Vojna detskými očami

Július Voskár, Jozef Havran
Počet zobrazení: 2479

Keď po roku 1989 vznikali literárne kluby na Slovensku ako huby po daždi, predpokladalo sa, že budú doménou prevažne mladých autorov. Spočiatku to aj tak bolo, ale postupne si do nich nachádzali cestu aj zrelí muži a ženy, ktorým pracovná vyťaženosť a starostlivosť o rodinu nedovoľovala dať priechod vlastnej tvorivosti a na prahu dôchodkového veku popustili uzdu myšlienok, názorov a skúseností a vložili ich do vlastných literárnych výtvorov.

75_logo_843.jpg

Banskobystrický literárny klub LITERA 2 vznikol roku 1991 a je súčasťou aktivít Literárneho a hudobného múzea (teraz včleneného do ŠVK). Doterajších 27 vydaných zborníkov z jeho tvorivej činnosti prezentuje pestrú škálu poézie, prózy, literatúry faktu a je svedectvom myšlienkového bohatstva ľudí na vekovej osi od tínedžerov až po... A práve tí v kategórii +75 načreli do osobných zážitkov z detstva, keď sa pred 75-mi rokmi rodila sloboda po rokoch vojnového diania. Priestor v tomto príspevku dostanú dvaja seniori – Július Voskár a Jozef Havran, zhodou okolností obaja elektrotechnici, vášniví rádioamatéri a zábavní ľudia, ktorí našli záľubu aj v literárnej tvorivosti. Na klubových stretnutiach často práve oni vnášali veselosť a optimizmus do niekedy pesimizmom presiaknutých mladých rozorvaných duší...

Ivoskar.jpgng. Július Voskár (*1932 † 2019) pochádzal od Banskej Bystrice a povstalecké obdobie prežíval ako 12-ročný chlapec, po strate matky v rodine strýka v Uľanke. Tam sa odohrala aj udalosť, ktorú ako dospelý spracoval do kratšieho príbehu. Hoci to exaktne nepomenoval – išlo o akciu partizánov v okolí Starých Hôr, známu ako Ostrý prepad.

Z chlapca sa po vyštudovaní elektrotechniky stal pedagóg na Strednej priemyselnej škole Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici a v kontakte s mladých ľuďmi si zachovával sviežosť mysle a úprimnú vieru v človeka – ako člen OZ humanistov Prometheus.

 

Skutočný príbeh z druhej svetovej vojny
 

V každom človeku sú ukryté temné i svetlé stránky. Ktorá z nich sa prebudí a ovládne život človeka? Ktorá z nich bude mať priestor prejaviť sa? Od čoho to závisí?

Odklínadlom často býva slovo, slovo vodcu, ktorý dokáže odkliať v jednotlivcovi aj v masách šľachetné konanie, ale aj vrahov. Môžu za to životné okolnosti, do ktorých sa človek náhodne či zákonite dostáva.

Boli mrazivé januárové dni roku 1945, keď do Uľanky prišla so svojím veliteľom čata pekne urastených, dvadsať-, dvadsaťpäť ročných nemeckých vojakov, oblečených v uniformách SS. Ubytovali sa na píle v hornej časti obce, v robotníckych barakoch. Boli veselí, šantiví, niektorí s vyznamenaniami.

Moja stará mama práve dovarila čiernu kávu, pripravenú z melty s trochou cigorky. Jej vôňa sa dostala cez otvorené dvere na dvor a prilákala dvoch mladých esesákov.

Predstavili sa, Hans a Jürgen.

– Ich bite auch kaffe, Tante. Mäglich?

Stará mama robievala ako slúžka v prešporských židovských rodinách, vedela teda pomerne dobre po maďarsky aj po nemecky. Odpovedala však po slovensky.

– Ale môžeš, a podala mu hrnček s kávou.

Hans a Jürgen s neskrývanou chuťou vypili po pollitrovom hrnčeku, tuším aj poďakovali. Možnože takú pili aj doma, a možno im to trochu pripomenulo ich mamky a domov. Bože, akí sú mladí, plní života a už idú vraždiť – pomyslela si starká. Bolo verejným tajomstvom, že sa pripravujú na boj s partizánmi v okolí Starých Hôr. Aj keď nečakala odpoveď, spýtala sa:

– Wo gehen sie?

– Schiesen partizan, nach Stara Hora. Preriekol sa Hans. Jürgen sa na neho vyčítavo pozrel, že prezradil to, čo nemal.

Na rozľahlom dvore píly, ktorá bola v prevádzke aj po potlačení Povstania a odchode partizánov i vojakov do hôr, sa pripravoval zaujímavý povoz. Na ľahkých saniach, podobných bričke, bola z dosák vytvorená plošina s akousi lavičkou, a na nej bol na trojnohe pripevnený ťažký guľomet.

Druhého februára 1945 pochodovalo 36 mladých esesákov, ozbrojených samopalmi, ručnými granátmi, pancierovými päsťami a plameňometmi na trestnú misiu smerom k Starým Horám. Mrzlo, sneh vŕzgal pod bagandžami vojakov. Za nimi, na saniach ťahaných pekným bielym koníkom, sa viezol ich veliteľ. Zasneženou starohorskou dolinou sa z guľometu na saniach ozývali krátke dávky. To koníka dosť znervózňovalo, ale zato posmeľovalo esesákov kráčajúcich v trojstupe. Na streľbu nik neodpovedal.

K Starým Horám sa nedostali. Partizánska skupina, operujúca v jej okolí, ich čakala ukrytá v lesíku na ľavej strane cesty, pred dedinou povyše horárne. V prestrelke, trvajúcej niekoľko minút, zastrelila 24 mladých, šantivých mládencov, teraz esesákov nemeckej armády. Dvanásti boli zajatí, deportovaní do osady Rybô a tiež zlikvidovaní. Ich veliteľ, vidiac čo sa deje, sane rýchlo otočil a jediný prežil.

O dva dni neskôr bol furman z Polkanovej donútený spolu s ďalšími chlapmi naložiť telá postrieľaných na rebriňák a doviesť na pílu v Uľanke. Boli medzi nimi Hans aj Jürgen.

Drevené truhly z dosák im vyrobili robotníci na píle. Keď ich pochovávali na Jariabkovej parcele pri Černastej, bol odmäk. Aspoň sa chlapom ľahšie kopali hroby. Dnes je tam postavený poschodový dom č.110.

(Publikované v zborníku literárneho klubu LITERA 2 v Banskej Bystrici Už viem v roku 2012)

havran.jpg

Ing. Jozef Havran (*1936) sa narodil v Hronskom Beňadiku, vojnové roky prežíval v Žarnovici a Revištskom Podzámku, jeho citlivá detská duša vnímala dianie a uchovávala si ho do zrelých rokov, keď ho prostredníctvom literárnej črty ponúkol súčasníkom.

Po vyštudovaní SVŠT nastúpil do zamestnania v Tesle Liptovský Hrádok, neskôr do ZVT v Banskej Bystrici, kde žije doteraz. Jeho literárne aktivity sa pretavili do zbierky poézie Tisíc snov, do kritických sentencií, ale i do prozaických spracovaní príbehov historických osobností z regiónu, pričom najviac pozornosti venuje Jozefovi Murgašovi. 
 

Boli sme deti a bola vojna
 

Na začiatku augusta 1944 sme boli traja súrodenci, dvaja bratia a mladšia sestra. Najstarší mal jedenásť rokov, ja som mal o tri roky menej a sestrička bola štvorročná. Bývali sme v Žarnovici, ale len druhý rok, v prenajatom jednoizbovom byte u Škarbov. Po dokončení novostavby nášho domu vo Sv. Benediku (dnes Hronský Beňadik) sme sa mali vrátiť domov.

S bratom sme mali pred sebou ešte mesiac prázdnin. Na mňa potom čakala tretia trieda rim.- kat. ľudovej školy. Brat sa hrdil prvou triedou meštianky. Pomyslenie na to, že v dome zatienenom košatým gaštanom sa už zanedlho budeme učiť pri petrolejke ma hnevalo. Dom nebol elektrifikovaný. V zadnom trakte sa tiesnila ďalšia, zatiaľ bezdetná dvojica manželov Vicianovcov. Obaja sme mali tušenie, že prázdninová sloboda, už aj tak obmedzovaná častým dozorom pri neposednej sestričke Helenke, sa scvrkne ešte viac. Mamino bruško nás privádzalo do úžasu a otec bol stále nervóznejší. Ako cezpoľný poštový doručovateľ pracoval desať, niekedy aj dvanásť hodín denne. V Žarnovici sme nemali príbuzných, ani známych. Buď sme s bratmi Koklesovcami naháňali ryby v potoku, alebo sme sa hrali na obľúbenom strome v ovocnej záhrade Štátnych lesov na partizánov a Nemcov. Okrem toho som sa ja priúčal od Pištu Šaligu zhotoveniu malého furmanského vozíka, neskôr aj sedliackeho s drabinami na zvážanie obilia a sena.

Najmladší brat nás prekvapil siedmeho augusta. Jeho narodením sa zrútil zabehaný spôsob prázdninového života. Spávali sme všetci v jednej izbe. Nočné kŕmenie a prebaľovanie bračeka sme zakaždým prebdeli, až kým sme si nezvykli.

Rozhovory dospelých, ktoré sme všemožne odpočúvali, sa okrem vyčíňania partizánov a bitky pri Stalingrade týkali zákazu nočného vychádzania z bytov. Zakrátko aj bombardovania Dubovej. Húfy bombarďákov, lietajúcich ďalej na východ, sme pozorovali poležiačky na lúke pod Kalváriou. O narátanom počte sme sa vytrvalo škriepili.

Raz ráno, cestou do kostola, chcejúc miništrovať pri omši, našiel som prvú nábojnicuz vojenskej pušky. To bol pre mňa nezvratný dôkaz, že sa niečo chystá. Kúpanie v Hrone námotec definitívne zakázal. Boli sme potrební doma, museli sme sa zdržovať nablízku.

Keď sme sa v júli 1942 presťahovali do Žarnovice, na stenách niektorých domov boliveľké nápisy vápnom „Šaňo Mach – Židov strach!“ Brat mi onedlho podal vysvetlenie, že židovské rodiny aj s deťmi odvážajú na práce do Poľska. Divil som sa prečo aj s deťmi, veď manžel tety Aničky, fúzkatý Koloman, tiež odišiel pracovať do Nemecka ale sám. Bol som presvedčený, že ani vo vojne sa deťom a ich mamám nijakovsky neubližuje.

Koncom augusta k tým nápisom pribudli výzvy „Mor ho!“ Brat ma poučil, čo znamenajú. Vypuklo povstanie proti Nemcom. Vysvetlil mi, čo je to mobilizácia, slovo veľkým písmom na letákoch zhodených lietadlom a že otec asi odíde k vojsku. A keby brat mal o päť rokov viac, šiel by ako dobrovoľník. Položil si pravú ruku na srdce, ľavú so zaťatou päsťou vymrštil nad hlavu a do ucha mi skríkol „Mor ho!“ Párkrát som to po ňom zopakoval.

Ukazovalo sa, že reči o partizánoch sú pravdivé. Zničili vlakové tunely pri Strečne a Kraľovanoch. Obsadili Turčiansky Sv. Martin a spojili sa s posádkou slovenských vojakov. O pár dní postrieľali skupinu Nemcov vracajúcich sa rýchlikom z Rumunska. Rádio sme nemali, ale v ten deň, keď začala vysielať povstalecká Banská Bystrica, sused vyložil prijímač do otvoreného okna. Vzrušenie hlásateľa sa razom prenieslo i na mňa. Prenikol ma dovtedy neznámy pocit a naskočila mi husia koža. Pochopil som, že sa začalo diať niečo pre dospelých ľudí veľmi nebezpečné.

Večer, keď si otec myslel, že spíme, povedal mame, že okolo Žiliny sa už bojuje. A že vedúci pošty mu prikázal, aby do ničoho nepchal nos, lebo ho potrebuje. Pred mobilizáciou ho ochráni. Spadol mi kameň zo srdca, ako sa hovorieva. Bolo mi ľúto mamy, veď čo by si počala s nami deťmi bez otca?

Letné prázdniny sa nadobro skončili. Noci začali byť chladné. Začiatok školského roka odložili na neurčito. Brat a ja sme plesali. Rodičia to prijali s uľahčením. Mohli sme byť naďalej nápomocní mame.

Niektoré ráno na konci prvého septembrového týždňa nás z domu vytiahla pochodová pieseň z mužských hrdiel. Bývali sme na skok od kultúrneho domu, odkiaľ spev prichádzal. Boli sme medzi prvými maloletými obdivovateľmi chlapov, oblečených prevažne v civile, ale rezko pochodujúcich smerom pod Kalváriu, kde bola lúka vhodná na vojenské cvičenie. Mohli sme sa prizerať z patričnej vzdialenosti, od cesty v mieste, kde sa križovala s koľajnicami lesnej železnice vedúcej do Kľakovskej doliny. Sedeli sme na okraji jarku a viedli zasvätené reči o všetkom, čo sme dovtedy zachytili z rozhovorov dospelých.

Výcvik viedli vojaci v uniformách s výložkami. O hodnostiach a zbraniach ma na druhý deň poučil opäť brat. Bol členom bandy starších od nás, sedávajúcej oddelene. Spolu s dvoma Koklesovcami a s Tiborom Macnaverom vraj nakukli aj do kinosály, kde na slamených strožliakoch spávali povstaleckí vojaci a dobrovoľníci. O niekoľko dní sme spievali s nimi, pochodujúc v úctivom odstupe: „Okolo mesiaca kruhy sa sťahujú, žarnovické dievčatá, žarnovické dievčatá, tisíce hľadajú./ Tisíce hľadajú samé ich nemajú, len tú jednu sukničku, roztrhanú spodničku, čo na sebe majú.“ A spievali sme aj sami počas predčasne končiacich naháňačiek v obľúbenej korune jablone.

Naše hry celkom prestali asi v polovici septembra, len čo sa do Žarnovice dostala správa, že partizáni pri Malých Uherciach utrpeli straty, mnohí boli zajatí a Nemci obsadili Oslany. Potom sme sa stali svedkami skľučujúcej udalosti. Neviem prečo sa to stalo. Posádkav kultúrnom dome dostala falošnú správu, že od Veľkého Poľa prichádzajú nemecké tanky. Nečakaný poplach vyvolal paniku. Povstalci sa dali na útek smerom k Dolným Hámrom. Bolo neskoro popoludní, snáď už podvečer, keď sa unavení a zahanbení vracali, pretože ich viazala prísaha.

My chalani sme nezistili, že by mali vybudovanú obrannú líniu zákopov v smere možného príchodu Nemcov od Voznice, po novej betónke. Asi s takým prípadom nemuseli počítať. Ale na to, aby mohli účinne zasiahnuť proti ich príchodu od Veľkého Poľa boli od Horných Hámrov veľmi vzdialení a žiadne autá na prepravu sme nevideli. Darmo sme si lámali hlavyakú mali úlohu, keď sa do poslednej chvíle zdržiavali v kultúrnom dome.

Skutočný útok na Žarnovicu Nemci podnikli koncom septembra dolinou od Veľkého Poľa. To, čo sme chvíľu videli s bratom v priestore medzi kultúrnym domom a Kalváriou, námstačilo na pochopenie úlohy našich povstalcov. Na Kalvárii sa objavil nemecký tank, asi dosť nečakane. Vojaci vybiehali oneskorene z kultúrneho domu a z priekopy vedľa cesty strieľali z pušiek proti tanku. Dve protitankové pušky, ak ich aj vyskúšali, neboli úspešné.

Protitankový kanón v záhrade blízko školy nemali čas použiť. Len čo nás otec zahnal do pivnice domu, v ktorom býval riaditeľ meštianskej školy pán Môcik, keď predtým do nej odviedol mamu s nemluvniatkom Vinckom a sestru, streľba náhle utíchla. Prestrelka bola krátka a neúčinná. Kto si chcel z povstalcov zachrániť život, musel včas utekať smerom k Hronu.

Do pivnice vrazil zadychčaný slovenský vojak v uniforme. Zrejme do poslednej chvíle strieľal a utiecť už nemal kam. Úpenlivo prosil o civilné šaty na prezlečenie. Nikto nemal so sebou rezervné šaty. Náš dom bol blízko, iba cez cestu. V otcovi sa pohlo svedomie. Šťastne prebehli a dal vojakovi starší oblek. Otec sa väčšinou pohyboval v poštárskej uniforme. Prezlečený vojak odišiel cez humno. A možno sa v Škarbovej stodole ukrýval do zotmenia.

Otec sa potom vrátil. Zakrátko po ňom prišli Nemci. Počkali kým pivnicu vyprázdnime a potom ju prezreli. Neskôr sme sa s bratom dozvedeli, že úsek cesty od Veľkého Poľa bránila iná skupinapovstaleckých vojakov. Mali aj opancierovaný autobus s protitankovým kanónom na korbe. Jeden z nemeckých tankov ešte pred Hornými Hámrami zrejme odbočil doprava a keď obišiel Kožený vrch dostal sa za Kalváriu. Z oboch smerov mohli Nemci vyraziť súčasne, aby sa obchvat dokonale vydaril. Len tak sme si vedeli vysvetliť, prečo posádka z kultúrneho domu neskoro zaujala obrannú pozíciu, až keď sa tank rútil dolu z Kalvárie. Pancierový autobus dostal plný zásah na rovnom úseku cesty skôr ako mohol ohroziť iný útočiaci tank. Požiar dokonal jeho skazu. Obrancovia museli ustúpiť pred presilou nemeckej pechoty nasledujúcej za tankom. Úbohá výstroj a výzbroj povstalcov nedávala žiadnu nádej na úspech proti vybavenosti nemeckej armády.

V kinosále kultúrneho domu sa ubytovala menšia nemecká posádka. Veci, ktoré tam zanechali povstalci, boli vyhodené pod nízkym múrikom ohrady oddeľujúcej areál od ulice. Nikto nás neodohnal, keď sme si prezerali rozličné potreby na holenie, listy a fotografie.

Onedlho, asi začiatkom októbra, nad Žarnovicu sa prihnalo nemecké lietadlo prenasledované povstaleckou stíhačkou z letiska Tri duby. Nemecké lietadlo dostalo zásah, nechávalo za sebou dymový chvost a strácalo výšku. Zbavilo sa záťaže, bomby vybuchli na okraji mesta pri Hrone. Aj tak sa mu nepodarilo núdzové pristátie. Zrútilo sa tesne pri železničnej stanici a horelo. Pilotovi sa neotvoril padák. Usmrtil ho náraz do steny rodinného domu. Videl som prvú zohavenú mŕtvolu vojaka. Na druhý deň bol pokoj. Smel som ísť miništrovať na rannú omšu.

Po tejto udalosti sa otca zmocnili obavy o naše životy. Hoci sa už nič podobné nezopakovalo rozhodol, že približovanie sa frontu ruských vojsk prežijeme v blízkom Revištskom Podzámčí. Ako poštár ho poznal a ľudí tiež. Na dolnom okraji obce bol neobývaný obecný dom.

Niekoľko dní hromadiacej sa pošty, pre nefunkčnosť úradu počas ohrozenia Žarnovice, otcatak zamestnalo, že na sťahovanie ani nepomyslel. Ešte pred obsadením Banskej Bystrice, koncom októbra, život v Žarnovici sa normalizoval pod dozorom nemeckých vojakov. Chodili sme do školy, do kostola, pomáhali sme mame a tajne rozmnožovali zbierku nábojníca niekoľkých ešte nepoužitých nábojov do pušky. Na blšom trhu nášho detského podsvetiamali nevyčísliteľnú cenu.

Posledný šok pred sťahovaním sme prežili, keď sa otec nevrátil zo služby do neskorých večerných hodín. Sused Vician priniesol správu, keď sa odvážil vyjsť z úkrytu a za tmy prišieldomov. Nemeckí vojaci pochytali chlapov a zatvorili ich do jednej stodoly. Bol medzi nimi ajotec. Nepomohli mu poštárske služobné šaty ani doručovateľská kapsa. Mama sa ihneď vydala za prednostom pošty, aby ho uprosila urobiť niečo pre otcovo prepustenie. Ten užpátral, prečo sa otec nevrátil do úradu a dozvedel sa o jeho zajatí. Vedel dobre po nemeckya mal vplyvných známych. Na veliteľstve sa mu podarilo presvedčiť, že bez skúseného poštára – doručovateľa sa prevádzka pošty nezaobíde. Otca prepustili neskoro v noci. Ostatných na druhý deň odviezli na prácu do Nemecka.

Na Podzámčie nás otec presťahoval asi v polovici novembra. On kvôli práci zostal v Žarnovici a navštevoval nás v dňoch, keď do obce prinášal poštu. Obec mala školu, takzvanú jednotriedku. Pán učiteľ Gašparík nás s bratom posadil medzi svojich žiakov, abynás žarnovická škola neviedla ako absentérov. Prízemná budova školy na miernom návrší bola najbližšie k Hronu. Za ňou bola zvonicaa potom obecný dom, naše nové bývanie. Ostatné domy Podzámčia sa tiahli do vnútra dolinypod zrúcaninami hradu. Na Hrone bol ostrov. Priľahlé rameno s hlbokou a pomalou vodoubolo pokryté tenkým ľadom. O pár dní sa prihlásil aj prvý sneh. Nárokovali sme si zimné radosti ako po minulé roky. Naše moderné sane, kúpenév obchode, na návrší za školou vyhrávali rýchlostné preteky so saňami vyrobenými podomácky.

Zúfalú situáciu, do ktorej sa dostali rodičia sme vnímali pomaly. Boli sme ustavične hladní a mama nám nemohla kedykoľvek podať ani krajec chleba s masťou. Horko-ťažko sa otcovipodarilo nájsť v osade za rybníkom gazdu, ktorý nám mohol predávať mlieko. V neprítomnosti otca sme s bratom mali na starosti jeho donášku. Nosili sme aj pitnú vodu odsusedov a vodu z Hrona na umývanie a pre kúpanie Vincka. Mali sme málo dreva na kúrenie, menej často sa pralo a o kúpaní všetkých sme mohli iba snívať. Až do Vianoc sme žiadnevýhody presťahovania zo Žarnovice nepocítili. Naopak. Plynulé zásobovanie rodiny sa otcovinedarilo. Vyžadovalo viac námahy a peňazí.

Cez vianočné sviatky Nemci zosilnili stráženie oboch mostov na Hrone, železničnéhoi cestného. Hron medzi Revišstkým Podzámčím a Bzenicou prechádzal z pravého tesnéhookraja doliny na ľavý tesný okraj a tvoril tak prírodnú prekážku pre pohyb vojsk. Častejšiea nečakane prichádzala hliadka aj do obce. Pána učiteľa neraz vyvolala z triedy na rozhovor. To sme už aj my deti vedeli, že po Vianociach Nemci prepadli neďalekú Prochoť, odvliekliniekoľko ľudí, lebo vraj pomáhali partizánom v horách Vtáčnika. Raz sa aj u nás v Podzámčí cez deň objavili partizáni a odniesli si skromnú poživeň. Potvrdili zvesť o tom, že Nemcivypálili Kľak, Ostrý Grúň a vyhnali ľudí z Hrabičova a zo Župkova. Zakrátko potom, asi nazačiatku februára, sa do obce nasťahovala menšia posádka Nemcov. Vyučovanie sa skončilo.

Školské lavice sa ocitli na dvore, vojaci obsadili školu. Vzali si aj našu prednú izbus výhľadom na Hron. Spávali v nej vojaci po strážnej službe. Predsieň zostala spoločná. Mimoriadne prázdniny nám deťom prišli vhod. Ešte stále nás úplne nepremohol strach. Tak sme napríklad videli zblízka ako vojaci ničili železničnú trať a telegrafné stĺpy. An ivojenské vlaky už nepremávali. Vraj bolo počuť slabú streľbu z kanónov od východu. Po boku obecného domu bola pivnica čiastočne zapustená do zeme. Otec a dvaja susedia ju obložili guľatinou a brvnami siahovice. Pod prístrešok na nízku povalu nanosili stavebný odpad a kŕče nepoštiepaných klátov dreva na kúrenie. Začiatkom marca sme sa tri rodiny tiesnili v pivnici, akonáhle streľba od Hliníka nad Hronom zosilnela. Všetky mladšie deti sme boli vzadu na vyvýšenom mieste pod klenbou. Vpredu visela petrolejka a pod ňou sa rozložili dospelí. Keď sa raz po sebe ozvalo niekoľko silných výbuchov, plameň v lampe zhasol. Ktosi povedal, že Nemci vyhodili do vzduchu oba mosty. Podmínovali ich, keď zničili železnicu. On bol povinne bol kopať zákopy, aj s inými chlapmi, do svahu železničného násypu. O pár dní doletela správa, že Nemci vypálili aj Prochoť.

 Hrôza sa zmocnila ľudí z Podzámčia! Ženy v pivnici sa modlili, chlapi začali strážiť, či sa vojaci nechystajú pochytať a odvliecť mužov. Ktosi z nich tvrdil, že streľba od Hliníka slabne, vzďaľuje sa. Možno že Rusi postupujú smerom na Sv. Kríž a Zvolen. Južný front smerom Levice - Nitra má vraj náskok a my sme asi v hluchom pásme. Aj počet nemeckých vojakov v obci je menší a nie sú agresívni. Možno každú chvíľu ustúpia cez Žarnovicu a Veľké Pole. Mohol mať pravdu, ale vojaci z Podzámčia odišli až niekoľko dní po obsadení Bzenice na ľavom brehu Hrona Rusmi.  Obe strany vyvolávali prestrelky, kým Nemci nemali prvé straty na životoch. Naša pivnica dostala zásah delovým granátom. Druhá strela prerazila strop prednej izby, zaryla so do podlahy a nevybuchla. Počas tej noci sme v pivnici nezaspali. Vojaci pobehovali, vykrikovali a zrejme sa chystali na útek. Nás nechali na pokoji. Do rána všetko stíchlo.

Skôr ako muži opustili svoje úkryty poslednej noci, o ktorých nevedeli ženy ani deti, brata ja sme sa vytratili na výzvedy do školy. Vonku sa len rozvidnievalo pod zamračenou oblohou. V prvej miestnosti pri okne sedel vojak s ďalekohľadom a vysielačkou. Schmatol pištoľ a zareval „Geveg !“ ukazujúc na dvere. Div som nepustil do nohavíc. Bol to posledný Nemec, ktorého sme videli a druhý v poradí, ktorý nás vyľakal až na smrť.

Ešte predpoludním toho dňa sa na člne preplavilo cez Hron niekoľko ruských vojakov. Kým sa zvítali s obyvateľmi krajných domov a občerstvili, s bratom sme opäť navštíviliškolu. Na dvore bol položený nemecký handgranát fľaškového typu s drevenou rukoväťou. Vyčnievala z nej biela šnúrka. Brat ma odstrčil a zasyčal, že sa ničoho nemám dotýkať prvý. V triede sme našli neporiadok, rozhádzanú školskú knižnicu. Brat opatrne otvoril dvierka napeci a pozorne skúmal jej vnútro. Potom z nej vytiahol ručný vajcový granát. Neodistený. Bol celkom vzadu pece, vraj ako nástraha. Pri prvom zakúrení mal vybuchnúť. Lenže, ako sa ukázalo už o chvíľu, vojaci všetko dôkladne prezreli a iste by ho boli odhalili. Z našej prednejizby tiež vybrali a odniesli nevybuchnutú strelu z dela. Na spiatočnej ceste ju potopili v stredeHrona.

Po návšteve školy sme zamierili k železničnému mostu. Predbehli nás dvaja bratia odsusedov, obaja starší od nás. Mali náskok asi dvesto metrov. Závideli sme im prvenstvo, ale iba krátko. Boli už pri moste, keď sa ozval výbuch a vzápätí srdcervúci nárek mladšieho z nich. Jeho starší brat šiel prvý a stupil na mínu. Na mieste zomrel. Mladší, poranený, nám bežal oproti. Z prvých domov vybehli ľudia, horekovali a nám s hnevom vytýkali hlúposťv počínaní si. Roztrasený otec nás – trasúcich sa ešte viac – vyfackal. Vôbec to nebolelo.

Najrýchlejšie, ako to bolo možné, nás otec presťahoval naspäť do Žarnovice. Nevedel, žena voze s našim imaním sa vezie aj bratov vajcový granát. Veď brat to nepovedal ani mne...

(Publikované v zborníku literárneho klubu LITERA 2 v Banskej Bystrici Taký obyčajný deň v roku 2014)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984