Viedenská arbitráž 1938 v praxi

Tragédia v Gbelciach: štyria mŕtvi
Počet zobrazení: 3964

Medzi tohoročnými okrúhlymi osmičkami našich dejín je jedna, ktorá sa takmer nepripomína. V mesiaci november 2018 ubehlo 80 rokov od (prvej) Viedenskej arbitráže, ktorá znamenala nezákonnú okupáciu južného Slovenska horthyovským Maďarskom. Bol to po Mníchovskej dohode ďalší smrtiaci úder (od októbra 1938 opäť) Česko-Slovenskej republike. Oslava dvadsaťročnice nášho spoločného štátu sa niesla v znamení jeho územného šklbania našimi susedmi. Nemci znefunkčnili Česko, v slovenskej časti okupovali Petržalku a symbol najvýraznejší, Devín, Poliaci sa priživili tiež. Pripravili nás o Tešínsko, zopár kysuckých území, ale aj o ďalšie obce na Orave a na Spiši. Maďarsko túto skazu dokonalo.

Tých zopár ťahov na mape malo veľmi smutné až tragické následky. Podobne ako pri zaberaní Sudet aj na južnom Slovensku niesla sa okupácia v znamení nenávisti sfanatizovaného miestneho obyvateľstva, v tomto prípade maďarskej národnosti. Pestovanie veľkomaďarského šovinizmu prehĺbeného trianonskou mierovou zmluvou prinieslo trpké až smrteľne jedovaté ovocie hnevu. Všetko čo bolo zviazané s československým štátom – učitelia, žandári, úradníctvo – muselo okamžite zmiznúť. A predovšetkým kolonisti. Sedliaci, ktorí sa po prvej pozemkovej reforme dostali k pôde (nie zadarmo) a v pote tváre a prácou svojich rúk ju zveľaďovali – kolonizovali. Nie na úkor sedliaka či želiara maďarskej národnosti. Koniec koncov nejaké percento medzi kolonistami predstavovali i Maďari. Svoje usadlosti budovali na panských majeroch za dedinami, postupne stavali domy, splácali pôžičky, budovali si svoje školy. Často medzi nimi boli bývalí príslušníci československých légií.

gbelce_1a.jpggbelce_2.jpg

Pomník v roku 2015, teraz je vynovený, ale obsah je totožný, v strede mená legionárov.

Jedna z kolónii sa nachádzala pri dedine Gbelce, južne od železničnej trate. Volali ju Nová osada. Podľa obecného webu: „Prvú svetovú vojnu Rakúsko-Uhorská monarchia stratila, v dôsledku toho Maďarsko ako porazenú krajinu rozkúskovali a tri štvrtiny odtrhli od materského štátu. Gbelce a jeho okolie bolo súčasťou Československa, ktoré bolo ustanovené dňa 28. sept. 1918. Pozemky Mikuláša Pálfyho vymerali presídleným českým kolonistom. Vtedy vznikla „Kolónia“, moderná domová štvrť. Počas rokov prvej Československej republiky aj pôvodná časť dediny sa rozšírila. Počet obyvateľov už vtedy dosiahol 2 100 osôb.“ (Trochu viac zdôraznené, že išlo o českých kolonistov, ale jasne vidno, že sa tam neusadili na úkor miestneho obyvateľstva.) Viedenskú arbitráž podpísali 2. novembra 1938 a o päť dní 7. novembra 1938 obec už obsadzovala maďarská štátna moc. Počas maďarskej okupácie obce Gbelce došlo k zavraždeniu štyroch kolonistov: Bedřicha Potměšila, Antona Mencla a Jozefa Škvora zastrelili, Vojtecha Mornsteina obesili. Príčina? Netrúfam si vynášať súdy ani len odsudky. Každý čin má množstvo príčinných súvislostí, ľudia sme rozliční… Ale vrchovatou mierou tragédiu (aj tú gbelčiansku) spôsobila nenávisť vypestovaná zo sadeníc hrubého šovinizmu. Bol to nacionalizmus, ktorý sa o skutočné vlastenectvo ani neobtrel. Prečo by inak aj niektorí miestni obyvatelia, ktorí roky spolužili, nehovorím spolunažívali, stratili ľudskosť? Dokumenty z tej doby sú strohé a jasné. „František K. z Gbeliec vypovedá, že 7. t.m. bol v Gbelciach zastrelený Anton M. (Mencl) a P. (Potměšil). Mária M., ktorá bola zamestnaná u P. (Potměšila) ako služobná vypovedá, že 7. t.m. prišli do domu četníci zo starostom, odstrčili ju a P. (Potměšila) zastrelili pred jeho domom. Manželka Ing. M. (Mornsteinová) z Gbeliec vypovedá, že jej muža odviezli maďarskí četníci do školy v Gbelciach pod zámienkou, aby odovzdal sedlá sedliackej jazdy, ktoré tam mal uložené. Potom ohrozovali jeho syna tak, že stratil reč a robil dojem pomäteného. I ona, hoci prosila maďarského dôstojníka, nemohla sa k manželovi dostať. Videla však cez okno, ako v miestnosti školy sa sotva vliekol a pravdepodobne bol stýraný. Václav R. z Gbeliec udáva, že jeho bývalý kočiš Gyula H. mu povedal, že videl ako obesili M. (Mornsteina) na strome v sokolskom dome. Ďalej R. udáva, že hostinský Š. (Škvor) z Gbeliec bol zastrelený civilným obyvateľstvom a to stolárom Štefanom V. Vraj Š. (Škvor) mal u seba 6 000 Kč.“

Následne vyhnali 40 miestnych kolonistov, ktorí si mali za polhodinu zobrať svoje veci, previezli ich do väzenia v dnešnom Štúrove a o desať dní deportovali na Slovensko, ktoré sa v tom čase začínalo severne od Levíc(!).

gbelce_7a.jpg

Tohoročná pripomienka tragických udalostí.

gbelce_3.jpg

Márne by ste hľadali v Gbelciach pripomienku tejto tragédie. Na webovej stránke obce v časti História to dnes hodnotia takto: „Na základe prvého Viedenského rozhodnutia Južné Slovensko na jeseň roku 1938 bolo pričlenené k Maďarsku. Obec Gbelce pričlenili k Ostrihomskej župe. Občania s nadšením prijali novú situáciu. Žiaci sa mohli učiť v materinskom jazyku. Po maďarsky sa mohlo hovoriť aj v úradoch.“ Jedine na dobre udržiavanom dvojjazyčnom pamätníku obetí prvej a druhej svetovej vojny v centre obce sa uprostred, tak trochu nesúrodo objavujú spomínané štyri mená československých prvorepublikových kolonistov. Bez odkazu o koho a čo ide.

Aj to bol dôvod, prečo sme si pri tomto pamätníku pripomenuli pred pár dňami tragické chvíle tragickej jesene roku 1938 položením venca a zapálením sviečok. Pietnu spomienku zorganizoval Miestny odbor Matice slovenskej v Petržalke (aj z Petržalky pred 80 rokmi utekali ľudia!) spolu s pridruženými vlastivednými priateľmi. Tragický osud bývalých legionárov si uctil aj priateľ F. Vrábeľ, člen Československej obce legionárskej. V Gbelciach sa k nám pripojili matičiari zo Štúrova. Príjemným prekvapením a posilou pri ďalšom obnovovaní našej pamäte bola prítomnosť J. Maruniča, predsedu novozámockého Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Dohodli sme sa, že v budúcnosti rozšírime naše podujatie aj o účasť miestnych školákov, aby sme nielen spomínali, ale predovšetkým predchádzali akejkoľvek a nielen národnostnej neznášanlivosti.

Od tragédie v Gbelciach uplynulo 80 rokov. Dodnes o nej vo verejnom priestore nevieme takmer nič. Ani kde sú ich hroby. Zopár starých dokumentov, aj to len pre odborníkov. Doteraz neexistujú žiadne materiálne či nehmotné pripomienky. Preto dúfame, že o rok (osemdesiatjeden rokov po) predstavíme niečo viac ako len tento článok.

Foto: Autor a Pavol Frimmel

SÚVISIACE:
JURAJ PURGAT: Viedenská arbitrážviac-menej osobne

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984