Osmičkové roky v slovenských dejinách

Klub Nového slova sa na svojom poslednom stretnutí v stredu 24. apríla pristavil pri významných míľnikoch slovenských dejín. Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu, politológ a historik Miroslav Pekník zo Slovenskej akadémie vied a bývalý predseda Slovensko-maďarskej komisie historikov Peter Zelenák, ktorý vyučuje na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, rozvinuli diskusiu o historických, a predsa neustále aktuálnych osmičkových rokoch v slovenských dejinách. Pri kolíske slovenskej politiky O prvej z troch vybraných „osmičiek“ - roku 1848, rozpráva Miroslav Pekník: „Rok 1848 je smerodajný pre samostatné politické vystúpenia Slovákov: Bola to práve garnitúra štúrovcov, kto dokázal rozhýbať dovtedajšie stojaté vody národných politických aktivít. Nebolo to ľahké, pretože slovenská spoločnosť bola rozdelená nielen podľa politických názorov, ale aj podľa jazykových a konfesionálnych rozdielov. Od konca 18. storočia sa katolícki vzdelanci zasadzovali za to, že Slováci sú samostatný národ, zatiaľ čo evanjelická inteligencia, ktorá už od 16. storočia používala ako svoj spisovný jazyk biblickú češtinu, sa prikláňala k názoru, že Slováci sú súčasťou československého kmeňa. V 40. rokoch 19. storočia však nastal prelom: Štúrovci – evanjelici, ktorí sami používali biblickú češtinu, zistili, že sa stáva ako spisovný jazyk nefunkčným a Slováci jej prestávajú rozumieť. Prišli s tým, že treba nový jazyk, a v roku 1843 sa na ňom dohodli na fare Jozefa Miloslava Hurbana. Rok 1848 bol tiež rokom revolúcií. Neodohrali sa len v habsburskej monarchii, ale v celej Európe. Niektorí štúrovci, ktorí mali teologické vzdelanie, študovali v Halle či v Mníchove a citlivo vnímali filozofické prúdy a politické smery, ktoré hýbali prvou polovicou 19. storočia. Hľadali v rámci nich platformu pre Slovákov a jednali v dvoch rovinách – jednak v národnej a jazykovej, potom v sociálnej. Prvým kolektívnym politickým vyhlásením, s ktorým vystúpili, boli Žiadosti slovenského národa. Popri národných a sociálnych právach v nich žiadali aj práva čisto politické: Mať vlastný snem, zástavu, atď. Uhorská vláda grófa Batthyányho reagovala zatykačom na troch hlavných predstaviteľov hnutia. Štúr, Hurban a Hodža sa zachránili útekom do Prahy. Na Slovanskom zjazde v lete roku 1848 tam predložili Žiadosti Slovákov a Rusínov podobného razenia ako Žiadostí slovenského národa. Po tom, čo zjazd rozohnala vojenská razia, štúrovci sa stále snažili udržať nastúpený trend a 16. septembra 1848 založili vo Viedni Slovenskú národnú radu. Nasledovalo politické a vojenské vystúpenie na Myjave a v jej okolí. To znamenalo veľký zlom v histórii Slovákov, ktorí po prvý krát zabojovali o svoje práva nielen písomnými žiadosťami, ale aj vojensky. Druhá výprava sa začala v decembri 1848 a tretia v lete 1849. Slováci sa teda konečne zapísali do dejín strednej Európy. Od tejto chvíle prestali hájiť ich záujmy len skupiny vzdelancov, ale zastrešovala ich organizácia – SNR. Aj keď sa v roku 1849 jej existencia končí, tradícia, ktorú započala, bola taká silná, že keď v neskorších obdobiach Slováci uvažovali o nadstraníckej organizácii, do úvahy neprichádzal žiaden iný názov, iba Slovenská národná rada. Tá sa po štúrovskej epoche obnovila znovu v roku 1918.“ Koniec nevydareného „manželstva“ „Podobne ako v roku 1848, aj v roku 1918, počas prvej svetovej vojny, bola slovenská politická elita takpovediac na tepe doby,“ vysvetľuje Peter Zelenák. „Orientovala sa vo vývoji na fronte a v zahraničnej aj domácej uhorskej politike. Chápali aj to, že po prvej svetovej vojne v Uhorsku neostane kameň na kameni. Na prelome rokov 1918 a 1919 sa domáca politická situácia skutočne začala meniť: Politické strany, ktoré na začiatku vojny prejavili lojalitu s vládou a s vojnou, končia s týmto prístupom a začínajú politický zápas. Slovenskou politickou reakciou bola prvomájová mikulášska deklarácia. Na jej prijatie uhorské úrady viac – menej nereagovali. Začali sa ňou vážnejšie zaoberať až v momente, keď sa táto deklarácia, ktorá bola viac-menej spoločenskou objednávkou zahraničného odboja, objavila v zahraničných médiách. V máji 1918 sa konala aj dôverná porada SNR v Martine. Prerokúvali sa na nej rôzne dokumenty o stave SNR, o vývoji a perspektívach, až kým Hlinka nepovedal známu vetu: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo, musíme sa rozísť.“ Následne boli prijaté dve základné uznesenia, ktoré ovpylvnili smerovanie novej slovenskej politiky. Prvé, ktoré hovorí o tom, že súhlasíme so spoločným štátom s Čechmi, že vyžadujeme právo na sebaurčenie a že ČSR sa bude skladať zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. Druhé uznesenie hovorilo o nutnosti vytvorenia SNR. Prvé uznesenie symbolizuje konsenzus, o ktorý sa slovenská politika opierala v celom ďalšom vývoji, a to aj po roku 1918. V septembri toho roku vznikajú dohody o Slovenskej národnej rade a 30. októbra, nezávisle od vývoja v Prahe, kde boli o nás veľmi málo informovaní, sa slovenskí politici prihlásili k ČSR. Nebyť tohto vystúpenia, Slovensko by sa stalo okupovanou krajinou a Československo by tým pádom nemohlo fungovať a presadzovať svoju medzinárodnú akceptáciu na mierovej konferencií v Paríži. Táto „osmička“ znamenala rozhodujúci krok k slovenskej samostatnosti a definitívny rozchod s maďarskou štátnosťou.“ Nebola to iba naša vec... Historik Michal Štefanský vybral zo zložitej problematiky roku 1968 niekoľko dôležitých detailov, ktorých interpretácia je dodnes nejasná a neúplná. „Prvým je výklad výroku Leonida Brežneva „Eto vaše djelo“. Vyslovil ho začiatkom decembra 1968, keď prišiel do Československa na neoficiálnu návštevu na pozvanie Antonína Novotného. Tento výrok sa často interpretuje ako „reformný proces je vaša vec, nebudeme sa do toho miešať“. To však nie je pravda. Pravú podstatu svojho zmýšľania vyjadril Brežnev v telefonickom rozhovore s predsedom Maďarskej socialistickej robotníckej strany Jánosom Kádarom o tri dni neskôr. Povedal toto: „Chcel som zasiahnuť. Chcel som ovplyvniť predsedníctvo ÚV KSČ, hovoril som so všetkými členmi predsedníctva vrátane Dubčeka štyri a pol hodiny. Lámal som ich, aby odložili rozdelenie funkcie tajomníka strany a prezidenta – ale nepodarilo sa mi to.“ Brežnevova cesta bola teda fakticky neúspešná. Výrok „eto vaše djelo“ znamenal „rozdeľte si funkciu prezidenta a prvého tajomníka – do toho nás nič, ale máme eminentný záujem, aby prvým tajomníkom bol náš človek“. Sovieti teda vôbec neboli v roku 1968 ľahostajní k československým záležitostiam, naopak, pozorne ich sledovali. Druhá, omnoho závažnejšia vec je vývoj na Slovensku od 21. do 28. až 29. augusta. V tomto čase prebiehalo permanentné zasadanie ÚV KSS, ktoré vyústilo do mimoriadneho zjazdu. Prvé zasadanie sa uskutočnilo 21. augusta 40 minút po polnoci. Zvolal ho Miloš Hruškovič, zastupujúci Vasiľa Biľaka, ktorý dva dni predtým odcestoval na zasadanie ÚV KSČ. Je zaujímavé, ako interpretoval Miloš Hruškovič vstup spojeneckých vojsk: „Volala politická služba ÚV KSČ z Prahy, že na naše územie vstúpili spojenecké vojská na pozvanie prezidenta republiky a predsedníctva ÚV KSČ. Všetci, kto ste členovia predsedníctva, vyjadrite sa, či s takýmto rozhodnutím súhlasíte.“ Nastala veľmi zaujímavá a rázna diferenciácia: Na jednej strane stál Miloš Hruškovič, Pecho a Janík, ktorí súhlasili. No Falťan bol proti a Ťažký, Zrak, Daubner a Colotka boli nerozhodní. Na druhý deň rokovanie pokračovalo. Hrozilo pritom, že predsedníctvo ÚV KSS prijme vyhlásenie, ktoré bude totožné s vyhlásením sovietskej propagandy – že spojenecké vojská sem prišli na pozvanie. Prvé, čo sa Gustáv Husák spýtal na zasadaní predsedníctva druhý deň po vpáde vojsk, bolo: „Kto z vás, čo tu sedíte, pozval vojská alebo vie, na čie pozvanie sú tu?“ Nikto však nereagoval, aj keď túto výzvu zopakoval ešte dvakrát. Dvadsiateho tretieho augusta dostal Husák mandát, aby zastupoval Slovensko v mene predsedníctva ÚV KSS a SNR na rokovaniach v Moskve. Mandát spočíval v tom, aby žiadal prepustenie šiestich osôb z internácie a aby vojská opustili Československo. Na iné ho mandát nesplnomocňoval, situácia sa však vyvíjala inak: Zvrat nastal, keď mestská organizácia KSS na čele s Jozefom Zrakom vehementne vyhlásila, že ak je predsedníctvo KSS neschopné, preberajú moc, zvolajú zjazd a dospejú k takému rozhodnutiu, aby neostali na posmech ľudu. Plenárne zasadnutie tento návrh odsúhlasilo, vrátane dôležitého vyhlásenia, že Komunistická strana Slovenska sa hlási ku všetkým záverom vysočanského zjazdu. Neskôr totiž podpísali Moskovský protokol, v ktorom sa píše, že vysočanský zjazd je neplatný. Obrat situácie, keď 25. 8. preberá po Hruškovičovi vedenie Anton Ťažký, je zásadný z niekoľkých hľadísk. Okrem toho, že Slovensko by v opačnom prípade ostalo na posmech, hrozil aj vážny česko-slovenský konflikt. Praha totiž udalosti interpretovala tak, že Slováci sú zmierliví k vstupu vojsk. Rozmiestnenie sovietskych vojsk sa u nás uskutočnilo tak isto ako v Maďarsku a v Poľsku – na dobu neurčitú. Tajná časť Moskovského protokolu hovorila o 75-tisícoch vojakov, v roku 1991 ich z republiky odchádzalo 73 500.“ Skúsenosti z publika Na diskusii Klubu Nového slova sedelo v publiku niekoľko aktívnych účastníkov udalostí Pražskej jari. Jedným z nich bol Jozef Zrak, v roku 1968 tajomník ÚV KSS, ďalší bol Zdeno Bartoš, ktorý v šesťdesiatych rokoch patril medzi popredných československých technikov, akademikov a politických funkcionárov. „V roku 1968 som bol na pracovnej ceste na Ukrajine,“ rozpráva Z. Bartoš. „Pri družnej zábave v byte hlavného inžiniera štátneho stavebného podniku Metrostroj som sa dozvedel, že Československo bude obsadené. Dohodli sme sa s prítomnými kolegami, že túto informáciu nevynesieme mimo našej skupinky, aby nenastali nepríjemnosti. V nasledujúcich týždňoch sme cestovali po Sovietskom zväze. Keď sme boli v Odese na besede s jednými z posledných žijúcich spolupracovníkov Lenina – s hlavným inžinierom černomorskej flotily Vazarovom a profesorkou Kleimanovou, v diskusii s týmito milými starými ľuďmi sme cítili všemožné narážky: Snažili sa vyzvedať, aká je nálada v Československu. Preto som otvorene vystúpil: „Súdruhovia, vysvetlite mojim priateľom, prečo chcete obsadiť Československo.“ Bola to bomba, pretože naša „skupinka“ naozaj nepovedala svojim priateľom nič, a tak časť mojich spoločníkov o obsadení stále nevedela. Keď sme sa 19. júla vrátili domov, moja prvá cesta viedla do Prahy. Stretol som sa s členom ÚV KSČ Petrom Colotkom a povedal som mu: „Zariaď, aby som dostal prápor výsadkárov, vyčistíme ÚV a posadíme tam namiesto partie kágébáckych nahrávačov správnych ľudí.“ Colotka mi povedal, že sa mám obrátiť na podpredsedu vlády Husáka. Prišiel som teda na sekretariát a sekretárka otvorene hovorí: „Teraz za súdruhom Husákom nemôžete, je uňho minister obrany Dzúr a riešia, ako znemožniť našej armáde vystúpiť proti okupácii.“ Odišiel som – nebolo už o čom diskutovať...“ Ako interpretujete spornú otázku platnosti Benešových dekrétov? Hlasy o ich neplatnosti v maďarských politických kruhoch stále neutíchajú... Michal Štefanský: Keď bolo v januári 1945 podpísané prímerie medzi Sovietskym zväzom a Maďarskom, exilová československá vláda sa usilovala do tohto prímeria dostať klauzulu, že žiadame, aby sa riešila maďarská otázka transferom Maďarov do Maďarska. Sovieti odpovedali, že oni do zmluvy s Fínskom, s Rumunskom ani s inými satelitmi takéto vsuvky nedávali a nedajú ich ani do tej s Maďarskom: Nech to rieši mierová konferencia po skončení vojny. Tá sa konala v Paríži v rokoch 1947 a 1948. Československá diplomacia sa usilovala presvedčiť veľmoci, že ČSR v medzivojnovom období poskytla maďarskej menšine všetky demokratické práva, maďarskí politici sa však napriek tomu spojili s Nemcami a rozbili republiku. Pre tieto zlé skúsenosti sa naši politici na čele s Clementisom zasadzovali za národný štát bez Maďarov. Maďari neboli proti, ale iba v prípade, ak územie, kde ich menšina žije, bude pričlenené k Maďarsku. Rokovalo sa aj so Stalinom. Josip Vissarionovič súhlasil s výmenou obyvateľstva. Podľa neho však nemusela byť založená na princípe parity – teda koľko Maďarov pôjde zo Slovenska, toľko Slovákov z Maďarska. Mali sme sa poučiť z toho, ako Sovietsky zväz riešil výmenu obyvateľstva medzi pobaltskými republikami alebo medzi Ukrajinou a Poľskom. USA sa odmietli kladne vyjadriť o transfere, pretože by to bolo porušenie ľudských práv, okrem toho bolo pred voľbami a v USA žilo 200-tisíc Maďarov, ktorých hlasy by prezidentovi chýbali. Nakoniec bola predsa podpísaná dohoda. Išlo o zásadnú vec: Clementis a celá slovenská politika sa usilovali, aby maďarská menšina nedestabilizovala pomery v Európe. Okrem požiadaviek na Slovensko totiž mala ešte väčšie voči Rumunsku, pripadlo im napríklad celé Sedmohradsko. Miroslav Pekník: Benešove dekréty a otázky, ktoré sa v súvislosti s nimi otvárajú, sú pokračovaním vývoja, čo sa začal už po roku 1918. Maďarská zahraničná politika sa nikdy nezmierila s rozpadom Uhorska. Je to paradoxné, keďže od roku 1867 sme tu mali Rakúsko-Uhorsko, čiže dvojštátie, pričom Rakúsko rozdelenie ríše akceptovalo a maďarská politika, naopak, stále živí u svojich obyvateľov pocit krivdy. Hovoria tomu základná vlastenecká výchova, no v praxi vtĺkajú ľuďom do hláv, že Uhorsku – teda Maďarsku, by malo patriť všetkých jeho 64 žúp. Tento podtón je prítomný aj v súčasnej politike: Žiadne iné medzištátne vzťahy v Európe nie sú také poznačené historickými aspektami ako vzťahy Maďarska k svojim susedom. Neustále, aj keď v neoficiálnej rovine, Maďari vznášajú územné nároky na zem bývalého Uhorska a my sa s tým musíme vyrovnávať. Pokiaľ ide o susedské vzťahy, treba si uvedomiť, že sú isté problémy, na ktoré máme úplne odlišné názory – napríklad maďarizácia v 2. polovici 19. storočia do roku 1918 – na ktorých sa v najbližšej budúcnosti určite nezhodneme. Potom sú tu oblasti, kde sa možno dá dospieť ku konsenzu a nakoniec tie, na ktorých sa dohodnúť vieme. Maďarská spoločnosť historickým pocitom krivdy nasiakla už v škole, a tak nemôžeme očakávať, že sa tento stav v krátkom čase zmení. Jedno z možných riešení by mohlo byť také, že oddelíme vzťahy do roku 1993 s tými súčasnými, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Tým prvým nech sa venujú historici a my budeme konečne môcť pestovať štandardné medzištátne vzťahy nezaťažené minulosťou. Samozrejme, maďarská strana na to iba ťažko pristúpi. S historickými aspektami totiž vie veľmi obratne manévrovať. Peter Zelenák: Požiadavka na zrušenie Benešových dekrétov vôbec nie je nová, jej akcentovanie však vždy súvisí s vnútropolitickým dianím v Maďarsku. Československo sa mohlo brániť v takej geopolitickej sústave, kde nemohlo reálne dospieť k realizácii maďarských požiadaviek, pretože otázka stability hraníc v strednej Európe súvisí so systémom, ktorý panuje v celej Európe. Aj pre EÚ a pre NATO je stabilita dôležitá. Precedens v podobe Kosova však túto rovnováhu naštrbil. Ako sa to bude ďalej vyvíjať, uvidíme. Pre maďarskú zahraničnú politiku je charakteristická určitá kontinuita myslenia, ktorá sa ňou tiahne naprieč časom aj štátnymi zriadeniami. Od roku 1918 je to citeľné. Súčasná maďarská vláda je napríklad ľavicová, no vo vzťahu k národnostiam vystupuje rovnako nacionalisticky ako Viktor Orbán. Celý tento vývoj súvisí s maďarskou mentalitou a uvažovaním. Je trochu podobná českej – sú to dva podobne veľké národy a jedni aj druhí si zvykli uvažovať o Slovákoch ako o menej rozvinutých, menej vzdelaných, akýchsi „rustikálnych“. Oba národy majú pocit neuspokojenia svojich imperialistických záujmov. No keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté,. V maďarskej mentalite je čosi, čo sa dá spojito sledovať pri všetkých zlomových dejinných udalostiach a ich následkoch. Po roku 1918 maďarská politika nereagovala na to, čo sa dialo v rokoch predtým, ale na to, čo sa stalo až na parížskom kongrese. Pochopili to ako krivdu. Rovnakým spôsobom reaguje povedomie maďarského obyvateľstva aj na udalosti po roku 1945. Nezaujíma ich, čo zapríčinili, iba ich krivda, a od toho sa odvíjala ďalšia politika vrátane výmeny obyvateľstva. Nezaujímalo ich, že počas relatívne „demokratického“ Horthyho obdobia uskutočnili holokaust a začali s ním na Podkarpatskej Rusi. Oni za to predsa nemôžu. Jeden poslanec sa začiatkom 90. rokov nechal počuť: „Prestaňme si sypať popol na hlavu. Boli sme dvakrát vo svetovej vojne, síce na nesprávnej strane, ale nie svojou zásluhou.“ Miroslav Pekník: Keď sme prvýkrát robili výskum historického vedomia slovenskej verejnosti v rokoch 2003 až 2005, ukázalo sa, že v porovnaní s výrokmi politikov je mienka obyvateľstva nesmierne vyzretá, uvážlivá. Výsledok prieskumu verejnej mienky na reprezentatívnej vzorke vyše 3000 obyvateľov sa dostal do veľkého rozporu s aktuálnymi vyhláseniami politikov. Týka sa to pohľadov na udalosti roku 1918 a spolupráce s českým národom, na rok 1948 a obdobie po ňom, ktoré ľudia napriek očakávaniam hodnotia veľmi kladne. Dokonca oceňujú situáciu, aká nastala na slovenskom vidieku. Boli sme z toho prekvapení, pretože sme predpokladali, že to po roku 1989 bude inak. No akási kolektívna pamäť či historické vedomie, ktoré sa formuje nielen cez školu a médiá, ale aj cez rodinu a širšie spoločenstvá, ukazuje, že naše obyvateľstvo skutočne má v mnohých veciach vyzretejšie názory ako politická elita. Slovenské národné povstanie u Slovákov obstálo napriek mohutnému očierňovaniu na začiatku 90. rokov a súčasným mladým historikom z Ústavu pamäti národa, ktorí minulý rok vyniesli na svetlo sveta hyperkritiku SNP. Opakovaný výskum v rokoch 2006 a 2007 ukázal, že okolo 70 % Slovákov hodnotí SNP kladne a týka sa to aj roku 1968. Negatívne, naopak, mnoho ľudí hodnotilo vývoj po roku 1989. Súčasnému obyvateľstvu na 95 % neprekáža, že Dubček bol členom KSS – stále ho uznávajú ako symbol roku 1968. Je to prekvapujúce, keďže súčasní politici sa od Dubčeka dištancujú, pretože bol „komunista a čechoslovakista“. Verejná mienka je teda prekvapujúco stabilná a nemení sa z večera na ráno, a tak, ako má na udalosti svojej histórie pevné názory maďarská a česká verejnosť, má ju aj tá slovenská. V súvislosti s údajným pozvaním spojeneckých vojsk do Československa sa hovorí o takzvanom pozývacom liste. Existoval alebo neexistoval? Michal Štefanský: Existoval. Bol aj publikovaný a v Ruskej federácii sme nechali overiť jeho pravosť. Sovietska strana sa usilovala od mája do augusta 1968 o to, aby sa radikáli ako Biľak, Jindra, Švestka a Polder spojili a pripravili tento list. Mal poslúžiť Sovietom, aby ukázali pred svetom, že prišli do Československa na žiadosť oficiálnych a legálnych politických zástupcov. List tu teda bol a mal slúžiť na zjednotenie radikálov a odobrenie vojenského vpádu pred zahraničím. Stretol som sa však s riaditeľom ruského archívu, a ten my vysvetlil, že podobných listov majú celú plnú miestnosť. Neverili by ste, koľko československých občanov sa obracalo na sovietske orgány na všetkých úrovniach. Sovietska strana týmto listom argumentovala prvých 6 dní po 20. auguste. No keď československí zástupcovi aj na pôde OSN vyhlásili, že nikoho o intervenciu nežiadali, záležitosť s listom sa diskrétne „vyparila“. Nie všetci Nemci boli fašisti. Mal som kedysi šoféra, ktorý bol Nemec – a bývalý slovenský partizán. Nebol komunista, bol sociálny demokrat, ale bojoval proti Hitlerovi spolu so Slovákmi. Nikdy o tom nerozprával, len mu raz prišiel list s vyznamenaním za zásluhy počas 2. svetovej vojny... Michal Štefanský: Samozrejme, medzi slovenskými Nemcami bolo aj niekoľko odbojárov. Zato spomedzi tých ostatných dokázala tretia ríša vystavať celú divíziu SS Waffen. Táto síce netvorila samostatný celok ako SS Galicien, slúžili v rôznych jednotkách – ale bolo ich 15-tisíc. Viac ako 40-tisíc našich robotníkov pracovalo v nemeckých zbrojovkách. Preto si vážme, že bolo Povstanie: Bez neho by bolo Slovensko po vojne dopadlo celkom inak. Slovenská historická obec je v interpretácii kľúčových otázok slovenských dejín nejednotná. Sú tu skupinky, ktoré majú vlastný pohľad na druhú svetovú vojnu a jej následky, na Slovenské národné povstanie. Na výročie SNP príšiel mladý historik a povedal, že partizáni boli banditi... Michal Štefanský: Pracujem vo Vojenskom historickom ústave a osobitne sa ma dotýka, keď sa mladí historici separátne stretávajú, a potom rozprávajú o banditocha o zločinoch a vyzdvihujú iba negatívne javy. Zvolávajú vlastné konferencie, Ústav pamäti národa im vydáva knihy a k diskusii so staršou generáciou historikov nedochádza. Akoby sa štítili „šediviny“. Vraj sme deformovali historiografiu a s nami sa baviť nedá. Miroslav Pekník: Zvykli sme si hodnotiť našu históriu pozitivisticky. Stáva sa to už aj historikom v strednom veku. Hodnotíme, čo kto dokázal a v čom, naopak, zlyhal. Čo dokázala slovenská politika v roku 1914? V roku 1918? V roku 1968? Tu sa dostávame do kontrapozícií oproti hodnoteniu politickej filozofie a politológie. Napríklad, z hľadiska historického toho slovenská politika pred rokom 1914 veľa nedokázala, no z hľadiska politického myslenia sa dostala pomerne ďaleko, vznikli varianty riešenia slovenskej otázky, niektoré funkčné, niektoré nereálne – rusofilstvo, mesianizmus... No keď prišiel rok 1918, táto garda politikov sa dokázala rázne rozhodovať a robiť závažné kroky. A tak keď naši mladí historici hodnotia udalosti roku 1968, zabúdajú zohľadniť aj to, ako protagonisti tohto obdobia uvažovali, aké mali plány, že si uvedomovali úskalia všetkého, do čoho idú. Naša širšia verejnosť je preto kŕmená zjednodušenými, skreslenými informáciami. Pracujem ako knihovníčka a dochádzam do styku s mladými. Nedávno ma šokovalo, že deti nevedia ani čo to je Slavín... Peter Zelenák: Úvahy o tom, že mladým treba čosi odovzdať, sú možno zbytočné. Oni sa naučia sami. Čo je však potrebné a dôležité, je, koľko hodín dejepisu majú na základnej škole. Postupne sa dejepis vytráca, aj teraz sa uvažuje o tom, že sa má redukovať aj na gymnáziách. Pokiaľ sa však nebude učiť 4 roky a nebude z neho povinná maturita, historická pamäť verejnosti bude postupne blednúť. Na médiá, ani na tie verejnoprávne, sa totiž nedá pri výchove spoľahnúť. Musíme stavať na strednom školstve. Ako vysokoškolský učiteľ totiž vidím, čo k nám rok za rokom prichádza do prvého ročníka... Miroslav Pekník: Potrebujeme zaľudniť naše dejiny. Treba, aby mladí vedeli, kto bol Milan Hodža, Alexander Dubček... Sú to témy, ktoré môžu učitelia zadať napríklad ako slohovú prácu. Tento rok je vyhlásený za rok slovenských národných strán, je predsa 60. výročím tej štúrovskej. Je dôležité, aby sme si národnú minulosť pripomínali – aj keď nemám na mysli žiadne oslavné tirády. Ako bolo možné, že Česko-Slovensko dopustilo zločiny 50. rokov? Michal Štefanský: Kedysi som pracoval na štúdii o procese s Vladimírom Clementisom. Mal som možnosť prečítať si jeho korešpondenciu s Klementom Gottwaldom. Bolo to veľmi smutné. Na začiatku bol medzi nimi familiárny vzťah, oslovovali sa „milý Klemo“ a „milý Vlado“. No keď na začiatku 50. rokov Clementis napísal „vážený súdruh Gottwald, tieto obvinenia sú nepopierateľne výmyslom, ja to môžem dokázať a ty ako predseda strany by si tomu mal zabrániť – ako potom zabrániš veciam, ktorí nie sú také jasné a nepopierateľné?“, bolo jasné, že Gottwald na celej čiare zlyhal. Niekde tam sa začal roztáčať kolotoč zločinov, samozrejme, s pomocou sovietskych poradcov. Spracovala Eva Blažeková