Čo je za tým
Podľa trochu ironicky komentovanej informácie z dennej tlače vraj Európska komisia zvažuje rušenie štandardov určujúcich veľkosť a zakrivenie uhoriek či banánov, pre ktoré si údajne vyslúžila posmech. Aj keď zrejme nie taký veľký ani pohrdlivý ako si v minulosti, ale aj celkom nedávno, chystajúc priaznivé počasie na prehliadku ozbrojených síl pri výročí ukončenia druhej svetovej vojny vyslúžil bývalý Sovietsky zväz a súčasné Rusko práve za pokusy manipulovať s počasím. Na rozdiel od počasia, ktoré nám vnucovanie ľudských noriem prv či neskôr beztak vždy zráta v podobe rôznych katastrof, uhorky a banány netreba do zakrivenia, ktoré by vyhovovalo predovšetkým obchodníckej norme, nútiť. Stačí ich vyberať. Napriek tomu, že ide o výber, pripadá však normovanie uhoriek, banánov a iných prírodných produktov mnohým z nás smiešne. A tým, ktorí zažili alebo zažívajú aj normovanie ľudí a odsúvanie tých, čo normám nevyhovujú, na perifériu záujmu spoločnosti, to pripadá aj nebezpečné. Či aj vtedy, ak nehrozí, že sa takéto normovanie dotkne aj ich, ťažko povedať. Opačného druhu je iná komentovaná informácia, ktorá vyšla paralelne s tou o zakrivených uhorkách a banánoch. Uvádza, že „učitelia už nebudú môcť učiť prvákov z učebnice, ktorá im najviac vyhovuje, pretože ministerstvo školstva vybralo šlabikár za nich“. Presnejšie, z troch schválených učebníc zahrnulo do edičného plánu na tento rok len jeden šlabikár (o ktorý je údajne medzi učiteľmi najmenší záujem) a tie, ktoré sa do plánu nedostanú, síce učitelia používať môžu, ale len ako alternatívne; štát im ich (rozumej zrejme škole alebo rodičom, ktorí sa pre inú učebnicu rozhodnú) nezaplatí. Ak učitelia predsa len smú používať aj ministerstvom nevybrané šlabikáre, ide na pozadí kompletnejšej informácie naozaj o nemožnosť výberu, alebo o to, či bude, alebo nebude nezaplatený, teda že to bude musieť byť výber na vlastné náklady? Je možné, že protesty, ktoré sa proti ministerstvom vybranému šlabikáru zdvihli, mieria naozaj na jeho (ne)kvalitu. Či naozaj, to vedia posúdiť predovšetkým tí, ktorí s touto učebnicou pracujú. Ale ak by sa ako problém skúmala možnosť výberu, je dosť pravdepodobné, že nespočíva v možnosti alebo nemožnosti zvoliť si, ale v tom, či si človek môže zvoliť a dať si to zaplatiť peniazmi, ktoré sa vytiahnu zo spoločnej pokladnice, alebo si to zaplatí z vlastného účtu či peňaženky. Úvahy o tom, že aj tie prvé idú z daní, teda z peňaženiek všetkých, ktorí dane odvádzajú, sú na pozadí faktu, že sme dobrovoľne prijali usporiadanie spoločnosti, v ktorom sú bežné veľké rozdiely medzi ľuďmi, „čo na to majú“ a tými druhými, sú v tejto chvíli irelevantné. Veď len hlupákovi treba podrobne vysvetľovať, prečo je nielen pre štát, ale aj pre jeho bohaté vrstvy dôležité, aby aj tí najchudobnejší mali aké-také vzdelanie. A prečo je dôležité doňho investovať zo spoločných prostriedkov, ak si ho oni sami nemôžu zaplatiť. V tomto prípade však (podobne ako zrejme aj pri normovanej zelenine) ide pravdepodobne aj o pohľad z iného, nielen učiteľsko-rodičovského, ale aj učebno-finančného zorného uhla. Zjednodušene povedané, o pohľad zo zorného uhla zisku. Tak ako ovocie a zeleninu poľnohospodári nepestujú z lásky k blížnemu, ktorému ich produkty môžu zabezpečiť prežitie, ale ich dorábajú preto, aby zabezpečili prežitie predovšetkým sebe, ani učebnice sa v drvivej väčšine prípadov nepíšu a nevydávajú len čírej z uvedomelosti a lásky k deťom. A pretože aj v tomto prípade ide o zisk, autorom ani vydavateľstvám nie je jedno, ktorá kniha sa vo vyučovacom procese stane povinná. Veď povinná zaručuje v podstate automaticky zisk. Presne tak, ako ho pestovateľom banánov či uhoriek takmer automaticky zaručujú plody zakrivené podľa nalinkovanej normy. Pestovateľ s vysokou produkciou má takisto ako autor a vydavateľ s väčším počtom predaných výtlačkov vyšší zisk. Prvý preto, lebo má dosť, aby mohol vyberať, druhý preto, lebo bol vybraný. Tým, ktorých nevybrali, ale vybrať ich (pravda, za vlastné) nezakázali, automaticky hrozí, že aj keby ich učebnice boli geniálne, predá sa ich pravdepodobne menej. Situácia so šlabikármi v tomto prípade trochu pripomína situáciu v zdravotníctve. Ešte pod vedením ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca sa v rezorte uvažovalo o zavedení štandardov pri pobyte pacientov v nemocnici a všetko nadštandardné si mal pacient platiť z individuálneho pripoistenia alebo v hotovosti sám (v súkromných zdravotníckych zariadeniach to v podstate platí). Pritom sa proklamovalo, že zdravotnícku starostlivosť pacientom poskytnú zo štandardného poistenia bez ohľadu na ich finančné pomery; nadštandardná bude len nezdravotnícka starostlivosť, vybavenie izby, stravovanie a ostatné náležitosti súvisiace s pobytom v nemocnici. Ak by sme k tomuto spôsobu prirovnali situáciu so šlabikárom, dalo by sa povedať, že je to obdobné. Tí, ktorí nemajú na viac, sa budú učiť z učebníc, ktoré kúpi ministerstvo, tí, čo si môžu dovoliť niečo lepšie, si kúpia také učebnice, aké chcú. Otázka, a v tomto prípade nielen pre učiteľov a rodičov je, či učebnica, ktorú na takéto účely ministerstvo vybralo ako štandardnú je, alebo nie je zlá, aké kritériá sa pri jej výbere zohľadnili alebo nezohľadnili, aká je jej cena, aká je cena tých druhých, síce povolených, ale štátom nezaplatených. Ale predovšetkým cui prodest – teda v čí prospech také či onaké riešenie bude. V prospech autorov, vydavateľov, učiteľov, detí? A pýtať sa možno s podobným zámerom ako v prípade tých rovných a krivých uhoriek a štandardne a neštandardne zakrivených banánov. Čo je za tým? Čo je za tým v prípade tých, ktorí rozhodujú, ale aj v prípade tých, ktorí protestujú.
