques Demy (†1990), ktorého preslávil hudobný film Dážničky zo Cherbourgu s Catherine Deneuveovou, ktorá potom hrala aj v jeho ďalších filmoch (Slečny z Rochefortu, Oslia koža). Režisér Robert Enrico (†2001) nakrúcal najmä dobrodružné filmy (Dobrodruhovia, Stará puška, Hlava alebo orol) a jeho obľúbeným hercom bol Philiphe Noiret.

Z výtvarníkov tu odpočíva maliar kytíc a autor leptov Richarda Wagnera Henri Fantin-Latour (†1906) a architekt Charles Garnier (†1898), ktorý vyhral súťaž na stavbu francúzskej národnej opery, ktorú potom v rokoch 1860 – 1875 postavil v eklektickom, prevažne neobarokovom štýle. Budova známa ako Palais Garnier má nádherné interiéry a kapacitu 2 200 sedadiel. Dnes v nej hrávajú väčšinou len baletné predstavenia, operná činnosť sa preniesla do modernej budovy Bastilly. Architekt postavil aj honosnú budovu Kasína v Monte Carlo.

Za zmienku stoja pomníky dvoch skladateľov: špecialistu organovej hudby a organistu Cesara Francka (†1890) a všestranného Camile Sainte-Saënsa (†1921), autora mnohých cirkevných skladieb a koncertov. No k jeho najpopulárnejším dielam patrí suita Karneval zvierat, často používaná vo výchovných koncertoch, a opera Samson a Dalila pred rokom už po druhý raz uvedená v Štátnom divadle Košice.

Zato tu nájdeme viac pomníkov politikov a vedcov. Patrick Couve de Murville (†1999) bol presvedčený gaullista. Pôsobil v diplomatických misiách a počas generálovej vlády zastával 8 rokov funkciu ministra zahraničia a jeden rok dokonca ministerského predsedu. Mexický diktátor Porfirio Díaz (†1915) vládol vo svojej krajine viac ako tri desaťročia, pokým ho nezvrhla krvavá mexická revolúcia. Vo svojej vlasti presadzoval industrializáciu, no kruto potláčal opozíciu. Európskym vladárom to vtedy zrejme neprekážalo, lebo ho v emigrácii vítali so všetkými poctami (podobne ako o 70 rokov neskôr Pinocheta). Politickú príchuť majú osudy ďalšieho pochovaného – kapitána francúzskej armády Alberta Dreyfusa (†1935), ktorý bol v rámci antisemitskej kampane neprávom odsúdený za špionáž a väznený vo Francúzskej Guayane (od 1894) a v roku 1906 rehabilitovaný. V kampani za jeho oslobodenie sa výrazne exponoval spisovateľ Émile Zola.

Vedeckú oblasť reprezentuje pomník Pierra-Josepha Proudhona (†1865) významného filozofa, sociológa a ekonóma anarchizmu neuznávajúceho štát a vidiaceho fungovanie spoločnosti v spolupráci regiónov. Významným sociológom bol tu pochovaný Émile Durkheim (†1917), ktorý novo definoval predmet sociologickej vedy. Henri Poincaré (†1912) bol zasa významným matematikom, fyzikom, astronómom a filozofom, predstaviteľom konvencionalizmu.


citroen.jpg

Hrob André Citroëna. Foto: Catalonian / CC BY-SA 4.0

Priemyselníkov a podnikateľov reprezentujú André Citroën (†1935), ktorý v roku 1919 založil automobilovú továreň ( podľa vzoru Henryho Forda), dodnes vyrábajúcu auto s touto značkou, a vydavateľ slovníkovej literatúry Pierre Larousse (†1875), zakladateľ knižnice tohto mena, autor Slovníka francúzskeho jazyka a 15-zväzkového Veľkého univerzálneho slovníka 19. storočia.

Ak by sme sa chceli dostať na najväčší parížsky cintorín, musíme sa vrátiť na druhý breh Seiny, kde leží Père Lachaise pomenovaný po svojom zakladateľovi. Ale o tom až nabudúce.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama