Svedectvo svedomia
O knihe izraelského historika Ilana Pappéa Etnické čistky v Palestíne Pre palestínskeho publicistu nie je jednoduché odosobniť sa, keď píše článok o praktikách Izraela na okupovaných územiach Palestíny. Preto viem pochopiť a tiež oceniť, že izraelský historik sa dokáže kriticky a otvorene postaviť zoči-voči skutočnosti pre väčšinu židov posvätnej: k vzniku Izraela a k spôsobom, ktoré napomohli realizácii tejto sionistickej idey. Takmer pred rokom vyšla kniha izraelského profesora Ilana Pappéa s nelichotivým názvom Etnické čistky v Palestíne. Rovnako nelichotivý – pre židovský štát a jeho politiku – je predovšetkým obsah knihy. Profesor Pappé, ktorý donedávna prednášal na univerzite v Hajfe, necituje príbehy Palestínčanov násilím vyhnaných zo svojich domov, nalodených na lode a vyvezených z krajiny. Neapeluje na city čitateľa príbehom ženy odvlečenej z domoviny bez nádeje nájsť svoje vlastné dieťa a ktorá po rokoch zistila, že sa z neho stal vojak izraelskej armády, lebo židovská rodina, ktorá sa do domu nasťahovala len hodinu po jej násilnom vysťahovaní, si dieťa adoptovala. Necituje ani palestínskeho básnika Mahmúda Darwíša, ktorý zo zúfalstva vysťahovaných Palestínčanov spísal Denník všedného smútku. Izraelský historik cituje oficiálne izraelské zdroje. Dokumenty, listy a príkazy archivované zväčša na izraelskom ministerstve obrany. O to je kniha Izraelčana obviňujúceho Izrael z genocídy iného národa šokujúcejšia. Písal sa 10. marec 1948, keď skupina jedenástich mužov na čele s Benom Gurionom dokončila plán etnických čistiek v Palestíne. V ten istý deň poslali dvaja z nich rozkazy pre všetky jednotky. Cieľ bol jasný: začať pripravovať systematický transfer Palestínčanov. K rozkazom bol priložený presný návod spôsobov, ktoré mali vojaci používať pri násilnom vyľudňovaní krajiny: „Bude nutné rozšíriť strach medzi obyvateľmi, obkľúčiť a bombardovať dediny a sídliská, zapáliť domy, majetky a tovar, násilne vyhodiť a deportovať ľudí, zamínovať cesty a ruiny domov, aby sme zabránili akémukoľvek návratu vyhostených domov.“ Každá militantná jednotka mala k dispozícii presné mená dedín a názvy ulíc. Plán bol známy pod písmenom D. Bol vyvrcholením troch menších plánov, ktoré už predtým sionisti vyskúšali v Palestíne voči pôvodným obyvateľom. Prvý historik, ktorý poukazoval na dôležitosť plánu D pri vzniku Izraela, Simcha Flapan, píše: „Vojenská výprava proti Arabom vrátane obsadenia vidieckych miest a ich zničenia bola obsiahnutá v pláne D, na ktorom sa podieľala sionistická organizácia Hagana. Jeho hlavným mottom bolo: Palestínčania musia odísť.“ Priznáva tak, že cieľom plánu bolo zničenie vidieckych a miestnych oblastí Palestínčanov tak, aby Palestínu vyčistili od Arabov a pripravili ju len pre Židov. Plán bol zároveň odpoveďou na rozhodnutie vlády Veľkej Británie ukončiť mandát nad Palestínou. Realizácia plánu D trvala šesť mesiacov. Výsledok? Okolo 800-tisíc palestínskych obyvateľov bolo vyhostených zo svojich domov. Z mapy Palestíny a z povrchu zeme zmizlo 531 palestínskych dedín. Jedenásť veľkých sídlisk bolo vyľudnených. To je jasný dôkaz konania hraničiaceho s genocídou, ktorá je podľa medzinárodného práva zločinom voči ľudskosti. Bola to genocída etnická – paradigm of ethnic cleanning. A chcem používať presne tento termín. Nie termín paradigm of war, vychádzahúci z vojnovej situácie. Keď sionistické hnutie založilo svoj národný štát, nezúčastnilo sa vojny, ktorá by bola „tragicky nevyhnutná“ a ktorej dôsledkom by bolo vyhostenie časti palestínskeho obyvateľstva. Naopak, hlavným cieľom sionistického hnutia bolo „očistiť“ celú Palestínu etnicky. Očistiť ju od arabského obyvateľstva, aby sa mohol Izrael stať čisto židovským štátom. Politici, ktorí plánovali a generáli, ktorí realizovali plán D, by mali byť obvinení zo spáchania vojnových zločinov. Palestínčania neodišli zo svojej krajiny dobrovoľne, ako kŕmia svetovú verejnú mienku prostredníctvom zväčša „svojich“ médií už šesťdesiat rokov sionisti. Voči Palestínčanom boli spáchané zločiny podobné tým, ktoré spáchali nacisti a ich spojenci v Juhoslávii počas druhej svetovej vojny. A definícia „etnické čistky“ vyjadruje presne to, čo sa Palestínčanom stalo. Encyklopédia Hutchinson definuje etnické čistky ako násilné vyhostenie časti obyvateľstva v záujme etnickej harmónie v nejakej oblasti alebo zemi tam, kde žije obyvateľstvo odlišných etník. Cieľom transferu je rôznymi spôsobmi premiestniť čo najväčšie množstvo obyvateľstva do inej oblasti, vrátane násilníckych spôsobov, pričom konečným výsledkom takýchto praktík býva vznik problematiky utečencov. Presným príkladom je to, čo sa stalo moslimom v Chorvátsku v novembri 1995. Ministerstvo zahraničných vecí USA skúmalo, čo sa v máji roku 1999 udialo v meste Pik v západnom Kosove. Mesto bolo vyľudnené v priebehu 24 hodín, čo sa nemohlo stať bez plánovania a systematickej realizácie a bez rôznych malých masakier „v záujme urýchlenia“. Takmer doslovne sa to stalo v stovkách palestínskych dedín v roku 1948. V raných začiatkoch národnej genocídy až do mája roku 1948 stálo niekoľko tisíc palestínskych mimoriadnych bojovníkov proti niekoľkým desiatkam tisícov veľmi dobre pripravených a ozbrojených židovských vojakov. Hlavná vojenská židovská sila sa skladala z dvoch extrémistických skupín – Ergon a Štern. Ergon bola teroristická organizácia, ktorá sa odčlenila od Hagana v roku 1931. Na jej čele stál Menahim Begin. Svoje aktivity zamerala jednak proti pôvodným obyvateľom, jednak proti britskej prítomnosti. Neskôr, v roku 1940, sa skupina Štern odčlenila od Ergon-u. Tieto tri teroristické skupiny sa stali základom vzniku jednotnej izraelskej armády. V roku 1941 spolu založili špeciálne komando pod názvom Palmach. V procese etnických čistiek tieto tri židovské teroristické organizácie a ich komando Palmach obsadzovali palestínske dediny a odovzdávali ich menej vojensky pripraveným jednotkám (Hetch), ktoré boli založené v roku 1939 ako logistické ruky židovských oddielov. Na území, ktoré OSN udelila Židom, aby si mohli vytvoriť svoj štát, žilo milión Palestínčanov a šesťstotisíc Židov. Vodcovia sionistického štátu chceli Palestínu bez Palestínčanov. V decembri 1947 píše Ben Gurion neoficiálnemu ministrovi zahraničia židovského štátu správu „o sile a pripravenosti židovských organizácií“: „.Môžeme vyhladovať Arabov v Hajfe a Jafe, ak chceme...“. Presne 3. decembra 1947 v známom prejave pred členmi strany Mapaj komentoval Ben Gurion rezolúcie OSN o rozdelení Palestíny takto: „Existuje štyridsať percent nežidov v oblasti, ktorá je určená pre židovský štát. Takéto zloženie nemôže byť pevným základom židovského štátu. Musíme čeliť tomuto problému. Len štát s osemdesiatimi percentami židovského obyvateľstva môže byť životaschopný a stabilizovaný“. Už 2. novembra 1947 otvorene a jednoznačne oznámil, že Palestínčania vo vnútri židovského štátu „môžu byť piatym kolesom“ a preto je nutné ich „hromadne zatknúť a vyhodiť“, povedal doslova na verejnom zhromaždení sionistov. Ben Gurion nebol sám. Jusef Waitz, vtedajší predseda odboru osídľovania v Židovskom národnom fonde, 31. decembra 1947 na zhromaždení položil dve rečnícke otázky: „Nemyslíte si, že prišiel vhodný čas, aby sme sa od nich očistili? Dokedy máme nechať tie tŕne medzi nami? Veď sú našim nebezpečenstvom!“ Ten istý pán v roku 1940 napísal: „Transfer nemá len jeden cieľ – znížiť počet arabského obyvateľstva – ale slúži aj ďalšiemu, nemenej dôležitému cieľu: vyprázdniť územie alebo pôdu, ktoré momentálne Arabi obrábajú, a oslobodiť ju v záujme židovského osídľovania.“ Jedným dychom dodal: „Jediné riešenie je vyhodiť odtiaľto Arabov do susedných štátov. Nesmieme tu nechať žiadnu dedinu, žiaden kmeň.“ Nenechali. Jednoznačným príkladom je mesto Hajfa. Po rozhodnutí OSN o rozdelení Palestíny 29. novembra 1947 žilo v meste Hajfa 75-tisíc Palestínčanov. Boli terčom organizovaných teroristických aktivít príslušníkov židovských organizácií Ergon a Hagana. Keďže židovskí osadníci prišli do mesta len koncom 19. storočia a mesto bolo už dávno obývané Arabmi, postavili svoje domy na vrchoch kopcov, ktoré sú okolo mesta. Židovské ulice boli topograficky nad arabskými ulicami, čo im dalo výhodu v bombardovaní a strieľaní arabského obyvateľstva. Permanentne to robili od začiatku decembra 1947. Židovské oddiely plnili sudy dynamitom a železnými úlomkami a hádzali ich na domy Arabov. Zapaľovali pneumatiky na cestách, a keď sa palestínski obyvatelia ponáhľali zlikvidovať dymiaci oheň, Židia ich zhora systematicky strieľali. Oficiálny dejepisec komanda Palmach opisuje situáciu nasledovne: „Palestínčania v Hajfe žili od decembra v strachu a v obkľúčení.“ Situácia v meste takto pokračovala až do apríla 1948. Hajfa bola hlavným prístavom v Palestíne a bola aj posledným mestom, odkiaľ majú britské vojská odísť. Predpokladalo sa, že ostanú až do augusta 1948. Ale vo februári 1948 sa rozhodli, že odídu v máji. Mohli v meste uplatniť zákon a verejný poriadok, ale neurobili to. Už 18. apríla 1948 veliteľ britských jednotiek generálmajor Stockwel, ktorý mal sídlo v Hajfe, pozval židovských predstaviteľov v meste a oznámil im, že britské jednotky sa v priebehu dvoch dní stiahnu a tým pádom otvoril priestor a uvoľnil miesto pre sionistické zločinecké organizácie. Židovské aktivity voči Arabom trvali takmer pol roka. Rozkazy hlavného veliteľa operácie Mordechaja Maklefa – ktorý sa po vzniku štátu stal veliteľom generálneho štábu izraelskej armády – boli jednoznačné: „Zabite každého Araba, ktorého stretnete. Podpáľte všetko, čo sa podpáliť dá. Choďte do domov s dynamitom.“ Samotná Golda Meirová (bývalá izreaelská predsedníčka vlády, známa svojím rasistickým postojom k Palestínčanom – poznámka S. Gh.), ktorá navštívila Hajfu niekoľko dní po jej „očistení“, opísala mesto takto: „... na stoloch bolo jedlo, na zemi detské hračky a knihy, zdalo sa, ako keby sa život zastavil v jedinej chvíli...“ V meste Akka bolo „čistenie od Arabov“ ešte drastickejšie. Židovské jednotky dali do vody jedovaté látky, čo malo za následok smrť 70-tich Palestínčanov a otrávilo sa 55 britských vojakov. Medzinárodný Červený kríž obvinil organizáciu Hagana. Ale v skutočnosti nebol nikdy obvinený nikto. Kniha Etnické čistky v Palestíne je svedectvom svedomia jedného z Izraelčanov, ktorý predstaviteľov izraelskej politiky a dnes už aj histórie usvedčuje z genocídy Palestínčanov ich vlastnými slovami a činmi. Zo skutkov, ktoré spáchali dávno pred prvou arabsko-izraelskou vojnou v roku 1948. Vyvracia tak Izraelom a svetovými médiami šírenú povesť, že útoky voči palestínskemu obyvateľstvu zo strany Izraela začali až po tom, keď bol Izrael napadnutý arabskými štátmi. Nad hrobom posledného z izraelských politikov, ktorý sa reálne pokúšal o palestínsko – izraelské urovnanie, židovským extrémistom zavraždeného premiéra Jitzchaka Rabina, to až príliš jednoznačne povedala jeho manželka: „My sme palestínskym Arabom ukázali, čo je to terorizmus. Teroristickými metódami sme získavali ich zem...“ Ani Veľká Británia a OSN, ktoré súhlasili so vznikom židovského štátu na území Palestíny, neurobili proti etnickým čistkám Palestínčanov nič. A nerobia ani dnes. Mlčky sa prizerajú genocíde a aj tomu, ako sa obeť mení na vinníka. Kniha Ilana Pappéa zrejme nezmení ich názor a nezmení ani izraelskú, americkú a svetovú politiku. Ale možno zabráni úplnému prekrucovaniu histórie a dá nádej prežiť pravde o tom, ako národ, ktorý zažil genocídu, pácha tento zločin na inom národe. Spracoval Souheil Ghannam Autor je palestínsky publicista Prof. Ilan Pappé je izraelský historik. V rokoch 1984 až 2007 pôsobil na univerzite v Hajfe. Špecializuje sa na izraelsko – palestínsky konflikt, históriu vojny v roku 1948 a vznik štátu Izrael. Zaraďuje sa do skupiny „Nových historikov“ prehodnocujúcich sionizmus a okolnosti vzniku Izraela. Narodil sa v Hajfe v rodine nemeckých Židov, ktorí v 30-tych rokoch utiekli do Palestíny pred nacistickým prenasledovaním. Je jedným z hlavným podporovateľov tzv. „riešenia v jednom štáte“ predpokladajúcom spolužitie Židov a palestínskych Arabov v Izraeli. Základom jeho teórie je uznanie tabuizovaných skutočností z oboch strán: z izraelskej strany najmä doznanie etnických čistiek Palestíny a teroristických aktivít zo strany sionistov predchádzajúcich vzniku Izraela, zmenu genocidálnej politiky na územiach okupovaných Izraelom, ako aj odstránenie všeobecne podporovanej myšlienky, že územie Palestíny bolo pred vznikom Izraela prázdne. Je odporcom extrémistických teórií o revizionizme, t. j. „popieraní holokaustu“ a zároveň o „popieraní nakbah“ – etnických čistiek zo strany izraelskej spoločnosti. Od roku 2007 žije vo Veľkej Británii. Dôvodom vysťahovania bola jeho podpora akademickému bojkotu politike Izraela a vyhrážky smrťou.
