Marazmus ľavice na Slovensku

Počet zobrazení: 3158

To, čo na Slovensku v súvislosti s ľavicou chýba, je úprimná a kritická odpoveď na otázku, v akom stave sa nachádza, aké sú príčiny tohto stavu a najmä, ako ďalej, keď v spoločnosti prevláda ľavicový pesimizmus. Ak by sme chceli charakterizovať tento stav jedným slovom, mohol by to byť marazmus, alebo inak povedané úpadok, zoslabnutie či vysilenie ľavice.

Časť ľavičiarov a ich voličov to vidí pozitívne. Žije v sebauspokojení tvrdiac, že Smer-SD je stále najsilnejšou stranou. Je to síce pravda, avšak v značnej miere neúprimná a skresľujúca. Nie je totiž jasné, do akej miery je Smer-SD v súčasnosti, autentickou ľavicovou stranou. Takýto názor vyplýva tiež z nepochopenia, že táto strana je v hlbokom útlme a depresii. Napriek významným sociálnym opatreniam, ktoré presadila v parlamente, stratila svoju charizmu a v očiach väčšiny občanov sa sprofanovala.

Iní ľavičiari sú skôr pesimisti. Smer-SD vnímajú skôr ako stranu tretej cesty, za ktorú sa istý čas i vyhlasoval, či biznis stranu zakladateľov s manažérskym riadením, ktorá nenastoľuje a nerieši zásadné ľavicové otázky. Strana stratila akúkoľvek sebareflexiu, je odtrhnutá od reality, od ľudí práce a dokonca i od vlastných členov. Ľavicoví realisti hovoria o kolapse ľavice, či jej klinickej smrti. Žiaľ, objektívne povedané, táto skupina má bližšie k pravde.
 

Všeobecné problémy slovenskej ľavice

Slovenská ľavica si za svoju mizériu môže sama. Je síce pravdou, že k jej diskreditácii významne prispievajú skorumpované médiá, ktoré na ňu dlhodobo chrlia oheň a síru, ale v tom nie je hlavný problém. Podobne ani v mimovládkach, ktoré sú Sorosovými nadáciami štedro dotované a organizované, či v hysterickej, protisocialisticky a protisociálne naladenej  opozícii. Príčina je najmä v nej samej a z časti i v súčasných spoločenských trendoch. Ľavici chýba vízia a schopnosť získať pre ňu voličov, vyvolať v nich emócie, ktoré by sa pretavili do voličskej podpory. Svojimi kauzami, nedôslednosťou a populizmom ničí u voličov svoj obraz a prestáva byť symbolom zmeny.

Jedným z objektívnych problémov ľavice na Slovensku je absencia výraznejších sociálnodemokratických tradícií, na ktorých by mohla stavať. Ľavicu u nás ťahali v predvojnovom i povojnovom období najmä komunisti, ktorí, žiaľ, nevyužili príležitosť pretaviť socializmus do efektívneho a pre ľudí príťažlivého spoločenské systému.

Najvýznamnejšou objektívnou príčinou poklesu preferencií ľavice je však skutočnosť, že sa zásadným spôsobom mení štruktúra voličskej základne. Tradiční ľavicoví voliči, pôvodne z SDĽ a z časti HZDS, starnú a postupne odchádzajú mimo politiku. Nastupuje nová generácia, ktorá nielenže nezažila pozitíva reálneho socializmu, ale ani politický prevrat v roku 1989 a obrat ku kapitalizmu. Všetko to mladí ľudia poznajú v lepšom prípade z rozprávania starých rodičov, z časti rodičov a len minimálne a skreslene zo školy a už vôbec nie z médií, vrátane tých verejnoprávnych. Objektívne nemajú čo porovnávať. Túto generáciu však ľavica zatiaľ nevie a zdá sa, že sa ani nesnaží osloviť. Mladí nie sú schopní pochopiť, že práca je matkou pokroku. Nepoznajú kódex budovateľa komunizmu, ale mnohí ani desatoro božích prikázaní. Mladí sú, okrem výnimiek, spravidla individualisti ženúci sa za úspechom a peniazmi, lebo tak to od nich žiada súčasný kapitalistický systém. Žiadne hodnoty ich netrápia, prevláda konzum a mamon.

Z hľadiska sídiel sa ľavici ako tak darí na vidieku, v obciach a v malých mestách prevažne na východe, severe a z časti strede Slovenska. Na západnom Slovensku a vo väčších mestách výrazne stráca. Mestské obyvateľstvo, najmä s vyššími príjmami, sa o ľavicu nezaujíma a z veľkej časti podlieha liberalizmu, prípadne konzervatívnym, pravicovým názorom, čoho najvypuklejším príkladom je Bratislava, Trnava a Prešov. V posledných rokoch ľavica ustúpila zo svojich pozícií i v Žiline, Nitre, Košiciach i viacerých okresných mestách. Zdá sa, ako by v týchto sídlach ľavica nemala čo ponúknuť a nedokázala osloviť potenciálnych mestských voličov. 

Jednou z ďalších, i keď nie rozhodujúcich, príčin je výrazný rast úlohy internetu a elektronickej komunikácie na sociálnych sieťach. Tomuto trendu sa ľavicoví aktivisti len veľmi pomaly a neefektívne prispôsobujú. Navyše, prestarlá voličská základňa buď nemá prístup na internet, alebo nemá oň záujem. Významne sa tiež zmenili formy aktivizácie, oslovovania voličov. Od priamych osobných stretnutí, plagátov a inzercie v denníkoch sa prešlo k internetovej komunikácii a kampaniam cez profesionálne agentúry, ktoré čoraz viac manipulujú voličov. Od tých prvých ľavičiari ustúpili a v tých nových sa zatiaľ nedokázali presadiť.

V personálnej oblasti došlo k stavu, keď sa zo straníckych aktivistov stali pasívni členovia a z revolucionárov sú príštipkári. Tí len obhajujú svoje postavenie, nenastoľujú revolučné nadčasové požiadavky a len sa snažia o zmierňovanie dopadov kapitalizmu. Pri riešení spoločenských a ekonomických problémov  s pravicou dokonca kolaborujú. V súčasnosti je tiež jedným zo zdrojov neúspechu ľavice nedostatok výrazných osobností, ktoré by podriadili svoje osobné ambície spoločnému cieľu a depresia väčšiny ľavicových aktivistov.

Ľavicové osobnosti na Slovensku sa zväčša zaoberajú teoretickými otázkami, ktoré však bez spojenia s politickou praxou sú síce plodnými, múdrymi, ale nič neriešiacimi rečami. Iná časť posudzuje a hodnotí ľavicu všade inde, len nie doma. Analyzuje, čo sa deje so sociálnou demokraciou v Európe, v Čechách, Nemecku, Holandsku, a v ďalších štátoch, pričom zabúda na naše vlastné problémy. Problémom viacerých týchto osobností je ich egocentrizmus, samoľúbosť a vlastná výnimočnosť, absencia nepredpojatej diskusie, neschopnosť spájania sa a tímovej práce, či dokonca vzájomné poúčanie a znevažovanie tých, čo majú odlišný názor.

Súčasná ľavica sa akoby stráca v spoločenskom a politickom chaose. Nereaguje na globálne problémy, rast rozdielov medzi chudobnými a bohatými, na životné prostredie či klimatické zmeny. Jednoducho nevie, čo s tým, lebo sa zaoberá len dneškom.

Chýba odvaha ukázať prevahu socialistického ideálu nad realitou kapitalizmom. Ľavica je v depresii a ako by sa hanbila už len za slovo socializmus. Prestala byť nositeľkou ideálov a progresu v spoločnosti.
 

Súčasná kríza ľavice je tiež o Smere-SD

Na Slovensku už pätnásť rokov existuje len jedna relevantná ľavicová strana Smer-SD. Problémom je, že nemá žiadnu konkurenciu a tak nenapreduje, ale stagnuje a o ľavicového voliča nemusí ani usilovať. KSS svojou absolútnou neschopnosťou získať občanov pre marxistické či aspoň socialistické riešenia a pre nedostatok schopných vodcov, je len marginálnou stranou s jednopercentnou podporou. O ďalších mini stranách práce či vzdoru na ľavom spektre je zbytočné i hovoriť.

Smer-SD po roku 2004 pohltil všetky ľavicové strany bez toho, aby si osvojil ich ľavicové hodnoty, čím stratil potenciálnych spojencov a namiesto rozšírenia zúžil voličskú základňu ľavice na Slovensku. Od výrazného úspechu vo voľbách v roku 2012, keď získal 40,2 % hlasov a zostavil vládu jednej strany, sústavne klesá a dnes sa pohybuje na hranici 20 %. Prejavilo sa to vo všetkých typoch volieb, do NR SR, VÚC, komunálnych, prezidentských i do EP. Všade tam výrazne ustupuje z pozícií. Výhovorky vedenia, že výsledky sú vlastne dobré, sú slušne povedané nemiestne a farizejské. Príčiny sú v bezzásadovosti, bezideovosti, bezhodnotovosti politiky strany a v kauzách jej vedenia. Problém je najmä v tom, že Smer-SD po dosiahnutí významných sociálnych úspechov vyčerpal svoj potenciál a občanom nemá čo nové ponúknuť. Orientuje na populistické riešenia a podlieha tlaku a záujmom lobistických, podnikateľských skupín. Strane chýba aj tá najzákladnejšia sebareflexia a vedenie je dlhodobo odtrhnuté od reality.

Smer sa už nedá hodnotovo zmeniť, lebo ho ovládajú ľudia, pre ktorých slová socializmus, sociálnosť, solidarita, spolupráca, nič neznamenajú. Cit pre sociálnu spravodlivosť, ak ho niektorí vôbec mali, už dávno mnohí vymenili za cit pre osobný prospech. V strane, najmä v jej vedení, neprevažujú moderní sociálni demokrati, ale pragmatickí podnikatelia a národní populisti. Preto bude táto strana postupne upadať, až sa dostane na perifériu slovenskej spoločnosti.
 

Pochmúrne perspektívy ľavice

Dnes sa na Slovensku ľavica potí, nie však kvôli letu, ale z marazmu, v ktorom sa nachádza. Je na tom horšie ako po prevrate v roku 1989 a možno si preto treba položiť otázku, či nejde už o jej klinickú smrť. Tento stav sa javí, ako by sa ľavica dostala pod lavicu.

Slovensko nepotrebuje ďalšie nové kresťanské, ani národné, konzervatívne či liberálne pravicové politické strany, ktorých je tu neúrekom. Slovensko napriek vyššie uvedenému urgentne potrebuje modernú ľavicovú socialistickú stranu.

V súčasnosti sa však zdá, že len ťažko možno o tom uvažovať. Nie je tu výraznejšia celospoločenská objednávka, ani personálne a materiálne podmienky. Zdá sa, že mladá a stredná generácia nemá pocit potreby ľavicovej strany na Slovensku. Ľudia sú sklamaní  zo štandardných politických strán a túžia po zmene, často akejkoľvek. Veľká časť voličov, keďže nemá dostatok objektívnych a pravdivých informácií, je naivná a ľahko manipulovateľná. Vplyvom týchto okolností to svetlo  na konci tunela stratilo na svojej intenzite.  Neznamená, že sa s touto situáciou treba zmieriť, no zmenu si musia vynútiť voliči. Zatiaľ to vypadá tak, že ľudia začínajú voľbou vzdoru, čo nie je dobrá cesta. Lepšiu alternatívu však dnes nemajú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984