Reklama
Reklama

Pozvanie do Siladíc: Básnický svet Jána Šimonoviča

Spomienkový program a prezentácia knihy Dalimíra Hajka
Počet zobrazení: 677

jan_simonovic_188.jpghajko_simonovic_200.jpgÚsilím autora tejto knihy bolo preniknúť do myšlienkovej podstaty básnickej tvorby Jána Šimonoviča, na snímke, básnika z okruhu tvorcov patriacich k Trnavskej skupine, ktorí výrazným spôsobom určovali tvár slovenskej poézie druhej polovice dvadsiateho storočia. Dalimír Hajko sústredil svoju pozornosť na rad nových kontextov Šimonovičových veršov, Šimonovičov básnický svet symbolizuje sám život, jeho báseň je hľadanie v priestore, ktorý nikdy a nikde nekončí. Hľadanie, ktoré síce nemôže byť nikdy celkom úspešné, ale ak by nevzniklo, stratila by sa jedna dimenzia básne. Kniha je súčasťou autorovho úsilia mapovať nedávne desaťročia vývinu slovenskej lyriky.


pozvanka_siladice_2019.jpg


Z básnickej tvorby Jána Šimonoviča


KRUTOSŤ

(úryvky)

Ako voľakedy v Galilei
i tu, pri priepasti dejín,
človek odchádza od človeka.
Falošne zaznel hymnus
na pozlátené teľa.
Na priateľa sa priateľ díva neúčastne
ako z televíznej obrazovky.

Ako na počiatku letopočtu,
tak na jeho konci
chudobný živý Ježiš
myslí tak nástojčivo,
že sily má plný plášť,
ba celé okolie
na dotknutie aj na oživenie
a preberá i moju smutnú myseľ
ako umierajúceho vtáka.

V celkovom srdci krajiny
tvorenom predsa našimi ľuďmi,
i v zhromaždisku obyčajnej pravdy
v knihe alebo v ľudskom tele
chudobný živý Ježiš
chodí medzi seberovnými,
vstupuje im do pomerne čistých svedomí, hovoriac:
Blíži sa deň, o ktorom som vravel,
že povstane národ proti národu,
zradia vás rodičia, bratia a niektorí budete zabití.
Modlite sa, aby to nebolo v zime.

Tým, ktorí činia, akoby boli viac než vy,
akoby si smeli prisvojiť väčší diel
všetkým požičaného sveta,
akoby ich preludy boli viac než vaše sny,
dajte peniaze, ktoré od vás driapu,
majú na nich svoje podobizne,
budú ich znamením pre bezradné ťavy
pri uchách ihiel.
Dajte si pri nich pozor,
radi chodia v drahých oblekoch,
radi sa dajú pozdravovať na námestiach,
radi sedávajú v predných laviciach v chráme,
domy vdov privádzajú na mizinu
a naoko sa dlho modlievajú.
Nechváľte sa priveľmi, že som váš,
lebo majú tvrdé srdcia
oblepené bankovkami,
vás by vysmiali a mňa by ukrižovali na kríže,
ktorých tu toľko vidím.
Ja milujem všetky deti, rád sa s nimi stretám,
kým oni mnohé odtláčajú k biede,
k nečinnosti aj zločinnosti,
i k predávaniu tiel, do ktorých potom prví hodia kameňmi,
sotva im dajú odrobinky zo svojich stolov hojnosti,
nie preto, že by boli vinovaté, ale preto,
lebo sa žiť vraj nedá ináč,
iba najväčším bohatstvom v najväčšej chudobe.

Beda vám, slepí vodcovia, hovoril som farizejom,
nemôžete slúžiť dobru i majetku.
Preč, pelech lotrovský,
prevracal som stoly podnikavcom v Jeruzaleme,
čo tam bohatli zo zbožnosti ľudu,
preč, pelech peňažný
s prevrátenými srdcami ako s Judášovými mešcami,
preč, pelech vojenský,
otec vám odkazuje, že niet života, ktorý by ste smeli skrátiť,
niet spravodlivosti, pre ktorú by ste smeli spáchať nespravodlivosť
a nebude spôsobu, ako by ste sa z toho vykrútili.

V celkovom srdci krajiny
chudobný Ježiš
rozdáva neposlúchnuté slová
vyslovené ešte v staroveku,
napodiv svieže i po novoveku
chodí medzi seberovnými,
ktorým sa otvárajú smutné mysle
ako knihy nádeje.

Krk ľalie, 1993


NAŠI
 

Popíjame s otcom jeho milé víno,                            Dcérka nám podáva, čo chceme,
oči ako štyri mysle,                                                     obidvom odzadu ako z minulosti rodiny,
a otec sediac klesá                                                    doslova mojou radostne zmenšenou rukou.
so stoličkou do sivej zeme,                                      
otec je taký sivý, že sa zle vidíme.                           Tichým krikom, 1974
 

V MATKINÝCH OČIACH
 

V matkiných očiach je môj svet,                              V maminých očiach je i svet,
ktorým riadne chodím                                               ktorý myslím, ako vzduch,
a skladám mnohým ženám básne.                       mama nevie, či je v ňom Boh,
V maminých očiach je môj svet,                             nevie, aké sú v ňom dievčatá,
bedlivo, dojímavo upravený,                                    vie, že som dobrý, ale nevie, ako je to možné.
s utretým kameňom na sedenie,       
s odhrnutým neškodlivým dymom.                           Tichým krikom, 1974

 

DUŠIČKY
 

Chatrné ráno pod holými lipami,
kladúcimi si neustále svoje žilnaté ruky jednu nad druhú,
myká starenke ručník,
chytá sa strieborných krížikov,

starenka obchádza hroby, po ktorých žblnkocú riečky trávy
a na jeho mu ju popravuje ako mu zaprávala košeľu,
načahuje sa a vyzerá to, že mu tam rozkladá svoj tieň,

potom sa poprechádza v chatrnom ráne na cintoríne,
naprizerá sa nápisom, kým jej poskakujú ako lúčne kobylky,

zatiaľ sa jej tieň ako čierny závoj driape v kríkoch
a spolovice omotá mohylu.

Belavá z helénskeho sveta, 1969

 

Z textov, uverejnených v Novom slove

(Pastier slov, Perex, a .s., 1994)

„Z dejín literatúry je známe, že prevraty mávali svojich básnikov. Básnikom posledného prevratu je Karel Kryl. K inému než kritickému – myslím literárne kvalifikovanému – privítaniu nových pomerov nedošlo. Je to asi preto, lebo sa nemožno spisovateľsky stotožniť s ideami Nech žije bieda ľudu, Sláva sociálnemu poníženiu, Nech žije prosperita členov vlády, Česť parlamentnému zurvalectvu.

Hospodársky experiment s našou krajinou prináša priveľa trápenia. Nádej, že raz olizneme labu zlatému teľaťu, je aj pre nedávnych optimistov čoraz hmlistejšia. Nejde o to, že sa nepremyslene prevádza spoločenský majetok do súkromných rúk, ale že v chaose, ktorý týmto procesom vznikol, bohatne úzky okruh ľudí na úkor ostatných. Netreba prinášať obete slovu demokracia, ktoré sa vysloví často v situáciách, keď sa ním zahriakuje oponent, ale naučiť sa diferencovať, čo z dynamizmu tejto doby nesú kroky dopredu a čo je bezhlavým spiatočníctvom.“

(Básne v jeseni civilizácie, 9. 3. 1992)
 

Podarilo sa nám škaredo poznačiť nielen prírodu, ale aj ľudskú dušu. Nazdávam sa, že tak ako pomenovali osemnáste storočie osvietenským, devätnáste romantickým, naše si vyslúži prívlastok devastačné. Ak si ho ešte, pravda, bude mať u koho vyslúžiť. Prvú polovicu mu zdevastovali bezpríkladné vojny, v druhej demontoval a deštruoval človek svojím riadením, mečmi prekutými na takzvané pluhy, prírodu. Teraz už na jej záchranu nestačí zmeniť politiku alebo režim.

Príznačné na terajšom stave je, že človek sa akosi povinne tvári ustarane, akoby chránil prírodu, ba štát vytvoril a platí akoby v záujme jej uchovania inštitúcie i organizácie. Ale devastácie neustále pribúda, zákony a nariadenia akoby pôsobili v opačnom zmysle. … Ak raz pricloní tieň zištného záujmu prímestský lesík alebo národný park, je akákoľvek svätyňa zdravia a krásy odsúdená na znivočenie... lebo človek, vyškolený svojím storočím, dôvod najvyššieho záujmu nájde a pomenuje ho tak, i keby to bol očividne najnižší záujem. Vybaví všetko, ak ide o čin proti prírode, a vybaví to všade. Vždy má u koho vybaviť výnimku a vždy má z čoho zaplatiť pokutu, ktoré mu umožnia technikou sprzniť posledné kúty ticha a vznešenej nádhery v našej vlasti.

(Vybaviť výnimku, zaplatiť pokutu, 3. 2. 1994)
 

Rád by som upozornil terajších vyučujúcich slovenčinu, aký rozhodujúci účinok na študentov má každé ich slovo, hĺbka alebo plytkosť ich vedomostí, údernosť alebo laxnosť ich prístupu k predmetu, ktorý trvalo značí duše žiakov. Býva rozhodujúce, nielen dôležité, aký vzťah k literatúre načrtnú, aké knihy poradia svojim študentom. Či zorientujú mladých ľudí v hodnotách a funkciách básní a próz, ktorými krásna literatúra vie nezastupiteľne obohatiť život človeka práve v dobe nežičlivej dobrým citom, v ére jednostranných technických preferencií a nehumánnych dejov, alebo sa im podarí túto schopnosť beletrie pred nimi vo veku otvorených sŕdc utajiť, spochybniť, zosmiešniť alebo ináč znemožniť.

(Báseň a život, 31. 7. 1993)
 

Poézia je nepohodlná, bohvie čím zneisťuje každú vrchnosť ako nechcené krásne dieťa. Prečo rozhlas hneď po novembri definitívne a bez náhrady zrušil Báseň týždňa a televízia Nedeľnú chvíľku poézie? Ako totalitný alebo ako národný prežitok?

Nie je to čudné, mrmle si básnik, že po takých zlomových a citovo eruptívnych udalostiach, keď si meno Slovák začínajú zapamätúvať vo vzdialenej cudzine, v našich novinách nenájdem jedinej básničky? Sláva slovenskosti a štátnosti vari omylom alebo v prílišnom rozbehu nevšímavo prefrčala popri našej vzácnej reči a v zhone nepripisuje vážnosť jej virtuóznej realizácii, s dovolením básneniu... Ozaj si nevedia spomenúť aspoň na kompetentnom slovenskom ministerstve, že bez diela Jána Hollého nemalo by obsah národné obrodenie, bez básní Kráľových a Sládkovičových nebolo by najprvších a najvzácnejších artefaktov spisovnej strednej slovenčiny, ba bez básnických prekladov Písma nemali by sme istotu o kultúrnosti Slovanstva i na tomto území, že  národ, ktorý by pristal na literárnu dovolenku, nebol by tvorivým národom?

(Musae silent, 9. 6. 1993)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama