Reklama
Reklama

Talianske problémy a dilemy

Taliansko v súčasnosti sužujú mnohé problémy, no zdá sa, že najväčšmi ho tlačila nestálosť a nemohúcnosť širokých a nesúrodých koalícií, podporovaných nepatrnou parlamentnou väčšinou.
Počet zobrazení: 386
berlusconi12CB-m.jpg

Taliansko v súčasnosti sužujú mnohé problémy, no zdá sa, že najväčšmi ho tlačila nestálosť a nemohúcnosť širokých a nesúrodých koalícií, podporovaných nepatrnou parlamentnou väčšinou. Taká bola posledná vláda, ktorá nakoniec padla pričinením strany ministra spravodlivosti Clementa Mastellu a jeho dvoch poslancov. Od svojho zrodu bola akoby v agónii, ktorú ukončili predčasné voľby, a v tých ešte ako odstrašujúci príklad údajne prispela k výraznému víťazstvu Silvia Berlusconiho. Voči Romanovi Prodimu to bolo dosť nespravodlivé, lebo v zložitej situácii robil, čo mohol, dbal o zodpovednú finančnú politiku, zastavil narastanie štátneho dlhu, hoci na podstatnejšie opatrenia nemal dosť síl. Musel hľadať kompromisy medzi reformátorským stredom a sociálnou ľavicou, ponechal v platnosti niektoré zákony predchádzajúcej pravicovej vlády a ľavici za to sľúbil sociálne ohľaduplnejšie delenie bohatstva, no veľa prerozdeliť nestihol. V terajších voľbách už nekandidoval a nakoniec odišiel aj z funkcie predsedu Demokratickej strany (Partito democratico, PD). Lepšie nedopadol ani Clemente Mastella, o ktorom sa hovorilo, že na pád Prodiho ho naviedol Berlusconi, ale potom sa od neho dištancoval a Mastella bol odpísaný ešte pred voľbami. Terajšie voľby uzavreli aj jav, ktorý sa v Taliansku nazýval prodizmus. Zrodil sa po rozpade talianskeho systému politických strán na začiatku deväťdesiatych rokov, spolu s Berlusconiho stranou Forza Italia (FI). Nová konštelácia politických síl sa neraz označovala ako druhá republika. Po terajších voľbách bude mať Taliansko možno aj tretiu republiku. Potreba silných vládnych strán Rozhodnutie Waltera Veltroniho ísť do volieb s PD ako so samostatnou silou, bez spojenectva s radikálnejšími ľavicovými stranami, vnímali politickí komentátori ako zásadný obrat v politickej kultúre talianskej ľavice. Tá na rozdiel od francúzskych socialistov, britských labouristov a nemeckých sociálnych demokratov nikdy neprebrala vládnu zodpovednosť, nevzdala sa maximalistických požiadaviek na zmenu politického systému a nestala sa ozajstnou reformnou silou. Veltroniho PD má predstavovať modernú reformnú ľavicovú stranu, ktorá sa sama chce uchádzať o väčšinové postavenie vo vláde, bez existenčnej závislosti na malých koaličných partneroch. Aj Berlusconi si uvedomil túto potrebu a začal uvažovať o vytvorení podobnej strany napravo od stredu. Alleanza Nazionale (Národná aliancia, AN) Gianfranca Finiho s touto myšlienkou súhlasila a spojila sa s Berlusconiho FI do strany Il Poppolo della Liberta (Ľud slobody, PdL). Strana Piera Ferdinanda Casiniho Unione Interparlamentare (Únia stredu, ÚI) a Lega Nord (Liga severu, LN) Umberta Bossiho zostali ako samostatné strany. Vplyv Attaliho komisie Spomalený ekonomický rozvoj a všeobecná nespokojnosť so správou štátu si vyžadujú zásadné zmeny v celej štruktúre spoločnosti, ktoré by podporila väčšina politického spektra, nielen vládnuca koalícia. Ako príklad sa často spomína Francúzsko, ktoré má podobné problémy ako Taliansko a jeho pokus o nadstranícku analýzu stavu spoločnosti a hľadanie východísk prostredníctvom tzv. Attaliho komisie. Tým viac, že Francúzi si do nej pozvali aj dvoch Talianov, Maria Montiho, bývalého eurokomisára, a Franca Bassaniniho, bývalého ministra talianskej vlády. Jacques Attali navrhol vo Francúzsku súbor 316 opatrení, ktoré by mali oživiť tamojší ekonomický rast a do roku 2012 znížiť nezamestnanosť zo 7,9 na 5 percent, počet chudobných zo siedmich na 3 milióny, verejný dlh zo 64 na 55 percent HDP, umožniť vznik 10-tisícov nových podnikov, napojiť všetkých Francúzov na internet a pritiahnuť do krajiny 90 miliónov turistov. Denník Corriere della Sera z nich vybral desať, ktoré by mohli pomôcť rozhýbať aj taliansku spoločnosť. Hoci je Taliansko najmä na severovýchode krajiny v rozvoji malých a stredných podnikov celkom úspešné, privítalo by vznik inštitúcie, ako je britský Small Business Serviss, ktorá by zjednotila rôzne typy pomoci týmto podnikom a odbremenila by ich od prílišnej byrokracie. Podobná situácia vládne aj v turistike, kde má Taliansko silnú pozíciu, no v rozvoji vidieckej a kultúrnej turistiky ešte vidí rezervy. Slabnúcu odvahu riskovať v podnikaní by mali povzbudiť vyššie a pracovno-právne ukotvené odmeny za účasť v rekvalifikačnom procese, najmä pre mladých ľudí. Zvýšená konkurencia by mala obmedziť tzv. výnos z postavenia, keď sa obmedzoval vstup do korporácií, poskytujúcich rôzne služby, aby sa tak ochránili vyššie príjmy ich dovtedajších členov. Ako príklad môže poslúžiť postoj taxikárov v Ríme alebo Paríži, kde na 360 obyvateľov pripadá jeden taxík, zatiaľ čo v Írsku jeden taxík pripadá iba na 72 obyvateľov. Konkurencia by mala byť aj brzdou rastu cien v obchode. Podpora malých obchodníkov a kontrola veľkých, aby nevytvárali siete obmedzujúce konkurenciu, by však nemali brániť vzniku nových veľkých obchodov, predaju so stratou, či celoročných znížených cien. Starnutie obyvateľstva vedie k návrhu zvyšovať vek odchodu do dôchodku na 65 rokov, prípadne ho vôbec neurčovať a ponechať na obyvateľov, kedy budú chcieť odísť do penzie, a aj po 65-om roku života im okrem poberania dôchodku umožniť pracovať. Využívanie internetu zvyšuje produktivitu obyvateľov i inštitúcií, preto sa uvažuje o daňovom zvýhodnení rodín i podnikov, ktoré sa rozhodnú používať tieto moderné komunikačné siete. Modernizácia verejnej správy súvisí aj so znižovaním výdavkov na jej chod. Francúzsko je vo verejných výdavkoch „rekordérom“ celej EÚ, keď ich zo 44,4 percent v roku 1978 dokázalo zvýšiť na súčasných 53,5 percent HDP. Taliansko však tiež prekračuje úctyhodných 50 percent. Záväzok je znižovať ich aspoň o jedno percento ročne. Francúzsko je vo využívaní atómovej energie na poprednom mieste vo svete, zatiaľ čo Taliansko sa jej celkom vzdalo. Teraz sa medzi odporúčanými opatreniami pre Taliansko ocitlo aj využívanie atómovej energie pre nízke prevádzkové náklady a pomerne lacnú surovinu. Posledným odporúčaním je zvýšenie teritoriálnej mobility, teda ochoty obyvateľov ísť za prácou do iného mesta, prípadne krajiny. Malo by tomu pomôcť vytvorenie Internetovej burzy sociálneho ubytovania, ale aj zjednodušenie vydávania vstupných víz pre zahraničných pracovníkov do takých oblastí hospodárstva, kde chýba pracovná sila. Problémom Slovenska v súčasnosti síce nie je stagnujúca ekonomika, no viaceré odporúčané opatrenia by mohli byť inšpiratívne aj pre nás. Mnohé problémy, ktoré rieši Taliansko, máme aj my a ďalšie nás čakajú v neďalekej budúcnosti. Program hlavných protivníkov Dve hlavné politické zoskupenia ponúkli pred voľbami talianskej verejnosti svoje recepty na liečenie neduhov chorľavejúceho štátu. Silvio Berlusconi sa sústredil na zníženie daňového zaťaženia i verejných výdavkov, riešenie problému prisťahovalcov, životného prostredia a pomoc zaostalejšiemu juhu. Zároveň však chce užšie prepojiť produktivitu krajov s prideľovaním finančných prostriedkov, čo medzikrajovú solidaritu spochybňuje a nahráva skôr Bossiho federalizmu. Dane sľuboval znížiť aj Walter Veltroni, podobne ako šetrenie výdavkov na verejnú správu, ochranu životného prostredia, pomoc juhu a zvýšenie bezpečnosti občanov. Vo svojej agende mal však aj viaceré sociálno-demokratické prvky, ako je výstavba lacnejších nájomných bytov, podporu rodinám s deťmi, riešenie zamestnávania mladých ľudí a postavenia žien. Do programu si dal aj riešenie problému televízie, ktorý Berlusconiho netrápi, lebo sa mu k súkromným staniciam, ktoré vlastní, vráti ako predsedovi vlády aj vplyv na verejné médiá. Výsledky volieb situáciu zmenili. Obavy, že voľby znovu prinesú nerozhodný výsledok, sa nesplnili a Berlusconi získal dostatočnú väčšinu ako v senáte, tak v poslaneckej snemovni. Keď bola ešte pred voľbami zmena volebného zákona, ktorý by viedol k vzniku silnejších vlád aktuálna, po výsledku volieb sa ho víťaz nebude ponáhľať meniť. Ostatné reformy sa však odkladať nedajú. Aké reformy potrebuje Taliansko Slovo reformy je aj v Taliansku zaklínadlom, ktoré by malo ako čarovný prútik odstrániť všetky prekážky na ceste k hospodárskemu oživeniu a spokojnosti obyvateľstva. Problém sa však stáva dilemou, keď sa treba rozhodnúť, kto a ako sa bude na reformách podieľať. Napríklad reforma verejných financií. Štát nemá dosť peňazí na služby, ktoré od neho občania očakávajú. Niektorí politici navrhnú, že treba šetriť, lebo často sa peniazmi iba mrhá a môžu uviesť príklad poštového úradu, kde pri kontrole v júli zistili, že v práci nie je ani polovica zamestnancov, hoci berú plat a na pošte ešte leží hora neroztriedených vianočných zásielok. Iní politici pripomenú, že keby sa zlepšila disciplína pri výbere daní, bolo by na služby dosť peňazí a uvedú príklad, keď majiteľ prosperujúcej kliniky tvrdí v daňovom priznaní, že zarába menej ako jeho zdravotné sestry. Podobných príkladov sú talianske noviny plné. V skutočnosti je situácia zložitejšia. Každý má čiastočne pravdu a každý čiastočne zavádza. Pred voľbami pripomenul politický komentátor Galli della Loggia, že viac ako volebné programy Taliansko potrebuje povedať si pravdu, ako jeho spoločnosť funguje, čo pokladá za normálne, čo by sa nemalo tolerovať. Pripomína, ako sa uvoľnila disciplína v školstve a verejnej správe, ako sa nezávislosť súdnictva zmenila na politickú manipuláciu a do väzenia sa dostali len tí, čo nemali dosť peňazí, kým veľké ekonomické podvody boli prakticky nepostihnuteľné, ako sú centrálne úrady pri presadzovaní celospoločenských záujmov voči odporu jednotlivých obcí bezmocné, ako sa vychvaľovala privatizácia, hoci sa ukázalo, že v skutočnosti išlo o dar štátu záujmovým skupinám, ako sa prevod právomocí a financií na kraje pokladal za ukážku demokracie, hoci sa to nakoniec ukázalo ako veľmi nákladný podnik so skromnými výsledkami. A za normálne sa pokladá aj prítomnosť organizovaného zločinu, hoci na juhu krajiny doslova dusí normálny hospodársky život a kriví aj ten politický. V Taliansku si napríklad volič nesmie so sebou brať do kabínky mobil alebo fotoaparát, lebo mafia od svojich voličov žiadala fotografie volebných lístkov, aby si overila, či volili tak, ako chcela. Veltroni takýchto voličov vyzval, aby mu svoj hlas nedávali. Berlusconi to neurobil, ani nevyvrátil podozrenie, že za to bude musieť týmto kruhom na Sicílii niečo poskytnúť. Hneď po voľbách sa vrátil k projektu mosta, ktorý by Taliansko spojil so Sicíliou a ktorý Prodiho vláda odmietla. V Taliansku je pritom každému jasné, aké podnikateľské skupiny sa na Sicílii pri takejto príležitosti dostanú k veľkým štátnym objednávkam. Prečo sa vrátil Berlusconi? Voľby vyhral Silvio Berlusconi s takým rozdielom, že môže plnohodnotne vládnuť. Pritom pred voľbami nesľuboval krajine rozkvet, iba to, že ju prevedie cez zlé obdobie. Problémy obrovského štátneho dlhu, viac ako poldruha milióna miliárd eur, hospodársky rast pod jedno percento a priemerný čistý plat 19 861 eur, čo je o polovicu menej ako vo Veľkej Británii a iba o niečo viac ako v Portugalsku, sa stanú dilemami, keď bude treba navrhnúť riešenia. Romano Prodi platy nezvýšil, no robotníci a štátni zamestnanci, aj tí, ktorí volili pravicové strany, to budú žiadať od Berlusconiho. Ten však bude musieť držať na uzde infláciu a štátne výdavky. Podobne to bude so zvýšením flexibility pracovného trhu, ktorej sa dožadujú podnikatelia a očakávajú, že pravicová vláda im v tom vyjde v ústrety. Háčik je v tom, že práca bez trvalého zamestnaneckého pomeru je už teraz obrovským problémom, najmä pre mladých ľudí. Berlusconi svoje problémy počas predchádzajúceho vládnutia vyriešil, všetky súdne procesy zahral do autu a v roku 2006 dosiahol príjem 139 245 570 eur, čo je päťkrát viac, ako rok predtým. Teraz sa od neho očakáva, že nájde správny recept aj pre ostatných Talianov. Strojca jeho ekonomickej politiky, podpredseda vlády a minister financií Giulio Tremonti nevidí veci ružovo. Vo svojej knihe Strach a nádej varuje pred negatívnymi dôsledkami globalizácie: rast životných nákladov, finančné krízy, narušené životné prostredie a celosvetové politické napätie. Tvrdí, že nie je proti liberalizmu v ekonomike, len proti tzv. trhizmu, čiže proti nerozvážnym excesom svetového trhu. Ľahké to nebude mať ani opozícia. Pred voľbami sa síce hovorilo, že každý výsledok nad 30 percent bude pre Waltera Veltroniho úspechom, lebo potvrdí správnosť jeho voľby kandidovať samostatne a bude prísľubom jeho mladej strany do budúcnosti. Nikto však nečakal, že voľby celý zvyšok ľavice zmietnu a do parlamentu sa z jeho bývalých spojencov dostane iba Italia dei Valori (Taliansko hodnôt) Antonia Di Pietro. Fausto Bertinotti a zvyšok tradičnej lavice musí hľadať vysvetlenie javu, prečo aj robotníci radšej volili Bossiho Severnú ligu, a nie ich. Výrazné posilnenie Severnej ligy nastolilo otázku, či pred ekonomickým tlakom globalizácie nehľadajú zamestnanci a malí podnikatelia na severe ochranu skôr v regionálnych zoskupeniach, ako v celoštátnych odboroch. Autor je romanista, prednáša na FFUK v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama