Nesťažujte sa na lekárov

Všade, kde majú ľudia možnosti slobodne čosi napísať, začnú sa vyskytovať sťažnosti. Ak napríklad nahliadneme do ktoréhokoľvek blogu, zistíme, že veľkú časť článkov tvoria sťažnosti rôzneho druhu.
Počet zobrazení: 1048
2308 13 Ilustracne foto lady raff2-m.jpg

Všade, kde majú ľudia možnosti slobodne čosi napísať, začnú sa vyskytovať sťažnosti. Ak napríklad nahliadneme do ktoréhokoľvek blogu, zistíme, že veľkú časť článkov tvoria sťažnosti rôzneho druhu. Ľudia sa sťažujú na klamstvá reklám a medzery medzi tým, čo všelikto sľubuje a nakoniec ponúka, od dôchodkového poistenia po mobilných operátorov. Sťažujú sa na neochotné predavačky, zlých automechanikov, drzé deti v autobuse, sebeckých starcov v samoobsluhách, na fajčiarov, na predajcov alkoholu, ktorí neodmietnu alkohol ani evidentne neplnoletým, na rodičov všeobecne a na svojich rodičov zvlášť, na mestskú hromadnú dopravu, na vládu, na štát. Sťažnosti sa nielen dobre píšu, ale aj dobre čítajú. Na blogoch, na ktorých je možnosť články hodnotiť, či už nepriamo prostredníctvom ich návštevnosti, či priamo prideľovaním bodov či ich ekvivalentov (napríklad takzvanej „karmy“ článku), patria „sťažujúce sa“ články k najnavštevovanejším a najvyššie hodnoteným. Zvlášť radi sa sťažujeme na lekárov. Sťažujeme sa, že v nočných službách pozerajú televíziu, že do ambulancie chodia po začiatku pracovnej doby, že nemajú na pacientov dosť času, že sú korumpovaní farmaceutickými firmami, že niečo prehliadnu, že zle poradia a zle konajú, že sa neoprávnene sťažujú na nízke platy, že sa „páni doktori“ dožadujú neprimeranej úcty, že sa s nimi nedá komunikovať e-mailom, že nás s horúčkou posielajú z jednej nemocnice do druhej, že nás pričasto posielajú k špecialistom. A zvlášť radi sa sťažujeme na psychiatrov. Zo všetkých lekárov majú psychiatri najmenej času na svojich pacientov, alebo sa im to zvlášť často vyčíta preto, že od nich to najviac očakávame. Navyše im vyčítame, že nám predpisujú nebezpečné lieky, ktoré nás tlmia, sú návykové, vyvolávajú všetky možné nežiaduce účinky, ktoré psychiatri neberú do úvahy, a pritom by stačilo trochu ľudského porozumenia, „porozprávať sa“. Na jednej z internetových stránok zverejňujúcich blogy sa v poslednom čase objavili dve autorky, ktoré sa, obe na základe vlastnej skúsenosti, rozhodli písať o liečbe porúch príjmu potravy. Jedna z nich je aktuálne pacientkou na oddelení, kde sa lieči z bulímie, druhá je bývalá pacientka, ktorá sa považuje za vyliečenú a v súčasnosti je čosi ako poradkyňa pre tých, ktorí na svojej ceste ešte nie sú až tak ďaleko. Obe píšu svoje blogy a poruchách príjmu potravy a ich liečbe a obe dosť kriticky. A to nehovorím o úrovni diskusných príspevkov pod ich článkami. Medzi poruchy príjmu potravy patria najmä mentálna anorexia a mentálna bulímia, ale aj niekoľko iných porúch, napríklad záchvatovité prejedanie, ktoré je často spojené s nadváhou a všetkými jej dobre známymi dôsledkami. Mentálna anorexia je choroba, ktorá je opísaná ako odmietanie potravy, strach z priberania a tučnoty, pričom sa spája s poruchou vnímania vlastného tela, takže aj chorý človek s evidentnou podváhou si pripadá tučný. Niektorí ľudia s anorexiou používajú rôzne „metódy“ na to, aby si svoju nízku hmotnosť udržali, cvičia, športujú, užívajú preháňadlá a lieky na odvodňovanie, alebo si sami vyvolávajú zvracanie. Vyše päť percent pacientov s anorexiou na anorexiu zomrie, a z tohto hľadiska patrí medzi najnebezpečnejšie psychiatrické choroby. (Zámerne píšeme o pacientoch a pacientkách, lebo hoci sa anorexia zvyčajne spája len s mladými dievčatami, ochorieť môžu aj muži, rovnako, ako „staršie“ ženy). Bulímia sa od anorexie líši najmä tým, že chorí majú normálnu telesnú hmotnosť. U ľudí s bulímiou sa zvyčajne striedajú fázy nejedenia s fázami prejedania a zvracania. Bulímia je menej „viditeľná“, na chorých ju tak očividne nevidno a často ju dokážu celé roky tajiť. Jedným zo znakov najmä mentálnej anorexie je malý náhľad na chorobu, to znamená, že chorý/chorá si svoju chorobu neuvedomuje a nechce sa liečiť. Často sa stáva, že sa pre liečbu rozhodne pod nátlakom rodiny alebo kolegov v práci a absolvuje ju len naoko. Toto sa všeobecne vie a informácie tu zhŕňame len pre úplnosť. Všelikde, vrátane spomínaných blogov, sa dajú nájsť podrobné a veľmi naturalistické opisy toho, aké množstvá jedla pacientky (v tomto prípade ženy) pri záchvate prejedania skonzumovali, ako dômyselne a na akých neuveriteľných miestach zvracali, aké komplikácie sú s tým spojené, ako na nemocničných oddeleniach ukrývali preháňadlá do kvetináčov, a všeličo iné. Jedným dychom dodávajú, ako im nikto nerozumie, ako ich v nemocnici nútia jesť, „vykrmujú ich“, ako sa s nimi nikto nerozpráva, majú len jednu hodinu individuálnej terapie do týždňa, nesmú vychádzať von, takže by sa z toho „zbláznil každý“. Aj tieto články patria do kategórie sťažností, konkrétne sťažností na lekárov a psychiatrov, ktorí chorým vôbec nerozumejú, liečia ich scestne, ubližujú im. Pred akýmkoľvek „odborníkom“ majú takéto „dievčatá“ (v oboch prípadoch) veľký náskok. Na rozdiel od relatívne nezaujímavého opisu toho, čo tieto choroby sú a ako sa podľa našich súčasných vedomostí dajú čo najlepšie liečiť, majú k dispozícií farebné, pútavé a dojemné príbehy svojich chorôb. Koho by zaujímali štatistiky o tom, ktorá liečba ako pomáha, keď si môže prečítať príbeh o tom, ako ktosi zjedol jahodu, a aby po nej nepribral, strávil niekoľko hodín v telocvični, ako si niekto v práci ukrýval fľašu za odpadkovým košom na záchode, aby vodkou zaháňal hlad, ako niekomu stačí pritlačiť na hrudnú kosť, aby vracal, keďže svaly pažeráka má také oslabené, že vracia „sám od seba“, ako si niekto leje puding do rukáva mikiny, aby ho nemusel zjesť. Navyše, tieto príbehy rozprávajú éterické veľkooké dievčatá, ktoré sa na čitateľa nevinne pozerajú z fotografie pri blogu. Nijakí „blázni“, Nijakí bezdomovci, nikto, koho by si človek predstavil ako „psychiatrického pacienta“, ale poblednutá utrápená krásavica, secesná femme fatale, ktorá sa, ako si vieme predstaviť, zastretým hlasom a so zvlhnutými očami sťažuje, ako jej nikto nerozumie, ako sa jej duša trápi, ale oni do nej pchajú jedlo, namiesto toho, aby si konečne niekto našiel čas a vypočul si ju. V diskusných príspevkoch jej všetci horlivo dávajú za pravdu. Jedna skupina ľudí sa ozýva s názorom, že anorexia neexistuje, že je to len výmysel tučných ľudí, ktorí závidia prirodzene štíhlym. Dievčina je krásna, má byť na svoje štíhle telo hrdá a nemá sa dať odradiť babizňami, ktoré sa z nej snažia urobiť „anorektičku“. Ale ani tým, ktorí chápu, že dievča potrebuje pomôcť, sa prístup „odborníkov“ nezdá. Každý, kto pridlho čakal v čakárni u svojho obvodného lekára, kto musel s dieťaťom s horúčkou cestovať z nemocnice na Kramároch do nemocnice na Antolskej (alebo z inej nemocnice inde do ďalšej nemocnice inde), každý, koho „pán doktor“ prerušil v polovici vety a podával mu recept, pripíše svoj názor na zdravotníctvo, v ktorom nikto nie je kompetentný a človek si najlepšie pomôže sám. Treba uznať, že o liečbe mnohých chorôb, zvlášť duševných, nevieme všetko. Nepoznáme celkom mechanizmy ich vzniku ani ich udržiavania. Platí to aj o liečbe porúch príjmu potravy. Niektorí v nich vidia snahu o odmietanie „ženskej roly“, o súkromné riešenie nevydareného vzťahu s mamou, o kompenzáciu nevýhodnej rodinnej konštelácie. Iní ich považujú za spôsob, ako získať nad vlastným životom zdanlivý pocit kontroly. Popri tom všetko sa však o liečbe duševných chorôb a porúch príjmu potravy všeličo vie. Či tomu diskutujúci v internetových diskusiách veria alebo nie, lekári to s pacientkami a pacientmi nemyslia zle. Nech už si o tom myslia čokoľvek, existuje na svete veľa skupín „odborníkov“, ktorú skúšajú rôzne stratégie, počítajú, ktorá liečba komu pomohla, referujú o tom v časopisoch. Aj v podmienkach „nášho zdravotníctva“, ktorému určite je čo vyčítať, sa snažia v liečbe ponúknuť to, o čom sa na základe dnešných poznatkov predpokladá, že pomáha. Je určite pravda, že na oddeleniach nie je dostatok personálu, aby sa dievčatám individuálne venoval častejšie. Ale pravda je aj to, že žiadosti o „individuálny prístup“ sú častým manévrom pacientov a pacientiek, ako získať čo najviac pozornosti a odkloniť ju od hlavného problému, od jedla. A práve odmietanie príliš častých individuálnych pohovorov môže byť pre pacientku dokonca užitočné. Nie je výnimkou, že terapeutický tím sa vedome rozhodne individuálny pohovor pacientovi/pacientke neposkytnúť, hoci by naň bol čas aj peniaze, a svoje odmietnutie považuje za súčasť liečby. S týmto všetkým sa však nepočíta a vlastne to nikoho ani veľmi nezaujíma. Naučili sme sa veriť, že lekári to s nami nemyslia dobre. Zabúdame, že odmietanie liečby je v tomto prípade súčasťou a symptómom choroby. Éterické bytosti na blogoch sú nám bližšie ako nudní „páni doktori“, ktorí navyše narýchlo a zbežne ponúkajú nepochopiteľné vysvetlenia. Nezaujíma nás, že na svete sa, napríklad, relatívne veľa diskutuje o tom, za akých podmienok a po akom čase sa môžu bývalé pacientky s poruchou príjmu potravy samy stať zdravotníčkami a terapeutkami súčasných pacientov. Zdá sa prirodzené, že kto má s problémom osobnú skúsenosť a sám „prešiel peklom“, má snahu realizovať sa v tejto oblasti aj profesionálne. Zabúdame, že nám potom radia a liečia nás ľudia, pre ktorých je takáto pomoc stratégiou zvládania vlastnej choroby. Navyše, na poruchy príjmu potravy zvyčajne ochorejú ľudia vo veku, keď si mali „za normálnych okolností“ hľadať oblasť, ktorá ich zaujíma a ktorá by sa neskôr mohla stať ich „povolaním“. Pre „dievčatá“, ktoré tieto relevantné roky strávia poruchou príjmu potravy, je choroba jediným, „čo vedia“, v čom sa vyznajú a čo ich zaujíma. Ich životy sa krútia okolo anorexie či bulímie a túto skúsenosť sa prirodzene snažia využiť aj „profesionálne“. To všetko sa však na blogoch nedočítame. A ak aj dočítame, neuveríme tomu. Lebo lekári nás klamú. Podplácajú ich farmaceutické firmy. Chcú sa ísť lyžovať do Álp a nemajú čas sa individuálne venovať utrápeným dievčatám. Je pre nich jednoduchšie „pchať“ do nich jedlo, ako si lámať hlavu nad ich komplikovaným problémom. My tomu predsa rozumieme lepšie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984