Reklama
Reklama

Pocta Egonovi Bondymu (k deväťdesiatinám)

20. január 1930, Praha – 9. apríl 2007, Bratislava
Počet zobrazení: 1520

e._bondy-v.ivaskova.jpgOkrem známych charakteristík Bondyho diela a tvorby, ako filozof, básnik, spisovateľ, ale aj búrlivák s ďalšími filozofickými a umeleckými prívlastkami, sa predstavil aj ako učenec. Učinil tak na jeho žiadosť autor state v dvojdielnom dokumente Českej televízie Fišer alias Bondy,[1] ktorý režíroval Jordi Niubó. Začiatok dokumentu sa odohrával na pedagogickej fakulte v čase jeho prednášok. Vstúpiť do sveta Bondyho myslenia, činov a diela nemožno zrejme inak ako postupoval on, priamo in medias res. Ako učenec, vzdelanec prijímal výzvy doby. Nesubstančná ontológia je jej príbeh, inak nemožno pochopiť ani názov jeho knihy Príbeh o príbehu. Vráťme sa však k jeho prednáškam na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ponúkol prístup, v ktorom sa odrazila kombinácia klasickej európskej a čínskej vzdelanosti obohatenej o indickú a islamskú. Bola to odpoveď na výzvu doby v polčase rozpadu bipolarity. Určite potrebná vec pre naše akademické inštitúcie. Tao s ručením obmedzeným neexistuje. Pre Fišera alias Bondyho je vzdelanie a poznanie niečím, čo umožňuje tvorivo, teda onticky participovať na tomto svete. V postsokratovskom svete, v ktorom sme sa ocitli, dnešné elity propagujú efektivitu za každú cenu. Je to prastará téma, ktorú dôverne poznal už Aristoteles.

Voľný čas, ktorý dnešný typ efektívnosti potláča, je hodnota, ku ktorej sa budeme po neoliberálnej skúsenosti vracať a potrebovať ju ako dúšok čistej, pramenitej vody. Je to skúsenosť, o ktorej, samozrejme, starí Gréci vedeli. Bondy však tvoril v druhej polovici dvadsiateho storočia. Žil a stále žijeme v porevolučnej dobe, podľa jeho názoru najvýznamnejšej udalosti dvadsiateho storočia, ruskej revolúcii, a stále hľadáme konsolidáciu spoločnosti. Bondyho dielo nám tento nedokončený príbeh nielen približuje, ale v istom zmysle nás provokuje, aby sme v ňom pokračovali. Najmenej čo čakal, bola reštaurácia kapitalizmu, hoci ju svojou kritikou privolával. Každá reštaurácia sa však končí, Bondy jej chcel predísť. Jeho cestou bola ontológia, paradoxne obor filozofie, ktorý bol v dvadsiatom storočí najžiaducejší a efekty ktorého budú nasledujúce generácie kriticky posudzovať. Aj jeho pobyt na Slovensku po roku 1989 bol zápasom o pochopenie doby práve v tomto kontexte. V istom zmysle bol jej aktérom, ale viac teoretikom i kritikom. Je zvláštne, že tento spôsob reflexie, ktorý je živnou pôdou politiky, podlieha stále redukcionizmu.

Knižka o tom, ako sa mi filozofovalo je, samozrejme, nenahraditeľným sprievodcom Bondyho myslením. Najmä keď ukazuje, ako sa dnes vo svete diplomacie zvykne hovoriť, vlastnú, cestovnú mapu svojho myslenia, svojich objavov. Niekedy sa zdá, akoby Bondy bol Maxvellovým démonom, ktorý pootvára dvierka revolúcii. Asi tu treba začať s nesubstančnou ontológiou, jeho slávnou Útechou z ontológie. Démonom bol samotný Bondy, pootváral dvierka pojmom, ktoré podporovali jeho koncept nesubstančnej ontológie. Bol to celoživotný zápas, jeho slovami príbeh nesubstančnej ontológie, ktorý ukončil ontologickým románom s príznačným názvom Príbeh o príbehu. Mimochodom, paralelne v tom istom čase sa zvádzal ten istý zápas o charakter metodológie vedy. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Václav Černík poukazoval na nedostatočnosť Maxwellovej podmienky nomickosti, ktorá požadovala, aby zákon bol invariantný, nezávislý od okolností času a priestoru. Táto podmienka však podľa Černíka nestačí, nedokážeme sa vyhnúť dichotómii zákona a podmienok. Za riešenie považoval vyriešenie problému tvaru zákona, princíp nomickosti. Bondy sa však pokúsil interpretovať nesubstančnú ontológiu ako invariant filozofického myslenia. Všeobecná metodológia vedy a filozofia sa v tomto momente doslova prekryli. Obaja videli riešenie v marxizme.

Bondyho talent sa prejavil už v knihe Otázky bytia a existencie, rovnomennej diplomovej práci, ktorá vyšla v nakladateľstve Československej akadémie vied. Útechu z ontológie napísal v roku 1962 a bola obhájená ako kandidátska práca, a takisto vyšla v nakladateľstve Československej akadémie vied. Je nepochopiteľné, ako mohol byť tento text obvinený z propagácie náboženstva a následne jej autor odhalený ako pôvodca tzv. plazivej kontrarevolúcie z roku 1968.

Východiskom Útechy je pochopenie ontotvornej povahy ľudskej činnosti. Kapor, dážďovka, ani améba samovraždu nespáchajú. Inak je to u bytosti, ako je človek, kde už táto väzba napovedá, že „osud existencie závisí na tom, aké je bytie ako také, bytie vôbec, ontologická realita“[2]. V postpríbehu, práci, v ktorej rekapituloval svoj nielen filozofický život, priblížil objav nesubstančnosti. Stalo sa mu to ako nočnému strážcovi v Národnom múzeu, kde premýšľal nad Nagardžunovou tézou, že nirvana je samsara. Ak nirvana nie je stavom odtrhnutosti od sveta, niečím transcendentným, ale je týmto svetom samotným, potom nemenná substancia tam nemá miesto. Nesubstančnosť tak vylučuje teizmus i mechanický materializmus. To bola otvorená cesta k dialektickému materializmu. Bondymu sa vrátila týmto objavom úcta k buddhizmu i marxizmu. V Úteche čítame pochvalné vety na marxizmus, ale aj na rýchle očakávanie beztriednej spoločnosti. Nesubstančná ontológia mala byť cestou k jej priblíženiu a urýchleniu. Aj jeho filozofická cesta bola „urýchlená“. Substanciu odmietol už v ročníkovej práci v roku 1959 a v zrýchlenom tempe odštátnicoval a obhájil diplomovú prácu Otázky bytia a existencie. Vnútorne však Nágardžunu a indickú filozofiu neopustil, naopak po obdive k čínskej kultúrnej revolúcii a Maovi rozšíril svoj záujem o filozofiu čínsku.

Sám považuje svoju „filozofiu za rukavicu hodenú smrti. Ak si nezmyselným záverom nezmyselného života, teda konečne si to povedzme na rovinu a do všetkých dôsledkov; ak taká nie si, potom odhaľujme všetkou silou čím vlastne si.“[3] To je leitmotiv Útechy popísaný literárnym a filozofickým jazykom. Ak sa dostaneme na pôdu filozofie, tak potom platí aj to, že to bolo vyrovnávanie sa s Heglovým kategoriálnym dedičstvom. Aj Príbeh o príbehu začína interpretáciou protikladov, samozrejmosťami abstraktného myslenia až po ontickú rovinu bytia, kde bez logiky nemožno urobiť ani krok. Aj najelementárnejšia jednotlivina má množstvo stránok, kvalít, funkcií, vlastností, ktoré sa môžu meniť iba v dôsledku svojej vlastnej jednoty, svojím vlastným napätím, „bojom“, bez toho, aby boli „hýbané“ zvonka. A to sa týka aj spoločenských kategórií, nielen mikrosveta či kozmu. Práve ten je podrobený logike dôsledkov, ktoré vyplývajú z predpokladov jej prípadnej nerozčlenenosti, ale aj dôsledkom rozčlenenosti.

A potom tu je náš vesmír, čo je termín čiastočne antropomorfný, ale náš vesmír je naopak partikularistický. Úvaha o modeloch vesmíru nie je a nebola samoúčelná, dokazovala iba, že náš „pluralistický“ vesmír nie je jediným vesmírom, jedinou možnou formou existencie vesmíru. Vývojové štádium partikularistického vesmíru môže prebiehať nekonečnými peripetiami, galaxie môžu nekonečnekrát zaniknúť a znova vznikať, až dôjde k tomu, že jednotliviny nadané uvedomelým konaním prevezmú vedenie vesmíru do svojich rúk. V štruktúre partikularistického vesmíru takáto možnosť existuje a súčasný vývoj vedy ju potvrdzuje. Presvedčivejšie ako Teilhard de Chardin ukazuje, že je to vlastnosť rastu kvality, čo patrí k rozčlenenému vesmíru. Takýto vesmír potom bude napĺňaný touto skúsenosťou, až bude ako celok kultivovaný. Alebo povedané logicky: ak by sa substrát, ktorý je materiálom tohto vesmíru nemenil, potom by ani vesmír sám, pokiaľ je rozčlenený, sa nemohol meniť a trčal by vývojovo na mieste. Potom vznikajú prirodzene problémy ďalšieho druhu: napríklad tých, ktoré sa týkajú otázky možnosti prevzatia riadenia vesmírneho vývoja.

Vesmírny vývoj sa riadi sám, tak ako sa riadil predtým. Čo je však nad tým? Zákonitosť? Bondy rozohráva priam infinitezimálnu logiku možností: až k spoločenským a nota bene aj politickým súvislostiam. Ľudstvo dostáva príležitosť k neobmedzenej akcii. Prirodzene, že je tu neprehliadnuteľný prvok možnej obavy. Logika však v tomto prípade opatrnosť vylučuje a Bondy to neskôr urobí, ako môžeme čítať v Listoch Júlii. Kozmologický optimizmus, existencia človeka, blanokrídlý hmyz a problém „kolektívnej samovraždy“. Bondy súvislosť vidí, dnešná mediálna ponuka môže predstierať, že sa to už virtuálne deje, ale pre Bondyho to bolo možné iba v spoločnosti, ktorá individuačný proces nasmerováva k spoločenskému oslobodeniu človeka, k beztriednej spoločnosti: „Tak ako procesu individuácie vďačíme za svoju individuálnu ľudskú strasť, vďačíme mu za všetko, čo je v nás cenného, a ľudská spoločnosť mu vďačí za všetky úspechy, ktoré dosiahla.“[4]

Materialisti za žiadnych okolností nemôžu prijať koncepciu inteligibilnej hmotnej substancie. Substanční materialisti vydávajúci neinteligibilitu substancie za jedine možnú obhajujú najprimitívnejší model, v ktorom „hmotu osebe“ stotožňujú s najmenšími stavebným kameňmi kozmu. Argumentuje sa potom tým, že takéto partikuly nemajú žiadne vedomie. Koncepcia, ktorá chápe vesmír ako nadradený, patrí už k pokusom o odstránenie substančného modelu. S. Weinberg v knihe Ako vysvetliť svet, objav modernej vedy, vydanej v roku 2015 dupľuje tieto argumenty. Možno nie sme dosť bystrí, aby sme pochopili fundamenrálne fyzikálne princípy. Alebo môžeme naraziť na javy, ktoré sa principiálne nedajú začleniť do jednotného rámca všetkých vied. Hoci celkom dobre môžeme dospieť k pochopeniu procesov, ktoré sú zodpovedné za vedomie, ťažko si vieme predstaviť, ako by sme aj v budúcnosti opísali fyzikálnymi termínmi vlastné uvedomelé pocity. „Keď sa mnohostranné vedecké princípy, ktoré sme objavili a stále objavujeme, podobným spôsobom redukujú, môžeme si byť istí, že kráčame po ceste k fundamentálnej fyzikálnej teórii.[5] Málokomu sa vtedy u nás podarilo jasnejšie ukázať v tomto kontexte na rozdiel spoločenských a prírodných vied.

Bondy bránil filozofiu, dokonca aj s debatami, ktoré sa týkajú inteligibility substancie. „Zrušiť takúto filozofiu by bolo určite prospešné, avšak nemožno to učiniť tak, že filozofiu prehlásime za zrušenú, a že jej pozostatky prenecháme exaktným vedám, či prípadne rozprávkam a bláznom. Ak má byť filozofia zrušená, musí byť už uskutočnená v živote realizovaným filozofickým poznaním, resp. filozofickým poznávacím procesom, že budeme skutočnosť poznávať nie v dielach jednotlivých ufúľaných mysliteľov, ale sami vo svojej uvedomelej schopnosti myslieť, a nie pred myslením utekať, schopnosti poznávať, a nie ohlupovať sa autosugesciou, dobovými senzáciami (mániou technických vymožeností, športu atď.) alebo davovou hypnózou. To vyžaduje také spoločenské usporiadanie, v ktorom to bude možné, t.j. v beztriednej spoločnosti.[6] V tomto zmysle môžeme hovoriť o Bondyho programe.

Sféra ineligibility substancie je vyčlenená ontológii, logike, etike a pod. Bondy potom rozohral možnosti božskej imaginácie od jeho dejín a problémov k bohu utopenému v slasti, k usilovnému bohu, ale aj jeho ťažkostiam, existenciálnemu bohu, tomu viackrát, bohu filozofov, spiacemu bohu až k božej sebazáchrane. Ontologicky rovnocenný svet je možný, ale iba ako Sloboda. Keď Petr Uhl dostal otázku o Bondym, obviňovanom zo spolupráce s ŠTB, poznamenal, že slobodnejšieho človeka ako on nepoznal. To sú prirodzene detaily, ktoré ho obklopovali, ale nemali a nemajú ani najmenší vzťah k téme pravdy v dejinách. Ktorý režim si prizná, že sa mýli, že je falošný?

Navzdory Heglovi a jeho nasledovníkom prináša pohľad na indickú a čínsku filozofiu ako ontológ. Okrem tradične nemyslivého a existenciálneho boha je ešte nevedomý boh, ktorý spí ako Šípková Ruženka. Je bezobsažný, ale má batalióny ctiteľov. Je to nielen ontologický solipsista, ale aj Šankarov brahman  atman, ktorý sa prejavuje v nevedomých snových obsahoch. Tento model boha predpokladá večnú produkciu klamu, reinkarnáciu. Periodicky sa zjavuje ako „avatar“, Spasiteľ, aby svojim snom dodal účelnosť. Sú to však sny, a preto aj zákon skutkovej odplaty (karman) patrí do sveta intelektuálnych vízií, emocionálnych fantazijných prežitkov určitých teoretických predstáv. Nemusíme pokračovať v Bondyho argumentácii, ktorá ukazuje, že prechod k ontologickým reflexiám sa týka testovania dôsledkov reflexií (mimochodom, to na adresu filozofie vyslovuje aj Rorty), ale zafixujme moment, kedy registruje význam Buddhu pre ontologické úvahy. Považuje ju za jedinú dôslednú koncepciu o neexistencii duše a približuje na Buddhovom výklade reinkarnačného procesu, ktorý vylučuje koncepciu snívajúceho boha. Zbožné duše tu strácajú drahocennú nesmrteľnú dušu s ich bohom – Šípkovou Ruženkou.

Bondy si je vedomý toho, že filozofická rozprava o snívajúcom bohu je neskutočne primitívna, ale ako s prekvapením konštatuje, prívržencov tohto modelu možno nájsť nielen medzi nevzdelanými aziatmi, ale aj medzi akademickými občanmi z rôznych kútov sveta, a nezdá sa, že by ich ubúdalo. A to ešte vtedy Huntingtona nenapadli strety kultúr a civilizácií. Bez prekvapenia tak možno povedať, že Bondy má čo povedať aj dnešku, dnešným konfliktom a problémom. Pre nesubstančný model je rozhodujúce to, že nie je privilegované súcno, všetky jednotliviny sú ontologicky „plnohodnotné“, a nie je nič ontologicky reálneho bez jednotlivín.[7] Aj vesmír je jednotlivinou, i keď hierarchicky nadradenou. Nie je to však ontologická nadradenosť.

Rozhodujúca je aktivita jednotlivín, lebo okrem nich nič iné neexistuje, a preto má ich aktivita charakter tvorby ontologicky reálneho a to sa nedeje ani teleologicky, ani deterministicky, ale „slobodne“. To je základná črta nesubstančného modelu. Bondy sa jej pridržiaval permanentne, teda aj vo všetkom, čo činil. Bol presvedčivý, keď dôvodil, že v ľudských ideológiách nejde o postihnutie skutočnosti, ale skôr o pragmatický aspekt a to hoci aj zbavenia sa pojmu substancie, ale aby sa pritom zachovali jeho ideologické dôsledky, obľúbený dualizmus etc. Zarátal tam Milla, novokantovcov, Comta, ale výnimku urobil u Nietzscheho.

Ešte pred Príbehom o príbehu zdôrazňoval váhu a silu argumentov pred donucovacími prostriedkami, aby sa našiel ľudsky účinnejší a nielen iba persuazívny – ideový odraz skutočnosti. Aj „marxizmus bude marxizmom iba dovtedy, pokiaľ bude ochotný dávať prednosť správnejšiemu odrazu skutočnosti pred takým, ktorý by bol povedzme, humanisticky pragmatický“[8]. Zdôvodnenie je ontologické.

Normatívne etické kódexy hľadajú a opierajú sa o inštanciu, ktorá musí byť uznaná absolútne a teda vždy je to ontologická otázka. Hypoteticky ani v beztriednej spoločnosti sa nedá uspokojiť odpoveď na tieto otázky inak ako na „najvyššej úrovni“ a to je u Bondyho ontológia. Spontánna recidíva teistických názorov by nebolo to najhoršie.

Potreby človeka nie sú iba potrebami sebazáchovy či potrebami materiálnych statkov. Rovnako silnou potrebou, vtedy keď ostatné sú už ako tak saturované, je potreba žiť ako človek ,a nie rovnako ako rastlina či ako zviera. Je to potreba človečenstva a táto potreba je veľmi zložitá. Znamená to zbaviť sa odcudzenia a jeho dôsledkov, ktoré doteraz poznáme z jeho negatívnej stránky. Patrí sem aj „ontologizovaná spoločnosť“. Ontologická substancia človeka „znevlastňuje“. Substančný model, ktorý bol v najkrutejších pomeroch ópiom, útechou, by sa v beztriednej spoločnosti stal náhrobným kameňom, ktorý by ľudstvo zadusil.[9] Oproti tomu sú zdanlivo „pesimistické výhľady nesubstančného modelu (ohľadom možnosti aktívneho samozániku ,samostatnosti‘, ktorá prekračuje hranice spoločnosti ako nadradenej ontologickej skutočnosti) individuálne „neodvoditeľný“.[10] Bondy si nevie predstaviť nejakú ontologickú skutočnosť, ktorá by bola bohatšia ako naša, v ktorej tá najvyššia úroveň sa trápi snahou o vytvorenie významu svojej existencie, obavou zo splanenia svojej existencie.[11]

Juliiných otázkach sa dostáva ale do pozície, v ktorej zisťuje, že človek nie je to, o čo ide, tým je ontologično samo. Samozrejme, s dôsledkami. Z etiky sa stáva veda o kentauroch a z druhej strany jej základom je irónia a sebairónia. Vo vyspelých priemyslových spoločnostiach sme sa v našom historickom a spoločenskom vývoji dostali k tomu, že kategória individuálnej slobody (predovšetkým občianskej a politickej) sa dostala z chimérickej podoby do polohy ekonomickej kategórie, individuálna sloboda sa stala výrobnou silou. Neslobodný človek neodvedie dobrú prácu – a to je v sovietskom bloku empiricky overené.

Od triviality etických príkazov sa dostal k ontológii daru. Základné etikum je dar, ako je písané, keď kamene budú rozprávať. To presvedčenie, že žijeme v „osovej dobe“ sa prehlbovalo, pripravuje sa osový zlom v neďalekej budúcnosti.

Keď čítame Knižku o to, ako sa mi filozofovalo, nemôže našej pozornosti ujsť skutočnosť, ktorú Bondy nezatajuje, naopak ju ilustruje, keď spomína ako spoločenské a politické pomery bezprostredne ovplyvňovali jeho myslenie. V každom prípade to boli impulzy, ktoré jeho ontologické reflexie posúvali logicky ďalej. Vždy mu išlo o prehlbovanie a zintenzívňovanie pohľadu na vec. Takže jeho vývoj, ako ho približuje, opísal veľkú krivku:od Engelsa cez vyvrátenie všetkých doterajších ontológií až k zážitku hlbokej istoty, ktorú právom môže ktokoľvek označiť za náboženskú skúsenosť, až k otázke po eschatologickom čase a k vízii teomorfne pôsobiacej ontologickej reality, ,poznajúcej partikulárie‘. To, čo vidíme v našom živote, je filozofia bez Boha a bez nevyhnutnosti, ale filozofia zabezpečujúca ontologické zakotvenie hodnotám a ľudskému životnému usilovaniu. Nepopieram ani zmysluplnosť.[12]

Neodvolateľné sú ale dôsledky pre politiku: ani tam neexistuje privilegovaná substancia, vyšší účel, v mene ktorého je možno konať autoritatívne či vykorisťovať, ale týka sa to aj ďalších substancií, ako sloboda, spravodlivosť, pokrok, náboženstvo, demokracia. Ale platí to aj o limitoch existencie. Kde je rozdiel medzi masovou výrobou zvierat na porážku, vyhladzovacími tábormi pre menejcenných podľudí a manipulovaním v spoločnosti? Kríza slobody začala, keď nemeckí socialistickí robotníci pálili červené zástavy pred palácom cisára Wilhelma. Nádejný pokus o prekonanie neslobody, Maova kultúrna revolúcia, sa neskôr zvrhla.

Bondyho Príbeh o príbehu je testom, akousi skúškou správnosti, ale aj dopracovaním, domýšľaním nesubstančných predpokladov jeho ontológie. V diskusiách a stretnutiach, ktoré v Bratislave vtedy absolvoval, si permanentne overoval i preveroval dôsledky tohto konceptu. Ako workoholik a nepokojný duch to, samozrejme, konfrontoval s každodennými udalosťami doby.

Fatálnu esej Prozatimní bilance, text, ktorý som prepisoval z kazety na Silvestra a Nový rok 1997 –1998, priniesol niekoľko podnetov, ktoré potom zapracovával do ontologického románu Príbeh o príbehu. Odvrhol termín ontologická realita, pretože aj ten asocioval substančnosť, a nahradil ho termínom ontologická situácia. Išlo mu o to, aby vysvetlil tenziu, ktorá je daná v identite protikladov, čiže ako toto čosi vzniká a aký je charakter a ontologický status toho, čo vzniká. Na prvý problém odpoveď nemal a druhý sa mu stal popudom k riešeniu. Identitu protikladov ako ontologickú situáciu potom predemonštroval, ako bolo jeho starým zvykom, na indickej a čínskej tradícii, ale urobil tak aj v záujme mediteránnej tradície. Neuprednostňuje žiadnu z nich, ale záverom jeho bilančného hodnotenia sa stal podnet pre nové reflektovanie teizmu, z ktorého sa v jeho poslednom texte stal nesubstančný theizmus.

Postpríbehu už namiesto kategórií „protiklady“ používa novú kategóriu pre totožnosť a to sameness, ale najpresnejší termín by bol rovnakosť alebo netotožnosť (the sameness-but-non-identity). Bondyho holistické myslenie pozná teóriu ontologického poľa, t.j. synchrónnosti bodov univerza.

Juliiných otázkach sa dopracoval k postbiologickým formám organizácie ontologického substrátu, k artificiálnym bytostiam. Boli to sedemdesiate roky dvadsiateho storočia, dnes je to už aj ekonomický a politický fenomén. Ruský kozmonaut Baturin (jeden z tvorcov ruskej ústavy z roku 1993) sa vyjadril k otázke letu človeka na Mars. Plánuje sa, že sa to uskutoční v rokoch 2030 – 2040. On je presvedčený o tom, že prvá úspešná výprava sa uskutoční nie skôr ako po roku 2101. Podľa jeho názoru kozmonautom bude umelý človek. Skutočný vedecký prielom sa uskutoční v oblasti life science. Mimochodom, prvú kozmickú vojnu očakáva Baturin v polovici dvadsiateho prvého storočia, ale Rusko nebude ňou postihnuté, pretože nebude disponovať príslušnou kozmickou technikou... Pravda, artificiálne možno chápať aj ako predmetné aufheben, teda ako artificiálnu formu existencie v tom zmysle, že ontologická evolúcia sa odohráva ako produkovaná, že sa odohráva v axiologickom priestore ako biofilná kultúra. Artificiálna inteligencia uvoľňuje novú singularitu, ktorá v Bondyho predstavách získava eschatologickú dimenziu (má zmysel žiť), axiologicky ju vyjadruje ontodicea.[13] Netrúfam si domýšľať ako uvažuje Mark Zuckerberg, ale tréning s Bondyho ontológiou uvoľňuje predstavivosť a nestráca zo zreteľa sociálno, ktoré bolo v Bondyho Úteche modelovo na začiatku. Bol predsa marxista. V podobnom duchu ako Bondy uvažuje Steve Hawking a varuje pred nebezpečenstvom, ktoré prináša umelá inteligencia, ktorá ohrozuje ľudstvo a fyzik varuje pred zánikom ľudstva. Odporúča vedcom a politikom, aby boli opatrní.

Foto: Viola Ivašková

 


[1] Egen Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer (20. január 1930, Praha – † 9. apríl 2007, Bratislava)

[2] BONDY, E. Filosofické eseje sv.I. (Útěcha z ontologie). Praha: DharmaGaia, 1999, s. 11.

[3] BONDY, E. Postpříběh, příležitostné eseje a rekapitulace. Praha: DharmaGaia, 2013, s. 200.

[4] BONDY, E. Filosofické eseje I. /Útěcha z ontologie/. Praha: DharmaGaia, 1999, s. 54.

[5] WEINBERG, S. Ako vysvetliť svet. Bratislava: Slovart, 2015, s. 282.

[6] BONDY, E. Filosofické esejesv. I.(Útěcha z ontologie). Praha: DharmaGaia, 1999, s. 106-107.

[7] Tamtiež, s. 184-185.

[8] Tamtiež, s. 303.

[9] Tamtiež, s. 305.

[10] Tamtiež, s. 307

[11] Tamtiež, s. 308.

[12] BONDY, E. Postpříběh, příležitostné eseje a rekapitulace. Praha: DharmaGaia, 2013, s. 222..

[13] Ontodicea ako moment zázračnosti, neopakovateľnosti každej udalosti. Bondy, E. Filosofické eseje, sv.2, c.d., s. 136.
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama