Parlamentné trápnosti

Keby u nás obyčajní ľudia nemali toľko iných (základných životných) starostí, bol by z falšovania podpisu Jána Slotu taký škandál, že by jemu a jeho strane „zlomil väzy“. Nech koalícia hovorí, čo chce, asi len ťažko dnes nájdeme človeka, ktorý by veril, že Rafael Rafaj sa za svojho straníckeho šéfa nepodpísal. A je skľučujúce vedieť, že máme na vysokom a vplyvnom poste človeka, ktorý si môže dovoliť čokoľvek, čo sa mu zachce. Útok na opozičného lídra Mikuláša Dzurindu síce možno z taktického hľadiska chápať, ale len prehlbuje nedôveru v parlament ako inštitúciu a dokazuje, že poslanec je u nás beztrestný. Z tohto hľadiska si totiž médiá už oveľa menej všimli minimálne rovnaký „trapas“. Väčšina poslancov sa postavila proti tomu, aby bol poslanec za SNS Sergej Chelemendik zbavený poslaneckej imunity v prípade trestného činu, ktorý sa preukázateľne stal, Chelemendik sa k jeho spáchaniu priznal a dokonca sám verejne požiadal kolegov, aby ho imunity zbavili. Napokon, čiastočne už zodpovednosť na seba prebral, ale zatiaľ iba finančným vyrovnaním, lebo viac mu zákon jednoducho nedovoľuje. Poslaneckej imunity sa totiž u nás nemôže poslanec vzdať ani len ad hoc, musia to v pléne odhlasovať ostatní kolegovia, pričom nemusia rešpektovať ani postoj dotknutého poslanca. Tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Najzaujímavejšie bolo, že zbavenie poslanca Chelemendika imunity kvôli konkrétnemu prípadu – nie na celé volebné obdobie – nepodporili ani poslanci, ktorí sa ešte nedávno „hrdinsky“ bili za zrušenie, alebo aspoň zúženie poslaneckej imunity. A ak ste hlasovanie predsa len zaregistrovali, alebo to tušíte, počet hlasov „za“ dokazuje, že proti bolo aj veľa opozičných poslancov. Alebo im to bolo natoľko ukradnuté, že sa na hlasovaní vôbec nezúčastnili. Prípad jasne dokazuje, prečo si aj Ján Slota dovolí, čo si dovolil (a bude dovoľovať ďalej). Keby išlo o menej exponovaného politika, nikto naňho „nepoľuje“, a ak by sa aj zistil nejaký „prehrešok“, ani médiá by z toho nerobili natoľko veľký škandál. Vyťahovanie akéhosi spotvoreného podpisu Mikuláša Dzurindu je trápne, lebo po ňom nenasleduje „akcia“. Tak, ako nenasledovala po odhalení Jána Slotu, nenasledovala ani po spáchaní trestného činu Sergeja Chelemendika. Opoziční lídri mali aspoň na pár dní zasa o čom hovoriť a hrať sa na veľkých bojovníkov za spravodlivosť, až kým neprišlo na rad hlasovanie o človeku, ktorý sa priznal k trestnému činu. A tak väčšina poslancov – bez rozdielu straníckej príslušnosti – naďalej dokazuje, prečo čoraz menej ľudí berie parlament vážne. Autor je stály spolupracovník týždenníka Slovo