Oslobodenie Slovenska – právne súvislosti (1)

1.
 

V polovici októbra 1944 prekonali vojská IV. ukrajinského frontu  hrebeň Karpát. V bojoch zdolali tento horský masív a prenikli na územie Slovenska, z hľadiska štátu na územie Československej republiky, v hĺbke od 20 do 50 kilometrov, a to na fronte dlhom 275 km. V slovenskom historickom vedomí je táto vojnová udalosť spojená s Duklou, s Duklianskym priesmykom, so vstupom I. československého armádneho zboru dňa 6. októbra 1944 na toto pre nás trvale posvätné územie. V širšom, možno komplexnejšom pohľade sovietske vojská, spolu s československým zborom zdolali Karpaty tak, že sa zmocnili priesmykov – Lupkovského, Ruského, Užockého, Vereckého, Vyškovského, Jablonského, Tatarského. Tak je to napísané v rozkaze najvyššieho veliteľa, maršala Sovietskeho zväzu J. V. Stalina generál-plukovníkovi Petrovovi s dátumom 18. október 1944. Odtiaľ prichádzali oslobodzovacie armády, odtiaľ prichádzala sloboda pre Slovensko, pre Slovákov.

Vojenské operácie sovietskej armády na európskom bojisku s cieľom konečnej porážky hitlerovského Nemecka sa udiali na dvoch rozhodujúcich strategických smeroch: Prvým bol smer varšavsko-berlínsky (severný strategický smer); druhým smer bukurešťsko-budapeštiansko-viedenský (južný strategický smer). K oslobodeniu Slovenska prispeli sovietske vojská z oboch týchto strategických smerov. Sovietske velenie korigovalo plánované operácie zo severného strategického smeru, s nasadením útoku časti vojsk na Karpaty, na Duklu, so zámerom poskytnúť pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Pre váhanie, až zradu niektorých veliteľov (gen. A. Malár, plk. Talský), zlyhal zámer, aby dve slovenské divízie otvorili priesmyky, a umožnili plynulý vstup Červenej armády na Slovensko a jej ďalší rýchly postup na západ. Stálo to až viac ako osemdesiattisíc obetí útočiacich vojsk, proti nemeckým opevneniam a vybudovanej silnej obrane. V týchto súvislostiach vznikol tak pomocný strategický smer, ktorý dostal pomenovanie karpatsko-pražský. Aj južný strategický smer svojimi vojenskými operáciami priniesol oslobodenie obyvateľom južných regiónov stredného Slovenska už pred Vianocami 1944 (Dudince, Levice).

Oslobodenie Slovenska a celého Československa z časového hľadiska sa uskutočnilo v troch etapách: 1. etapa (september – december 1944) zahrňovala východokarpatskú a východoslovenskú operáciu; s veliteľom maršalom I. S. Konevom, a neskôr maršalom A. I. Jeremenkom; 2. etapa (január – apríl 1945) s tromi vojenskými operáciami – západokarpatskou, ostravskou a bratislavskou; veliteľom bol maršal R. J. Malinovský; 3. etapa (apríl – máj 1945), s bratislavsko-brnenskou a pražskou operáciou. Najťažšie boje boli o Duklianský priesmyk, pri prechode cez východné Karpaty (september – október 1944) a Dargov (december 1944), pri oslobodzovaní Košíc a Prešova (v januári 1945); pri Liptovskom Mikuláši (február – marec 1945), pri oslobodzovaní Zvolena a Banskej Bystrice (marec 1945), v Malej Fatre (apríl 1945), pri oslobodzovaní Bratislavy a Brna (apríl 1945), Ostravy (marec – apríl 1945) a nakoniec pri prechode cez Krušné hory pri oslobodzovaní Prahy. Prvou oslobodenou slovenskou obcou bol Kalinov (1. septembra 1944) a poslednou obec Makov (3. mája 1945) neďaleko Žiliny, po rozdrvení posledných nemeckých vojenských jednotiek na území Slovenska v Bielych Karpatoch a v Javorníkoch. Slovensko si vytrpelo operácií a bojov druhej svetovej vojny v dlhom období siedmich mesiacov. Má ich na svedomí prezident a vodca slovenského štátu, Dr. Jozef Tiso, ktorí 28, augusta 1944 pozval („dal súhlas“), aby nemecké jednotky prišli na Slovensko na „pomoc“ proti podľa neho banditom a druhou príčinou bolo zlyhanie východoslovenských divízií. Nemecké vojská ich odzbrojili v operácii s názvom príznačným pre toto ročné obdobie na poliach „zber zemiakov“ (Kartofelernte), ale potupným pre vojakov, ktorý mali nastúpiť do boja na front. Slovenské národné povstanie sa tak nezačalo v tzv. optimálnom variante, v podstate rýchlym prechodom frontu cez územie Slovenska, bez veľkých ľudských a materiálnych strát. Aj preto sa v priebehu bojov na otvorených bojiskách nedočkali povstalci stretnutia a spojenia s Červenou armádou. Stalo sa tak až po strastiplnom a obetiplnom prežití krutej zimy obdobia 1944/1945, a to na jar, kedy sa povstalci stretali a spájali, v partizánskych formáciách s oslobodzujúcimi vojskami. Vstupovali do radov československého armádneho zboru. Slovenské národné povstanie nebolo porazené, bola potlačené, vytlačené do hôr, a na jar 1945 vyústilo do heroického obdobia oslobodzovania Slovenska Červenou armádou. K oslobodzovaniu Slovenska prispela aj rumunská armáda. V oslobodzovacích bojoch stratila Sovietska armáda na území ČSR asi 160 tisíc vojakov. Desiatky pamätníkov v Bratislave, na Dukle, vo Svidníku, Zvolene, V Liptovskom Mikuláši sú vyjadrením pamiatky ich hrdinstvo a obetovaným životom.
 

2.
 

Oslobodzovanie Slovenska, malo aj svoju medzinárodnoprávno a ústavnoprávnu stránku, aspekty, ako aj kritériá, podľa ktorých sa tieto udalosti, činy a počiny posudzujú a hodnotia. Sovietske vojská vstúpili na územie Slovenska. Nevstúpili však na územie vojnového slovenského štátu, resp. na územie „Slovenskej republiky“, ako sa útvar nazval, pomenoval, podľa svojej Ústavy z roku 1939. Nevstúpili na územie klérofašistického slovenského štátu, hoci v Bratislave bola ešte stále vláda tohto štátu, ministerstvá a prezident a vodca slovenského štátu, súčasne najvyšší predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (štátostrany), utiekla, resp. emigrovala na prelome marca apríla 1945. Vojnová Slovenská republika, klérofašistická podľa politického režimu, bola skutočne iba takzvaným slovenským štátom. Prívrženci tohto útvaru argumentujú, že ju uznalo de facto asi 25 štátov a niektoré z nich aj de iure. Až na výnimky to boli štáty, ktoré tvorili konglomerát spojencov, vazalov, satelitov Veľkonemeckej ríše (okrem nacistického Nemecka a fašistického Talianska a Japonska, Španielska (Francovho), to boli Litva, Lotyšsko, Estónsko, ktoré sa už v lete 1940 stali zväzovými republikami v rámci ZSSR, Holandské kráľovstvo a Belgicko, ktoré boli už v máji 1940 okupované Nemeckom, stratili teda samostatnosť, obdobný osud malo Dánsko, Nórsko, ďalej slovenský štát uznalo Fínsko na čele maršalom Mannerheimom, Nezávislý štát Chorvátsko (s Ustašom), Bulharsko (cár Boris), Rumunsko (conducator Antonescu), významné bolo uznanie zo strany Svätej stolice, potom uznanie od Maďarského kráľovstva (Horthy), ďalej Francúzskym štátom (Vichy), Thajské kráľovstvo (Siam), Barma, Mandžusko satelity militaristického Japonska; de facto et de iure uznali slovenský štát aj tri latinsko-americké štáty Libéria, Ekvádor, Kostarika). Z európskych veľmocí uznali slovenský štát Veľká Británia (4. mája 1939) a Francúzska republika (14. mája 1939) – obe iba de facto, teda neuznali ho de iure (neodvolateľne, definitívne s konečnou platnosťou). Po útoku Nemecka na Poľsko, po zapojení sa slovenského štátu do tejto vojny (poskytnutím územia na agresiu a tiež vojenských jednotiek) zrušili Veľká Británia a Francúzsko toto uznanie de facto. Prejavilo sa to tým, že obe tieto západné mocnosti zrušili svoje konzuláty v Bratislave. Znamenalo to, že ani jedna veľká demokratická mocnosť nenadviazala diplomatické styky s vojnovom Slovenskou republikou a neuznala ju de iure, teda neuznala ju ako právne jestvujúci štát.

Po vojenskom zrútení Poľska, a ďalej v intenciách Paktu o neútočení (23. 8. 1939) nastúpil v Bratislave ako vyslanec ZSSR Grigorij M. Puškin. A v Moskve sa akreditoval ako vyslanec Slovenskej republiky v ZSSR Dr. Fraňo Tiso. Medzinárodnoprávne ZSSR uznal Slovenskú republiku de facto aj de iure. Prejavom tohto uznania bola aj výmena diplomatov, ktorý vo svojich misiách pôsobili do júna 1941, do útoku na Sovietsky zväz. Uznanie slovenského štátu ZSSR sa používa ako silný argument pre závery, že Slovenská republika jestvovala nielen fakticky, ale aj právne. Dve vtedajšie veľmoci obdobia „podivnej vojny“, politologicky totalitné štáty, právne perfektným konaním uznávali slovenský štát a ich misie sídlili v Bratislave. Po napadnutí ZSSR (22. júna 1941), kedy sa druhá svetová vojna stala vojnou ozajstnou, sa zmenili aj diplomatické súradnice. Namiesto neprirodzeného, taktického, a z oboch zmluvných strán predstieraného paktu o neútočení sa vytvorila protihitlerovská koalícia. Uznanie slovenského štátu, diplomatické styky ZSSR s ním zanikli ako konania a vzťahy urobené s nie vážnym úmyslom a trvalým zámerom, a to zo strany Moskvy aj Bratislavy. Slovenský štát okamžite po nemeckom útoku pripojil sa horlivo do vojnového ťaženia do proti boľševickému Rusku, ktoré už nebolo pre neho slavianske. A ZSSR uzavrel už mesiac po začatí útoku proti nemu dohodu s ČSR (emigračnou vládou v Londýne), a oba tieto štáty vyhlásili, že neuznali Mníchovskú dohodu, ani vyhlásenie samostatného slovenského štátu, ani zriadenie Protektorátu. Diplomatické uznanie slovenského štátu zo strany ZSSR sa takto nepovažovalo za relevantné. Bola to diplomatická epizóda, hra v medzinárodne neprehľadnej situácii.

 

Medzinárodné právo tohto obdobia sa tvorilo akoby dualisticky, vedľa seba a proti sebe. Autormi jedného prúdu boli štáty patriace do Osi: Berlín – Rím – Tokio a druhý prúd tvorili štáty, z ktorých sa od roku 1941 vytvorila protihitlerovská koalícia. Výsledok vojenského konfliktu medzi nimi rozhodol, ktorá z týchto sústav bude historicky a mocensky zatratená a politicky a morálne sa ocitne na smetisku dejín a ktorá z nich bude určujúcim prúdom, systémom medzinárodnej spravodlivosti, pravidiel vzťahov medzi štátmi aj v povojnovej mierovej budúcnosti svetového spoločenstva. Nemecká nacistická koncepcia medzinárodného práva sa usilovala vytvoriť tento systém pravidiel medzi štátmi, zvrchovanými, polozvrchovanými a závislými na pilieroch germánskej svetovlády (pangermanizmu), a to princípov známych ako Lebensraum, Blut und Boden, (životného priestoru, krvi a pôdy), zásadách rasovej nadradenosti a podradenosti. V tomto konglomeráte údajných zásad, slovenský štát, ktorý vyhlasoval, že vznikol na základe sebaurčovacieho práva slovenského národa, zásady patriacej do prirodzeného práva, mohol iba prechodne, dočasne jestvovať, do očakávaného triumfu nacizmu. Potom mu bol súdený exit, zánik aj faktický.

Právne jestvovanie alebo právne nejestvovanie vojnového slovenského štátu sa riešilo a vyvíjalo v dilematickej konfrontácii s právnou koncepciou neprerušeného trvania československého štátu aj po Mníchovskej dohode (29. 9. 1938), aj po 14. a 15. marci 1939 (vyhlásení slovenského štátu a nastolení Protektorátu Čiech a Moravy). Na rovnakom a tom istom území Slovenska nemohli jestvovať súčasne dva štáty. Iba časť územia Slovenska, ktorá bola od neho odtrhnutá viedenskou arbitrážou, ktorú anektovalo maďarské horthyovské kráľovstvo, iba táto časť územia protiprávne, prechodne patrila inému, tretiemu štátu. Aj z hľadiska nacistického právneho systému, v ktorom mal slovenský štát status – nie spojenca, ale útvaru s tzv. chránenou suverenitou. Politického útvaru, ktorý má svojho protektora, ochrannú mocnosť. Vyhlásenie slovenského štátu (14. 3. 1939) bolo podmieňujúcim spôsobom zviazané s nevyhnutnosťou, aby uzavrel s Nemeckou ríšou – aj „Zmluvu o ochrannom pomere“ (Schutzvertrag), 18. – 23. marca 1939. Obsahovala záväzok o vedení zahraničnej a vojenskej politiky v súlade s Ríšou. Vyplývala z toho spomenutá „chránená zvrchovanosť“, v žiadnom prípade z toho nevyplývala  neobmedzená, ani úplná suverenita, ale vzťah závislosti, vazality – vzťah lénnika (vazala) k tomu nacisticko-feudálnemu pánovi (seniorovi). Podľa ďalších zmlúv s Ríšou bolo dohodnuté (skôr nanútené, ale vzápätí servilne prijaté), že na území Slovenska sa vytvorí „ochranná zóna“ (v ktorej bude mať Nemecko vojenské objekty a útvary, a ktoré bude vyňaté zo slovenskej jurisdikcie, a rozhodovať v tejto zóne budú nemecké orgány, podľa nemeckého práva. Nielen zdanlivá suverenita slovenského štátu, ale aj jej nacistické vydanie, t.j. „chránená zvrchovanosť“ bola aj zriadením „ochrannej zóny“ (na území od Malaciek, Kuchyne, západnej časti Bielych Karpát, popri hraniciach s Protektorátom, až po Žilinu) v tomto priestore úplne vylúčená. Dohodou o vojnovom hospodárstva (z 30. januára 1940) prešli najdôležitejšie slovenské  priemyselné podniky pod priamu kontrolu Nemecka. V marci 1941 schválila slovenská vláda odpredaj železiarskych závodov v Podbrezovej, v Hronci, banských závodov v Tisovci Koncernu H. Göring Werke. Slovenská republika dňa 24. novembra 1940 pristúpila k Paktu troch mocností. Potvrdila tým spojenectvo s Nemeckom, Talianskom a Japonskom. Zaviazala sa súčasne viesť rovnakú zahraničnú politiku ako tieto mocnosti, z čoho vyplynula aj jej povinnosť vypovedať vojnu, zúčastniť sa na vojnovom ťažení, do ktorého sa pustili tieto fašistické štáty. Do slovenských inštitúcií, ministerstiev, štátnych úradov nastúpili od septembra 1940 aj nemeckí poradcovia (berátori). Aj slovenské rímsko-katolícke kresťanstvo sa pokúsil prezident a vodca zosúladiť s nemeckým nacionálnym socializmom. Aspoň v rámci svojej príležitostnej homílie. Bolo to už príliš pre slovenských biskupov aj Svätú stolicu. Systém štátu nezodpovedal ani atribútom republikanizmu (hoci sa vyhlásil za republiku), ani parlamentarizmu, a nedokázal sa plne transformovať na stavovský,  fašistický korporatívny režim (podľa modelu B. Mussoliniho), ani na vodcovskú, nacistickú formu štátu (HSĽS ako štátostrana, prezident ako vodca). Zo všetkých týchto systémov a foriem prebral niektoré znaky, ale len eklekticky, ako neusporiadanú zmes.

(Pokračovanie)