Reklama
Reklama

Ako sme (ne)robili perestrojku (1)

Z diára šéfredaktora 1987 – 1989
Počet zobrazení: 1143


„Možno nebudeme všetci vinní. Ale všetci budeme zodpovední.“
MIROSLAV VÁLEK
 

„Ak prijmeš svet taký, aký je, si spoluvinník, ak ho zmeníš, si kat.“
JEAN-PAUL SARTRE

„Tak či onak, prestavba vojde do dejín ako jeden z najväčších podvodov tohto storočia.“
ĽUDOVÍT PEZLÁR (v súkromnom liste E. P., 1993)


Magická osmička v našich dejinách sa blížila: bude to opäť medzník, ak áno, ako k nemu dôjde? Pre istotu som si začal do diára robiť zápisky už od januára 1987. Hoci sa v ten rok a ani v roku magickom nič zlomové neudialo, udialo sa toho veľa. Zmena sa blížila, aj keď nik nevedel, aká. Napokon agónia trvala ešte takmer celý jeden rok.

Nezaznamenával som dejiny, je to len taká drobnokresba, ako som vnímal zápas, o ktorý išlo a kde bolo v ňom moje miesto. A miesto Nového slova, ktoré som viedol od roku 1984 ako poverený a od 1. februára 1985 ako riadny šéfredaktor.

V redakcii sme mali pocit – teraz neviem, či nehovorím už len za seba –, že sa usilujeme posúvať hranice možného, presadzovať, napomáhať perestrojku s predstavou o cieli: lepšom, zrelšom socializme, spravodlivejšej spoločnosti. Keď dnes listujem „perestrojkovými“ ročníkmi Nového slova, musím vysloviť uznanie jeho tvorcom: nielen za žurnalistickú úroveň, ale najmä za nastoľovanie nových tém, ktoré mohli spoločnosť posúvať dopredu po každej stránke. Za mnohé z nich by sa nemuseli hanbiť ani terajší novinári, ale im ani na um nezíde zaoberať sa tým, ako spoločnosť zlepšiť, skultivovať a pod.

Treba povedať, že kritického ducha vniesol do redakcie Nového slova šéfredaktor Leopold Podstupka, ktorý viedol redakciu od roku 1976 (už druhý raz, predtým po obnovení Nového slova v roku 1968 a 1969, než odišiel šéfredaktorovať do Pravdy). Keď prišiel Gorbačov s perestrojkou, redakcia akoby už na tejto trajektórii bola dlhodobo. Bola pripravená na zmeny, na presadzovanie zmien.

V mojich zápiskoch nejde o celkové postihnutie vyššie uvedeného. Má to byť len ilustrácia, v akých podmienkach sa vtedy robil stranícky týždenník (o ktorom Leopold Podstupka hovoril, že je to kultúrna inštitúcia, ako Národné divadlo, Sľuk a iné národné ustanovizne), kolektív ktorého – pešiakov ideologického frontu – sa usiloval napĺňať to, po čom formálne volalo vedenie strany, čo obsahovali uznesenia najvyšších straníckych orgánov – a čo sa vlastne „hore“ ani nechcelo. (Ospravedlňujem sa tým kolegom, ktorých sa to netýka, iste sme necítili a nemysleli všetci rovnako.)

Ešte niekoľko poznámok:

1. Zápisky z diára som teraz, v roku 2019, doplnil o názvy a citáty z konkrétnych článkov z Nového slova (Nedele) daného obdobia, prípadne aj o citácie iných prameňov – sú v hranatých zátvorkách. Doplnená je „výberová“ bibliografia, ktorá má ukázať, (aj) akí autori v danom období publikovali v Novom slove a v prílohe Nedeľa.

2. Od roku 1982 do roku 1988 v Novom slove vychádzala príloha Nedeľa, ktorá suplovala neexistujúci literárny časopis (v Čechách bola obdobne príloha Kmen v týždenníku Tvorba).

3. K tretiemu citátu len toľko: veľké peniaze udupali veľký experiment. Napriek tomu si myslím, že stálo za to pokúsiť sa o jeho obrodenie. Práve to, že sa socializmus usilovali za každú cenu zničiť a dôsledne vymazať o ňom akúkoľvek stopu v spoločenskom vedomí, svedčí o jeho... alebo nie?

4. K záznamom som si niekedy poznamenal citáty, myšlienky, dokonca aj porekadlá, ktoré nie vždy súviseli so zaznamenaným, ale zdali sa mi v danej dobe príhodné.

foto_pezlar_polak.jpgPrvého februára 1985 uviedol Ľudovít Pezlár do funkcie nového šéfredaktora Nového slova.
Foto: Archív E. P.


 

SÚVISIACE:

Slávnostná akadémia k 75. výročiu Nového slova

Jozef Lysý: Naša podlžnosť

Ladislav Novomeský, Michal Záleta: Slovo, Bol taký muž


 

JANUÁR 1987
 

Sobota 3. januára 1987
Všetko vyzerá po starom: ľudia si vinšujú, pripíjajú, venujú si suveníry, všade sa odkiaľsi berú kalendáriky, rôzne upomienkové predmety, firemné novoročenky – hoci sa to pred dvoma, tromi rokmi rázne obmedzilo. Opäť sa našli cesty a cestičky. Je to jedna veľká hra na to, kto čosi môže ponúknuť, dostane, čo potrebuje. Postávam bokom a neviem, či je to vec svedomia – alebo len z núdze cnosť. Vyjde to však na rovnako: naďalej zostávaš bokom.

„Drž sa novej cesty a starého priateľa.“ Slovenské príslovie

Pondelok 12. januára 1987
Prišla zima ako onoho roku, keď starému Pichandovi zamrzlo víno na pôjde. Nuž my nemáme víno ani pôjd. Oni zase nemali Bratislavu s celou jej infraštruktúrou – ktorá takmer prestala štruktúrou byť. Čosi obdivuhodné – napriek šomraniu – sa predsa len stalo: spoločné borenie s fujavicou, snehom a mrazom. Iste – teraz sme všetci múdri: všetko sa malo začať už v nedeľu. Napokon – aj sa začalo. Lenže normálne sily ten príval zvládnuť nemohli. Na mimoriadne opatrenia sa ktosi zmohol až v pondelok. Ale ľudia dokázali, že sú ľuďmi. To vzájomné správanie vedie až k myšlienke, či by nebolo lepšie mať kalamitu každý deň, celý rok – aby ľudia boli viac ľuďmi.

Sobota 17. januára 1987
Oni. Na tému oni by sa dalo hovoriť stále. Aj v tejto zime to počuť neraz. Oni nepripravili techniku, hoci hovorili, že je pripravená. Oni si neobjednali nemrznúcu naftu. Oni neotvorili včas obchody. Oni nedoviezli dosť chleba. Vedia oni, že keď vozia ten sneh k Dunaju, môže po roztopení ohroziť Petržalku? Oni sa zatiaľ nedohodli s Povodím Dunaja o tom, či môžu sneh sypať rovno do Dunaja. Oni dali málo mechanizmov. Oni vlastne vôbec málo urobili. Táto neadresnosť má viacero výhod. Môžeme sa za ňu schovať. Môžeme byť hrdinovia – a nemusíme vyliezť spoza pece, ísť s kožou na trh. A predsa sa budeme musieť, iste ťažko, s týmto „onikaním vyrovnať“. Oni by nám to totiž – naši neprajníci – nedarovali.

„Nič nie ľahšie, ako jednoduché urobiť zložitým.“

Nedeľa 18. januára 1987
Mať tak päť poriadnych kalamít, hádam by v nás hrklo ako v starých hodinách. Prebrali by sme sa z tohto zahľadenia do seba a fetišizácie vecí. Zbadali by sme, že aby sme mohli žiť, že žijeme, sú dôležité najmä úplne obyčajné veci. A že hlavné je to, že žijeme a ako žijeme, a nie pachtenie za nespočetnými hlúposťami. A tiež by sme videli sami seba ako v zrkadle: všetky naše chyby a necnosti, náš nevzťah k ľuďom okolo seba.

„Ak existujú dve krajnosti, nebýva medzi nimi zvyčajne pravda, ale problém.“ Alvin Toffler

Piatok 23. januára 1987
Oslava šesťdesiatky šéfredaktora Pravdy Bohuša Trávnička, vyznamenaného sovietskym Radom priateľstva národov, za účasti celého kolektívu Pravdy. Vidno, kto a ako nadbieha veľkému šéfovi. I to, ako si on ľubuje sám v sebe. Iné ho nezaujíma. A zaujímavé, práve cez toto osobné, cez seba, je na čele boja za nové prístupy, riešenia, smery a cesty. Aspoň tak to o ňom povedali niektorí jeho spolupracovníci. A má odvahu (to už je môj koment) bez obavy o obvinenie z vykrádania prerozprávať bez citovania čokoľvek, uznesenie, prejav, článok. A búrka vznikne často preto, že búriaci sa – hoci by mali – príslušné dokumenty nepoznajú.

„Meštiak považuje svoju osobnú prázdnotu za prázdnotu života.“ Maxim Gorkij

Streda 28. januára 1987
Tradičné stretnutie predstaviteľov najvyšších straníckych a štátnych orgánov SSR s vedúcimi pracovníkmi PMIP [prostriedky masovej informácie a propagandy] na Úrade vlády SSR. Naozaj ide len o to, aby sa zadosťučinilo tradícii, že to musí byť, povie sa prejav, pripije sa, potom sa ide jesť – a o chvíľu sa všetci najvyšší predstavitelia vytrácajú jeden po druhom, každý s akousi výhovorkou. Nemajú si čo vzájomne povedať? A nebolo by lepšie stretnutie s novinármi bez vína a jedál; ako Gorbačov, aby sa každý pýtal, čo ho zaujíma? Alebo naozaj stačí, ak sa novinári najedia a napijú a sú spokojní?

„Nepoužívajte nikdy slovo, ak nemá tri vlastnosti: nie je nevyhnutné, nie je zrozumiteľné a neznie dobre.“ Voltairova rada novinárom z roku 1737

Piatok 30. januára 1987
Mrzne naďalej len tak praští. Naozaj neviem, na čo sa máme sťažovať. Všetko máme: chlieb, mlieko, pivo, víno. Áno. Ale čosi nie je v poriadku. Vážnosť situácie mestské orgány priznali až teraz, dva týždne po začiatku kalamity. Lenže – či práve preto – kalamita sa stále neskončila. Nefunguje mestská doprava. Električky zamŕzajú a vraj, keď sa sneh pominie, električky zase budú vypadávať kvôli vlhku. Bol u nás v redakcii profesor A. Selivanov z Kyjeva. Vraví, že tu zažíva zimu, ktorú v Kyjeve majú bežne. Ale električky – našej výroby – fungujú stále. Aj v tej zime. Ako to je teda možné? U nás sú iné? Tie naše?


FEBRUÁR 1987
 

Nedeľa 1. februára 1987
„... zasadanie politicky konštatovalo skutočnosť, že strana a všetky zdravé sily v spoločnosti sú za prestavbu. A keď je to tak, nemôže existovať iná cesta. A tým treba skončiť diskusiu o tom, či je prestavba nevyhnutná, alebo nie... prestavba už nie je iba myšlienka, ale že je to realita.“
Zo záverečného slova Michaila Gorbačova na rokovaní ÚV KSSZ 27. – 28. 1. 1987.

„V ZSSR ide o revolúciu uskutočňovanú mierovými prostriedkami.“ Eduard Ševardnadze

Pondelok 2. februára 1987
Často počuť, že ešte nikdy sa noviny nerobili tak ťažko ako teraz. Ale vždy sa robili ťažko. Lenže snahou novinárov je nielen noviny robiť, ale aj robiť ich zaujímavo. Ak by malo platiť, že propaganda úspechov sa prežila, nemôže potom platiť téza, že náš nepriateľ sa sústreďuje na to, aby očiernil naše výsledky, náš vývoj za posledných pätnásť rokov. Ak mu na to naletíme, dosiahne ešte viac, ako predpokladal: ustrnieme na mieste ešte dlhšie.

„Niet takej myšlienky, ktorej by bolo možné zaručiť, že nebude vystavená dogmatizácii.“ Čingiz Ajtmatov

Utorok 3. februára 1987
Znovu a znovu sa možno presvedčiť: ľudia, čo ešte včera sršali silou, optimizmom, myšlienkami – zrazu opakujú dokola to isté, stále a stále to isté, chcú to urobiť, presadiť, prebojovať. Ešte chcú bojovať: a len ostatní vidia, ako sa v tej snahe pohnúť, niekam sa vydať, točia okolo svojej osi ako so zaviazanými očami. Hra na slepú babu. A potom sú tí, čo nechcú, aby sa niečo hýbalo, hýbanie len predstierajú a naďalej predstierať chcú. O nich platí: chcú takú zmenu, aby sa nič nezmenilo.

„Krízové javy vznikajú zo zamlčovania chýb, nie z ich odhaľovania a nápravy.“ Alexander Jakovlev, tajomník ÚV KSSZ

Sobota 7. februára 1987
Boli sme na Reprezentačnom plese pionierskych pracovníkov v Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda [dnes Prezidentský palác]. Po druhý raz, prvý raz niekedy pred piatimi rokmi. Potom sme raz zase chceli ísť, ale ples bol zrušený, lebo zomrel J. Andropov [generálny tajomník ÚV KSSZ, zomrel 9. 2. 1984]. V týchto nádherných priestoroch sa konal posledný raz. Pionieri presídlia do nových priestorov.

„Mnoho ľudí je v zajatí reality, byť prílišným realistom znamená koniec optimizmu.“ Rudolf Šíma

Utorok 10. februára 1987
Včera denná tlač publikovala Zásady prebudovania hospodárskeho mechanizmu, ktoré schválilo Predsedníctvo ÚV KSČ a vláda ČSSR. Zaujímavé, na 9. zasadaní ÚV KSČ bola reč o prestavbe. Dňa 27. januára na aktíve Lubomír Štrougal [predseda vlády ČSSR] hovoril o prestavbe, dokonca dva razy aj o reforme. Aj v ďalších oficiálnych dokumentoch – v správach z Predsedníctva ÚV KSČ – publikovaných od Nového roku sa v tlači píše o zásadách prestavby hospodárskeho mechanizmu... Pravdaže, nejde o slovíčka. Ale prečo potom o ne ide?

„Kým k fyzickej práci možno človeka rôznymi spôsobmi aj donútiť, k tvorivosti sa dá len stimulovať alebo motivovať.“ Gabriel Blaškovič, Nové slovo č. 9/1987

Štvrtok 12. februára 1987
O kritike sa už popísalo dosť. A ešte sa popíše. Ale napriek tomu niečo od s. Fojtíka [ideologický tajomník ÚV KSČ]: „Zásadovosť a konštruktívnosť kritiky. Zásadovosť spočíva v tom, že sa neberie ohľad na osoby, rezorty, že vychádza zo straníckych pozícií. Konštruktívnosť – že nesmie byť samoúčelná a nahrávať tým, čo na nás pľujú.“ K tomu niečo z návštevy Poľska v roku 1980, z besedy s poľskými novinármi. K úlohe kritiky, jej konštruktívnosti, sme dostali odpoveď, že noviny nemôžu veci riešiť, iba nastoľovať otázky. Ako vidno, aj nastoľovaním otázok sa dá rozložiť systém.

Štvrtok 19. februára 1987
Z moskovského Svetového fóra za mier – ktoré tak vzrušilo svet, lebo Sovieti pozývali ľudí na mená, telegramom – sa Laco Ballek [spisovateľ, vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov] vrátil až neskôr (skončilo sa 16. 2.), lebo zvolil cestu vlakom. Pre istotu a možno pre rozjímanie. Aby si mohol utriediť dojmy. K jeho cti patrí, že onedlho po príchode sa dostavil do redakcie a doniesol časť svojho vystúpenia, lebo na fóre nedostal slovo.

Zato sme mu ho dali my: svojím vlastným, predúmavým spôsobom opísal atmosféru v hoteli Kozmos, menu i najobletovanejších hostí (medzi nimi K. Gott, M. Vlady, P. Ustinov, G. Peck a pod.), ako aj to, že všetci tí západniari Gorbačova berú, cítiť, že v ňom vidia veľkú osobnosť, človeka, ktorý vie ako a má možnosť, či má na to, aby ovplyvnil tento svet smerom, ktorým si želáme. Je pre nich nádej.

Zaujalo ho, ako západní delegáti, aj umelci, lebo pri tom okrúhlom stole bol Ballek, hovoria o veciach vojny a mieru. Akosi príliš vecne, bez emócií. Naopak, ľudia, delegáti z Východu, vedia zaujímavo, múdro, na vysokej úrovni a pútavo hovoriť, usilujú sa aj takto zapôsobiť.

Sovieti zapôsobili aj tým, že všetkých účastníkov fóra previedli reprezentačnými priestormi Kremľa. Pravoslávie, mohutnosť, cimburie, zlato a priestranné sály, to nemôže nezanechať na človeka dojem. Musí si uvedomiť ten majestát – a svoju malosť v ňom. Podľa neho si Američania museli uvedomiť, že keď oni ešte neboli – tu už bolo toto všetko. Že je to tradícia, kultúra. A sila.


MAREC 1987


Streda 4. marca 1987
Včera bol V. zjazd Zväzu slovenských spisovateľov. Všetko ako má byť, v uzavretom priestore sa nič nedeje. A vlastne, prečo by mali čosi robiť spisovatelia? A proti komu?

Piatok 6. marca 1987

Vo štvrtok sme sa v trojici lúčili s Helmutom Váchom ako šéfredaktorom Smeny [nastúpil do sekretariátu Ľudovíta Pezlára, ideologického tajomníka ÚV KSS]. Pripravil som obloženú misu, šampanské. Prišiel Juraj Šesták [šéfredaktor Roľníckych novín] – vypili a zjedli sme všetko, len s. Vácha neprišiel. Ani len nezatelefonoval. Ani dnes, čiže v piatok.

Lebo aj o to ide, aby sme kvôli zodpovednosti nestratili vlastnú pamäť a vlastnú stopu. Vladimír Mináč

Piatok 13. marca 1987
Stretnutie s Vojtechom Kresťankom [vedúci tajomník Slovenského zväzu novinárov do 29. 3. 1987]. V Novom slove č. 5 bola recenzia hry Jany Kákošovej*. Hlavný hrdina, no, nie veľmi hrdina, sa volá Krsťanko**, teda podľa neho ironicky. A ten – hrdina, hovorí sa v recenzii, je taký, že spacká aj vlastný pohreb. Nuž a to je problém: či to nie je súčasť komplotu. Komplotu, ktorý proti nemu niekto zosnoval...

[*Andrej Maťašík: Šumy a konflikty. Nová hra J. Kákošovej v štúdiu Novej scény, Nedeľa 5/1987, str. VII. In.: Nové slovo 5/5. 2. 1987].
[** Vojtech Kresťanko sa mýlil, postava hry Jany Kákošovej hry sa volá Ivan Kresťanko.]

Pondelok 16. marca 1987
Stretnutie s ekonómom Milanom Šikulom [zástupca riaditeľa Ekonomického ústavu SAV]. Dobré uznesenia sa prijali – chyba je, že sme ich nedokázali splniť. Nuž... Ak tie uznesenia boli dobré – a splniteľné –, tak nemožno ospravedlňovať, že sme ich nesplnili. To by bolo veľmi jednoduché – ukázať rukou na tých, čo ich nesplnili. A ak neboli konkrétne, treba ukázať na tých, čo ich formulovali a schvaľovali. Zrejme teda neboli ani také správne uznesenia, ako chcenie tých, čo ich formulovali.

Streda 18. marca 1987
Prestavba hospodárskeho mechanizmu sa nemôže odohrať tak, že sa rozpíše na príkazy, ukazovatele, objemy. Alebo dokonca, že sa určí termín, kedy sa má k akej hodine H začať. Najlepším príkladom je skúsenosť zo zavádzania robotizácie. Dobré úsilie sa zdeformovalo do príkazu mať v každom závode aspoň jeden robot. Že nepriniesol úžitok? Ale nikto nám nemôže vyčítať, že nejdeme s dobou.

Štvrtok 19. marca 1987
Včera bolo 5. zasadanie ÚV KSČ – k urýchleniu vedecko-technického rozvoja a ďalším úlohám.

Na veci – ak ich chceme pochopiť – sa musíme pozerať očami – nie dnešnými.

Piatok 20. marca 1987
Praha: informácia po 5. zasadaní ÚV KSČ. Fojtík: Roky sme zrejme dávali veľký dôraz na propagandu ako na akýsi prívesok politiky, ktorý má robiť apológiu toho, aká je politika správna. Bola koncentrácia na propagandu, taká bola spoločenská objednávka, išlo nie o objasňovanie praxe, ale svietenie na tribúny, aby bol pozitívny dojem – musíme skončiť s propagandou, ktorá „pricmrndávala“. A učiť sa pravdivo vidieť, to je pre nás nóvum, to je pre nás problém, na to sme si nezvykli. A vyžaduje to znalosť, nie demagógiu, konjunkturalizmus! A pokiaľ ide o minulosť: nie popierať to, čo bolo, ale analyzovať. Na akýkoľvek názor musíme ísť.Toť otázka: A nie je index tém, ktoré sú tabu? Ak bude diskusia o prestavbe, o štátnom podniku, všeľudová – čo s tými, čo nemôžu?

„Prestať písať, čo máme robiť, ale písať, čo robíme.“ Jan Fojtík

Streda 25. marca 1987
Záver s. Šlapku [Gejza Šlapka, vedúci tajomník MV KSS v Bratislave] na 6. zasadaní Mestského výboru KSS. Oboznámili ste sa s 5. zasadaním ÚV KSČ, malo veľký ohlas. Mestský výbor KSS sa tiež zaoberá podnetmi, aj členstvo sa bude pýtať: čo ste urobili? A nemali by sme sa dostať pod tlak kohosi: strana musí mať iniciatívu. Aj pravica sa chce priživiť – Dubček, Císař, Slavík píšu listy, že toto oni chceli, aj ďalší sa hlásia. Musíme otvorene a čestne povedať, čo zlepšíme v našej práci a dať podnety orgánom. Treba ľudí pripraviť aj na prestavbu hospodárskeho mechanizmu. Povedali nám, že máme obmedziť schôdzovanie, aktivity, ale ľudí treba pripraviť. Preto bude 9. apríla mestský aktív k prestavbe. Rečniť bude Pavol Bahyl [minister, predseda Slovenskej plánovacej komisie], účasť s. Jozef Lenárt [prvý tajomník ÚV KSS].

Sobota 28. marca 1987
Zjazd Slovenského zväzu novinárov, 28. – 29. 3. 1987. Ľudovít Pezlár: „Ďalší proces prestavby spočíva predovšetkým v ďalšom presadzovaní stratégie urýchlenia.“ Nepočul či nečítal som toto alebo podobné tvrdenie, je to prvý raz. Ide o nepochopenie či zámerné zamieňanie? Stratégia urýchlenia obsahuje vlastne len staré objemové ukazovatele vo výrobe a v životnej úrovni, a to by nijako neznamenalo prestavbu.

K 31. 12. 1986 mal Slovenský zväz novinárov 2 636 členov, 124 čakateľov.

Nedeľa, 29. marca 1987
Aký je hlavný poznatok zo zjazdu novinárov? Zatiaľ sa väčšina, nespokojná s doterajším stavom, nepresadila. A je to možno aj preto, že nikto nie je zvyknutý klásť dôraz na procedurálne otázky – a potom môžu dvaja, traja zmanipulovať celý zjazd. Tam, kde im to vyhovuje – ako napríklad pri voľbe –, povedia, že je to v súlade so schváleným programom a rokovacím poriadkom. Kde nie – obídu oboje – a ukončia diskusiu bez toho, že by dali hlasovať. Sľúbia, že oznámia časový rozvrh zjazdu, ale ho neoznámia – a môžu teda ukončiť zjazd, kedy chcú. Najhoršie je, že to nie je ani vôľa väčšiny z voleného orgánu, ale naozaj dvoch, troch ľudí, ktorí sú bohorovní a nepripustia nijakú inú alternatívu, ako oni vymysleli. A povedia, že mandát im dal na to ústredný výbor. Ignorujú, že len do zjazdu. Zjazd je viac. Ale...

„Ani TRT [tlač, rozhlas, televízia] nie sú zónami mimo kritiky.“ Ľudovít Pezlár

Pondelok, 30. marca 1987
Zasadanie ÚV KSS nadväzujúce na 5. zasadanie ÚV KSČ. Zaujalo či pobúrilo vystúpenie H. Ďurkoviča [vedecký pracovník Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS, predtým pôsobil vo viacerých vysokých funkciách parlamentných i vládnych]. Nepublikované cifry a údaje sa mi zdali príliš ostré, tvrdé – a najmä nevyvážené. Akosi to jeho vystúpenie – ktorého časť tvoril publikovaný článok*– nemalo ucelenú fazónu. Chýbalo mu nejaké prepojenie: aha, tak tu sú cifry, toto treba robiť – a toto sme urobili. Ale dá sa to od neho čakať? Mám dojem, že H. Ď. je práve ten typ, ktorý dokáže len obnažovať omietku, problémy, ale akosi už nevie chytiť kelňu, aby ju opäť nahodil.

[*Herbert Ďurkovič: Primárna úloha: tvorivé hľadanie. Iba jedinečnosť a výnimočnosť musí byť uznávaná, Nové slovo 12/26. 3. 1987, str. 7.]

„Lepšie sa je zmýliť so stranou ako sám.“
 

APRÍL 1987
 

Štvrtok 2. apríla 1987
Macekov [Václav Macek, filmový historik a teoretik] problém sa stal aj mojím problémom, pretože s tým, čo sme o filmovej distribúcii uverejnili v 13. čísle *, vystúpil na zjazde dramatických umelcov. Až potom nasledoval Ondrušov [Vladimír Ondruš, riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby] „povyk“ a obvinenie zo štyroch politických chýb: 1. V rozpore s publicitou k zjazdu; 2. V rozpore so zásadami konzultácie; 3. Nevhodné pred návštevou M. Gorbačova; 4. Totálne napadnutie vedenia Koliby. Nuž, skôr by bolo treba hľadať dôvody, prečo Ondruš spustil taký krik. Lebo článok vôbec nehodnotí tvorbu Koliby, vyjadruje sa k distribúcii, večnému, nám všetkým známemu a nikdy neriešenému problému. A ako to, že v iných obdobiach – písali sme o ňom v roku 1979, 1983 – nikto nevyskočil? A práve dnes, keď by sa mali stavidlá otvárať...

[* Václav Macek: Opäť raz od distribučnej praxi. Uvažujme o práci s filmom, Nedeľa 13/1987, str. III. In.: Nové slovo 13/2. 4. 1987.
Citát: „Zvláštnu kapitolu v práci Slovenskej požičovne filmov tvoria ,pozastavené‘ filmy. Obvykle sú záhadné dôvody, ktoré postihujú niektoré diela či autorov a vylučujú ich z kultúrneho obehu bez jasného a jednoznačného zdôvodnenia. O chaose v tejto oblasti, ktorá veľmi pripomína nedávnu situáciu v Sovietskom zväze, kde sa v súčasnosti pri projekciách pozastavených filmov ukazuje, že nie sú dôvody, aby neboli premietnuté na verejnosti, svedčí aj odlišný prístup v Čechách a na Slovensku. Spomedzi zhruba 200 na Slovensku pozastavených filmov, kam sa radia aj snímky Kleopatra a ďalšie, ale aj Chytilovej Panelstrory či celé Wajdovo dielo od Popolu a diamant až po Slečny z Vlčian, ktoré sú však v Čechách povolené a bežne sa v kinách premietajú (!). Nevyhnutne vzniká otázka, či je český divák iný ako slovenský. Prirodzene, že nie je, ale iní sú zodpovední pracovníci Slovenskej požičovne filmov, ktorí tieto zákazy anonymne vydávajú, a práve ich anonymita umožňuje, aby stáli za rozhodnutiami, ktoré škodia celej národnej kultúre.“]

„Macek, to nie je kôň, na ktorom sa dá niekam dôjsť." Vladimír Štefko

Piatok 3. apríla 1987
Piatok venovaný Andrejovi Ferkovi* a jeho možnému a môjmu istému ponaučeniu. Vystúpiť na zjazde, v tomto prípade spisovateľov, by malo znamenať stáť si za slovom. Ako áno, ako nie, pozvali si A. Ferka na SNR [František Orlovský, vedúci kancelárie SNR], aby mu vysvetlili, že budova SNR nebude stáť 1 miliardu, ako tvrdil na zjazde spisovateľov. Ako áno, ako nie, on sa svojho tvrdenia vzdal. On to ani presne nevedel a nevedel, že to bude uverejnené v Novom slove, povedal to len „pre účely zjazdu“. Nuž teda, vy novinári v Novom slove, načo zverejňujete prázdne slová určené zjazdu spisovateľov, vyrieknuté pred Lenártom, Colotkom, Pezlárom?

[*Andrej Ferko: O práci a kráse, Nedeľa 10/1987, str. IV. In.: Nové slovo 10/12. 3. 1987.
Citát: Vieme, že prácu zlepšuje pekné prostredie. Pracujem v Bratislave a dotýka sa ma očividný úpadok krásy môjho rodného mesta. Úpadok, ktorý prináša rezortizmom ustanovený systém kolektívnej nezodpovednosti za bratislavské prírodné a historické hodnoty. Môžem si prenesene myslieť, že za môj podiel do spoločného sa postavil kus paneláka, skvost tropickej architektúry v podobe obrátenej pyramídy, alebo časť Slovenskej národnej galérie, na ktorej ovisnutom nose nebadám nič slovenské ani národné a tobôž pekné. Alebo že som investoval do devastácie historických cintorínov. Alebo že podporujem na vratkom podloží Hradného vrchu miliardovú novostavbu SNR, ktorá zlikviduje historickú panorámu rodného mesta. (Kto nemá slovenskú predstavu, môže si predstaviť panelák na Hradčanoch.) Alebo že sa podieľam na zničení Botanickej záhrady kvôli autostráde. Alebo že v budúcnosti prispejem hoci na atómový reaktor alebo vrtnú vežu na Námestí SNP. Tam je tiež pekný stavebný pozemok. Ako rád by som veril, že nežijem v hračkárstve pre architektov, že každou korunkou podporujem povznesenie, skrášlenie a ozdravenie mesta, kde pracujem. A nie estetické nezmysly, diktované svojvôľou, prestížou či honorárom.]

Pondelok 6. apríla 1987
Pôvodne sa mala začať návšteva M. Gorbačova.

Streda 8. apríla 1987
Žiadna kaša sa neje taká horúca, aká sa navarí. I keď brucho môže bolieť aj od vychladnutej kaše. Pripravujeme do ďalšieho čísla stanovisko*, ktoré sme dostali zo sekretariátu Zväzu slovenských dramatických umelcov k filmovej distribúcii či článku o nej. Stanovisko vlastne hovorí v prospech článku – a spornú pasáž nenazýva chybou, jej chybou je, že nediferencuje filmy.

[* Opäť raz o distribučnej praxi (a publicistike), Nedeľa 15/1987, str. VIII. In.: Nové slovo 15/16. 4. 1987.
Citát: „Najsenzačnejším miestom celého článku a jeho najväčšou slabinou je tvrdenie o nepravdepodobne vysokom počte ,pozastavených‘ filmov, ktoré svojou nepodloženosťou spochybňuje aj vierohodnosť ďalších, inak pravdivých tvrdení, postrehov a konštatovaní. Autor článku nediferencuje, nešpecifikuje bližšie ani druh a kategóriu pozastavených filmov, najmä nie dôvody a príčiny, pre ktoré boli vyradené z distribučného obehu. Používa spoločné pomenovanie pre veci svojou podstatou nezlučiteľné: vlastnú distribúciu i využívanie archívneho fondu pre programové potreby Kina filmotéky a na študijné účely. Argumentovanie filmami, ktoré majú zjavne skončený monopol, je mätúce a nie celkom korektné, pretože za pomoci takejto argumentácie možno dospieť k ešte väčším číslam neuvádzaných filmov, než uvádza autor.“]

Štvrtok 9. apríla 1987
Prílet M. Gorbačova, začiatok o tri dni odloženej návštevy v ČSSR. (Po nás už len Rumunsko.) Sprevádzalo ju viacero okolností. Najprv návšteva Zajkova [člen politického byra a tajomník ÚV KSSZ Lev Zajkov navštívil Československo v dňoch 3. až 5. marca] V oficiálnej správe nič. Až v interview pre Rudé právo Zajkov povie, že sa pripravovala návšteva M. G. a že ak sa prekonajú určité problémy, návšteva sa uskutoční v najbližšom čase. Potom, až o dva týždne na 5. zasadaní ÚV KSČ ohlási G. H. návštevu, prvý raz po tom, čo bola vlastne informácia už zverejnená. A keď bola uverejnená oficiálna správa o termíne návštevy – a sobotné noviny prinášali výrazné materiály – v nedeľu správa, že návšteva sa uskutoční v druhej polovici týždňa.

Medzinárodný úrad práce oznámil, že o 40 rokov bude jedna polovica priemyselného sveta pracovať na druhú.

Sobota 11. apríla 1987
10:00, Námestie SNP, chvíle čakania, kedy sa M. Gorbačov so svojou manželkou dostaví. Ochladilo sa a stáť dve hodiny na jednom mieste nie je maličkosť. Ale vzdáva to len málo ľudí. Skôr ich pribúda. V dave počuť hlasy, že nikto to dnes nemusel organizovať. Ale aj to, aký je to ľudský človek a ako chcel bývať v Devíne. Prichádza. Úprimný, srdečný potlesk. Každý chce, aby sa aspoň pozrel v jeho stranu – bude to už navždy pohľad preňho. Raz darmo – národ potrebuje vodcov. Prekvapenie nastalo popoludní, keď si takmer všetci mysleli, že ide o omyl: M. Gorbačov odletel – televízia dávala priamy prenos –, napriek tomu, že bolo zverejnené, že bude do nedele. Vysvetlenie žiadne. Neskôr uvedený dôvod – návšteva vyčerpala program a získal čas pre prípravu na Schultza [George Schultz, minister zahraničných vecí USA], ktorý príde v pondelok...

Nedeľa, 12. apríla 1987
Deň pred odletom do Moskvy [na šesťtýždňový kurz pre vedúcich pracovníkov masmédií na Akadémii spoločenských vied ÚV KSSZ]. Od 10:00 v redakcii, treba zaznamenať návštevu M. Gorbačova. Pracuje M. Leško, ktorý jemu spôsobom vlastným napísal V. A. Daniela. N. Hradiská – dobrá kurzíva z Cífera. P. Weiss – náš hosť. A Syruček z Tvorby. Myslím si, že je to dôstojné. Do 14:00 v redakcii. Potom domov, sprcha, obed, pár minút v trojici. 16:10 odchod na Mlynské Nivy. Cesta do Prahy.

Pondelok 13. apríla 1987
Moskva. Ako to hovoril pracovník ÚV KSSZ Poliakov na otvorení kurzu o úlohách novinárov pri objasňovaní prestavby? Najprv sa opýtal, či možno položiť otázku, či dostatočne alebo nedostatočne objasňujeme prestavbu. Áno, robíte veľa, ale je to dosť? Ja, hovorí, si myslím, že to nie je dostatočné. Prestavba, to je totiž príliš veľa otázok, to nie je problém (či úloha) jednoznačný a jednosmerný, je to príliš veľké pole pre novinárov.
Slovo „perestrojka“ už má internacionálny význam, ale už nielen slovo, ale aj formy, metódy, prístupy, jeho obsah nadobúdajú internacionálny charakter – a tu je úloha PMIP [prostriedky masovej informácie a propagandy], vysvetliť, čo to je, tá prestavba. Zrejme teda mal na mysli, aby sme doma vedeli, čo máme robiť, ak máme prestavbu.

„Objem informácií sa dnes zdvojnásobuje každý 20 mesiacov, za čias Marxa to trvalo 50 rokov.“ Alexander Jakovlev

Streda, 15. apríla 1987
Tengiz Abuladze: Pokánie. O čom je tento film? Spory budú – aj medzi našimi už hneď boli: a čo to tam, aj fašizmus, aj to aj hento. Nikoho nedonútiš pochopiť. Aj keby pritakal. Pritom je to film o tom, čo sa nesmie nikdy opakovať. Je tam aj to – ako to asi bolo. Ten strach, úzkosť a bezmocnosť. I ako sa to mohlo, či chcelo ospravedlniť. I to, že niet ospravedlnenia. Ani uniknutia. Zavrieť oči nemožno. Čo ako bola minulosť – nedávna – krutá. A najmä, že mnohé sa aj dnes opakuje. I keď v inej podobe. Teraz sa s tým boria.

„Načo je taká cesta, ktorá nevedie k chrámu?“ Pokánie

Sobota, 18. apríla 1987
„Afgánci“ [vojnoví veteráni, ktorí boli nasadení v rokoch 1979 až 1989 v Afganistane]. Téma, ktorá vstúpila na stránky novín. Píše sa otvorene o ich bojoch, o padnutých. Oni sami hovoria o tom, že zoceliť sa možno len v boji. Niekde padlým idú už stavať pamätníky. Živí vstupujú do života, ako sa zdá, držia spolu, majú svoju predstavu o poriadku. Chodia v lete na brigády do sovchozov. V Leningrade založili výbor pre kontrolu plnenia uznesení XXVII. zjazdu. Na XX. zjazde Komsomolu [15. – 18. 4. 1987] bol predložený návrh na zvečnenie pamiatky vojakov internacionalistov.

„Niekedy je lepší jeden mŕtvy ako tisíc živých.“ Pokánie

Pondelok, 20. apríla 1987
Je ľahko byť mladým?* Dokumentárny film o fanúšikoch hudby, ktorí vyplienili cestou z koncertu dva železničné vozne, film o pankáčoch, mladých ľuďoch hľadajúcich (nachádzajúcich i nenachádzajúcich) zmysel života, film o „afgáncoch“, ktorí prešli bojmi a vyrovnávajú sa s mierovým životom. Film o narkomanoch. Film o smrti (nielen v Afganistane), ale aj v pitevni, smrť mladého medika, pokus o samovraždu dievčiny, ktorú obvinili z krádeže šiat. Film o Krišnovi a Guru. Film o rôznych javoch medzi mládežou.
Dokumentárny film Zvon Černobyľa. Nie veľmi vydarený, ale s patričnou dávkou emocionality. Dnes informácia v novinách, že do dvadsiatich ôsmich dedín v 30-kilometrovom pásme sa vracajú ľudia.

[* Eva Dzúriková: Je ľahké byť mladým?, Nedeľa 12/1988, str. VI. In.: Nové slovo 12/24. 3. 1987.]

„Ten vedel meniť priateľov na nepriateľov a nepriateľov na priateľov.“ Pokánie

Utorok, 21. apríla 1987
Kino Burevestnik: Vospominanie – na Vladimira Vysockého [sovietsky básnik, herec, pesničkár, rebel a národná ikona; 1938 – 1980].Vysockij ešte stále pre ľudí žije. Bolo to cítiť i z reakcie publika – v ktorom, i keď nie veľmi, prevažovali ženy. Ako by Vysockij reagoval na prestavbu? O tom sa už môžeme len dohadovať. Zväz kinematografov navrhol posmrtne udeliť Vysockému štátnu cenu.

Štvrtok, 23. apríla 1987
Návšteva „Novodevičieho“ kláštora a cintorína, ktorý je už verejne prístupný. Cintorín sme iba prebehli, lebo bola strašná zima. Chruščovov hrob, Čechov, Erenburg, Šukšin a ďalší ležia na svojich miestach bez toho, že by som ich navštívil. Naozaj bolo zima.

„V ideologickej práci nemožno pripustiť, aby sa boj s prázdnym rečnením zvrhol na prázdne rečnenie.“ Boris Jeľcin

Piatok, 24. apríla 1987
Ešte k filmu Zvon Černobyľa. Ako napísala Sovietskaja kuľtura, trvalo tri mesiace, kým sa film dostal do kín. Bola požiadavka odstrániť z filmu všetky slová, ako „tragédia“, „nešťastie“, „katastrofa“… Ďalej sa mu vyčítalo, že ľudia pracujúci na likvidácii havárie v prvom týždni, nie sú patrične oblečení. Ale to mala snáď urobiť zodpovedná inštitúcia, a nie pre to zastaviť film?
Za pol roka na účet Černobyľa ľudia dali 520 miliónov rubľov. Štát to stálo – starosť o ľudí, likvidácia nebezpečenstva – miliardu rubľov.

Byť optimistom je nemorálne, byť pesimistom – nebezpečné. Alvin Toffler
 

Výberová bibliografia


JANUÁR 1987

Igor Otčenáš: Kontakty aj prezentácia, Nedeľa 1/1987, str. II. In.: Nové slovo 1/8. 1. 1987.
Milan Šútovec: Túlavá akopalypsa. O jednom stretnutí spisovateľov, Nedeľa 2/1987, str. IV. In.: Nové slovo 2/16. 1. 1987.
Rudolf Chmel: Teória umeleckej kritiky ako problém. Pohľady do českej literatúry, Nedeľa 2/1987, str. VII. In.: Nové slovo 2/16. 1. 1987.
Peter Štilicha: Trecie plochy, Defacto prízemný byt, Nedeľa 3/1987, str. V. In.: Nové slovo 3/22. 1. 1987.
Rudolf Chmel: Sonda do paraliteratúry. Pohľady do českej kultúry, Nedeľa 3/1987, str. VI. In.: Nové slovo 3/22. 1. 1987.
Doc. JUDr. Jozef Moravčík, CSc.: Málo spokojnosti s dodávateľmi. Nový rámec pre posudzovanie efektívnosti práva, Nové slovo 4/29. 1. 1987, str. 4.
Ján Mazák: Čo nepatrí na pracovisko. Zo sudcovho zápisníka, Nové slovo 4/29. 1. 1987, str.

FEBRUÁR 1987

Milan Resutík: Aká si, kultúra v malom meste? Pohľadnica z Nového Mesta nad Váhom, Nedeľa 7/1987, str. II. In.: Nové slovo 7/19. 2. 1987.
Daniel Hevier: manželské hry; šaty, ktoré po tebe ostali v byte; stále ľudia, Nedeľa 7/1987, str. V. In.: Nové slovo 7/19. 2. 1987.
Ing. Roman Hofbauer, CSc., Slovenská komisia pre vedecko-technický a investičný rozvoj: Cieľom je celospoločenská efektívnosť, Nové slovo 8/26. 2. 1987, str. 5.
Vincent Šabík: Kvalita slova – kvalita literatúry. Pred zjazdom ZSS, Nedeľa 8/1987, str. I – II. In.: Nové slovo 8/26. 2. 1987.
Igor Otčenáš: Revoluční demokrati a dnešok, Nedeľa 8/1987, str. II. In.: Nové slovo 8/26. 2. 1987.
Anton Hykisch: Atómové leto (Úryvok z románu), Nedeľa 8/1987, str. IV – V. In.: Nové slovo 8/26. 2. 1987.
Stručne o Paríži – s Ľ. Feldekom. Zhováral sa Dušan Slobodník, Nedeľa 8/1987, str. V. In.: Nové slovo 8/26. 2. 1987.

MAREC 1987

Igor Otčenáš: Pri čítaní... Janovica, Nedeľa 9/1987, str. VII. In.: Nové slovo 9/5. 3. 1987.
Milan Čič: Odlegalizujme skrývačku (za predpisy). Právo v súradniciach prestavby, Nové slovo 10/12. 3. 1987, str. 12.


Ján Štrasser: Problém, Nedeľa 11/1987, str. I. In. Nové slovo 11/19. 3. 1987.
22. februára 1987 s Petrom Zajacom
prekladáme z denníka KS Rakúska Volksstimme
báseň rakúskeho básnika Ericha Frieda,
ktorú napísal pod dojmom
januárového zasadania ÚV KSSZ
a nazval ju
List do Moskvy
pre Michaila Gorbačova.

Preložili sme všetky verše,
zhodli sme sa na kľúčových slovách dôvera
pravda, nádej, sloboda, radosť,
problémom zostáva už len spojenie
„offene Auskunft“.

Hľadáme adekvátny výraz,
navrhujeme a zavrhujeme
prvý, štvrtý, dvanásty,
zdá sa, že sme vyčerpali všetky možnosti
cieľového jazyka,
 vyzerá to, že sa nepohneme z miesta,
a zrazu hovorím:
 „Myslím, že to mám –
glasnosť.“

Ján Zambor: Viera v život. Zo španielskeho zošita, Nedeľa 12/1987, str. IV – V. In.: Nové slovo 12/26. 3. 1987.
Martin Šmatlák: Komu ide o video?, Nedeľa 12/1987, str. VI – VII. In.: Nové slovo 12/26. 3. 1987.
Karol Kállay: Fotografická zima. Spätná väzba, Nedeľa 12/1987, str. VIII. In.: Nové slovo 12/26. 3. 1987.

APRÍL 1987

JUDr. Ján Drgonec, CSc., Ústav Štátu a práva SAV: Pokusy zastrešiť právom. Genetika prináša nové problémy, Nové slovo 13/2. 4. 1987, str. 8.
Zaslúžilý umelec Miroslav Cipár, predseda Mestskej organizácie ZSVU v Bratislave: Dôvera a zodpovednosť, Nedeľa 13/1987, str. VIII. In.: Nové slovo 13/2. 4. 1987.
Igor Otčenáš: Nová sovietska tvorba 1986, Nedeľa 15/1987, str. VI – VII. In. Nové slovo 15/16. 4. 1987.
Darina Kárová. Jarou zaplavené mesto. Pohľadnica z Budapešti, Nedeľa 16/1987, str. II. In.: Nové slovo 16/23. 4. 1987.
Rudolf Chmel: Stopovanie vnútorných vzťahov. Josef Peterka: Dvojramenný proud, Nedeľa 16/1987, str. VI. In.: Nové slovo 16/23. 4. 1987.

(POKRAČOVANIE)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama