Neznámy Anton Straka (1893 - 1945)

Nezmieril sa s Mníchovským diktátom
Počet zobrazení: 3269

Zopár rokov sledujem akýkoľvek odraz „slovenského“ v Maďarsku. Medzi slovenské stopy patrí aj pamätná tabuľa venovaná Antonovi Strakovi. Trojjazyčná (česko-maďarsko-slovenská) tabuľa nachádzajúca sa v Budapešti na Americkej ulici 37 pripomína Strakovo účinkovanie vo funkcii kultúrneho atašé na našom veľvyslanectve v rokoch 1925 až 1936. Karol Wlachovský, znalec budapeštianskej kapitoly života Antona Straku, osvetlil nezmazateľné stopy, ktoré zanechal na rozvoji československo-maďarskej spolupráce, najmä kultúrnej. Slováci v Maďarsku spolu s maďarskými a českými priateľmi pravidelne každoročne organizujú spomienku na úrovni miestnej slovenskej samosprávy v mestskej časti Zugló. Podrobnejšie tu.

straka_1.pngstraka_podobizen.png

 

 

 

 

 

 

 

 

 




Meno Anton Straka nie je na Slovensku príliš známe, aj preto som pátral hlbšie. Jeho život je výdatný prameň poznania prerodu národne ubíjaného felvidéckého obyvateľa Uhorska v tvorivého a demokraticky sebavedomého československého občana. Pri putovaní po stopách Antona Straku každodenne odkrývam nové a nové súvislosti jeho bohatého života. Stručne: Košičan, z národoveckej rodiny (jeho otca možno označiť za národného buditeľa samouka), vyštudovaný katolícky kňaz (1915). Po vzniku Československej republiky jej horlivý prívrženec a spolutvorca na východnom Slovensku. Aktívne pracuje v armáde ako poľný kurát, novinár a publicista najmä v „Slovenskom Východe“. V „prvej päťročnici“ Československa je mimoriadne všestranný. Napríklad spoluvytváral časopis Krásy Slovenska, zakladal Maticu slovenskú v Košiciach, viedol slovenskú sekciu Klubu československých turistov a jedno funkčné obdobie bol predsedom Československého futbalového zväzu ako jediný Slovák za prvej republiky. Neskôr pôsobil v tlačovom odbore predsedníctva vlády v Prahe a tiež ako tajomník guvernéra Podkarpatskej Rusi v Užhorode. Od roku 1925 (až do roku 1939) stáva sa pracovníkom pražského ministerstva zahraničných vecí, z toho 11 rokov pôsobí v Budapešti. Aktívnu diplomatickú činnosť završuje ako člen oficiálnej delegácie obrany československých záujmov na slovensko-maďarských rokovaniach v Komárne v októbri 1938 vyvolaných Mníchovským diktátom. Aj účasťou na následných rokovaniach s Maďarskom po hanebnej Viedenskej arbitráži pri precizovaní nespravodlivo a násilne vytváraných južných hraníc Slovenska. Nebolo to pre neho ľahké. V roku l939 o tom píše: „Tragické udalosti z roku l938 zasiahli aj mňa. Bol som ustanovený generálnym tajomníkom čs. delegácie pre rokovanie s Maďarskom, zúčastnil som sa rokovaní s Maďarmi v Komárne a bol som pri viedenskom rozsudku, ktorý ma pripravil – dúfam, nie na dlhú dobu – o matku a otcov hrob v Košiciach.“

Po zániku Československa zostáva v Prahe, kde žije s rodinou (kňazstva sa vzdal ešte v roku 1922). Vtedy nastáva tretia a posledná etapa jeho neobyčajne tvorivého slovenského a československého života. Etapa, ktorá je aktuálna práve po tieto dni pri pripomínaní 75 rokov od oslobodenia Československa Červenou armádou. Anton Straka sa nezmieruje s likvidáciou republiky, ktorej budovaniu venoval 20 rokov práce. Svoje ľavicové presvedčenie mnohokrát overené počas svojej činnosti v Maďarsku neskrýva ani po nemeckej okupácii Česka. Zapojil sa do ilegálnej činnosti. Podieľa sa na tvorbe a rozširovaní ilegálnej tlačoviny Český kurýr. Stáva sa konateľom Kruhu priateľov divadla D 40 a blízkym spolupracovníkom ľavicového divadelníka E. F. Buriana. Dr. Josef Navrátil takto spomínal tesne po vojne: „Kruh priateľov D 40 založilo 12 zakladajúcich členov na jeseň 1939. Z klubu návštevníkov, ktorý mal priviesť do hľadiska »Déčka« čo najviac divákov a prispieť k ekonomickému pozdvihnutiu divadla, vykryštalizovala sa organizácia, ktorej členovia sa stotožňovali nielen s umeleckým, ale predovšetkým politickým presvedčením E. F. Buriana. Základňa klubu v krátkej dobe dosiahla dva a pol tisíc registrovaných členov, ktorí sa okrem pražskej klubovne na Poříčí schádzali v dvanástich pobočkách v ďalších mestách republiky“ (vtedy Protektorátu). Podobne si spomína M. Hájek: „Za činnosťou a fungovaním celej organizácie stál prvý podpredseda »Kruhu priateľov« Bohumil Novák a konateľ Anton Straka. Klub tvorili dva základné odbory. V prvom sa združovali ľavicovo zmýšľajúci študenti, ktorí tu našli útočisko po zákaze väčšiny organizácií pre mládež. Pre Buriana to bola jedinečná možnosť realizovať svoje kultúrno-politické výchovné ambície. Prostredníctvom »Kruhu priateľov« sa snažil vyškoliť početnú obec vzdelaných a kultúrne politicky uvedomelých divákov.“ Dodávam, uvedomelých divákov, ktorí sa nezmierili so zánikom republiky. Anton Straka ako konateľ Klubu mal na tom nemalú zásluhu. Kruh priateľov rozpustili spolu s uzavretím Divadla D na jar 1941. Vedúcich predstaviteľov zatklo a vypočúvalo gestapo. Antona Straku odsúdili na tri roky väzenia, ktoré si odsedel v Budyšíne (Bautzen). Po vypršaní trestu (jar 1944) ho poslali do koncentračného tábora Gross Rosen, neskôr do táborov v Mittelbau a v Bergen-Belsene. Zahynul za neznámych okolností a v neznámom čase na pochode smrti pred blížiacim sa frontom. Až po prešetrení v roku 1947 bol úradne vyhlásený za mŕtveho k dátumu 28. 2. 1945.

Meno a najmä životný príbeh Antona Straku je dodnes zahalený v archívnych hmlách. Biela škvrna a čierna diera na našej historickej pamäti! Zaslúži si nielen letmú spomienku (pomníček v nás), ale skutočný memoriál kamenný či mediálny. A nielen v Budapešti na Americkej ulici.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984