Bez rozdielu aj bez peňazí

Duchom už na bratislavskej výstave obrazov významného českého výtvarníka Jana Zrzavého, zazdalo sa mi v tú sobotu pri vystupovaní z električky na zastávke Kapucínska, že sa mi sníva. Z opačného smeru sa totiž blížila staručká električka so ženíchom a nevestou vedľa vodiča a slávnostne vyobliekanými svadobčanmi na sedadlách. Vtom mi v taške zapípala esmeska, lebo môj operátor mi práve oznamoval akúsi úžasnú ponuku, ktorú by som podľa neho nemala v nijakom prípade prehliadnuť. To ma presvedčilo, že nie je devätnáste, ale dvadsiate prvé storočie, a to, čo som videla, nie je sen. Ale mohol by byť, povedala som si vzápätí. Lebo zabezpečiť si odvoz na sobáš historickou električkou, to zaručene muselo stáť viac ako taxíky. Veď za korunu by sa to teraz nedalo ani tak obyčajne, ako sme to v bežnej električke (aj s nevestou a ženíchom) absolvovali cestou zo sobáša našich spolužiakov pred tridsiatimi rokmi. Že to svadobčania v historickej električke mali ešte lacnejšie, pretože za exkluzívny svadobný dopravný prostriedok nemuseli zaplatiť ani len tú korunu, čo musel každý z nás platiť cestou z kamarátkinej svadby, som pochopila až neskôr. Ťažko pochopiteľné súvislosti? Tiež sa mi v tú sobotu zdalo, že mi akosi uniká väzba víkendu s nadmieru živým ruchom v hlavnom meste. Nešlo mi napríklad do hlavy, prečo je v najstaršom centre tak veľmi husto akurát v sobotu popoludní, keď býva Bratislava predsa len aspoň trochu menej upachtená, o čosi prázdnejšia a uľavujúco pokojnejšia ako v pracovných dňoch. Načisto ohromená som však zostala, keď som sa cez množstvo ľudí prepracovala až k jednému zo sídiel Galérie mesta Bratislavy, k Mirbachovmu palácu. Pred vchodom, vo vestibule, na nádvorí, na schodoch, všade bolo toľko národa, že sa takmer nedalo prechádzať. Že by som si pomýlila dátum a výstava diel Jana Zrzavého sa dnes končí, takže sa tu zišli všetci, čo si to nechávali na poslednú chvíľu? Omyl vylúčený „Ale čoby,“ vyviedol ma z omylu milý pán za pultom s katalógmi, pohľadnicami a vstupenkami. „A toto si schovajte,“ dodal s odmietavým gestom, keď som mu ukazovala novinársky preukaz. „Ale veď všade v kultúrnom svete tento preukaz platí ako...“ „Ako vstupenka, ja viem,“ zasmial sa. „Ale dnes je predsa v Bratislave na výstavy aj kadečo iné vstup voľný pre všetkých, nielen pre novinárov. Nech sa páči.“ A kým so sa stihla spamätať, vtisol mi do ruky voľnú vstupenku, program podujatí na celý víkend a pripomenul, aby som na vstupenke nezabudla zoškrabať striebristú farbu zo stieracieho políčka. Možno ma pod ňou čaká nejaká výhra. Čakala, aj keď nie pre mňa. Bola ňou totiž voľná jednoročná vstupenka do Galérie mesta Bratislavy, kam mne umožňuje voľný vstup novinársky preukaz. Bude teda skvelým darčekom pre kamarátku, ktorá na výstavy tejto galérie neváha cestovať z malej dedinky pri Trnave. A mne konečne svitlo. Práve teraz je posledný aprílový víkend, na ktorý už pekných pár dní upozorňovali všetky médiá. Začal sa piaty ročník podujatia Bratislava pre všetkých, čas, keď je vstup do väčšiny múzeí a galérií v hlavnom meste bezplatný. Takisto ako sú bezplatné všetky cesty mestskou hromadnou dopravou a aj vstup na množstvo rôznych kultúrnych a športových podujatí. A tých bolo toľko a takých rozličných, že vybrať si mohli naozaj všetci, ktorí podujatie vedome aj nevedome ako ja, využili. Možnosť zabaviť sa na vystúpení Milana Lasicu & Bratislava Hot Serenaders na Devínskom hrade, prezrieť si mesto z historickej električky či historického trolejbusu Škoda 9Tr (alebo sa v nich možno odviezť na sobáš...), zájsť do zoologickej záhrady, korčuľovať sa na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Kto by si to dal ujsť? A tak bolo všade plno. Mne sa však podľa množstva návštevníkov Mirbachovho paláca zdalo, že v deň dverí otvorených aj bez vstupeniek si osobitne veľa ľudí si prišlo pozrieť predovšetkým múzeá, galérie, výstavné siene. Bolo ich také množstvo, až som sa, zvyknutá na osobitú intimitu výstavných siení, prehliadky diel Jana Zrzavého takmer vzdala. Našťastie, keď už bolo toho potkýnania návštevníkov jedného o druhého priveľa, zaznel o poschodie nižšie koncert žiakov bratislavských umeleckých škôl a mnohí diváci sa poponáhľali premeniť na poslucháčov a Zrzavého intimita presakujúca z jeho obrazov sa dala vychutnať v o čosi intímnejšej atmosfére. Kto nesedí, ale stojí na chodníku... Potešenie zo záujmu o umenie takého veľkého množstva ľudí však prevládlo nad istým nepohodlím pri prehliadke. Lebo inak ako v Mirbachu to nebolo ani inde v Starom meste. Husto bolo všade. A vari najviac na nádvorí Starej radnice, kde sa hadil obrovský rad záujemcov o expozície múzea, ale aj o Bratislavský jarmok a na svoje si prišli aj tí, čo sa zastavili aj pri stánkoch na Primaciálnom, Hlavnom i Hviezdoslavovom námestí. Výnimočne menej ako inokedy sa ľudia zastavovali pri Čumilovi a vari najšokujúcejšie bolo, že hoci bolo slnečno a teplo, nevysedávali ani v priestoroch kaviarničiek, krčmičiek a reštaurácií detašovaných s prvými teplejšími lúčmi slnka na chodníky. Pravda, či tam nevysedávali preto, lebo ich viac zaujímala kultúra, a či preto, že teplu aprílového slnka ešte veľmi nedôverovali, som neskúmala. Tak či onak, táto časť Bratislavy, s prvými teplejšími dňami znova premenená na obrovskú krčmu (kaviareň, reštauráciu či jedáleň – každému podľa jeho gusta a výberu), zívala prázdnotou. Mimochodom, v súvislosti s chodníkmi, ktoré sú v Bratislave prepchaté reštauračnými stolmi a ľuďmi konzumujúcimi jedlo pod drobnohľadom okoloidúcich, vyznieva pozoruhodne údajná nespokojnosť magistrátu s radmi pred známou vegetariánskou reštauráciou Vegetka na Laurinskej ulici. Stravníci obľúbenej reštaurácie spôsobne stojaci pri múre rozhodne chodcom prekážajú menej ako stoly z jednej aj druhej strany zasahujúce do polovice cesty, takže chôdza pomedzi ne vyžaduje poriadnu ekvilibristiku. Takisto zábavne vyznieva vyjadrenie spoločnosti, ktorá Vegetku vystrieda, že „na takomto mieste nemôže ostať vývarovňa, ktorá zásobuje celé mesto pachom a hlukom obťažuje celé okolie“. Zábavne preto, lebo sa nedá povedať, že by jedlá, ktoré sa síce servírujú na honosnom riade a damaskových obrusoch, ale predsa len – v prachu ulice, nebolo cítiť. A nedá sa povedať ani to, že by hostia pouličných reštaurácií, najmä, ak sa hrdinsky opíjajú, ba podaktorí priam stínajú, neobťažovali okolie hlukom. A nekultúrnosťou. Ibaže sumy, aké mestu (?) za svoje pouličné pôsobenie odvádzajú reštaurácie, pred ktorými sa síce nestojí vonku v rade, ale sedí sa (a zavadzia) vonku na ploche, sú nepochybne vyššie, ako si môže dovoliť platiť taká Vegetka či Diétka. Mesto, ktoré nielen (po)číta Či bola Vegetka otvorená aj v tú sobotu, keď bola Bratislava pre všetkých, si už nepamätám. Možno preto, že mňa rad pred ňou nikdy nevyrušoval. Nanajvýš som si pri pohľade naň zavše smutno vzdychla, že moje pracovisko je priďaleko na to, aby som sa tam mohla stravovať tiež. Pamätám sa však na skupinu podgurážených arogantne vykrikujúcich mládencov, ktorí v naozaj kultúrou dýchajúcom bratislavskom popoludní pôsobili ako päsť na oko. A nesmierne ma potešilo, že nehovorili po slovensky. Skvelou správou tej špeciálnej bratislavskej soboty bolo nielen to, že kadejakí hulákači zapadli dovnútra pohostinských zariadení, ale aj to, že bola otvorená Mestská knižnica. Z návštevnosti som síce sotva mohla usúdiť, že sa naplnil slogan Bratislava – mesto, ktoré číta, ale srdečné privítanie a ochota pracovníčok knižnice ma presvedčili, že tí, čo sa do nej zapísali v ten deň, určite čítať budú. A tak sa účel knižničných dverí dokorán vlastne naplnil. Bratislava bola v ten Deň pre všetkých natoľko príťažlivá pre mnohých aj mnohými, že hoci to, čo ma do mesta priviedlo, som si dávno pozrela, nechcelo sa mi vymaniť z jej atmosféry. Lebo sa bolo na čo dívať a čo vnímať aj mimo galérií a múzeí. Aj keď – do podzemia Kaplnky sv. Jakuba s kostnicou na Námestí SNP sa mi napriek organizovaným vstupom so sprievodcom pre pokročilý čas dostať nepodarilo. Aj keď – čo ako som sa chystala, nestihla som ani nedeľné otvorenie rokokového paláca grófa Juraja Apponyiho, stavbu postavenú v rokoch 1761 – 1962, ktorej rekonštrukcia stála 150 miliónov korún. V jej suteréne a na prízemí umiestnené Múzeum vinohradníctva s exponátmi približujúcimi históriu pestovania viniča, spracovania hrozna a svojho času svetoznáme bratislavské vinárske firmy Hubert J. E. a Palugyay bude mať nepochybne veľa návštevníkov. Ak nie inokedy, tak isto iste v čase, keď tam budú ochutnávky vín. Príťažlivé budú pravdepodobne aj historické interiéry s rokokovo-klasicistickou výzdobou, dobovým nábytkom a kachľami z 18. storočia. A pastvou pre oči nielen v deň otvorenia budú spolu s meštianskym nábytkom (zaujímavosťou je napríklad prenosný záchod) a replikami dobových odevov aj výmaľovky z konca 18. a začiatku 19. storočia s najstaršou vrstvou z roku 1762. Pre zážitky či pre bezplatnosť? Bratislavské Staré mesto teda žilo v tohtoročnú sobotu 26. apríla inak ako vo zvyčajné soboty. Nežilo však inak len pre množstvo ľudí zvedavých na to, čo nás spája s históriou a kultúrou. Inak žilo aj pre väčší počet detí, než aký ich býva v týchto končinách vidieť inokedy. Alebo možno iných detí ako tie, čo sa tu zvyknú presúšať predovšetkým preto, aby dali najavo svoje „in“ovstvo. Čo udieralo do očí osobitne, bola výrazná prevaha rodičov s deťmi. Či ten fakt znamenal, že využili možnosť pozrieť sa do priestorov, kam sa často nedostanú pre nechuť platiť za čosi také efemérne, ako je prehliadka múzea, výstavy, zápis do knižnice, alebo pre svoju insolventnosť, prípadne preto, že ak je niečo zadarmo, natiahne za tým človek ruku, aj keby mu to malo byť nanič, nevedno. Ale nech bol dôvod akýkoľvek, podstatné je, že tentoraz to nanič nebolo. Naopak, vpečatenie zážitku, ktorý môže aspoň trochu prispieť k našej vyššej kultivovanosti, bude prínosom aj pre tých, ktorí si ho neuvedomili. A posun ku kultivovanosti nie je vo svete a ére tupého konzumu a konzumovania za každú cenu, aj keď na to nemáme, málo. Sotva si totiž možno nezapamätať koncertovanie mladého umelca, ktorý pred Dom spisovateľov neváhal priniesť harfu a ponúkať okoloidúcim hudbu takých majstrov ako Čajkovskij či Dvořák. Možno práve pre jeho hru neďaleký Zízal (tak by, ako ma poučili znalci, mal znieť slovenský tvar slova Čumil) zízal naprázdno. Hoci Bratislava bola posledný aprílový víkend pre všetkých, všetci sme nemohli byť všade. Dá sa však predpokladať, že rovnako plno a zážitkovo ako v Starom meste bolo aj na športoviskách, dostihoch, pri lesníckej vatre či pri koncerte na počesť pamiatky opernej umelkyne Lucie Poppovej alebo pri člnkovaní na Železnej studienke. A všade inde, hoci aj pri bezplatnej ceste nielen v historickej električke či trolejbuse, ale aj po celej Bratislave, ak sa niekto chcel pozrieť aj tam, kam by sa, ak musí rátať s každou minútou či korunou, inak možno nikdy nevybral. Slnko zase vyjde Slnko nad Bratislavou zapadalo a dvaja mládenci na zastávke električky si pochvaľovali, že si dnešok zopakujú aj zajtra a pokračovať budú v máji, keď bude Noc múzeí. Vedomie, že ich Bratislava pre všetkých navnadila aj na ďalšie zaujímavé podujatie, znamenalo príjemné zavŕšenie dňa. A celkom ho neskalilo ani listovanie katalógom z tvorby Jana Zrzavého, kde sú dve reprodukcie jeho obrazov zalomené naopak, takže nezodpovedajú originálom vystaveným v Mirbachovom paláci. Škoda. Ale vravím si, že nikto nie je dokonalý, chyby nerobí len ten, čo nerobí nič a v tomto zmysle nikto z nás nie je výnimkou. A potom, aj majster tesár sa zavše utne, prečo by sa nemohli tvorcovia katalógu? Najmä, ak vo chvíli jeho koncipovania nemali možnosť porovnávať s originálmi, čo je vzhľadom na tempo, v akom sa pri naháňaní bohvie za čím pracuje, veľmi pravdepodobné. A mne možno práve tá jeho chybička krásy nedá zabudnúť na nezvyčajný zážitok z popoludnia, keď Bratislava patrila všetkým bez rozdielu. Aj bez rozdielu v peňaženkách.