Reklama
Reklama

Ako sme (ne)robili perestrojku (6)

Z diára šéfredaktora 1987 – 1989
Počet zobrazení: 1046

„Možno nebudeme všetci vinní. Ale všetci budeme zodpovední.“
Miroslav Válek
 

„Ak prijmeš svet taký, aký je, si spoluvinník, ak ho zmeníš, si kat.“
Jean-Paul Sartre
 

 „Tak či onak, prestavba vojde do dejín ako jeden z najväčších podvodov tohto storočia.“
Ľudovít Pezlár (v súkromnom liste E. P., 1993)


Ako sme (ne)robili perestrojku (1)
Ako sme (ne)robili perestrojku (2)
Ako sme (ne)robili perestrojku (3)
Ako sme (ne)robili perestrojku (4)
Ako sme (ne)robili perestrojku (5)


Úvodné slovo je v prvých dvoch častiach, poznámky aj v ďalších dvoch. Niekoľko viet som pridal aj v nich, sú aj v piatej časti. Pre tých, čo sa začítali až teraz: v hranatých zátvorkách uvádzam, kto je spomínaná osoba, ale len keď sa vyskytne prvý raz (aj to ide len o pozíciu, funkciu a pod. iba danom období.) Takže pri väčšine spomínaných ľudí v tejto a ďalších častiach hranatá zátvorka nebude.

s_j._cejkom_v_majolike.jpg
S Jaroslavom Čejkom, šéfredaktorom Tvorby v modranskej Majolike, september 1987.
Foto: Archív E. P.


SEPTEMBER 1988


Štvrtok 1. septembra až pondelok 12. septembra 1988
Cesta s prezidentom G. Husákom do Číny* a KĽDR.

[*Emil Polák: Čína sa pohla. Za hrsť faktov, postrehov a dojmov z Pekingu, Nové slovo 39/29. 9. 1988
Citát:Koncepcia je rozvrhnutá do troch etáp.
Prvá etapa – roky osemdesiate – predpokladá, že národný dôchodok sa zvýši o 100 percent, čo sa prakticky už dosiahlo (znamená to národný dôchodok 400 dolárov na jedného obyvateľa). Predpoklady pre dosiahnutie potrebnej úrovne „tepla a sýtosti“ pre všetkých obyvateľov však vytvorí až splnenie uznesenia Štátnej rady ČĽR z novembra 1987 o pozdvihnutí ekonomicky chudobných oblastí.
Druhá etapa – deväťdesiate roky – predpokladá, že sa hrubý národný dôchodok opäť zdvojnásobí, a tak sa má zaručiť „skromné hmotné zabezpečenie pre všetkých obyvateľov“, Čína má dosiahnuť na jedného obyvateľa hrubý národný dôchodok 800 dolárov).
Tretia, završujúca etapa by sa mala skončiť v polovici 21. storočia, keď má Čína dosiahnuť úroveň stredne rozvinutých krajín (hrubý národný dôchodok na jedného obyvateľa 4 000 dolárov).
Takto je chápané a rozvrhnuté historické obdobie, ktoré sa začína „v podstate dovŕšením socialistických premien súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov v päťdesiatych rokoch a končí sa socialistickou modernizáciou. Celé toto štádium si vyžiada minimálne sto rokov.“
]

Nie je dôležité, akej farby je kocúr, či bielej či čiernej. Dôležité je, či chytá myši. Teng Siao-pching

Streda 14. septembra 1988
Bol Kuranov. Súdružku vraj volajú Nina Fojtíkovna. A že vraj súdruh (Fojtík) sa vyjadril, že on čítal iba variant článku.
Bol som u Trvalu, zrejme odchádza 1. 10. do Prahy [do sekretariátu Miloša Jakeša]. Podľa neho je isté, že Biľak je na odchode a aj Štrougal. Řehořek [Jindřich Řehořek, veľvyslanec ČSSR v Sovietskom zväze] mal byť pozvaný na MID [ministerstvo zahraničných vecí ZSSR], ale potom bol vraj na medzinárodnom oddelení ÚV KSSZ a tam sa vraj veľmi divne správal, obvinil ich z revizionizmu.

„Omyl je vždy nebezpečnejší, ak je k nemu primiešaná troška pravdy.“ Turgenev

Štvrtok 15. septembra 1988
Včera vyšiel Expres 37/88. K. Hulman pod titulkom Aha, kráľ je nahý! o. i. napísal (keď najprv vychválil Gorbačova): „Ako čerstvý vietor zavial nedávno z orgánu českých spisovateľov Kmen analytický článok Evy Fojtíkovej pod titulkom Moskva – akú sme ju nepoznali. Vzbudil pozornosť nielen u nás, ale aj v zahraničí. Dokonca – pravda, po svojom – sa ním zaoberala i štvavá rozhlasová stanica Vatikán. Eva Fojtíková udiera klinec po hlavičke, keď upozorňuje na to, čo mnohí cítime, ale akosi sa to nahlas okúňame (či bojíme?) vysloviť.
Bude asi najlepšie, keď z neho niektoré state odcitujem (cituje 4 odseky – pozn. EP). Cením si odvahu, s akou autorka pertraktuje tieto otázky, ktoré nenachádzajú nikoho, kto úprimne žičí prestavbe, ľahostajným. Pri čítaní jej článku si človek spomenie na to úprimné dieťa, ktoré pri pohľade na kráľa kráčajúceho bez odevu vykríklo: Aha, kráľ je nahý!“
Kto mu dáva rozumy? Alebo si to myslí, teda on si to myslí, ale je taký hlúpy, že to napíše, aj keď to nemá od nikoho posvätené?

Piatok 16. septembra 1988

Vyšiel Literárny týždenník*. Graficky je urobený s vkusom. No petit na sivej podtlači je dosť nečitateľný. Nečitateľný je však najmä obsah – ak budú pokračovať v písaní týmto metajazykom (hádam okrem Urbana a tvrdého Šabíka) a ak budú dávať priechod „dojmológii“ – nebudú nám až takým tvrdým súperom. Ale ktovie – veď to posudzujem zo svojho pohľadu, z pohľadu Nového slova. A čo keď to čitateľ bude rád čítať?

[* Jozef Puškáš: Koniec dočasnosti, Nedeľa 37/1988, str. I. In.: Nové slovo 37/15. 9. 1988.
Citát: „Nedeľa zaniká, nastupuje Literárny týždenník. Ako už samotný názov naznačuje, medzi novým časopisom a bývalou kultúrnopolitickou prílohou bude v budúcnosti márne hľadať kontinuitu, robiť paralely a porovnania, pátrať po spoločných zdrojoch a súvislostiach. Ak sa niekto nazdáva, že je to škoda (veď v Čechách z pôvodnej prílohy Tvorby prevzal Zväz českých spisovateľov nielen názov časopisu, ale viac-menej aj koncepciu a značnú časť redakcie), nebudeme mu jeho názor vyvracať, sami sa však k tejto otázke nemienime vracať – stoja pred nami nové, nemenej náročné úlohy.“]

Sobota 17. septembra 1988
Z Literárneho týždenníka sa mi najviac páčia tieto myšlienky poľského básnika a slovanistu Alexandra Migu: „Nerozumiem vášmu komplexu malého národa. Všade sa naň odvolávate. Aj Íri sú malý národ a majú veľkú literatúru. Vy i Česi žijete v jednom štáte, ale sú medzi vami zaujímavé rozdiely v intelektuálnej sfére. Slovák je zväzovaný, uniformovaný, nemá alternatívu. Čech ju má. Jeho pohľad na literatúru je širší, aj jeho kontakty so svetom.“ (Pripravil Jozef Urban, Literárny týždenník 1/21. 9. 1988)

Streda 21. septembra 1988
Vilo Plevza. Prišiel, videl, zvíťazil. Taký ako vždy, bujarý, veselý, ale predsa len čosi v jeho tóne zaznieva iné: akoby pocítil nejakú bezmocnosť či nezmyselnosť určitých snáh. Najavo otvorene nie, iba ak s humorom. Takže 28. október sa má stať štátnym sviatkom, o čo sa už dlho usiloval. Lenže podľa Ševca nepredložil tento návrh Husák, s ktorým o tom pred pár dňami opäť diskutoval, ale vraj Biľak. Čo sa týka klebiet, vraj to je pravda – aj o Biľakovi, Štrougalovi atď. Ale nič konkrétne. A že správa na zasadanie ÚV KSČ je o všetkom, len nie na – plénum o ideológii. Vraj je tam: na záveroch pléna z roku 1980 netreba nič meniť. Tak potom načo robia teraz toto plénum...

Nedeľa 25. septembra 1988
Volal som Mariána, čo bolo od štvrtka v robote, odkedy som bol mimo. Vo štvrtok volal Jakubička, či niečo dávame k článku Evy Fojtíkovej. Marián povedal, že nie, či niečo máme chystať. Nie, práveže nie, lebo ten Hulman v Exprese napísal, a to nemal, takže on (teda Marián) to má u nás ustrážiť.

Štvrtok 29. septembra 1988
Išiel som aj s Lacom Slabeyom rozlúčiť s Trvalom. Trvala končí vo funkcii vedúceho oddelenia, odchádza za pomocníka Jakeša do Prahy. Rozlúčka sa konala na Mišíkovej, v zariadení Národného výboru hlavného mesta. Trvala bol dojatý, pozval si naozaj najbližší okruh. Vidno, že so Slovenskom zrástol. Cirbes nám oznámil, že zomrel akademik Sirácky*. Na najbližšej redakčnej rade musíme na jeho miesto dať klinček s červenou stuhou a držať minútu ticha. Trvala povedal Lacovi, že má ku mne otcovský vzťah a že majú na mňa dávať pozor.

[* Člen korešpondent SAV Ján Bodnár: Životná múdrosť človeka. Zástoje a dielo Andreja Siráckeho, Nové slovo 41/13. 10. 1988, str. 12.]


OKTÓBER 1988


Nedeľa 2. októbra 1988
Tých, čo majú video, nazývajú vidioti, povedal Horníček [Miroslav Horníček, český herec, spisovateľ, dramatik, režisér... humorista] v dnešnej Pyramíde, kde ho pozval Markovič [Milan Markovič, redaktor Čs. rozhlasu na Slovensku, člen Radošinského naivného divadla]. A ešte povedal, že keď bol malý, mal dva sny. Byť sprievodcom v električke alebo prezidentom. A že keď sa dnes pozerá na svoju sedemdesiatročnú cestu, už vie, že sprievodcom sa stať nemôže.
Dnes vraj na porade opäť bolo buzerovanie za tie sovietske materiály, koľko sa im to už navraveli a stále si nedajú tie redakcie povedať. Najmä V. Tökölyová uverejnila materiál o sovietskej mafii. Ide síce o kvalifikovaný, ale predsa len subjektívny názor. A tie údaje o tom, koľko dostanú naši olympionici. Prečo to len Smena a Pravda uverejnili. Veď bol zákaz...

Chyby a omyly? Možno ich prirovnať k muchám, ktoré vnikajú do miestnosti otvoreným oknom. S muchami sa možno vysporiadať, no nemožno byť bez čerstvého vzduchu...

Štvrtok 6. októbra 1988
Redakčná rada. Chcel som vedieť, či dávať materiály zo sovietskej Pravdy, čo dávajú smirnovovci [Georgij L. Smirnov, riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu pri ÚV KSSZ]. Všetci mi to odobrili, dokonca aj Bejda. Povedal na margo toho príklad, že na výstave k 70. výročiu čs. štátnosti pražskí mestskí súdruhovia škrtli Štefánika. Vilo povedal, že sú to „juji“, lebo ten sa s republikou stihol skompromitovať najmenej. Každý čosi zavajatal... Až na Martina Libjaka, ktorý predsa len chcel do našej „výberovosti“ (ktorú zase napadol Bejda) dostať všetko to, čo sa na ÚV robí, prerokúva a tak. Predstavuje si to tak, že my si vždy do plánu dáme úlohy, ktoré im budú predtým uložené, napr. v brannej príprave, kontrolovať...

Piatok 7. októbra 1988
Skoro ráno odchod na stretnutie s Tvorbou do Brna. Zatiaľ ešte nie Slavkov. V Brne na autobusovej stanici nie sú tvorbáci, ale zato majú burčiak. Chutnáme ho vari až do pol dvanástej, lebo Tvorbe sa pokazil autobus. JRD Tuřany majú dobrú povesť, ale málo burčiaku. Než sme sa stretli s Tvorbou, burčiak sme vypili...

Sobota 8. októbra 1988
Ráno ideme pozrieť na miesto, kde sa odohrala bitka troch cisárov, keď im to ešte Napoleon natieral. Mohyla mieru je dôstojným pamätníkom. Večer na Slavkovskom zámku – chcelo by to generálnu opravu. Neskôr sme dosť hluční pri víne a speve. Domáci, čo si kvôli nám vzal dovolenku, aby videl živých novinárov, je sklamaný – sme vraj celkom obyčajní ľudia. Minule si vzal dovolenku kvôli spisovateľom. Páni, tí vedia piť...

Nedeľa 9. októbra 1988
Jardo Čejka sa včera nevyjadril, či ide na to ÚV za Müllera alebo nie. Má ísť na stáž, aj to nevie, kedy. V Tvorbe sa hovorí, že šéfom bude Ivan Matějka.
O pol piatej už som na letisku, letíme na 10. zasadanie ÚV KSČ, od ktorého každý veľa očakáva. Ale mnohí očakávajú práve vždy iné. Ľudia pritom nepotrebujú ideológiu prestavby, potrebujú najmä zmenu vo vedení a nebude stačiť len vo vláde...

Pondelok 10. októbra 1988
Plénum. Fojtík číta správu, z dvoch tretín ekonomickú,. Ale ešte predtým Jakeš predniesol zhodnotenie doterajšej prestavby a návrh na kádrové zmeny. Štrougal požiadal o uvoľnenie – a neprišiel na zasadanie. Vraj má vírusové ochorenie. Podľa Trvalu, keď sa v utorok lúčil na vláde, mal sa pýtať, prečo práve teraz, keď to začína ísť? (Aby to zase nepokazil.) Colotka požiadal – a prišiel. Veď on chce ešte diplomatické služby, nemôže trucovať. Sľúbili mu ich. Chňoupek sa to vraj dozvedel iba pred zasadnutím, ako doletel z OSN a z Bonnu. Vraj mu Biľak ponúkol Bonn alebo Moskvu, vybral si Moskvu – to vraj neprejde v predsedníctve. Tak si vybral tri mesiace voľna, na čo má nárok. Dobre urobil, dovtedy môže byť všeličo.

Utorok 11. októbra 1988
Plénum. Je tu jedna vrstva ľudí, čo je veľmi výrazne poznamenaná. Hlási sa vždy k tomu, že ide s touto stranou od Februára, teda vyše štyridsať rokov a prežila s ňou dobré i zlé. A už nikdy nedopustí, aby zase stranu postretlo niečo zlé. (Čiže, rozumej, aby ich postihlo niečo zlé, nedajbože, aby už nemali tú moc a najmä tie peniaze, čo pre nich ona znamená.) Jasne to povedal J. Riško, keď o svojej predstave o nevyhnutnosti prestavby povedal, že dejiny by našej generácii už nemuseli šancu poskytnúť. A takých Riškov je ešte dosť.

Streda 12. októbra 1988
Všetci boli sklamaní, že sme na tom pléne vlastne nič nedosiahli. Čo všetko robia ilúzie, lenže ilúzie do ekonomiky (pardon, to povedal Válek, že absurdity do ekonomiky nepatria), teda ilúzie do politiky nepatria. Stalo sa, čo bolo možné, lebo áno, umenie do politiky patrí, lebo politika je umenie možného. (Je teda pravdou aj opak? Ten sa tuším nedá zostrojiť.) Vraj sa čaká na ďalšie, decembrové kolo. Myslím si, že nebude posledné.

Pondelok 17. októbra 1988
Volá V. Plevza: máme titulku – lebo Roll našiel originál telegramu M. Dulu z 30. októbra 1918*.
Plénum ÚV KSS začína rokovať o 16.00. Predsedníctvo sa má doplniť o Kolomana Dudáša maďarskej národnosti (vedúci tajomník OV KSS Dunajská Streda) a J. Rybára. Niektorí to vidia aj tak, že Janákov syn študoval v Šamoríne, kde bol Dudáš vtedy riaditeľom gymnázia – študoval, neštudoval. Aj iné veci tak vyznievajú. Ale veď to všetci chceli, prestavbu. Tu sa jej chytili, ako vždy, tí schopnejší.
Večer: Fojtík na stretnutí s Pravdou priznáva, ako západným novinárom vyzradil zmeny vo vládach. „Jás se taky učím, já taky s tím nemám skušenosti. Já jim pak věřil, že to neřeknou dřív než ČSTK,“ atď.

[*– v. p.– Vzácny objav, Nové slovo 43/27. 10. 1988, str. 1.]

Utorok 18. októbra 1988
Dnes sa skončilo plénum ÚV KSS k ideologickým otázkam. Vystúpil Herbert Ďurkovič a povedal svoje. Asi toto: celé obdobie od XIV. do XVII. zjazdu sa hodnotí príliš priaznivo, nemal by byť prečo dôvod na prestavbu, želanie sa vydalo za realitu. Obdobie sedemdesiatych rokov bolo horšie ako predchádzajúce a prvá polovica 80-tych rokov – najhoršie obdobie vôbec, ide do mínusových ukazovateľov. Posledné obdobie nemôže vojsť do histórie budovania socializmu ako úspešné. Akcentovali sme pozitívne fakty a išlo o zavádzanie celej spoločnosti... V poslednom období klesá autorita strany, dôvera v jej schopnosť viesť ďalej spoločnosť. Cesta v prestavbe vedie cez prestavbu strany, ale s tou sme ešte nezačali. Prihovára sa za konferenciu, ktorá by zhodnotila uplynulé obdobie i osoby. 10. plénum – iba čiastkový krok týmto smerom.

Streda 19. októbra 1988
Hlavné črty 10. zasadania... Prejav ďaleko presahuje ideológiu, Fojtík naznačuje, že má na viac. Žiaľ, aj to, že jeho variant je otvorene variant albánsky. V diskusii možno vidieť: 1. najmä ľudia zdola, a ešte najmä ženy, začali otvorenejšie hovoriť. A to aj v predajniach, kde si nakupujete, ale ako to má komunista s 2 400 Kčs potom vysvetľovať ľuďom, keď v obchode niet VC-papier. 2. Kryštalizuje sa aj to, kto je za a kto je proti sovietskej perestrojke. Válek, Hoření a Purš [Jiří Purš, riaditeľ Československej filmovej tvorby do roku 1987] sú jasne za: KSSZ má právo i povinnosť zhodnotiť svoju minulosť voči sebe i medzinárodnému komunistickému hnutiu. 3. Napokon „netendenčné“ myšlienky:  uznesenia – boli vždy správne, alebo sa len neplnia, všeľudské a triedne, vzťah k neformálnym organizáciám...

Štvrtok 20. októbra 1988
Laco sa zaoberá klebetami. Vraj sa ide Čmolíkovo oddelenie zlúčiť s Jeníkovým [Jaroslav Jeník, vedúci ideologického oddelenia ÚV KSČ]. Vedúci bude Jeník a za zástupcu pre prostriedky masovej informácie a propagandy Trvala navrhol Jancuru. A aby som to ja Vladovi povedal, aby nebol prekvapený, keď s ním budú v Moskve hovoriť. Neviem už len, ako by som to mohol Voloďovi nejako naznačiť, veď ten by sa išiel zdivieť. A okrem toho, je to naozaj v takej polohe „trvalej“.

Piatok 21. októbra 1988
Stretnutie s konzulom MĽR Varadim. Zostal aj Marián. Obaja sme sa s Mariánom divili, že nám radil, aby sme sa s našou prestavbou priveľmi neponáhľali, máme možnosť poučiť sa z ich skúseností. Nie je to divné, ak takú radu dáva človek, čo vie, že jeho krajina je na tejto ceste už dvadsať rokov?

Utorok 25. októbra 1988
Celoštátny aktív v Prahe k 10. zasadaniu. S. Fojtík: Uplynulo len 14 dní od 10. zasadania. Myslí si, že urobili chybu, že ho zvolali tak skoro, v tom chaose, ktorý charakterizuje našu prácu a ani sme si nestihli preštudovať všetky dokumenty, ani centrum ešte nestihlo rozpracovať závery. To je prvá perlička. Druhá, keď Fojtík skočil do reči s. Milovi z Vydavatelstva Svoboda, ktorý povedal, že nové vydanie Lenina vychádza z ruského piateho vydania. Vo štvrtom vydaní boli skresleniny a naše dopĺňajú aj nové hodnotenia niektorých udalostí a osobností... Fojtík: o aké skresleniny ide, to musíš vysvetliť! To máme to predchádzajúce vydanie vyradiť z knižníc? V záverečnom slove sa k tomu ešte vrátil: Nevie, či to štvrté vydanie má vyradiť z knižníc, lebo má stalinské deformácie, má si kúpiť to piate a veriť, že tam nebudú deformácie pod vplyvom nejakej dnešnej konjunktúry? A ešte nepochopil, začo sovietski súdruhovia ďakovali, či tam objavili niečo či neobjavili. Prešetríme to a dáme do krajov a okresom informáciu...

Streda 26. októbra 1988
Ráno zavolal rozzúrený Ševc, ako sme si to dovolili uverejniť článok urážajúci učiteľov*. Bachár, ten sa opýtal, ako to, že ja nie. Povie to Janákovi, Šlapkovi. Oni ma zožerú. Učitelia ma zožerú. Napíše mi otvorený list. A je zvedavý, či ho uverejním. A zorganizuje učiteľov, aby sa ozvali.
10:00 atašé sovietskeho veľvyslanectva Kuskin. Jeho otázky: Ako sa pozerám na prestavbu v ZSSR, každý máme svoju Ninu Andrejevovú, či si myslím, že by tých z roku 1968 bolo treba rehabilitovať, ako ide naša prestavba, aký význam má 10. zasadanie ÚV KSČ. Sovietska prestavba – imponuje jej cieľavedomosť a činorodosť (prohibícia); 10. zasadnutie zosumarizovalo doterajšie kroky a vymedzilo rámec prestavby, jej hranice, soc. pluralizmus v rámci NF neberie do úvahy nové štruktúry, napr. zelených – aj KSSZ aj KSČ mali formuláciu – strana sa s tým vyrovnala. Na XV. zjazde – vyriešiť tých, čo čestne pracujú... Ale je ešte veľa ľudí, čo sa neriešilo.
Ešte povedal: vieme o vás, sledujeme vašu prácu, vážime si ju, najmä zmysel pre mieru, prajeme vám všetko dobré.

[* Oľga Gáfriková: Čí bude palác? Nové slovo 43/27. 10. 1988
Citát: „Myšlienka areálu vedy a umenia sa „prebila“ až do štádia vykonávacích projektov, dohodnutých dodávateľov a termínov začatia prác – ale zrazu prišiel iný návrh: využiť Grassalkovichov palác na Ústredný dom učiteľov. Vzhľadom k tomu, že v koncepcii Areálu umenia a vedy sú už roky práce aj finančné prostriedky (asi 1,5 mil. korún) a vzhľadom k tomu, že realizácia tejto myšlienky bola schválená na úrovni vlády SSR, je tento nový návrh prekvapujúci. Požiadavky pedagogických pracovníkov sú zrejme oprávnené, ide len o to, či je naozaj optimálne využívať tento reprezentačný areál práve takto obmedzene. Isteže sa naši pedagógovia rátajú na stovky, ba tisíce, ale obyvateľstva len v samotnej Bratislave je mnohonásobne viac; a prístup ku vzácnym hodnotám – ponúkaným, i tým, čo sú v samotnom paláci – by mali mať všetci a bez obmedzenia.“]

Štvrtok 27. októbra 1988
Ráno let špeciálom na slávnostné zasadanie k 70. výročiu republiky. Letíme cez Ostravu, potom obedujeme v Prahe, Hrad, slávnostný prejav. Prezident už naozaj nič nechce pokaziť. Prejav je vari najvypreparovanejší za posledných dvadsať rokov. Alebo sme sa už prejedli týchto slávností. Možno je to v tom, že sa človek vynapozerá na týchto aktívoch na Hrade – nie je mu to už vzácne. Ale vzácne je vlastne ešte všeličo. Napríklad ako Pirošík [Vladimír Pirošík, vedúci tajomník KV KSS v Banskej Bystrici] sedel sám, nikto k nemu nepodišiel, nikto sa ho na nič nepýtal. Takto odchádzajú zlodeji, vraj sa vyjadril Indra, že on so zlodejmi nechce odchádzať.

Inteligencia má svoje medze, ale ľudská hlúposť je neobmedzená.

Piatok 28. októbra 1988
Republika, dnes už v penzijnom veku, prežila svoj – po dlhom čase – štátny sviatok v dvoch polohách. Na jednej strane predĺžený víkend, ktorý sa hodil chalupárom, tým, čo išli na hroby, na druhej strane v Prahe na Václaváku si na svoje prišiel obušok, vodné delo i pes.(Ako to ide dohromady s obvineniami, že „... odpovedala buržoázna štátna moc represáliami a nezastavila sa ani pred streľbou do nevinných ľudí“.) Kam asi povedie táto neústupnosť, nahrávajúca naozaj nepriateľom socializmu? To, čo naši a kus Viedeň, ukázali v televízii – to je koniec či iba začiatok? Kedy a ako sa začnú napĺňať Fojtíkové slová z utorkového aktívu: „Bolo rozhodnuté nepripustiť vytváranie opozície na tomto masovom základe; ak sa Václav Havel rozhodol pre to aj za cenu obetí, bude ich treba patrične poučiť, kde žijú, čo je a čo nie je prestavba!“ Aj takúto tvár má socializmus – a to u nás, kde demokracia má hlboké tradície a keď psov nehuckajú na ľudí už v nijakej socialistickej krajine.
Boli sme si pozrieť Svet patrí nám. Niektoré veci sa predsa len opakujú. A niekedy fraška býva prvá...

Hovoriť pravdu a ak to už nie je možné, aspoň ju nepokriviť...

Nedeľa 30. októbra 1988
„Nestačí povedať, ako to robia Francúzi, že ich národ bol zaskočený. Národu a žene sa neodpúšťa nestrážená hodina, kedy ich hociktorý prvý dobrodruh môže znásilniť. Takýmito zvratmi sa záhada nerieši, len sa ináč formuluje. Treba ešte vysvetliť, ako môžu traja rytieri zaskočiť 36-miliónový národ a odviesť ho bez odporu do zajatia.“ Predsa som si odpísal celý odsek z Marxovho Osemnásteho brumaira Ľudovíta Bonaparta. Ide totiž o to, zapamätať si tieto myšlienky: raz sa môžu hodiť, keď sa budeme spätne pozerať na to, ako sa mohol celý národ nechať znásilniť. A ešte k tomu aj dvadsať rokov nechať zavádzať v tom, že je nepoškvrnený. A čo tieto plody, ktoré začíname žať v podobe opozície? To je práca Ducha Svätého?

Pondelok 31. 10. – 7. 11. 1988
Francúzsko – pobyt cez Slovenský zväz novinárov*

[* Emil Polák: Týždeň v Paríži, Nové slovo 51/22. 12. 1988]


NOVEMBER 1988


Utorok 8. novembra 1988
Popoludní bol aktív k sťahovaniu do výškovej budovy redakcií, kde som si myslel, že sa veci okolo azbestu a sklenej vaty rozuzlia. Ja som mal poradu na ÚV – ktorú namiesto G. Šlapku viedol s. Škorica – takže som sa aktívu zúčastniť nemohol. Ako mi bolo povedané, na aktíve celé vedenie kombinátu zhorelo. Ľuďom nič neobjasnili, ešte viac ich popudili – svojou neschopnosťou. Z ÚV súdruhovia vraj vytýkali Žilavému [Milan Žilavý, predseda CZV KSS], že taký aktív zorganizoval – ktorý nedospel k nijakému riešeniu. Že oni mali napomôcť tomu riešeniu, to im ani nenapadlo. Rozhodnutie – že má – to sťahovanie, rozhodnúť ROH...

Streda 9. novembra 1988
Na ZV ROH bol návrh vedeniu vydavateľstva zastaviť sťahovanie. Kovačič [Jaroslav Kovačič, námestník riaditeľa Vydavateľstva Pravda] to označil za návrh proti strane. Ale celé vedenie vydavateľstva vrátane námestníčky [Gabriela Solomonová, námestníčka riaditeľa VP], ktorá na ZV ROH bola proti – sme boli za zastavenie sťahovania. Ultimátum. A nech sa ihneď určí termín odstránenia nedostatkov. Tak sme sa tam vyhovorili, vydiskutovali si veci, pohádali sa zase. A čo z toho? To ešte len uvidíme.

Štvrtok 10. novembra 1988
Od rána čakám na telefonát od Ištvančina, ako dopadli naše protesty proti sťahovaniu. Nikto sa nehlási, všetky telefóny sú ticho. Keď sa konečne dovolám Kovačiča, povie, že sťahovať sa treba, že to bude tak, že nás budú volať hore (nie podľa mňa na ÚV, ale hore na 25. poschodie). Nič tu už také nenarobíš. Vlastne si to zastavenie sťahovania neviem ani predstaviť. Ale... ľudia už nebudú ničomu veriť. Niektorí a niektoré. Lenže. Treba toto sťahovanie? Kto nás vystavuje takej skúške? A kto je za to zodpovedný? Nebude ho treba potrestať? Práve: je to v tom, že sa boja, aby neboli potrestaní, robia všetko pre to, aby sme boli presťahovaní...

Piatok 11. novembra 1988
Takže dnes, napriek všetkým možným zmenám či nezmenám – nikto to nevie povedať isto či neisto – je príkaz všetko chystať na sťahovanie. Ten je napokon stále. Ale nikto nerozhoduje. Všetko je na každom šéfredaktorovi. A každý sa doteraz presťahoval. Aj my všetko robíme, aby sme sa v pondelok presťahovali. Niektorí síce nie sú nadšení, ale pracuje sa. Popoludní zavolajú, že nás – šéfa, predsedníčku strany a odbory volá s. Bočkai [riaditeľ Tlačového kombinátu KSS Pravda]. Vysvetľuje nám, že všetko dohodli a máme sa sťahovať, všetky problémy cez sobotu a nedeľu odstránia – povysávajú stropy a natrú latexom azbestové dosky. Hurá! Pýtam sa, či dáva na to slovo. Ešte odtiaľ do redakcie, kde nás čakali, Betka hovorí, že nie je dobrá statika, budova spadne, atď., atď...

Pondelok 14. novembra 1988
Deň S – teda Sťahovanie. Napokon sa sťahujú všetci. Čo im zostáva. Niektorí menej, niektorí viac. Na nálade mi nič nepridáva. Jara s Danielom o sťahovaní (azbest a sklená vata) vyhadzujem. Na ostatných nadávam. Betka stále čaká nejakých hygienikov. Ale aj pomáha pri robote. Naháňam čistiace prostriedky, voloviny, vynášam smeti. Šéfredaktor. V novej budove je ešte veľa roboty. Prišiel Šesták s Lednárom [Izidor Lednár, šéfredaktor Hlasu ľudu]. Dačo sme popili. A potom som sa ešte v Kazačku stretol s Vladárom [Jozef Vladár, dekan Filozofickej fakulty UK], bol tam aj Oleríny [Vladimír Oleríny, hispanista, prekladateľ]. Vladár mi doniesol Pavlíkov* článok, ktorý zorganizoval Ševc. Máme ho dať. Dáme.

[* Akademik Ondrej Pavlík: Na prahu veľkého prelomu, Nové slovo 47/24. 11. 1988.

Citát: „Článok O. Gáfrikovej v Novom slove, v ktorom sa protestuje, aby Grassalkovičov palác dostali učitelia, sám o sebe svedčí, ako ďaleko sa vytratila z vedomia poniektorých ľudí významnosť výchovy, školy, učiteľa. A škoda, že sa nesúhlas s vecou, ktorá sa už dávno urobiť mala, objavil práve v Novom slove, čiže v tom časopise, ktorý od Slovenského národného povstania dodnes venoval najviac pozornosti nástojčivým otázkam školy a učiteľstva! Nové slovo sa môže v budúcnosti poľahky presvedčiť, že z Domu slovenských učiteľov sa budú dať organizovať rozličné „kultúrne aktivity“ – výstavy, koncerty, predstavenia, súťaže, pamiatkové podujatia – oveľa lepšie a vo väčšom rozsahu ako z mnohých domov a domovov umelcov.“]

Utorok 15. novembra 1988
Sadám s Kopšom do jeho 613-ky – Praha. Aktív s A. Jakovlevom*. Myslím si, že vedel o všetkom – aj o tom, že ho Biľak s Fojtíkom k nám nechceli pustiť, aj to, že Fojtík vykrikoval, že nevie, načo má vyjsť nové vydanie Lenina, či on má staré vyhodiť z knižnice. Aj o našich tvrdých zákrokoch proti opozícii. Aj súdruh Biľak vedel, o čo ide – také otázky aj čítal. Ale obyčajne odpoveď nedostal. Potom sme šli na obed do hotela Praha. Šlapka, Kopšo, Jakubička, Bak, Polák. Päť koňakov. Jasne vidieť, ako Šlapka na to kašle. A je presvedčený, že takáto nálada, takýto stav tam nemôže vydržať dlho. To si žiadna krajina nemôže dovoliť. Atď. Ale nás – Nové slovo – vychválil.

[* Pozerať sa pravde do očí. Myšlienky z prejavov a vystúpení A. Jakovleva, Nové slovo 24. 11.1988, str. 12.]

Piatok 18. novembra 1988
Členská schôdza ZO KSS, na ktorej bol súdruh Gejza Šlapka. Ten len potvrdil, že je síce oprávnene v takej vysokej funkcii, ale to nemá nič spoločné s nejakou konkrétnou zodpovednosťou. A najmä sa ponáhľal, aby o 16.30 stihol svoj Šlapklub. Čo povedal ľuďom? Veľa nie. Napr. o svojej zodpovednosti za rýchlodráhu – nič. A nejde o tie peniaze, čo sú tam, ale zase pripomínal, že naši ľudia mnohí ani nevedia, kto to bol Bucharin, Rykov a ďalší [Nikolaj Bucharin, Alexej Rykov – odsúdení a zastrelení v čistkách koncom tridsiatych rokov]. Alebo že Gottwald sa bránil najprv represáliám. Aj Stalin sa najprv smial, že Slánský [Rudolf Slánský, generálny tajomník ÚV KSČ, popravený v päťdesiatych rokoch] je špión, nie Slánský je Žid a nevie vykonávať funkciu, ale potom sa to nejako spustilo...

Referát bol obsiahly, ale vôbec nie obsažný. (Odkukané)

Nedeľa 20. novembra 1988
Čítam v jednom rukopise: „... prameňom značnej časti subjektívnych nedostatkov v práci učiteľov sú väčšinou objektívne príčiny, ktoré pôsobia často úplne mimo samotnej školy a mimo subjektu riadiaceho článku vyučovacieho procesu.“ Napísal to nový riaditeľ Výskumného ústavu pedagogického PhDr. Ľudovít Bálint, CSc. Článok* pritom nevznikol pre nič iné, ako pre to, že sa v jednej pasáži „obúva“ do článku O. Gáfrikovej o tom, že Grasalkovičov palác by mal patriť kultúre. S. Ševc mi po vyjdení jej článku zavolal, ako si to predstavujem, atď. a povedal, že zorganizuje učiteľov. Aj tak urobil. Aj Pavlíka dokonca nahovoril, aby proti Novému slovu napísal. Lenže Pavlík by nebol Pavlík: napísal aj proti Novému slovu, ale aj proti – a najmä – riadeniu škôl.

Pondelok 21. novembra 1988
Stretnutie s Alexandrom Kuranovom. Čo také? Napríklad, že traja z tých, ktorých Korotyč [Vitalij Korotyč, spisovateľ, šéfredaktor časopisu Ogonek] na 19. konferencii označil za skorumpovaných – budú už riešení. O štvrtom sa ešte len rozhoduje, ale asi tiež bude potrestaný. Pýtam sa: bolo treba na to celé to divadlo? Asi áno. Napokon, veď to mimoriadne posilňuje tlač. Alebo: vraj s. Fojtík povedal Jakovlevovi, že nemôže už čítať tie sovietske noviny. A ten mu povedal, že nech ich nečíta. Týždenník aktualít [týždenník, ktorý v slovenčine vydáva APN] uverejní Jakovlevove odpovede na otázky na aktíve. Rudé právo ich nechcelo uverejniť – hoci ich malo pripravené!

„Váš názor je priamym opakom názorov mojich, ale zasadím sa svojim životom o to, aby ste ho mohli vysloviť.“ Voltaire

Utorok 22. novembra 1988
Dnes dával maďarský generálny konzul Tóth recepciu k 70. výročiu vzniku Komunistickej strany Maďarska. Začala sa pri sviečkach – lebo vypadol prúd. Potom som oslovil s. Ševca, ktorý sa vyslovil, že Pavlík to s kritikou trochu prehnal (pritom ide o článok, ktorý zorganizoval sám Ševc). Minister školstva sa tváril trochu urazene, že niekedy nie dosť vhodne vstupujeme do školskej problematiky (asi mal tiež na mysli Pavlíka). Diskusiu o Grasalkovičovom paláci netreba podľa nich viesť, lebo už pripravujú inú koncepciu. Uvidíme. Krútky [Peter Krútky, novinár, v tomto období pracoval v Živote strany] povedal, že Fojtík vyzdvihol Nové slovo a zglbal iné noviny, že nepriniesli nič od účastníkov moskovskej konferencie.

Štvrtok 24. novembra 1988
Vedenie oddelenia. Jakubička nevie zniesť, že by niečo bolo aj kritické. Neustále mi zdôrazňuje, že musíme my viac robiť, vedenie redakcií, atď. Nuž čo, aj vy máte pravdu.
Bratislava bola pobúrená, lebo voľajaký Ivan Hudák zo Žalmanovej 16 postrieľal štyroch ľudí, vraj milencov svojej ženy...

Tento národ nie je malý len počtom, ale aj odhodlaním na veľké činy. (Ja)

Nedeľa 27. novembra 1988
Prečítal som si Václava Kopeckého ČSR a KSČ – 1960. To je teda „čítaníčko“. Najprv som si myslel, že len ten začiatok a tie divné názory na udalosti minulé. Ale nie! Ono je to celé také – ale prečo nie? Až tu možno vidieť, prečo boli odstavení buržoázni nacionalisti. Teda naozaj netreba prehodnocovať históriu – našu? A kto kedy vysvetlí tieto machinácie? Za ne nikto nie je zodpovedný?

Pondelok 28. novembra 1988
Ideologická komisia ÚV KSS. Nie je to bohviečo. A tak sa predvádza najmä Škoda (penzisti majú čas všetko čítať – Vilo Plevza) a Čelko – ateista (ten je asi ako Kvasnička). Pánboh s nami a zlé preč. Čelko napríklad hovoril, že tí redaktori idú aj proti Poučeniu. Napríklad Fajth v Nedeľnej Pravde napísal, že L+S [Milan Lasica, Július Satinský] vyhodili. Zaliečame sa komu? Škorica – v rozhlase hovorili o psychotronike. Dáme priestor nejakému primárovi z Veľkého Zálužia, a nie iným – hoci to nie je vedecky dokázané? S. Šlapka – aj Fero Paller mu hovoril, že bol na nejakom stretnutí, kde hovorili o aktivizácii cirkvi, ako tí mladí chodia na púte... Nejaká mladá komunistka tam hovorila, že asi bude musieť čítať Bibliu, aby vedela s nimi hovoriť, no hlúposti hovorila, ona predsa nemusí čítať Bibliu...

Je to také aspirínové: ani nepomôže, ani neuškodí...

Utorok 29. novembra 1988
Porada u Šlapku, posledná informácia o tom, čo sa deje. Ale nie tak úplne. Teda nie úplne posledná, ale ani nie úplne o tom, čo sa deje. Lebo tie základné kádrové otázky každý tají. Či to vôbec bude, či to je pravda. Nič sa o tom nehovorilo. Vlastne dnes sa už na tých poradách nič človek nedozvie. Všetko, čo môže byť – takmer – je v novinách. A čo je zaujímavé, ti aj tak nikto nepovie.
Ideme s Paľom Kanisom, je takmer nasratý. Jediné, čo ho teší, že nás všetkých v Prahe pochválili, čo sme mali v Novom slove a Živote strany o moskovskej konferencii. A oni – nemali. V Čechách. Juj, ako sa potešil.

Streda 30. novembra 1988
Odchádzame na Jašíkove Kysuce, jubilejné dvadsiate. Cesta ešte ako-tak. Aj odhaľovanie tabule, či kladenie vencov, udeľovanie čestného občianstva Turzovky Mináčovi. Potom – odovzdávanie cien. Všetko sme zvládli, aj medaily sme prevzali. Potom sa spisovatelia usadili v Dome kultúry – kde sa začala vážna debata. Došla až tak ďaleko, že Drahoš pourážal Balleka, ten by sa nebol dal, keby sa nebol opil – a tak ho bránil už iba Mináč. Keďže Ballek ušiel z boja, pustili sa mladí do Mináča. Žabomyšie vojny majú na svedomí žaby alebo myši? Jedine Tužinský sa pokúsil debatu dva-tri razy vrátiť k literatúre, ale to už po toľkom víne a vodke vari ani nebolo možné. Z celého teda ostalo, čo Ballek chcel od začiatku, že Kysuce vychovali štyri generácie slovenských epikov, že tu sa zrodili všetky veľké diela historizmu, ktorý vyvolal v sedemdesiatom šiestom baťko Mináč..

jasikova_turzovka_843.jpg
Zľava: Vladimír Mináč, Ladislav Ballek, Alexander Halvoník, Peter Štrelinger, Emil Polák. Foto: Archív E. P.


Strana strane oči nevykole... Mináč


DECEMBER 1988
 

Štvrtok 1. decembra 1988
Už o ôsmej ráno sme na OV KSS v Čadci, kde je hneď poldeci malinovice. Vari ten nový zákon to predsa len nejako obmedzí. Vedúci tajomník Vinco Kašík už obmedzený je: je to ten typ človeka, ktorý si nesmierne váži najmä to, čo on dosiahol. A nebojí sa o tom verejne hovoriť. Niektorým stihnú naliať aj dva-tri razy, ešte potom koňak. Niektorí už budú. Až teraz vidím, že aj piť sa dá. Kašík hovorí aj o Sovietskom zväze, Ballek má tému, že slovenská politika sa nemá čo od koho učiť, lebo tu bola skôr ako ruská. Potom ideme do knižnice. A do obrovskej galérie v Čadci-Oščadnici. Gerát je Gerát [Rudolf Gerát, riaditeľ Kysuckej galérie v Čadci-Oščadnici]. Obed, vodka. Ivan Hudec chcel len jedno: aby sa mu Mináč neopil. A Ballek.

Piatok 2. decembra 1988

Najviac trpia domáci organizátori. Takú ostudu vraj už dávno nezažili. Zlomyseľníci vravia – že iba od minulého roku. Ivan Hudec by sa vari aj rozplakal, keby to vedel. Vraví, že len na dvadsať minút nechal Balleka s Mináčom. A vtedy – aby vraj nemali trému – vypili fľašu vodky. Výrok takmer historický sa zrodil na javisku, keď na obsiahlu otázku moderátorky o tom, že píše stále iba o rovine, Ballek po dramatickej pauze povedal: Vrchy prídu! A ona sa mu poďakovala za rozhovor. Chudák Ivan, zostal bez koruny, s ostudou, problémami. A radšej zdrhol prvým (Mináčovým) autom.
Cestou nazad: ešte Melčice, kde sa odhaľovala pamätná tabuľa Smrekovi, a potom Zemianske Podhradie, kde sa bolo u pána farára. Ako vždy, celý Drahoš Machala. V tom je to stále on.

Mináč: Som rád, že som sa s vami zoznámil takto bližšie. Vy ste v podstate zameraním plachý človek, však?

Pondelok 5. decembra 1988
Popoludní som mal prednášku šoférom podnikového riaditeľstva. Prednáška ešte ako tak ušla, tú som robil ja. Ale to potom. Sedlák, vedúci krúžku, čo vraj už prešiel veľa zamestnaní. Ten toho vie: mal by školiť mňa. A dnes sa robotníci neboja. Hovoria, čo si myslia. Takže napríklad povedal, že zakiaľ ľudia nadávajú, to je dobre. Horšie bude, keď si začnú robiť srandu. Vraj to kdesi povedal nejaký kráľ. A ešte všeličo. Jednoducho povedali, že 10. plénum vlastne nepovedalo nič. A pýtali sa, či sa preto nepovie pravda, že je tam ešte stále Husák. A jeden – Maďar – povedal, že nepotrvá dlho, 2, 3roky a budú ich hnať, ak sa to nezmení. Veď naši ľudia vždy vedeli robiť, teraz vari nevedia?

Streda 7. decembra 1988
Redakčná rada. Hlavná diskusia sa rozprúdila o tom, že by sme mali začať od strany. A to besedou o strane, o všetkých aspektoch. Starí páni vajatali. Peter Weiss ich usmernil: Áno, čosi sme povedali o Grasalkovičovom paláci – a už búrka. A čo potom, keď „otvoríme stranu“. Ale inak to bola jedna z lepších redakčných rád...

Štvrtok 8. decembra 1988
Hneď ráno došiel Jurko Šesták, ktorý si nemohol odpustiť nereferovať mi o tom, ako Fojtík „řádil“ na včerajšom spoločnom zasadaní ÚV ČSZN, ČSZN a SZN. Na jednej strane hovoril, že novinári majú pomáhať a pomáhajú prestavbe, ale aj to, že poburujú ľudí, keď píšu o problémoch na vnútornom trhu. Nuž aj Šlapka nám kázal písať o problémoch na trhu kvalifikovane... Ako to je? Pritom Charte povolili demonštráciu ku Dňu ľudských práv....

Pondelok 12. decembra 1988
Beseda na Katedra histórie Vysokej škole ekonomickej [dnes Ekonomická univerzita], stručne som si pripravil to, čo na pléne podľa môjho názoru chýbalo, čo neurobilo a malo. A hneď bola diskusia otvorená. No, Vajda [Alexander Vajda, pedagóg, lektor ÚV KSS] veľa nehovoril, veď ten preto, že odvolal Colotku z predsedu vlády na nejakom aktíve v treťom obvode, musel odísť z akadémie [Akadémia spoločenských vied]. Ale ak beriem to, že hovoria ľudia otvorene, neboja sa povedať názor na hociktorého politika, na politiku, situácia je už asi napätá. Dokedy to ešte chcú prepínať? Napr. jeden z nich povedal, že Biľak by už mal odísť. Alebo, že glastnosť si razí cestu, lebo na jednom aktíve sa jeden opýtal, načo je Biľakovi tá tretia vila. Nie, najprv, načo si stavajú tie vily. Má vraj povedať konkrétne. Tak povedal, že Biľak. A tajomník neodpovedal. Tak v závere sa spýtala jedna súdružka, prečo teda neodpovedá...

Utorok 13. decembra 1988
Vyhral som fľašu koňaku s L. Ballekom. Lebo Válek požiadal o uvoľnenie, nastupuje namiesto neho Koyš...

Streda 14. decembra 1988
Volá Praha. Priamo Laco Slabey. A hovorí, môže iba krátko, ale bude sa to konať. A dosť, zložil. No čo potom? Čo nastane? Po prvých zmenách sa ukázal pravý opak: nastúpili síce menej ostré kádre, ale aj menej vzdelané, menej rozhľadené. Vôbec, medzi ľuďmi dostali názov agrárno-zväzácka vláda. Válek sa mal vyjadriť, že sú to prostí ľudia. Ozaj to musí byť tak, že do funkcií sa budú dostávať len tí ľudia, ktorí poslúchali a boli dobrí úradníci? Kedy a ako títo ľudia dopustia, aby sa naozaj presadili tí najlepší a najschopnejší?

Štvrtok 15. decembra 1988
Dlho očakávané 12. zasadanie ÚV KSČ. S. Jakeš povedal, že s. Biľak 14. 12. požiadal o uvoľnenie. Predsedníctvo to prerokovalo a odporučilo mu vyhovieť. Kedy, keď zasadalo už v utorok 13. 12? Ale to sú zbytočné otázky. A čo teraz? Nijaká úľava. Doteraz sme vedeli, na čom sme. A teraz – uvidíme. Schválili Válka a Koyša. Adamcova správa nie je zlá. Ale s kým to chce robiť? Veď ešte stále nemá toľko schopných ľudí okolo seba. A on sám zrejme ani dostatok síl. A to plénum? Kostka [redaktor Čs. rozhlasu, krstné meno si už nepamätám] povedal, že ešte nikdy nevidel také sterilné plénum, veď to sú už vlastne všetci odstavení, a ostatok sú dojičky a textiláčky.
Večer som išiel s A. Walekovou [Alena Waleková, pražská redaktorka Nového slova] do divadla. Zhodou okolností na novej scéne v Rokoku dávali Mŕtve duše v Strniskovej réžii...

Piatok 16. decembra 1988
Druhý deň rokovania 12. zasadania ÚV KSČ predsa len prišlo k nejakému vzrušeniu. Takmer na konci diskusie dostal slovo s. Chňoupek. Najprv nič vážne, ale o chvíľu prešiel do útoku – proti Biľakovi, Štefaňákovi [Michal Štefaňák, vedúci medzinárodného oddelenia ÚV KSČ] a spol. Všetci boli označení za protivníkov prestavby, že čakali od pléna k plénu, kedy sa to v ZSSR zvrtne, až po septembrovom mimoriadnom ÚV KSSZ si začali rýchlo pichať do prejavov Gorbačovove citáty. Povedal im aj o sfušovaní „obnovy“ v sovietskom telegrame, ako aj o článku Evy Fojtíkovej v Kmeni. Nikto z nich si to za klobúk nedal, Fojtík sa začal dosť nasrato Chňoupkovi vyhrážať; vo faktickej poznámke mu povedali svoje – Krč [Zdeněk Krč, člen ÚV KSČ, do decembra 1987 podpredseda českej vlády] Štefaňák, Biľak.
Ako to prijalo publikum? Tí z môjho okolia vraveli, že to nebolo fér. Bože môj. A čo oni robia, to je fér? S Chňoupkom som predtým hovoril. Povedal, že teraz sa na Slovensku bude robiť lepšie, lebo teraz sa na Slovensku všetci trasú. „Ani sa ťa nepýtam, akej si krvnej skupiny. Ja sa nemám čoho báť, mňa už podrbali...“

Sobota 17. decembra 1988
V Šamoríne Új Szó oslavovalo 40. výročie vzniku. Majú tam skutočne kultúrny Dom kultúry. Ktovie, ako je využitý. Bol tam Janák, Šlapka, Škorica, Nagy atď., dokonca aj Kostikov. Okrem oficialít sme sedeli my v salóniku, plebs v sále. Ešte stále sa nevieme kultúrne správať ani v kultúrnom prostredí. Teda, že okolie formuje človeka, neplatí tak celkom bezprostredne.
Bak mi povedal: „Poznám Chňoupka od päťdesiatych rokov a ten nikdy neurobil nič, čo by nemal zabezpečené.“ A na informáciu, že Jakeš v záverečnom slove Chňoupkovo vystúpenie nekomentoval, povedal, že mu to vyhovovalo. O Bachárovi povedal, že teraz, keď sa vie o svadbe jeho syna v kostole, je mimoriadne opatrný. Nechce zadať ani najmenšiu príčinu, aby sa nezačalo hovoriť o tej svadbe. Vraj to bolo v Malinove, týždeň po úradnom sobáši a on o tom nevedel.

Nedeľa 18. decembra 1988
Na večer sa ohlásili Jancurovci. Voloďa sa vrátil z Arménska, povedal nám vlastne všetko, čo napísal v novinách. Ja som mu povedal všetky klebety – aj o Trvalovej úvahe o jeho prechode do Prahy. Aj to, že Bachár je s Voloďom spokojný, že ešte sa v Pravde nezamýšľajú nad jeho výmenou.

Pondelok 19. decembra 1988
Po štvrtku a piatku v Prahe dnes o tých istých veciach rokoval ÚV KSS. Od samého začiatku bolo jasné, že o nič nejde. Väčšinu som prespal alebo som čítal rukopisy. Správu si budem musieť ešte prečítať , no hocičo by mohli tí z tribúny hovoriť, dole sedí jedna „inertná“ masa, ktorá nevníma nič, nič nechce počuť, chce mať pokoj – a plniť úlohy, lebo to znamená pokoj v jej postavení; čo už možno chcieť od niekoľkých ľudí, dnes „už odstavených od politiky a pár dojičiek a textiláčok?“ Je to smutné, ale zmeniť to môže už len zjazd...
Večer som šiel na kus reči k Voloďovi, lebo bol s Trvalom a ten mu vykreslil všetko ideálne. Vlastne som ho v tom kus podporoval.

Utorok 20. decembra 1988
Voloďa sa zastavil cez obed: Bachár s Trvalom už všetko dohodol, hneď vo februári, marci sa to má uskutočniť. Ešte som musel ísť pred odchodom k Jancurovcom, Voloďa mal prosbu, aby som Trvalovi vysvetlil, že Helena s Prahou nesúhlasí, chce robiť v Novom slove a sama tu nechce byť.

Streda 21. decembra 1988
Trvalovi som povedal, že Helena s Prahou nesúhlasí. Zostal úplne vykoľajený. On aj tak vlastne kokce, lež sa vymoce z toho, čo chce povedať. A tu to habkal tak i onak, že on si myslel, že práve keď oni nemajú deti, ľahko sa im pôjde z Moskvy do Prahy, atď. Úplne bol z toho vykoľajený. A smutný. Ale potom sme už hovorili o Jakešovi. O tom, že ľudia sa hnevajú, že na háklivé otázky odpovedá najprv západným novinárom. A že sa musí naučiť vystupovať.
Na sekretariáte k plánom Janák hovoril, že nemáme tak písať o Rudňanoch, bez východiska. Atď.
Potom, okolo 17:00 som išiel do Luxorky, kde šialenec Machala odhaľoval Smrekovi pamätnú tabuľu. A ešte pribudne tabuľa Erenburgova, Novomeského, Clementisova a Matuškova.

Utorok 22. decembra 1988
Vilo – ako vždy, plný optimizmu, humoru. Až sa zdá, že za tým niečo skrýva. Veď ho obišli aj ako tajomníka, aj ako ministra. Čím bude? A to mi ešte ktosi povedal, že idú ústav oklieštiť na nejaké regionálne pracovisko, keď už nebude nikým...

Piatok 23. decembra 1988
Volal Chňoupek. Zrazu mu záleží aj na Novom slove. Bol zvedavý, či aj po jeho vystúpení na pléne dáme úryvok z jeho knihy. Pýtal som sa ho, ako sa má. Zatiaľ nič, zatiaľ je pokoj. A čo sa týka Jakešovho záveru , nehovoril o ňom nič, na jeho adresu, veď on hovoril v jeho prospech. To iste. Chňoupek. Ale fandím mu, aby bol „posmrtne rehabilitovaný“, ako vraví Trvala, lebo niekto musel byť prvý. Laco pochopil, že Voloďa nemôže ísť do Prahy. Či som pripravený ja? Vôl.

Sobota 24. decembra 1988
Vstávam o pol siedmej, Jancurovcov treba odviezť na letisko. Taxislužba mi večer oznámila, že objednávky už neberú, treba si zavolať 20 minút „pred potrebou“. A potom sa môžeš už len posrať. Tak ich veziem. Voloďa je pokojnejší – že mu Helenka pomohla zbaviť sa tej záťaže, Prahy.

Nedeľa 25. decembra 1988
Prečítal som si otvorený list Niny Andrejevovej, ktorý adresovala 19. všezväzovej konferencii sovietskych komunistov. Nič sa nedá robiť, nezainteresovaní by v tom nevideli nič zlé – alebo zainteresovaní. Základné tézy – v tézach na konferenciu chýba zafixovaná (komunistická) perspektíva, niet tam ani slova o komunistickej výchove; že tam nie je zachytená plná sociálna štruktúra – počas stagnácie sa objavili milionári a prestavba im umožňuje „legalizovať sa“ – sú medzi nimi aj členovia strany; nemal by sa používať protisocialistický termín „pluralizmus“; demokracia a glasnosť nie sú metódou a prostriedkom, ale cieľom prestavby; napokon voľba prvých tajomníkov na konferenciách – bude proti demokracii, kolektívnosti vedenia, lebo nebudú orgánu zodpovedať. Atď, atď. Áno, to všetko, čo Nina Andrejevova hovorí, je proti socializmu – tomu, ktorého sa chce Gorbačov zbaviť...

„Nostalgia po predchádzajúcom, vnútornom duševnom komforte doteraz bráni niektorým ľuďom v plne miere vidieť ciele a rozmery prestavby.“ Alexander Jakovlev na konferencii v Perme

Utorok 27. decembra 1988
Išli sme navštíviť Ester Plickovú (R. Wagnerová, M. Pauer), ktorá nás dlho pozývala. A bola nadšená, ako dobre vyšiel ten rozhovor* s ňou. Vraj aj G. Husák sa o ňom vyjadril dobre, lebo Vlado mu ho prečítal. Čosi sformulovala, čo cíti zrejme celá jej generácia – ona nie je proti prestavbe, ale: už by ľudia zase chceli, aby bol pokoj, aby zase boli istoty, lebo toto vyčkávanie, tieto otrasy ľudí znepokojujú a znervózňujú. A v tom je predsa asi zakopaný pes: celý svet, nielen socialistický, vstúpil na pôdu otrasov, do zóny zemetrasení. Tie istoty Plickovej generácie sú už dávno preč – a nikdy sa nevrátia. A zostáva už len tá nostalgia za starými dobrými časmi. Že sme žili v tých dobrých časoch z podstaty, to mnohým už vôbec nezíde na um.

[* Bez nadšenia to nejde, O hľadaní studnice inšpirácie a raja srdca sa zhovárame s etnografkou a výtvarnou fotografkou PhDr. Ester Plickovou, CSc. Pripravil Marián Pauer, Nové slovo 51/22. 12. 1988, str .13.]

Štvrtok 29. decembra 1988
Jano Riška stretol na WC Ištvančina (ktorý bol na uvedení Peňkovského do funkcie šéfredaktora Expresu). Teda náš Karolko Hulman odchádza do penzie; kde bude písať tie svoje fejtóny? Dúfajme, že nie u nás. Takže tento Ištvančin vraj povedal, že čo to má ten Leško písať o tom Korotyčovi... Zase sa prejavil. Ešte dobre, že som na to uvádzanie nešiel. Veď by som to tam musel počúvať.

Piatok 30. decembra 1988
„Dnes nie je otázka, kto je a kto nie je za prestavbu, ale ako v nej postupovať ďalej v súlade s podmienkami, za ktorých pracujeme.“ Touto perlou sa prezentoval s. Fojtík na stretnutí s novinármi 28. 12. 1988. S inou perlou prišiel M. Leško od Šlapku. Keď vraj v Predsedníctva ÚV KSS schvaľovali plán Nakladateľstva Pravda na rok 1989 (majú tam aj Stalina od Volkogonova, aj Primakova o Leninovom zošite) – vraj načo majú vychádzať knihy, ktoré vyvolávajú diskusie, keď dnes treba konsolidovať všetky sily za prestavbu.
Inak – nech robia, čo chcú, to že sú proti prestavbe, nezataja nijako. Snažia sa to maskovať, lenže trčím im to ako slama z čižiem. Dokedy ešte? Už aj Mongoli mali plénum, na ktorom začali účtovať s minulosťou. Len my sme všetko robili dobre. A budeme aj naďalej.

Sobota 31. decembra 1988
O čosi začalo ísť, čosi sa pohlo. Ale kam? Dobre? Dosť zavčasu a dosť rýchlo? A najmä: do neistôt. Preto nastávajúci nový rok bude ešte „otrasnejší“, bude to stále politické zemetrasenie. Kto pomôže nášmu Arménsku*/**...
[* Ján Füle, Moskva – Bratislava: Afganské návraty, Nové slovo 48/1. 12. 1988, str. 3.

** Na pomoc Arménsku, Nové slovo 50/15. 12. 1988, str. 2. „Členovia redakcie Nového slova sa rozhodli venovať na pomoc postihnutým pri nedávnom tragickom zemetrasení v Arménsku 2 270.- Kčs, ktoré boli odoslané na konto Fondu mieru a solidarity NF ČSSR.“]

Nepchaj sa dopredku. Kopnú ťa do zadku. Milan Lechan


Výberová bibliografia


September 1989

Doc. Dr. V. Strážnická, CSc.: Uvoľniť brzdy spolupráce, Nové slovo 35/1. 9. 1988, str. 9.
O komplexnosti problémov. Hovoríme s Ing. Augustínom M. Húskom, CSc. Pripravila Viera Mládeková, Nové slovo 35/1. 9. 1988, str. 12.
Dalimír Hajko: Právo na kultúru, Nedeľa 35/1988, str. I. In.: Nové slovo 35/1. 9. 1988.
Keď básnici nestrácajú ilúzie. Rozhovor s Jozefom Mokošom, umeleckým vedúcim Štátneho bábkového divadla v Bratislave. Pripravil Štefan Šugár, Nedeľa 35/1988, str. III. In.: Nové slovo 35/1. 9. 1988.
Píšete nám: Ing. Vladimír Ondruš, Výskumný ústav sociálneho rozvoja a práce, Bratislava.
Citát:
Autorka článku Vytvoríme detský fond? (NS č. 30, str. 2) D. Krištofičová navrhuje zriadiť podľa vzoru ZSSR zvláštny fond v prospech detí. Iste by to bolo potrebné i užitočné. Je však iniciatíva nevládnych organizácií a jednotlivcov  zameraná na starostlivosť o deti vyrastajúce mimo rodín úplne novou myšlienkou? Nie, vďaka nej sa postavilo detské mestečko v Zlatovciach. Ale takúto iniciatívu po krátkom čase, napriek preukázateľným výsledkom politické orgány v ČSSR odmietli. Jej formy sa nepovažovali za primerané socialistickej spoločnosti. Výsledkom administratívno-prikazovacieho systému je, že sa ČSSR skutočne nemôže pochváliť okrem Zlatoviec iným detským mestečkom. Mnohé ďalšie problémy starostlivosti o deti sa riešia zdĺhavo a neefektívne. Sociálne opatrenia v prospech detí sa prijímajú bez účasti verejnosti a výsledkom je napr. spoločenská stimulácia plodenia slabomyseľných detí a množstva detí v rodinách nezaručujúcich riadnu výchovu detí.“
Doc. JUDr. Jozef Moravčík, CSc., Právnická fakulta UK, Bratislava: Iniciatívu – ale akú?, Nové slovo 36/8. 9. 1988, str. 1, 5.
Som nenapraviteľný optimista, tvrdí zaslúžilý umelec Juraj Jakubisko v rozhovore s Ivanom Hudecom, Nedeľa 36/1988, str. IV – V. In.: Nové slovo 36/8. 9. 1988.
PhDr. Stanislav Sikora, CSc., ÚML ÚV KSS Bratislava: Úradovanie nenahradí riadenie. O práci národných výborov: stav a perspektívy, Nové slovo 38/22. 9. 1988, str. 7.
Ondrej Dostál: Prečo sme pasívni?, Nové slovo 38/22. 9. 1988, str. 14.
Citát: „Význam socialistického zväzu mládeže v našej spoločnosti je nepopierateľný. Na druhej strane sa v súvislosti s prestavbou čoraz viac hovorí o problémoch a nedostatkoch. A problémov vo zväzáckom živote je naozaj dosť – formalizmus, byrokracia, obchádzanie demokracie, nezaujímavé akcie, nedostatočná úroveň kritiky...“
„Pozn. redakcie (citát): Potešilo nás, že bratislavský gymnazista priniesol tento príspevok do našej redakcie. Ocenili sme, že ho ľahostajnosť a pasivita rovesníkov trápi a najmä, že sa svojsky, optikou sedemnásťročného, pokúša nazrieť pod jej povrch.“

PhDr. Pavol Frič, PhDr. Zora Bútorová, CSc.: Myšlienky v konkurencii. Každý vedec má čo povedať k riadeniu našej vedy, Nové slovo 39/29. 9. 1988, str. 3, 8.

Október 1988

Ing. Roman Hofbauer, CSc.: Expertíza – dobré zlo? V porovnaní so svetom staviame pridlho, Nové slovo 40/6. 10. 1988, str. 4.
Jaroslav Rezník: Do šíreho sveta. Slovenské rozprávky v zahraničných vydaniach, Nové slovo 40/6. 10. 1988, str. 20 – 21.
Vojtech Keszeli: Prikázali: Musia kvitnúť! Nové slovo 42/20. 10. 1988, str. 6.

November 1988

Július Lörinc: V mene záchrany života na Zemi. O zahraničnej politike Sovietskeho zväzu, Nové slovo 44/3. 11. 1988,.str. 10.
Igor Otčenáš: Make the Real Good Taste! Pohľadnica z Leningradu, Nové slovo 44/3. 11. 1988, str. 22 – 23.
Akademik Milan Čič, minister spravodlivosti SSR: Mládež pod ochranou, Nové slovo 45/10. 11. 1988, str. 14.
Ladislav Volko: Perspektívy videokultúry, Nové slovo 46/17. 11. 1988, Príloha Nového slova, str. 15 – 16.
Kritériom iba kvalita. Na návšteve v leningradskom literárnom mesačníku Neva. Pripravil Igor Otčenáš, Nové slovo 46/17. 11. 1988, str. 20.

December 1988

Anton Hykisch: Sviatok európskeho filmu, Nové slovo 49/8. 12. 1988, str. 18.
Igor Otčenáš: Nová sovietska tvorba 1988, Nové slovo 49/8. 12. 1988, str. 20 – 21.
Podporovať skutočné hodnoty. Výzva európskych filmových režisérov z 26. novembra 1988 pri udeľovaní Ceny európskeho filmu v Západnom Berlíne. Preložil Anton Hykisch, Nové slovo 50/15. 12. 1988, str. 22.
Michal Chuda: Seminár o interpreklade. Podnet na hlbšie uvažovanie, Nové slovo 50/15. 12. 1988, str. 23.
Tichý spev navzdory. Vianočná koláž z tvorby a o tvorbe básnika Milana Rúfusa. Pripravili Mária Hradiská, Marián Pauer, Nové slovo 51/22. 12. 1988, str. 4 – 5.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama