„Hriešny“ národný program sexuálneho zdravia

Keď sa vo verejnom živote objavia témy súvisiace s ľudskou sexualitou, diskusia sa okamžite vyhrotí. Platí to aj o Národnom programe na ochranu sexuálneho a reprodukčného zdravia (NPOSRZ). Podľa ministra zdravotníctva je jeho prijatie „základným predpokladom k zlepšeniu kvality a dostupnosti zdravotníckych služieb sexuálneho a reprodukčného zdravia, k pravidelnému monitoringu a kontrole sexuálne prenosných infekcií, vrátane HIV/AIDS, k prevencii onkologických ochorení a k prevencii obchodovania so ženami“. Už tradične však s moderným ľudsko-právnym prístupom nesúhlasí Konferencia biskupov Slovenska a jej satelitné organizácie zlúčené vo Fóre života. Podľa nich totiž „predložený návrh neprináša pozitívne riešenia skutočných problémov nášho národa“. Ideológiu vnášajú kritici programu Z konzervatívneho tábora pravidelne počuť obvinenia, že program je ideologický a odráža prístupy Spoločnosti pre plánované rodičovstvo (SPR). Pravdou však je, že vychádza z Národného programu podpory zdravia prijatého NR SR už v roku 1992 a z jeho aktualizácií v roku 1995 a 1999. Zahŕňa i odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO), ktorá považuje sexuálne a reprodukčné zdravie najmä v krajinách strednej a východnej Európy za jednu zo svojich priorít. Preto už v roku 1995 vyzvala členské štáty, aby vypracovali a zaviedli takéto programy. Sexuálne a reprodukčné práva a zdravie boli zadefinované aj v Dohovore OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie voči ženám, v Káhire a v Dohovore OSN o právach dieťaťa. Tieto materiály zaručujú občanom a občiankam Slovenska univerzálny prístup k takýmto službám, čo je aj cieľom predkladaného materiálu. Program teda posilňuje a zavádza do praxe už dávno uznané medzinárodné záväzky Slovenska, a nie ideologické východiská „úzkej lobistickej skupiny“, ako sa nám to snažia biskupi nahovoriť. SPR sa len hlási k týmto medzinárodným dokumentom a presadzuje ich dodržiavanie u nás. Nie program je teda ideologický, ale jeho odmietanie. Materiál sa týka všetkých obyvateľov Slovenska, a preto musí vychádzať zo sekulárnych princípov a medicínskych faktov. Štát je povinný prijímať stratégie, ktoré nevnucujú jeden – hoci väčšinový – náboženský svetonázor. Nakoniec, pripomienky biskupov ani nezastupujú názory všetkých ľudí hlásiacich sa ku katolíckej cirkvi. Vo svojom Pastoračnom pláne na Slovensku 2007 – 2013 cirkev uznáva, že „názory veriacich ľudí o dôležitých otázkach mravnosti sa v mnohom neodlišujú od názorov tých, čo sa považujú za neveriacich“ a „hormonálnu antikoncepciu považuje za vhodný spôsob predchádzania k počatiu väčšina (53,9 %) tých, ktorí sa hlásia ku Katolíckej cirkvi“. Nie je dôležitá demografia, ale ľudia Častou výčitkou je, že program prehĺbi de-mografickú krízu. Lenže program rieši otázku zdravia, nie demografie. Predstavy jeho odporcov o tom, že obmedzenia reprodukčných práv, a najmä prístupu k interrupcii či antikoncepcii zaručia zvýšenú pôrodnosť, sú naivné a podľa zahraničných skúseností neplatné. Krajiny EÚ s reštrikčnými interrupčnými zákonmi (Poľsko, Malta, donedávna Portugalsko) patria k členským štátom s najnižšou fertilitou. V Poľsku fertilita od zákazu interrupcií pred vyše desiatimi rokmi klesla na najnižšiu v Európe. Naopak, najvyššiu fertilitu v EÚ majú Francúzsko, Veľká Británia, škandinávske krajiny a Írsko. S výnimkou Írska, z ktorého cestujú ženy kvôli potratom do Británie, sú to všetko krajiny s liberálnymi zákonmi, pomerne vysokým počtom vykonaných interrupcií a ešte vyšším počtom užívateliek antikoncepcie. Pôrodnosť je v prvom rade závislá od iných faktorov. Vyššia fertilita je jednoznačne v krajinách so sociálnym modelom rodinnej politiky a optimálnymi podmienkami na zosúladenie rodinného a pracovného života. Napríklad vo Francúzsku sú jasle, materské školy a družiny k dispozícii všetkým a zadarmo. Pritom Francúzsko má jednu z najvyšších mier používania antikoncepcie a potratovosti v EÚ. Nakoniec, stačí sa pozrieť na vývoj pôrodnosti u nás, ktorý kulminoval v 70-tych rokoch (tzv. Husákove deti). Vtedajší režim motivoval mladé rodiny k rodeniu detí podporou bývania, zvýhodnenými pôžičkami a inými bonusmi. Pôrodnosť u nás drasticky klesla po odbúraní sociálnych istôt (nielen) mladých rodín a zariadení pre deti. Ak má „matka cirkev“ záujem na zvyšovaní pôrodnosti, mala by u „otca štátu“ lobovať za dostupné byty pre mladé rodiny a zlepšenie ich sociálnej situácie, za opatrovateľské služby pre malé deti a dôstojné postavenie matky v spoločnosti. Mravokárne opatrenia nepostačujú, veď podľa štatistiky je na Slovensku 80 percent veriacich – a napriek tomu pôrodnosť mizerná. Interrupcie ako „never ending story“ Sporným bodom je opäť otázka interrupcií. Hoci sa považujú za metódu plánovania rodičovstva, neznamená to, že nemajú byť dostupné. K tomu patrí aj liekové prerušenie gravidity, ktoré je štandardným postupom v takmer všetkých vyspelých krajinách sveta. Neexistuje medicínsky ani právny dôvod, prečo by sa nemalo na Slovensku postupovať rovnako. Zhodou okolností práve nedávno prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy rezolúciu s názvom Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii, ktorá vychádza z rovnakých princípov ako slovenský program a vyzýva členské štáty, aby zabezpečili ženám prístup k interrupcii a dekriminalizovali tento zákrok, ale aj k tomu, aby štáty zabezpečili adekvátne poskytovanie sexuálnej výchovy na školách a prijali stratégie sexuálneho a reprodukčného zdravia. Z vývoja potratovosti na Slovensku je jasné, že sa už dlhšie uberáme správnou cestou. Jedným z rozhodujúcich faktorov je markantné zvýšenie počtu používateliek modernej antikoncepcie. Kým v roku 1989 ju používalo asi 180-tisíc žien a vykonalo sa 51-tisíc potratov, v súčasnosti používa modernú antikoncepciu dvojnásobok žien a počet interrupcií klesol na štvrtinu. Preto je aj snahou národného programu propagovať moderné a spoľahlivé formy antikoncepcie, vrátane prirodzených, ak spĺňajú požiadavky na štandardnú spoľahlivosť. Zatajovanie je kontraproduktívne Moderná antikoncepcia je osvedčená cesta prevencie nežiaducich tehotenstiev, a tým aj interrupcií. Jej démonizácia a odsudzovanie nie je na mieste. Ako každý liek má pre určité skupiny svoje riziká a preto o nich musia mať ženy dostatok informácií. Práve verejné pranierovanie užívania hormonálnej antikoncepcie, a tým vyvolaná snaha mladých žien zatajiť jej používanie, môže viesť k najhorším dôsledkom. Toto nedávno pripomenul aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou poukázaním na prípady úmrtia mladých dievčat. Samotná Kancelária SZO vydala vyhlásenie, v ktorom dementuje zneužívanie jej štúdií náboženskými organizáciami na jednostranné propagovanie iba škodlivých stránok hormonálnej antikoncepcie. Podľa SZO je potrebné „objektívne informovať o rizikách a výhodách ich použitia tak, ako to robia v prípade akýkoľvek iných liekov... Je úlohou lekára, aby rozhodol, či danému pacientovi môže alebo nemôže liek odporučiť alebo predpísať. Užívanie kontraceptív nie je povinné, a nie je ani zakázané. Každý si má mať právo vybrať. Preto by bolo vhodné, aby občania okrem hrozieb plynúcich z užívania kontraceptív dostali aj informáciu o ich prínosoch.“ Problém so svedomím a sexuálnou výchovou Tvrdenie, že program obmedzuje výhradu svedomia lekárov, pretože sa snaží zabezpečiť dostupnosť interrupcií vo všetkých zodpovedajúcich zariadeniach, je opäť dezinterpretácia princípu výhrady svedomia. Nemocnica ako inštitúcia nemá svedomie, má len povinnosť vykonávať služby. V praxi je však výhrada svedomia zneužívaná na politické ciele vedenia nemocníc a v niektorých je jednoducho všetkým lekárom zakázané potraty vykonávať. Snahou programu je tomu predísť a zabezpečiť rovnovážny prístup medzi právom jednotlivca na výhradu svedomia a právom ženy na prístup k interrupcii. Lekári odmietajúci potraty nebudú diskriminovaní, lebo ak potrebuje nemocnica prijať lekára, ktorý s tým problém nemá, musí mať právo uprednostniť ho pred inými, tak ako každá firma uprednostní napr. uchádzača so znalosťou anglického jazyka, ak je na výkon povolania nevyhnutný. To predsa nie je diskriminácia, ale výber vhodného personálu na dané miesto za vopred známych podmienok. Je naivné od uchádzačov bez znalosti angličtiny prihlásiť sa do konkurzu a očakávať, že si ich firma vyberie, ak nespĺňajú základný predpoklad na obsadenie daného miesta. Rovnako musia rešpektovať lekári, že ich slobodné rozhodnutie nevykonávať interrupcie ich vopred vylučuje z miesta na to určeného. Ďalším problémom je už tradične sexuálna výchova. Tá je súčasťou predmetu výchova k manželstvu a rodičovstvu už od roku 1998. Program chce riešiť to, že jej výuka má na rôznych školách rozdielnu úroveň, ktorá závisí najmä od prístupu a znalostí pedagógov. Na mnohých školách sexuálna výchova de facto neexistuje, čo je v rozpore s právami detí a mládeže na informácie. Cieľom programu je zaviesť určité optimum znalostí, ktoré by mali mladí ľudia ovládať. To neporušuje práva rodiča a nebráni mu, aby so svojimi deťmi na tému sexuality hovoril. Naopak, takáto spolupráca školy a rodičov je žiaduca a pre deti optimálna. Nakoniec, v článku 13 zaručuje „slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie každého druhu“ a podľa článku 14 štáty „musia uznávať právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva“. V článku 24 dohovor zaväzuje štáty prijímať potrebné opatrenia na „rozvoj výchovy k plánovanému rodičovstvu a služieb“. Európsky dohovor o ľudských právach zaručuje deťom prístup k objektívnej sexuálnej výchove vrátane informácií o antikoncepcii ako prevencii nežiaduceho tehotenstva. Túto skutočnosť potvrdil nálezom Európsky súd pre ľudské práva v roku 1976 v prípade Kjeldsenovci a i. proti Dánsku, keď sa rodičia snažili zamedziť vyučovanie sexuálnej výchovy na školách. A toto rozhodnutie je záväzné aj pre Slovensko. Zdržanlivosť – náš cieľ? Spôsob výchovy k sexuálnej zdržanlivosti a ovládaniu svojej sexuality, ktorý sa biskupi usilujú propagovať, nie je nič nové. Napríklad v USA je sexuálna výchova najmä od nástupu náboženského fanatika do pozície prezidenta zameraná jednoznačne na propagovanie úplnej abstinencie pred manželstvom, čo v praxi znamená „no sex until 25“. Metóda je takmer stopercentne spoľahlivá, nespoľahliví sú však ľudia. Napriek tejto výchove sa mladí ľudia v USA správajú rovnako (a prirodzene) ako v Európe a s prvými ľúbostnými skúsenosťami do manželstva nečakajú: dve tretiny z nich má sex pred osemnástkou. Výsledkom prudérneho prístupu k sexualite nie sú mladé ružovolíce panny, ale viac tínedžerských tehotenstiev, interrupcií a sexuálne prenosných chorôb vrátane HIV/AIDS. Z dôvodu nedostatku informácií má polovica zo 40-tisíc ročne vírusom HIV nedávno nakazených Američanov menej ako 25 rokov a pravdepodobnosť nakazenia vírusom je u mladých Američanov v porovnaní s Nemeckom päťkrát vyššia! Amerických dievčat otehotnie štyrikrát viac než nemeckých, v porovnaní s francúzskymi rovesníčkami má dieťa päťkrát viac dospievajúcich Američaniek, a v porovnaní s Holandskom sedemkrát viac z nich skončí na interrupcii. Podľa prieskumu Guttmacherovho inštitútu vyše tretina mladých ľudí v USA nemala pred prvým sexuálnym stykom adekvátne informácie o nebezpečenstve AIDS a dve tretiny nevedeli použiť kondóm. Renomované vládne Centrum pre epidemiologickú kontrolu a prevenciu chorôb v USA kritizuje nedostatok adekvátnej sexuálnej výchovy na školách a nepomáha ani zistenie vládnych odborníkov, že práve moderná sexuálna výchova je najlepšou prípravou mladých ľudí na zodpovedný prístup k sexualite. Prieskum ukázal, že u 71 percent dospievajúcich chlapcov a 59 percent dievčat, ktorí majú sexuálnu výchovu v škole, je menšia pravdepodobnosť sexuálneho styku pred dosiahnutím 15-eho roku života. Sexualita nie je „nutné zlo“ Sexualita je prirodzenou súčasťou ľudského života. V poslednom desaťročí sa stala natoľko verejnou vecou, že je naivné myslieť si, že deti a mladých ľudí vplyvom moralizujúcich rečí o ňu stratia záujem. Naopak, máločo ich zaujíma viac. Preto sa musia rodičia i škola vedieť s deťmi o ich sexualite otvorene rozprávať. Ak mladí ľudia majú podporné prostredie na uskutočňovanie svojich ľudských práv a všetci dospievajúci majú v škole i mimo nej prístup ku komplexnej sexuálnej výchove, uvedomenia si vlastnú sexualitu a potrebu zodpovedného prístupu k nej. Naším cieľom musí byť spoločnosť, kde všetci budeme mať prístup k necenzurovaným a medicínsky správnym informáciám, k aktivitám na zabránenie infekcie a liečeniu HIV/AIDS a ku kvalitným zdravotným službám vrátane prevencie. Aby ženy a deti nezomierali na následky pôrodu a tehotenstva, mali prístup k bezpečnej a legálnej interrupcii a ženy a muži mohli rozhodovať slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia svojich detí. Preto musí byť sexuálne uspokojenie uznané za súčasť plnohodnotného ľudského života, a nie za „nutné zlo“. Tabuizácia a démonizácia nikdy nefungovali, lebo zakázané ovocie chutí najlepšie. To by mali biskupi po neblahých skúsenostiach s prípadmi pedofílie a sexuálnych škandáloch v radoch katolíckej cirkvi vedieť lepšie ako ktokoľvek iný. Autorka je výkonná riaditeľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo