Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Peniaze z práškovacieho lietadla

Počet zobrazení: 1415

Americký senátor Mitt Romney vyzval minulý týždeň vládu, aby rozdala každému dospelému obyvateľovi USA 1 000 amerických dolárov. Dvojnásobný uchádzač o republikánsku nomináciu na post amerického prezidenta to uviedol počas rokovaní o balíku pomoci tamojšiemu hospodárstvu. Podľa Romneyho to „pomôže pracujúcim Američanom a ich rodinám zvládnuť krátkodobé finančné povinnosti a zvýšiť spotrebu v ekonomike“.

Pred necelým mesiacom som na tomto webe upozornil, že podpora hospodárstva nalievaním peňazí do bánk už roky neprináša výsledky. Takto sa totiž dostanú peniaze k ľuďom iba cez nové a nové pôžičky. Ľudia sa neustále zadlžujú a splácanie dlhov nie je nikdy zadarmo. Úroky, poplatky a otrocká nesloboda. Výdavky, ktoré by v reálnej ekonomike pomohli ľuďom viac než v súvahách nadnárodných finančných korporácií.

money-pixabay.jpg
Ilustračné foto: Pixabay.com

Kľúčom je dostať peniaze priamo k ľuďom. Na prvom mieste férovým odmeňovaním za prácu, ktoré spravodlivejšie rozdelí v ekonomike vytvorené bohatstvo medzi pracujúcich a kapitalistov, než to vidíme v súčasnosti. Ale v čase hospodárskej krízy, keď štáty (a to či už vlády alebo centrálne banky) musia hospodárstvu peniaze dodávať, je riešením ich priamy transfer obyvateľom. Priamy. Nie cez banky.
 

Peniaze radšej ľuďom
 

V ekonomickej teórii sa tomu hovorí aj zhadzovanie peňazí z vrtuľníka alebo helikoptérové peniaze. V roku 1969 to ako riešenie situácie, keď ani nízke úroky nepomáhajú dostať hospodárstvo z recesie, vymyslel jeden z otcov nekompromisného (neo)liberalizmu (tzv. chicagská škola) Milton Friedman. V princípe ide o priznanie, že niekedy ani lacné dlhy nepobádajú ľudí požičiavať si na spotrebu. Napríklad preto, lebo sú už zadlžení až po uši, alebo neveria v ružovú budúcnosť a boja sa, že nebudú schopní pôžičky splácať. „Rozdať ľuďom peniaze“ bez záväzkov je (teoreticky) v takej situácii jediný spôsob, ako ich „donútiť“, aby míňali a oživili tak kapitalistickú ekonomiku založenú na spotrebe.

Nie je to univerzálny nástroj a má svoje riziká. Ak by však bol takýto program dobre nastavený a časovo prísne vymedzený, je to rozhodne lepšie ako tzv. kvantitatívne uvoľňovanie, do ktorého sa už znovu trestuhodne hrnú centrálne banky po celom svete (vrátane amerického FEDu či našej ECB). Toto opatrenie totiž dodáva lacné peniaze len prostredníctvom nových úverov (alebo dlhopisov), ktoré napokon musia ľudia vždy draho zaplatiť, čo platí aj o verejnom dlhu.

Ak už teda chcú štáty rozbehnúť ekonomiku podporou spotreby, nech to robia spôsobom, ktorý financie dostane k spotrebiteľom: živnostníkom, malým a stredným firmám a najmä obyvateľom. Teda tým, ktorí s poskytnutými prostriedkami nebudú ďalej kšeftovať, investovať ich do virtuálnych finančných nástrojov, derivátov a podobných nebezpečných hlúpostí, ale minú ich v reálnej ekonomike – nakúpia tovar či službu, ktorá dá niekomu (férovo zaplatenú) prácu.

Nie je to žiadna hlúposť, ani morálny hazard. M. Romney sa inšpiroval príkladom z Hongkongu, kde každý obyvateľ s trvalým bydliskom má dostať hotovostnú dotáciu vo výške 10-tisíc tamojších dolárov. A singapurský stimulačný balík pre hospodárstvo zahŕňa jednorazový príspevok vo výške 100 a 300 miestnych dolárov všetkým tamojším obyvateľom vo veku nad 21 rokov. A ďalšia z bývalých kolónií na dnešnom čínskom území – Macao – takéto stimuly používa častejšie.
 

O miliardy nižšie príjmy pracujúcich
 

Kapitalistické štáty – a Slovenská republika nie je výnimkou – bežne dotujú podniky. Nad investičnými stimulmi, dotáciami na energie, grantmi na investície do modernizácie technológií či podnikového výskumu a vývoja sa už ani nepozastavujeme. A pritom ide o priamy finančný transfer zo strany štátu firmám. Isteže, firmy za to vytvárajú pracovné miesta. Avšak vždy len také a toľko, koľko potrebujú pre to, aby zarobili ich majitelia – žiadna nevytvorí pracovné miesto ako akt dobročinnosti voči pracujúcim.

Chápem, že v terajšej situácii budú firmy strádať. Lenže oveľa ťažšie budú strádať pracujúci ľudia (vrátane živnostníkov či tých najmenších zamestnávateľov): Medzinárodná organizácia práce (MOP) pred týždňom zverejnila niekoľko scenárov sociálno-ekonomického vývoja a vo všetkých ráta s miliónmi nových nezamestnaných a miliardovými až biliónovými stratami príjmov pracujúcich. Podľa MOP v najlepšom prípade príde na svete o prácu 5,3 milióna ľudí, v najhoršom takmer 25 miliónov. V čase globálnej krízy pred 12 rokmi vzrástla nezamestnanosť o 22 miliónov ľudí.

„Prepad zamestnanosti znamená pre pracujúcich rozsiahle straty príjmu. Štúdia predpokladá, že sa budú pohybovať od 860 miliárd do 3,4 bilióna amerických dolárov do konca roka 2020,“ uvádza sa na webe MOP. V dôsledku toho organizácia očakáva významný nárast pracujúcej chudoby: „O 8,8 až 35 miliónov ľudí vzrastie počet pracujúcich žijúcich na úrovni chudoby.“

Netvrdím, že rozdávanie peňazí ľuďom má byť štandardným nástrojom hospodárskej či sociálnej politiky štátu. Ak však chce dať peniaze firmám, je rozhodne lepšie podporiť apetít ich potenciálnych zákazníkov. A to najmä vo chvíli, kedy je jasné, že príjmy z práce im klesnú napriek dotačnému programu na podporu miezd. Náklady na život im totiž klesnú sotva. Pritom nemusí ísť o hotovostné riešenie. Podobne, ako je to v prípade rekreačných poukážok, môže ísť o účelový „šek“, ktorým slovenská vláda podporí predaj slovenských výrobkov a služieb. Isteže, podpora kúpyschopnosti obyvateľov, aby míňaním oživovali ekonomický rast, neprekračuje paradigmu na spotrebe závislého kapitalizmu. Ale „zatiaľ“ by aspoň trochu mohla nalomiť bludný kruh smrteľnej závislosti od dlhového financovania sveta.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama