Kde je môj domov, kde je moja vlasť?

Sobota, 21. marca 1942. Prvý jarný deň. Opretá o plot hasičského dvora, vystavovala som tvár slnku. Hľadala som vari útechu? Najpravdepodobnejšie som odvracala pohľad od reality. Jedno je isté, dala som sa chytiť do pasce.
Počet zobrazení: 1004

Sobota, 21. marca 1942. Prvý jarný deň. Opretá o plot hasičského dvora, vystavovala som tvár slnku. Hľadala som vari útechu? Najpravdepodobnejšie som odvracala pohľad od reality. Jedno je isté, dala som sa chytiť do pasce. Nepripustila som si, že by niektorí moji rodáci, s ktorými som denno-denne prežívala spoločné zážitky, boli schopní niesť sa spupne v uniformách Hlinkovej gardy a v ligotavých čižmách cieľavedome vykračovať ku konečnému riešeniu židovskej otázky. Dvadsiateho šiesteho marca 1942 som sa stala väzňom číslo 1890 v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim – Brezinka. Keď ma v koncentráku chytila nostalgia, snívala som o Prešove, o jeho námestí, stromoradí, o šantení na lúkach neďalekého Sekčova. Svet s ľuďmi tam ďaleko som si idealizovala a snívala o ňom. O to ťažšia bola adaptácia po návrate domov. Mala som sedemnásť rokov, keď ma deportovali. Ihneď po prekročení prahu rodného mesta som pochopila, že kontinuita s predvojnovým obdobím je nemožná. Sme to my, ale pritom sme iní ľudia. Nesiem v sebe pečať prežitého. Niet pochýb, že prostredie, s ktorým bolo späté moje detstvo a dozrievanie je mojou súčasťou, ale ďalšiu moju životnú púť predurčí skúsenosť so smrťou. Časom som si uvedomila, že sa musím dostať zo stavu ochromenia a vrátiť sa do života. Pokračovala som v štúdiu a zmaturovala som. Ale čo ďalej? Viacerí moji známi vycestovali do zahraničia a mnohí do Palestíny. Strach z antisemitizmu bol opodstatnený. Žiaľ, väčšina z nás navrátilcov osobne zažila xenofóbne prejavy, ba výroky ako „viac sa ich vrátilo, ako ich Hitler vykántril“. Napriek týmto skúsenostiam som ani na chvíľu nemienila opustiť rodisko. Tu som sa narodila, tu bolo na mne spáchané bezprávie a zločin. Vojnová Slovenská republika sa propagandou a celkovým politickým zameraním pričinila o deformáciu vlastného národa. Neutekám z bojiska a tak, ako po vojne aj za tzv. temnej totality, ale hlavne po roku 1989 som sa snažila verejne vystupovať proti rasizmu a xenofóbii. Je to moja podlžnosť voči šiestim miliónom zavraždeným Židom a tisíckam zavraždených Rómov a ďalším obetiam a predovšetkým zodpovednosť voči našim potomkom. V tejto krajine pod Tatrami som prežila detstvo, mladosť, biedu, solidaritu, mladistvý elán, znevažovanie tradícií, odhodlanie zmeniť svet. I keď ma v marci 1942 krajina pod Tatrami odvrhla, zostala súčasťou môjho života. Je to môj domov. A ako je to s mojou vlasťou? Veľmi ma bolí, že mi pocit vlasti v marci 1942 ukradli. V súvislosti so 60. výročím vzniku štátu Izrael som si prečítala a vypočula rôzne protichodné hodnotiace názory. Izrael ako židovský štát vznikol v období počiatku studenej vojny. Geografickou polohou uprostred nálezísk „čierneho zlata“ záujem veľmocí o túto krajinu existoval vždy a doteraz pretrváva. Ak by sa spočítali obete záujmových sfér mocných tohto sveta od roku 1945 doteraz, určite by presiahli číslo obetí druhej svetovej vojny. Som presvedčená, že keby naozaj záležalo len na občanoch Izraela, Židoch, palestínskych Araboch a iných národnostiach v tomto regióne, dokázali by sa omnoho ľahšie dohodnúť a našli by cestu na mierové spolunažívanie. Som občan Slovenskej republiky, ale po tom, čo som prežila, je pre mňa existencia štátu Izrael zárukou, že niečo obdobné, ako bol holokaust, sa nám Židom nemôže stať. Jeho bezpečnosť však bez mierového spolunažívania s inými národnosťami, ale v prvom rade s Palestínčanmi, nie je možná. A na tom mi v súvislosti s krajinou, ktorá mi nahradila ukradnutý pocit vlasti, veľmi záleží.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984